znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 117/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka, zo   sudcu   Milana   Ľalíka   a   sudkyne Marianny Mochnáčovej   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. T. P., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...) a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutiami o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...) p o r u š i l   základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...) a z 9. júla 1999 (tel. linka...) s a   z r u š u j ú.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. P. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom   dvestoosem   eur   a deväťdesiatdeväť   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr. T.   P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 117/07-14 z 28. júna 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   13   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o udelení súhlasu   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   č.   p.   0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím krajského súdu č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000 (tel. linka...).

2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že 23. marca 2007 sa pri nahliadnutí do   spisu   krajského   súdu   v   súčasnosti   vedeného   pod   sp.   zn.   KS-D-5-29/2004   (pôvodne č. p. 0029/99) oboznámil s rozhodnutiami krajského súdu označenými v sťažnosti, ktorými bol   krajským   súdom   podľa   §   36   a   §   37   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom do 30. apríla 2000 (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky na viacerých telefónnych linkách k osobe sťažovateľa, pričom niektoré s týchto rozhodnutí   boli   vydané   k telefónnym   linkám   vedeným   na   meno   JUDr.   T.   P.   Namietal, že vydaním   týchto   rozhodnutí   krajského   súdu   boli   porušené   jeho   práva   označené v sťažnosti. Uviedol, že ,,všetky rozhodnutia sudcu krajského súdu, ktorými udelil súhlas na odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   sú   nezákonné, pretože sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ani jedno rozhodnutie neobsahuje relevantné odôvodnenie rozhodnutia sudcu s uvedením konkrétnych skutkových a právnych dôvodov. Dôvody žiadostí, na základe ktorých rozhodoval sudca sú doslova absurdné, od prvého do posledného   slova   vymyslené,   ktoré   robia   z   ústavného   činiteľa   -   sudcu   zločinca medzinárodného formátu. Ani dôvody žiadostí neobsahujú žiadne dôkazy o protiprávnom konaní sťažovateľa, ale ide len o súhrn nezmyselných policajných výmyslov. Sudca bez akéhokoľvek   overenia   absurdných   dôvodov   žiadostí,   tieto   nekriticky   prijal   a   vydal rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, ktorým bolo hrubo a dlhodobo neoprávnene zasahované do práva na súkromie sťažovateľa a jeho rodinných príslušníkov. Nemožno mať žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   rozhodnutie   sudu   musí   mať   formálne,   ale   aj   obsahové náležitosti   rozhodnutia.   Rozhodnutie   sudcu   neobsahuje   žiadne   poučenie   o   opravných prostriedkov   (pozitívne   alebo   negatívne).   Vydanie   rozhodnutia   o   udelení   súhlasu na odpočúvanie,   má   v   podstate   v   praxi   dva   následky.   Dochádza   k   tomu,   že   možno uskutočňovať odpočúvanie telefonických rozhovorov a zároveň odpočúvaním telefonických rozhovorov, ktoré uskutočňuje na základe rozhodnutia sudcu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom   použiteľné   v   rámci   trestného   konania.   Zároveň   to   znamená,   že   osoba,   ktorej telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu   odpočúvania   jeho   rozhovoru,   teda   voči   samotnému   faktu   zásahu   do   jeho   práva na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní. Sťažovateľ   ako   dotknutá   osoba   nemal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   pred   všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jeho rozhovory boli odpočúvané, pretože rozhodnutia sudcu ani len nenaznačujú možnosť preskúmania tohto rozhodnutia využitím riadnych opravných prostriedkov. Proti sťažovateľovi nebolo vedené trestné konanie, v rámci ktorého by mohol namietať nezákonnosť odpočúvania.“

3. K porušeniu práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) sťažovateľ uviedol, že aj keď sudca vydával rozhodnutia podľa zákona o Policajnom zbore, jeho rozhodnutia museli byť odôvodnené tak, ako to je v prípade postupu sudcu podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním a podľa Trestného poriadku. Súd podľa sťažovateľa totiž ,,pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej   techniky   poskytuje   ochranu   dotknutému   účastníkovi   pred   svojvoľným a neoprávneným   zásahom   do   práva   na   súkromie.   Práve   preto   sa   vyžaduje   dôsledné preskúmanie dôvodov žiadosti a podrobné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia po skutkovej a právnej   stránke,   s   uvedením   konkrétnych   a   relevantných   skutočností   odôvodňujúcich zásah   do   práva   na   súkromie.   Napadnuté   rozhodnutia   sudcu   krajského   súdu   žiadne odôvodnenia neobsahujú a sudca neuniesol ťarchu ochrany základných práv a slobôd.“.

Ďalej   sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   vybranú   judikatúru   ústavného   súdu, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na súkromie, práva   na súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života.

4. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0029/99 vydaním rozhodnutí o udelení súhlasu na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   zo   6.   apríla   1999   (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...), z 10. januára 2000 (tel. linka...) porušil jeho základné právo na súkromie podľa čl. 22 ods. l a 2 ústavy, čl. 13 listiny, právo podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl.   36   ods.   l   listiny   a právo   podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru.   Zároveň   žiadal,   aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk (33 193,92,- eur) a náhradu trov konania. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že samotné ,,zrušenie rozhodnutí nepostačuje na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením namietaných základných práv sťažovateľa preto, že   k   odpočúvaniu   jeho   telefonických   rozhovorov   a   teda   aj   k   zásahu   do   jeho   práva na súkromie, už došlo a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do predošlého stavu. Priznania   spravodlivého   finančného   zadosťučinenia   sa   sťažovateľ   domáha   z   dôvodu emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitov krivdy, bezmocnosti a   poníženia   sťažovateľa.   Sťažovateľ   pociťuje   krivdu   z   akceptovania   skutkov,   ktoré   sa nestali,   z   konania,   ktorého   sa   sťažovateľ   nedopustil,   v   rozhodnutiach   sudcu,   ktoré   sú predmetom   sťažnosti.   Sťažovateľ   pociťuje   bezmocnosť   pri   postupe   mocenských   štruktúr štátu (súd, polícia), ktoré pri realizácii svojho podlého zámeru odstrániť sťažovateľa ako ústavného činiteľa v postavení sudcu všeobecného súdu z profesionálneho a spoločenského života používajú nezákonné postupy, vymyslené skutky a porušujú základné práva spôsobom typickým pre totalitné a diktátorské režimy. Pre sťažovateľa bolo ponižujúce oznamovať a vysvetľovať rodinným príslušníkom, známym a priateľom,   že ich vzájomné telefonické rozhovory   boli   odpočúvané.   Táto   skutočnosť   bola   a   je   dôvodom   hlbokej   straty   dôvery k osobe   sťažovateľa.   Spôsob   zásahu   do   súkromia   otriasol   dôverou   sťažovateľa v dodržiavanie   základných   princípov   právneho   štátu   súdmi   a   políciou   v   Slovenskej republike.“.

II.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa k prijatej sťažnosti   vyjadril,   oznámil,   či   trvá   na   ústnom   pojednávaní,   a zaslal   ústavnému   súdu kompletný spisový materiál. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k meritu veci 3. októbra 2007 uviedol, že ,,vzhľadom k tomu, že mi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu (sp.   zn.   0029/99),   treba   zvážiť,   či   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností je v súlade s ust. § 88 Tr. por... Až po oboznámení so spisovým materiálom 0029/99 sa budem môcť kvalifikovane vyjadriť či krajský súd vydaním rozhodnutia pod sp. zn. 0029/99 porušil základné právo JUDr. P. P. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   13   Listiny   základných   práv   a slobôd   a iné.   Mám   však   za   to,   že   sumu 1 000 000,- Sk   nepovažujem   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   v prípade   úspešnosti sťažnosti. Vzhľadom na uvedené podľa § 30 ods. 2 zák. o ústavnom súde, trvám na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom SR.“.

Vo svojom ďalšom vyjadrení k prijatej sťažnosti zo 17. júna 2008 predseda krajského súdu oznámil ústavnému súdu, že vzhľadom na zaneprázdnenosť mení svoje rozhodnutie a netrvá na ústnom pojednávaní.

6. Po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania a zároveň si vyčíslila trovy konania. Ďalším podaním k sťažnosti, ktoré z hľadiska jeho obsahu bolo v podstate doplnením   sťažnosti,   uviedla,   že   sudca   krajského   súdu   vydal   súhlas   na odpočúvanie a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   na   základe   žiadosti   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, a nie na základe žiadosti Policajného zboru, a teda sudca krajského súdu rozhodoval na základe žiadosti podanej neoprávneným orgánom.

7. Ústavný súd si na zistenie všetkých rozhodných skutočností pre svoje rozhodnutie vyžiadal od krajského súdu kompletný spisový materiál vedený pod sp. zn. KS-D-5-29/2004 (pôvodne vedený pod č. p. 0029/99). Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti už rozhodoval v inom konaní o zásahu do práv inej sťažovateľky (ktorá v tomto konaní vystupuje ako právna zástupkyňa sťažovateľa), niektorými z tých rozhodnutí krajského súdu,   ktoré   namietal aj sťažovateľ   v tomto   konaní. V tomto inom konaní ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008.

Po   podrobnom   posúdení   obsahu   spisu   vedeného   na   krajskom   súde,   sťažnosti, vyjadrení k nej a podania k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je v rozhodujúcej časti dôvodná.

III.

8. Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je   povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad. Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu nesmie uplatniť. V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky štátne orgány oprávnené   konať   len   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Všeobecný súd (krajský súd) je pri svojom rozhodovaní viazaný   nielen   zákonom,   ale   predovšetkým   ústavou,   ústavným   zákonom   (listina) a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách (dohovor), a to v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 153 a čl. 154c ods. 1 ústavy. Rovnako je všeobecný súd povinný rešpektovať ústavou zakotvenú prednosť dohovoru   pred   zákonom.   Z uvedeného   potom   nevyhnutne   vyplýva,   že   aplikácia   každej zákonnej normy (v tomto prípade ustanovenia § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore) musí byť   realizovaná   takým   spôsobom,   ktorý   bude   v medziach   ústavy   a ktorý   bude   zároveň rešpektovať princíp prednosti dohovoru pred zákonom. Tieto základné atribúty ústavnosti však   konajúci   krajský   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   vo   veci   sťažovateľa nerešpektoval.

9. Podľa   čl.   22   ods.   1   ústavy   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných   písomností   a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným   zariadením.   Analogický   obsah   právu na súkromie priznáva aj listina v čl. 13.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v súlade so zákonom a nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Relevantná zákonná právna úprava, podľa ktorej postupoval krajský súd, bola v rozhodnom čase obsiahnutá v zákone o Policajnom zbore, konkrétne v § 36 a § 37. Podľa § 36 ods. 1 zákona o Policajnom zbore (v znení účinnom do 30. apríla 2000) pri plnení úloh v   boji   proti   terorizmu,   v boji   proti   legalizácii   príjmov   z   najzávažnejších,   najmä organizovaných   foriem   trestnej   činnosti,   pri   odhaľovaní   trestnej   činnosti   organizovanej v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov a jadrových materiálov,   s falšovaním   a   pozmeňovaním   peňazí,   známok   a   cenných   papierov,   pri odhaľovaní iných obzvlášť závažných trestných činov, pri poskytovaní ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi podľa osobitného predpisu, pri odhaľovaní daňových únikov a nezákonných finančných operácií, pri odhaľovaní úmyselných trestných činov podľa druhého a tretieho oddielu tretej hlavy druhej časti Trestného zákona, za ktoré možno   uložiť trest   odňatia   slobody   s hornou   hranicou   najmenej   dva   roky,   alebo iných úmyselných   trestných   činov,   ktorých   stíhanie upravuje medzinárodná zmluva, ktorou   je Slovenská republika viazaná, a pri zisťovaní ich páchateľov je Policajný zbor oprávnený používať   informačno-technické   prostriedky.   Ustanovenie   predchádzajúcej   vety   sa nepoužije, ak ide o styk medzi obvineným a jeho obhajcom.

Podľa   §   37   ods.   1   zákona   o Policajnom   zbore   Policajný   zbor   môže   použiť informačno-technické   prostriedky   len   v   prípadoch,   keď   odhaľovanie   trestných   činov uvedených   v § 36,   zisťovanie ich   páchateľov   a   zabezpečovanie nevyhnutných   dôkazov pre trestné konanie by bolo iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené. Podľa § 37 ods. 2 zákona o Policajnom zbore informačno-technické prostriedky možno použiť len na základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu a len na nevyhnutný čas, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom vydania súhlasu. Podľa § 37 ods. 3 zákona   o Policajnom   zbore   sudca,   ktorý   dal   súhlas na   použitie   informačno-technických prostriedkov, môže na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov. Podľa § 37 ods. 5 zákona o policajnom zbore žiadosť na použitie informačno-technických prostriedkov predkladá Policajný zbor písomne súdu; žiadosť musí obsahovať údaje o osobe, ktorej sa použitie informačno-technického prostriedku týka, druh informačno-technického prostriedku, miesto, čas trvania a dôvody jeho použitia.

11. Zmysel   zákonnej   požiadavky   nutnosti   predchádzajúceho   súhlasu   sudcu všeobecného   súdu   na   použitie   informačno-technického   prostriedku   treba   vidieť   v tom, že úlohou sudcu pri takomto rozhodovaní je, aby súc viazaný ústavou a dohovorom posúdil, či použitie informačno-technického prostriedku, ktorého sa dožaduje Policajný zbor (zložka mocenského aparátu štátu) a ktorým dochádza k zásahu do základných práv a slobôd, je v medziach   ústavy   a zároveň,   či   je   konformný   s požiadavkami   dohovoru   zakotvujúcimi tzv. negatívnu   povinnosť   štátu   spočívajúcu   v obmedzení   zásahov   verejnej   moci   do súkromného života každého jednotlivca. Z doktríny štrasburských orgánov ochrany práva, ktorú si ústavný súd osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme,   môže   v konkrétnom   prípade   znamenať   zásah   do   práv   garantovaných   ústavou, resp. dohovorom.

IV.

12. Odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   z podstaty   veci možno považovať za zásah do práva na súkromie fyzickej osoby. V súvislosti s rozvojom telekomunikačných   technológií   a najmä   rozvojom   mobilnej   siete   treba   považovať komunikáciu   medzi   rôznymi   osobami   prostredníctvom   telekomunikačnej   prevádzky za jeden z hlavných kanálov medziľudskej výmeny informácií. Súčasťou práva na súkromie je nepochybne aj dôvernosť   obsahu informácií šírených   takýmto spôsobom,   a to nielen vo verbálnej forme, ale aj vo forme zasielaných písomných či obrazových správ. Osoba komunikujúca   s inou   osobou   má   ako   adresát   ústavou   (ale   aj   listinou   a dohovorom) garantovaných   práv   legitímne   očakávanie,   že   obsah   ich   vzájomnej   komunikácie   ostane dôverného charakteru, neprístupný tretím osobám. Ďalej to znamená aj to, že dôverný obsah tejto komunikácie môžu ďalej šíriť len tieto komunikujúce osoby. Je zrejmé, že obsahom takejto   komunikácie   môžu   byť   informácie   zo   súkromného,   rodinného,   pracovného, služobného či spoločenského života.

13. Zásah do   práva na súkromie sa   skúma v určitej   postupnosti,   pričom   doktrína štrasburských orgánov ochrany práva uvádza tri základné kritéria posudzovania - legalita, legitimita a proporcionalita. S ohľadom na už uvedené (bod 12 odôvodnenia tohto nálezu) nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy, ako aj čl. 13 listiny, kde je to výslovne uvedené. Článok 8 dohovoru síce hovorí len o súkromnom živote a korešpondencii, avšak štrasburské orgány ochrany práva za súčasť súkromného života a korešpondencie považujú aj telefonické hovory (Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990, Klass a ostatní c. Spolková republika   Nemecko   zo   6. septembra   1978,   Amann   c.   Švajčiarsko   zo 16.   februára 2000). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig c.   Francúzsko   z 24.   apríla 1990).   Legalita   zásahu do   práva   na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie. Legitimita zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2 dohovoru   a znamená,   že   do   práva   na   súkromie   možno   zasiahnuť len   vtedy,   keď   je   to v záujme   štátu   z dôvodov   ochrany   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, predchádzania   nepokojov   a zločinnosti,   v záujme   spoločnosti   z dôvodu   ochrany   zdravia a morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho   blahobytu   krajiny   a v záujme   jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práv a slobôd. Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno   prikročiť   len   vtedy,   keď   je   to   nevyhnutné   (sledovaný   cieľ   nemožno   dosiahnuť miernejšími   prostriedkami)   a iba   v duchu   požiadaviek   kladených   na   demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom (I. ÚS 274/05, ale aj III. ÚS 80/08).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa. Z hľadiska legality zásahu možno konštatovať, že Policajný zbor, ktorý krajskému súdu predkladal žiadosť, ako aj sudca krajského súdu, konali a rozhodovali na základe platnej a účinnej právnej   normy,   ktorá   takéto   konanie   a rozhodovanie   umožňovala.   Právny   základ   pre rozhodnutie teda existoval. Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie však   nezbavuje   všeobecný   súd   povinnosti   rešpektovať   pri   svojom   rozhodovaní   normy vyššej právnej sily (body 8 a 11 odôvodnenia tohto nálezu). V predmetnej veci sudca nikdy nemohol konať z úradnej moci, ale len na základe písomnej žiadosti Policajného zboru, ktorá musela obsahovať požadované údaje, súčasťou ktorých boli aj dôvody na udelenie súhlasu   sudcu.   Vychádzajúc   z času   zásahov   do   práv   sťažovateľa   (roky   1999   až   2000) a z termínu, kedy sa sťažovateľ dozvedel o zásahu do jeho práv (23. marca 2007), možno konštatovať, že sťažovateľ sa v čase, keď sa o svojom odpočúvaní dozvedel, už nemohol nijak relevantne brániť proti takémuto zásahu do svojich práv. Mal však minimálne právo dozvedieť   sa   dôvody   zaznamenávania   a odpočúvanie   jeho   telekomunikačnej   prevádzky, teda   v súvislosti   s akou   trestnou   činnosťou,   na   akých   skutkových   základoch   a z akých ďalších dôvodov boli tieto rozhodnutia vydané. To sa však ani po takmer siedmich rokoch od skončenia jeho odpočúvania nedozvedel práve preto, že tieto rozhodnutia neobsahujú v podstate   žiadne   odôvodnenie.   Sudca   všeobecného   súdu   sa   obmedzil   iba   na   odkaz   na právnu normu, podľa ktorej rozhodoval, identifikáciu orgánu, ktorý ho o rozhodnutie žiadal, určenie   času   trvania   súhlasu   a konštatovanie,   že   získanie   informácií   iným   spôsobom   je neúčinné,   resp.   podstatne   sťažené.   Rozhodnutie   krajského   súdu   z   9.   júla   1999   navyše uvádza, že ,,... vykonávaním magnetických záznamov na tel. linke sú získavané informácie, ktoré   sa   stali   nevyhnutnými   dôkazmi   pre   účely   trestného   konania“. V   rozhodnutí z 18. októbra 1999 sudca krajského súdu navyše argumentoval takto: „Zo žiadosti vyplýva, že vykonávaním   magnetických   záznamov   na   mobilnej   telefónnej   linke   sa   potvrdzujú podozrenia   z naplňovania   skutkovej   podstaty   trestných   činov   JUDr.   P.   P...   predsedu Okresného   súdu   Žilina,   ktorý   uvedený   mobilný   telefón   používa.   Na preukázanie   tohto podozrenia z trestnej činnosti je potrebné pokračovať vo vykonávaní ITP.“

Z takto formulovaných dôvodov rozhodnutí krajského súdu, za situácie, keď voči sťažovateľovi nebolo na základe získaných informácií vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin, sa sťažovateľ ani po rokoch nemohol dozvedieť o dôvodoch zásahov do jeho práva na súkromie. V prípade odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na preskúmanie   opodstatnenosti   a zákonnosti   takéhoto   zásahu.   Voči   rozhodnutiam krajského súdu však sťažovateľ takúto možnosť nemal, a to z toho dôvodu, že odpočúvané telefonické hovory sa nestali dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, keďže proti nemu ani nebolo vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin. Aj s prihliadnutím na uvedené treba konštatovať,   že   ochrana   zo   strany   trestného   súdu   vôbec   neprichádzala   do úvahy v prípadoch,   ktoré   sa   pred   trestný   súd   vôbec   nedostanú,   ale ani v prípadoch   takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní (III. ÚS 80/08).

Na   rozdiel   od   písomného   príkazu   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej prevádzky, ktorý   mohol v relevantnom čase v súlade s § 88 ods. 1 Trestného poriadku účinného do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   vydať predseda   senátu a v prípravnom konaní prokurátor a ktorý musel byť podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku odôvodnený,   zákon   o Policajnom   zbore   v prípade   rozhodnutia   podľa   §   36   a   §   37 nezakotvoval, aby ho bolo potrebné odôvodniť. Táto podmienka bola výslovne kladená len na   písomnú   žiadosť   Policajného   zboru.   Ústavný   súd   však   zotrvávajúc   na   svojej doterajšej judikatúre konštatuje, že nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že tak ako príkaz na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   vydaný   podľa   §   80 Trestného poriadku, aj rozhodnutie podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore musí byť riadne   odôvodnené.   Je to   tak preto,   že hoci   ide   o závažný zásah do   základného práva, dotknuté   osoby   nemajú   možnosť   podať   proti   takému   rozhodnutiu   opravný   prostriedok a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne (ak vôbec), keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o jeho preskúmanie až dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania rozhodnutia podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli   naplnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   tento   zásah   do   práva   na   súkromie. Bez takéhoto   odôvodnenia   opierajúceho   sa   o konkrétne   skutočnosti   je   dané   rozhodnutie spravidla   nepreskúmateľné,   a tým   aj   svojvoľné.   Vzhľadom   na   utajený   charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd (sudcu) k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky podľa zákona o Policajnom zbore, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté   osoby   môžu   o vydaní   tohto   rozhodnutia   a o dôvodoch,   ktoré   k tomu   viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania,   procesnej   strany   v konaní   alebo   právo   inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci (mutatis mutandis I. ÚS 241/07). V prípade namietaných rozhodnutí krajského súdu neboli splnené elementárne   požiadavky   na   ich   odôvodnenie,   čo   zakladá   porušenie   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Krajským   súdom   zvolenú   podobu   odôvodnenia   ústavný   súd   považuje za nedostatočnú a formálnu, pretože oboznámenie sa s obsahom namietaných rozhodnutí sťažovateľovi   neodkrylo   súvislosti   a okolnosti,   na základe   ktorých   by   pochopil odôvodnenosť takéhoto zásahu do jeho práva na súkromie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje namietané rozhodnutia krajského súdu za neodôvodnené a nelegálne. Uvedené tvrdenie   ústavný   súd   odvodzuje   od   závažnosti   takéhoto   zásahu   do súkromnej   sféry jednotlivca, ako aj od potreby byť informovaný o dôvodnosti takýchto zásahov. Napokon je nepochybné,   že   ak   žiadosť   príslušného   orgánu   o   udelenie   súhlasu   podľa   zákona o Policajnom zbore musela obsahovať dôvody, o to viac muselo tieto dôvody obsahovať rozhodnutie sudcu,   bez ktorého by odpočúvanie nebolo možné realizovať.   Ústavný súd zároveň podotýka, že sudca vydávajúci namietané rozhodnutia si bol do istej miery vedomý potreby uvedenia dôvodov ich vydania, čo je zrejmé z ich obsahu. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že len chabé náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných práv sťažovateľa nemožno akceptovať (III. ÚS 80/08).

15. Legitimitu zásahu do práv sťažovateľa posudzoval ústavný súd s prihliadnutím na čl. 8 ods. 2 dohovoru, keďže ústava výslovne neuvádza prípady, kedy je zásah do práva na   súkromie   legitímny.   Dohovor   zakladá   legitimitu   zásahu   do   práva   na   súkromie   len v prípadoch,   že   to   vyžaduje   záujem   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo   morálky   alebo   ochrany   práv   a slobôd   iných.   V iných   prípadoch   je   štátny   orgán (teda aj súd) povinný zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie. Z obsahu rozhodnutí krajského súdu možno vyvodiť iba toľko, že zrejme sú vydané v,,záujme predchádzania zločinnosti“ sťažovateľa. Rovnako je   však   zrejmé,   že   záujem   na   predchádzaní   zločinnosti   legitimizuje   zásah   do   práva na rešpektovanie   súkromného   života   podľa   dohovoru   len   vtedy,   ak   ide   o záujem na predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto   práva   informácie   aspoň   v takom   rozsahu,   ktorý   umožňuje   urobiť   záver o dôvodnom   podozrení   osoby   z trestnej   činnosti   (zločinnosti).   Z obsahu   rozhodnutí krajského   súdu   však   nerezultuje žiaden   konkrétny   záver   o takomto   konaní   sťažovateľa. Ústavný súd rešpektuje, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky nemusí   vždy   viesť   k získaniu   informácií   postačujúcich   na   vznesenie   obvinenia   voči konkrétnej odpočúvanej osobe, avšak oprávnene si kladie otázku, kde sú hranice, keď sa zásah do práva na rešpektovanie súkromného života stáva nelegitímnym. Krajský súd, ktorý rozhodoval o žiadosti Policajného zboru, zodpovedal za to, že jeho rozhodnutiami bude poskytnutá náležitá ochrana právam sťažovateľa. Absencia získania relevantných informácií o,,zločinnosti“   sťažovateľa   v čase   výkonu   odpočúvania   a   zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky na základe označených rozhodnutí krajského súdu, počas viac ako dvanástich mesiacov ich trvania, vedie nevyhnutne k záveru o nelegitimite tohto zásahu. Taktiež vedie k závažným pochybnostiam o existencii ústavne akceptovateľného (a najmä reálne daného) dôvodu na tak zásadný zásah do práv sťažovateľa.

16.   Napokon   pokiaľ   ide   o proporcionalitu   zásahu,   ústavný   súd   uvádza,   že   zásah je prípustný,   len   ak   je to   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   v záujme dosiahnutia legitímneho   cieľa.   Nevyhnutnosť   potom   musí   skúmať   všeobecný   súd   (krajský   súd) s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s dôrazom na skutočnosť, či tieto neumožňujú dosiahnuť   stanovený   cieľ   (predchádzanie   zločinnosti)   inak,   než   zásahom   do   práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie. Proporcionalitu zásahu vo vzťahu k sťažovateľovi však ústavný súd zodpovedne posúdiť nemohol, a to vzhľadom na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu v tomto smere.

17. Zhrnúc uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   vydaním   rozhodnutí, ktorými   dal   súhlas   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky sťažovateľa,   porušil   jeho   označené   práva.   Zásah   do   jeho   práva   na   súkromie   a práva na rešpektovanie súkromného života je daný predovšetkým absenciou legitímneho dôvodu na takýto zásah. Ústavný súd konštatuje, že bremeno preukázania legitimity zásahu je na pleciach krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutia na žiadosť Policajného zboru vydal. Rovnako   je   na   pleciach   krajského   súdu   bremeno   preukázania   proporcionality (nevyhnutnosti) zásahu. Tieto bremená však krajský súd neuniesol, keďže z jeho rozhodnutí nemožno   vyčítať   žiadnu   relevantnú   skutočnosť,   ktorá   by   preukazovala   legitimitu a proporcionalitu zásahu do práv sťažovateľa. Uvedené je o to závažnejšie, že krajský súd opakovane   predlžoval   svoj   súhlas   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej prevádzky   bez   toho,   aby   po   tak   dlho   trvajúcom   odpočúvaní   boli   zistené   skutočnosti preukazujúce legitimitu zásahu. Absencia relevantného odôvodnenia rozhodnutí (aj napriek tomu, že zákonná úprava výslovne odôvodnenie nevyžadovala) zakladá porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ani po takmer siedmich rokoch od ukončenia   odpočúvania   a zaznamenávania   telekomunikačnej   prevádzky   sa   sťažovateľ nedozvedel dôvody, pre ktoré sudca krajského súdu súhlasil s jeho odpočúvaním.

Závažnosť zásahu do práv sťažovateľa je daná aj skutočnosťou, že sťažovateľ v čase zásahu do   jeho práv   vykonával funkciu   sudcu   všeobecného   súdu.   Nezávislosť   každého sudcu,   ktorá   je   imanentným   znakom   súdnej   moci   v právnom   štáte,   nemôže   byť   bez legitímneho   dôvodu,   ktorý   v prípade   sťažovateľa   absentoval,   vystavovaná   ústavne neprípustným zásahom realizovaným mocenskými orgánmi štátu (Policajný zbor) ani vtedy, ak tieto sú vykonávané na základe súhlasu súdu (krajského súdu).

18. Za týchto okolností potom neostalo ústavnému súdu iné ako nálezom vysloviť, že rozhodnutiami   krajského   súdu   o udelení   súhlasu   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. 0029/99 zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), zo 6. apríla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 9. júla 1999 (tel. linka...), z 18. októbra 1999 (tel. linka...) a rozhodnutím vydaným pod č. p. 0029-1/99 z 10. januára 2000   (tel.   linka...) boli   porušené   ústavou,   listinou   a dohovorom   garantované   práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu). Vzhľadom na dôvody už uvedené bolo bez právneho významu bližšie sa zaoberať podaním právnej zástupkyne sťažovateľa k sťažnosti, ktorým poukazovala na to, že sudca krajského súdu rozhodoval na základe žiadosti neoprávneného orgánu.

19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv celkom šiestimi rozhodnutiami krajského súdu. Keďže   však   tri   z nich   -   rozhodnutia z   9.   júla   1999   (tel.   linka...),   z   18.   októbra   1999 (tel. linka...) a 10. januára 2000 (tel. linka...), už ústavný súd zrušil iným svojim nálezom (III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008), nemohol tieto rozhodnutia zrušiť opakovane. Preto ústavný súd týmto nálezom zrušil len tri rozhodnutia uvedené v bode 2 výroku nálezu, ktoré ku dňu jeho   rozhodovania   ešte   zrušené   neboli.   Keďže   odpočúvanie   telefonických   hovorov sťažovateľa   na   základe   označených   rozhodnutí   krajského   súdu   sa   už   uskutočnilo, neprichádzalo do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona   o ústavnom   súde,   pretože   o udelení   súhlasu   na odpočúvanie   a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky podľa § 36 a § 37 zákona o Policajnom zbore rozhodoval sudca krajského súdu predtým, ako sa s odpočúvaním začalo.

V.

20. Sťažovateľ   v sťažnosti   uplatnil   a odôvodnil   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €). Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie. Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   primerané   finančné zadosťučinenie   ústavný   súd   spravidla   neprizná   vtedy,   keď   sa   spolu   so   zrušením rozhodnutia,   ktorým   boli   porušené   práva   alebo   slobody   vec   vracia   na   ďalšie   konanie. V prípade sťažovateľa však po zrušení rozhodnutia vzhľadom na dôvody uvedené v bode 19 tohto nálezu vrátenie veci neprichádzalo do úvahy. Dôsledky rozhodnutí krajského súdu však nemožno napraviť len vyslovením, že nimi došlo k porušeniu práv sťažovateľa, a ich zrušením. Dôsledkom zrušených rozhodnutí bol ústavne neprípustný zásah najmä do práva sťažovateľa na súkromie, resp. práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Porušenie ústavných práv sťažovateľa malo za následok, že informácie súkromnej povahy, ktoré mali dôverný charakter sa viac než rok dostávali bez legitímneho dôvodu do dispozičnej sféry iných osôb, a s ohľadom na to, že boli aj zaznamenávané, ostali v dispozičnej sfére týchto osôb aj po skončení odpočúvania. Tento fakt nemožno napraviť či odstrániť ani zrušením predmetných rozhodnutí.

Časť dôvodov uvádzaných sťažovateľom (strata dôvery priateľov a známych) síce bola len tvrdená bez toho, aby sťažovateľ ponúkol dôkazy na podporu svojich tvrdení, avšak v zásade   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavka   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   dôvodná   a   opodstatnená.   Navrhovanú   výšku   však   ústavný   súd   aj vzhľadom   svoju   doterajšiu   judikatúru   nepovažoval   za   primeranú,   a   preto   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (bod 3 výroku nálezu). Zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

21. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré jeho právna   zástupkyňa   vyčíslila   v celkovej   sume   6   296   Sk   (2   úkony   právnej   pomoci po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálne výdavky po 178 Sk). S poukazom na § 20 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   208,99   €, čo zodpovedá uplatnenej sume v slovenských korunách (bod 4 výroku nálezu). Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009