znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 117/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., B., ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovesnej   republiky   sp. zn.   Sž-o-NS 58/03 z 28. októbra 2003 a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Daňového   úradu   H. č. 647/2100/49483/2001   zo   17.   decembra   2001   v spojení   s rozhodnutím   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. IV/2500/4924/2002/ŠI z 15. júla 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 58/03 z 28. októbra 2003.

1. 1. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2005 sťažovateľ rozšíril petit svojej sťažnosti a namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu aj rozhodnutím Daňového úradu H. (ďalej len „daňový úrad“) č.   647/2100/49483/2001   zo   17.   decembra   2001   v spojení   s rozhodnutím   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. IV/2500/4924/2002/ŠI z 15. júla 2002.

1. 2. Zo sťažnosti vyplynuli nasledovné podstatné skutočnosti: «(...) Žalobou podanou dňa 8. 8. 2002 sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko T. č. IV/2500/4924/2002/ŠI zo dňa 15.   7.   2002,   ako   aj   dodatočný   platobný   výmer   Daňového   úradu   v H., č. 647/2100/49483/2001, zo dňa 17. 12. 2001.

Svojím rozsudkom č. 6 Sž 103/02 zo dňa 26. februára 2003 Najvyšší súd SR zamietol žalobu.

Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sťažovateľ napadol odvolaním, podaným dňa   24.   6.   2003.   V rámci   tohto   odvolania   sťažovateľ   ako   jeden   z odvolacích   právnych dôvodov   uviedol   rozpornosť   konania   pred   najvyšším   súdom   o preskúmanie   rozhodnutí daňových správnych orgánov s ust. čl. 6. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a tiež s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. II. ÚS 62/1999.

Rozhodnutím č. Sž-o-Ns 58/03 najvyšší súd ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie najvyššieho súdu ako „kvázi prvostupňového súdneho orgánu“. V odôvodnení rozhodnutia o odvolaní   odvolací   súd   okrem   iného   uviedol,   že   „(...)   v daňovej   agende   konanie a rozhodnutie súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nie je považované za konanie, ktorého úpravu obsahuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach“. Ďalej sa už odvolací súd   otázkou   súladu   konania   pred   najvyšším   súdom   ako   „prvostupňovým   súdom“ nezaoberal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené sťažovateľovi dňa 8. marca 2004. Vzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné a efektívne opravné a právne prostriedky, podáva na Ústavný súd SR, túto sťažnosť.

(...) Sťažovateľ zakladá svoju sťažnosť na troch právnych dôvodoch spočívajúcich v porušeniach základných práv, ktoré mu zaručuje Európsky dohovor o ľudských právach a Ústava SR.

Prvý dôvod založený na porušení práva na spravodlivé súdne konanie Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR ako „kvázi prvostupňový súd“ – v rámci konania   o preskúmanie   rozhodnutí   daňových   správnych   orgánov   porušil   jeho   právo   na súdnu ochranu zakotvenú v čl. 6. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len EDĽP).

(...) Úvodom sťažovateľ poukazuje na to, že názor odvolacieho súdu, že ustanovenie čl.   6   ods.   1   EDĽP   sa   nevzťahuje   na   daňové   konanie   a konanie   súdu   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového správneho orgánu, je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP).

(...) Po prvé sťažovateľ uvádza, že procesnoprávny postup pred Najvyšším súdom SR ako „súdom prvého stupňa“ je identický s tým, ktorý EDĽP odsúdil ako rozporný s ust. čl. 6 ods. 1 EDĽP vo svojich rozhodnutiach vo veci Albert a Le Compte p. Belgicku. (...) Keďže   najvyšší   súd   ako   „kvázi   súd   prvého   stupňa“   nevykonával   dôkazy,   hoci dokonca   sťažovateľ   v priebehu   celého   daňového   konania   žiadal   o vykonanie   dôkazu   - zaobstaranie zápisníc zo zasadnutí výberových komisií - potom nezisťoval ani skutkový stav veci.   Porušovateľ   základného   práva   v prípade   sťažovateľa   skúmal   len   zákonnosť rozhodnutia a konania správneho orgánu a teda nebol skutkovou inštanciou.

(...) Po druhé sťažovateľ poukazuje na to, že Najvyšší súd SR v konaní o jeho žalobe nemal   charakter   súdu   s plnou   jurisdikciou.   Dôvodom   je   to,   že   porušovateľ   základného práva   neobjasňoval   skutkový   stav   veci   vykonávaním   dokazovania,   v dôsledku   čoho porušovateľ   neskúmal   v plnej   šírke   sťažovateľov   prípad   a mnohé   aspekty   sporu   unikli pozornosti a záujmu súdu (napr. spôsob zadávania zákaziek sťažovateľovi). Porušovateľ základného práva preto nerozhodol o otázkach skutkových.

(...) Po tretie sťažovateľ tvrdí, že v konaní pred porušovateľom základného práva bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie aj z toho dôvodu, že ani daňové správne orgány ani porušovateľ nevykonali sťažovateľom navrhovaný dôkaz (zaobstaranie zápisníc zo zasadnutí výberových komisií) a to aj napriek tomu, že o vykonanie tohto úkonu a súčasne dôkazu sťažovateľ žiadal a na nevykonanie vo svojej žalobe poukazoval. Takto bol porušený princíp „rovnosti zbraní“ účastníkov konania, pretože sťažovateľ nemohol nechať vykonať ním navrhovaný dôkazný prostriedok.

(...) Po štvrté, sťažovateľ sa domnieva, že právo na spravodlivé súdne konanie a tiež právo   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR)   bolo   tiež   porušené   pre   nedostatok konania vedeného pred najvyšším súdom ako odvolacím súdom. Vo svojej žalobe i odvolaní sťažovateľ ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia „NS SR ako súdu prvého stupňa“ uviedol, že protokol o daňovej kontrole bol nezákonne vydaný z dôvodov, ktoré sťažovateľ uvádza ďalej. S týmto právnym dôvodom sa však najvyšší súd ani ako „kvázi súd prvého stupňa“ ani   ako   odvolací   súd   vôbec   nezaoberal   a túto   skutočnosť   vôbec   neskúmal.   Teda   jeho rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. (...) Po piate, sťažovateľ uvádza právny názor, podľa ktorého postupom porušovateľa základného   práva   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   konanie,   resp.   na   súdnu ochranu i v súvislosti s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. II. ÚS 62/1999 publikovaným pod č. 28/1999.

Podľa   uvedeného   rozhodnutia   ÚS   SR   „(...)   daňový   správa   pri   výkone   daňovej kontroly   vychádza   z prezumpcie   neviny.   Dokiaľ   sa   nepreukáže   opak,   na   daňovníka   sa pozerá ako na nevinného“. Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase rozhodovania najvyššieho súdu ako „kvázi súdu prvého stupňa“, tak aj odvolacieho súdu minimálne pretrvávali a naďalej   aj   trvajú   pochybnosti   o dôvodnosti   vyrubenia   rozdielu   na   dani   z príjmov a zavinenia sťažovateľa a to aj vzhľadom na neúplné zistenie skutkového stavu veci. Potom Najvyšší súd SR - či už v prvom stupni mal zrušiť rozhodnutia daňových správnych orgánov, resp. ako odvolací súd zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a to v súlade s princípom prezumpcie neviny alebo subsidiárne v súlade s princípom „in dubio pre reo“. Druhý dôvod založený na porušení práva na nerušenú dražbu majetku Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR ako „prvostupňový súd“ - porušovateľ základného   práva   -   v rámci   konania   o preskúmanie   rozhodnutí   daňových   správnych orgánov porušil jeho právo na nerušenú dražbu majetku zakotvené v čl. 1 Protokolu č. 1 EDĽP (...).

Po prvé, keďže konanie vedené pred porušovateľom základného práva je v rozpore s čl. 6 ods. 1 EDĽP a v tomto konaní bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí, ktorými mu bola uložená povinnosť zaplatiť rozdiel na dani z príjmov, tak podľa názoru sťažovateľa mu v rozpore s právom bola uložená majetková povinnosť, čím bolo porušené jeho právo na nerušenú držbu majetku.

Po druhé, sťažovateľ v žalobe i v odvolaní poukázal tiež na to, že protokol o daňovej kontrole č. 647/2200/24966/2001 na základe ktorého bol vydaný dodatočný platobný výmer č. 647/2100/49483/2001 bol vystavený v rozpore so zákonom a to z toho dôvodu, že doba vykonania   daňovej   kontroly   je   rôzne   uvádzaná.   V jednom   rovnopise   tohto   protokolu o daňovej   kontrole   je   uvádzaný   ako   deň   skončenia   daňovej   kontroly   30.   11.   2001 a v druhom rovnopise 15. 5. 2001. Aj začiatok vykonania daňovej kontroly je rozporný vzhľadom na ten fakt, že síce na oboch rovnopisoch je uvádzaný ako deň začatia kontroly deň 14. 9. 1999. Podľa § 15 ods. 11 písm. f) zák. č. 511/1992 Zb. zákona o správe daní a poplatkov   (ďalej   len   ZSDP)   podstatnou   náležitosťou   protokolu   o daňovej   kontrole   je miesto   a doba   vykonania   daňovej   kontroly.   Pretože   deň   začatia   i ukončenia   daňovej kontroly je rozporný a teda neurčitý, protokol o daňovej kontrole nespĺňa náležitosti určené v zákone a preto bol vyhotovený v rozpore so zákonom. Práve v rámci tohto dokumentu bol vyhodnotený   skutkový   stav   veci   na   základe   ktorého   zistenia   bola   sťažovateľovi   uložená povinnosť zaplatiť rozdiel na dani z príjmov.

Nezákonnosť uloženia majetkovej povinnosti - zaplatiť rozdiel na dani z príjmov - potom treba vidieť vo svetle nasledujúcich rozhodnutí ESĽP vo veci Belveder Albeghiera s. a.   r.   l.   p.   Taliansku   (bod   56):   „Súd   pripomína,   že   čl.   1   Protokolu   č.   1   vyžaduje predovšetkým   a najmä,   aby   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   požívania   práva   na rešpektovanie   majetku   bol   zákonný,“   A vo   veci   Beyler   p.   Taliansku   (bod   108):   „Súd pripomína,   že zákonnosť je prvoradou podmienkou zlučiteľnosti zásahu v súlade s čl.   1 protokolu č. 1 „Čl. 1 Protokolu č. 1“ vyžaduje, predovšetkým a najmä, aby zásah orgánu verejnej moci do požívania práva na rešpektovanie majetku bol zákonný.“

Tretí dôvod založený na porušení práva na účinný opravný prostriedok

Podľa   názoru   sťažovateľa   Najvyšší   súd   SR,   ako   odvolací   súd   -   porušovateľ základného   práva,   v rámci   konania   o preskúmanie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR, porušil jeho právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v čl. 13 EDĽP: „Každý, koho práva   a slobody   priznané   týmto   Dohovorom   boli   porušené,   musí   mať   účinné   právne prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia   dopustili osoby pri plnení úradných povinností.“

Podľa právneho názoru sťažovateľa skutočnosť, že rozhodnutia vydané Najvyšším súdom SR sú preskúmavané Najvyšším súdom SR, porušuje jeho právo na účinný opravný prostriedok. To, že sudcovia NS SR v „kvázi prvostupňovom konaní“ a v preskúmavacom konaní sú vzájomne v určitých právnych veciach sudcami „súdu prvého stupňa“ a v iných právnych   veciach   sudcami   odvolacieho   súdu   môže   vzbudzovať   pochybnosť o inštitucionálnej a rozhodovacej nezávislosti odvolacieho súdu.

Nakoniec sťažovateľ poukazuje aj na to, že odvolacie konanie na Najvyššom súde SR nenapĺňa požiadavku devolutívneho princípu (rozhodnutá vec je predložená odvolaciemu súdu, ktorý je odlišný od súdu prvého stupňa preto, aby sa rozhodlo znova o skutkových a právnych   otázkach),   ktorý   je   jednou   zo   záruk   nezávislého   a úplného   preskúmavania rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolacím súdom.»

1. 3.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatným rozsudkom č. Sž-o-NS 58/03 zo dňa 28. októbra 2003 porušil právo na spravodlivé súdne konanie uvedené v článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, právo na nerušenú držbu majetku uvedené v článku   1   Protokolu   č.   1   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach,   právo   na   účinný vnútroštátny   opravný   prostriedok   uvedené   v čl.   13   Európskeho   dohovoru   o ľudských právach a právo na súdnu ochranu uvedené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. ruší rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Sž-o-NS 58/03 zo dňa 28. októbra 2003, č. 6 Sž 103/02 zo dňa 26. februára 2003, ako aj rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. IV/2500/4924/2002/ŠI z 15. júla 2002 a tiež dodatočný platobný výmer Daňového úradu H. č. 647/2100/49483/2001 zo 17. decembra 2001.

3. priznal v súlade s článkom 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 100.000 slovenských korún, ktoré je NS SR povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   a to   z dôvodu zvýšeného   psychického   napätia,   hlbokého   pocitu   nespravodlivosti   a tiež   zhoršenia podmienok   súkromného   života   sťažovateľa   v dôsledku   začatia   daňového   exekučného konania.

4. priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

1. 4. Sťažovateľ sa domáhal aj toho, aby ústavný súd „v súlade s čl. 52 ods. 2 zákona o ústavnom   súde rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   prerušuje   daňové   exekučné konanie začaté na základe rozhodnutia Daňového úradu H. č. 647/350/33821/03 zo dňa 14. 7. 2003“.

1. 5. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. marca 2005 sťažovateľ doplnil petit sťažnosti tak, že žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„Daňový úrad H. svojím rozhodnutím č. 647/2100/49483/2001 zo dňa 17. decembra 2001   a   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   svojím   rozhodnutím č. IV/2500/4924/2002/ŠI zo dňa 15. júla 2002 porušili sťažovateľovo právo na ochranu majetku zakotvené v čl. 1 Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach porušili tiež   v neprospech   sťažovateľa   princíp   prezumpcie   neviny   zakotvený   v článku   6   odsek   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“

2. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa na základe žiadosti ústavného súdu k prijatiu a opodstatnenosti sťažnosti vyjadrili obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 21. septembra 2004 č. k. KP 8/04-14 a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   najvyššieho   súdu z 5. novembra 2004.

2. 1. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „Súd (...) sám, na základe   spisového   materiálu,   po   vyhodnotení   dôkazov,   dospel   k   rovnakému   právnemu názoru, ako žalovaný orgán daňovej správy, čo samé osebe nie je porušením práva na spravodlivý proces (...). Žalobca sám, okrem spochybňovania spôsobu hodnotenia dôkazov, neuviedol žiadne konkrétne dôkazy o výkone sprostredkovateľskej činnosti organizáciou, ktorá mala sprostredkovanie vykonať a v prospech ktorej mal vyplatiť daňovo odpočítateľné náklady.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   namietal nevykonanie dôkazov na pojednávaní, s poukazom na § 250 i ods. 1 OSP je zrejmé, že súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vykoná len také dokazovanie, ktoré je potrebné na posúdenie jeho zákonnosti. Súd konštatoval skutočnosť, že dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy bolo rozsiahle a dostatočné pre posúdenie veci. Účastníkovi nič nebránilo sa k výsledkom dokazovania po nahliadnutí do spisu vyjadriť v daňovom konaní, vykonané dôkazy spochybniť či vyvrátiť. Skutočnosť, že orgán daňovej správy a ani prvostupňový súd nevykonali jeden z dôkazov navrhnutých žalobcom, (...) sama osebe nie je dôvodom na spochybnenie   spravodlivého   procesu.   Posúdenie   relevantnosti   navrhovaného   dôkazu   je úlohou súdu a súd svoje stanovisko odôvodnil, keď zaujal logické stanovisko k žalobcom tvrdenej zmluve o sprostredkovaní. (...)

Ak sťažovateľ namietal, že bolo porušené jeho právo na držbu majetku, najvyšší súd poznamenáva,   že   podľa   platnej   daňovej   legislatívy   vykonateľným   je   už   prvostupňové rozhodnutie správcu dane bez ohľadu na právoplatnosť rozhodnutia. Povinnosť zaplatenia dane je daná zákonom, na základe rozhodnutia orgánu daňovej správy, nie rozhodnutím súdu.   Pretože   súd   nezistil   žalobou   tvrdené   porušenie   zákona   konaním   a   rozhodnutím daňových orgánov, nie je uložená daňová povinnosť v rozpore so zákonom. Splnením takej daňovej povinnosti nedochádza k porušeniu ústavného práva na nerušenú držbu majetku. (...) Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavného   práva   na   účinný   opravný prostriedok,   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   využil   opakovane   možnosť   opravného prostriedku   v   samotnom   daňovom   konaní,   pričom   sa   príslušné   daňové   orgány   vecne zaoberali dôvodmi jeho odvolania. Skutočnosť, že aj správna žaloba bola posúdená v dvoch inštanciách znamená, že náš právny poriadok dáva dostatok možností domáhať sa ochrany práva. (...) rozhodovanie najvyššieho súdu v dvoch inštanciách nemožno chápať inak, než ako posilnenie právnej ochrany pred nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej správy (...), pričom zloženie senátu a procesná úprava postupu súdu vylučuje opodstatnenosť tých pochybností, ktoré vzniesol žalobca vo vzťahu k nezávislosti odvolacieho súdu.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

„Právny názor NS SR, podľa ktorého pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu súdom sa vykoná len také dokazovanie, ktoré je potrebné na posúdenie jeho zákonnosti, potvrdzuje sťažovateľov právny záver,   v zmysle ktorého súd   nevykonáva dokazovanie   s cieľom zistiť skutkový stav veci. Potom takýto súd, nie je súdom s plnou jurisdikciou. (...) V súvislosti s názorom porušovateľa, že splnením daňovej povinnosti nedochádza k porušeniu ústavného práva na nerušenú držbu majetku, sťažovateľ si dovoľuje poukázať na to, že (...). Ak teda boli porušené ústavou a EDĽP garantované práva a procesnoprávne zásady, práve v súvislosti s vyrubením daňovej povinnosti sťažovateľovi, potom pôjde aj o porušenie jeho práva na nerušenú držbu majetku.

K   názoru   porušovateľa,   že   posúdenie   správnej   žaloby   v   dvoch   inštanciách je dôkazom o dostatku možnosti domáhať sa práva, sťažovateľ uvádza, že je dôležité skúmať nielen to či právny poriadok dotknutého štátu určuje existenciu opravného prostriedku, ale aj   to   či   takýto   opravný   prostriedok   je   účinný,   či   nie   je   len   formálnym   opravným prostriedkom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pre plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanoví   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Sťažnosť obsahuje tri druhy námietok porušenia ústavy a dohovoru: 1.) porušenie práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, 2.)   porušenie jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a 3.) porušenie jeho práva mať účinné právne prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   (z 28. októbra   2003   sp. zn.   Sž-o-NS   58/03)   a rozhodnutím daňového úradu (zo 17. decembra 2001 č. 647/2100/49483/2001) v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva (z 15. júla 2002 č. IV/2500/4924/2002/ŠI).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol   postup   a rozhodnutie daňového   úradu   v spojení   s rozhodnutím   daňového riaditeľstva, ako aj rozsudok najvyššieho (odvolacieho) súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   postup   a rozhodnutie daňového   úradu   v spojení   s rozhodnutím   daňového riaditeľstva,   pretože ich   postup   a rozhodnutie preskúmal najvyšší   súd   a rozhodol   o ňom rozsudkom z 23. februára 2003 sp. zn. 6 Sž 103/02 (ktoré inak sťažovateľ - ako to vyplýva z petitu sťažnosti - nenapadol) a o odvolaní proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu, rozhodoval najvyšší súd, ako súd odvolací napadnutým rozsudkom. Z tohto dôvodu bolo potrebné   sťažnosť   v týchto   častiach   (teda   vo   vzťahu   k daňového   úradu   a k   daňového riaditeľstvu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

1.) Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 28. októbra 2003 sp. zn. Sž-o-NS 58/03, podstata prvej námietky sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, spočíva v tom, že «najvyšší súd ako „kvázi súd prvého stupňa“ nevykonával dôkazy, hoci dokonca sťažovateľ v priebehu celého daňového konania žiadal o vykonanie dôkazu»,   ďalej,   že   najvyšší   súd „v konaní   o jeho   žalobe   nemal   charakter   súdu   s plnou jurisdikciou“, a napokon   že, «ani   daňové   správne   orgány   ani   porušovateľ   nevykonali sťažovateľom navrhovaný dôkaz (zaobstaranie zápisníc zo zasadnutí výberových komisií) a to aj napriek tomu, že o vykonanie tohto úkonu a súčasne dôkazu sťažovateľ žiadal a na nevykonanie   vo   svojej   žalobe   poukázal.   Takto   bol   porušený   princíp   „rovnosti   zbraní“ účastníkov konania».

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nenasvedčujú   tomu,   že   by   v danom   prípade   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: «„Najvyšší súd, ako súd odvolací, v rozšírenom a inom zložení senátu, preskúmal odvolaním   napadnutý   rozsudok   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v rozsahu   podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť:

(...)   Žalobca   v odvolaní   proti   rozsudku   súdu   namietol   nedostatočné   zistenie skutkového stavu správcom dane a to, že neprihliadol na dôkazy navrhovateľa. Z dôvodov odvolania   však   vyplýva,   že   v podstate   namieta   hodnotenie   dôkazov   daňovým   orgánmi. Najvyššiemu súdu vytýka, že sa nezaoberal otázkou, či sa zúčastňoval alebo nezúčastňoval výberových   konaní.   Neskúmal   otázku   či   bola   vykonávaná   sprostredkovateľská   činnosť obchodnou spoločnosťou D. s r. o. a či mu v dôsledku tejto činnosti boli dávané zákazky. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené námietky nie sú dôvodné. Daňové orgány v daňovom konaní uskutočnili rozsiahle dokazovanie, a na základe vykonaných dôkazov je odôvodnený   a logický   záver   týkajúci   sa   sprostredkovateľskej   odmeny   a odmeny   za výkopové,   búracie   a terénne   práce.   Odvolací   súd   nezistil   vady   v hodnotení   vykonaných dôkazov ani daňovými orgánmi a ani v rozhodnutí prvostupňového súdu.

(...) Posúdenie veci žalobca argumentuje skutočnosťami, ktoré majú vzťah k činnosti M. M. ako splnomocnenca a konateľa firmy D. s r. o. Nevyvracia samotnú skutočnosť, že sprostredkovateľská   zmluva   bola   vyhotovená   dodatočne.   Ak   potom   najvyšší   súd   právne posúdil zmluvu ako neplatnú, nemožno mu vyčítať nesprávne právne posúdenie veci, najmä nie   z dôvodu,   vytýkaného   v odvolaní,   že   sa   nezaoberal   eventuálne   povinnosťou   žalobcu vydať bezdôvodné obohatenie.

(...) Podľa názoru žalobcu konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Uznáva síce, že konanie pred najvyšším súdom bolo verejné a bol verejne vyhlásený aj rozsudok, avšak súd nevykonal dôkazy na pojednávaní, v dôsledku čoho súd nerozhodoval o skutkových otázkach a mnohé aspekty sporu unikli pozornosti najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   tvrdenia   žalobcu   nezodpovedajú   skutočnosti. Súčasťou   skúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   je   aj   skúmanie,   či rozhodnutie   bolo   vydané   na   základe   skutkového   stavu,   ktorý   vyplýva   z vykonaného dokazovania a či vykonané dôkazy dávajú dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci. Súd skúma zákonnosť postupu správnych orgánov v konaní pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Ak považuje zistenie skutkového stavu za dostatočné pre posúdenie, sám nie je povinný vykonať dokazovanie. Odvolací súd pripomína, že v dňovej agende konanie a rozhodnutie súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nie je považované za konanie, ktorého úpravu obsahuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o ľudských   právach.   Preto   argumentáciou   o nesúlade postupu prvostupňového súdu v danej veci čl. 6 ods. 1 Dohovoru považuje odvolací súd za nenáležitú.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05). Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil   ani,   že   by   jeho   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého   postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.) Podstata druhej námietky napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 28. októbra 2003 sp. zn. Sž-o-NS   58/03 vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa na porušenie jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíval v nezákonnosti „uloženia majetkovej povinnosti - zaplatiť rozdiel na dani z príjmov“.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie (časť II. 1 tohto uznesenia), nemohlo teda dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti sťažnosti bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.)   Sťažovateľ   napokon   namietal   porušenie   jeho   práva   mať   účinné   právne prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   podľa   čl.   13   dohovoru,   rozsudkom najvyššieho súdu z 28. októbra 2003 sp. zn. Sž-o-NS 58/03, pričom podstata jeho námietky spočíva   v   tom,   že «skutočnosť,   že   rozhodnutia   vydané   Najvyšším   súdom   SR   sú preskúmavané Najvyšším súdom SR, porušuje jeho právo na účinný opravný prostriedok. To, že sudcovia NS SR v „kvázi prvostupňovom konaní“ a v preskúmavacom konaní sú vzájomne v určitých právnych veciach sudcami „súdu prvého stupňa“ a v iných právnych veciach   sudcami   odvolacieho   súdu   môže   vzbudzovať   pochybnosť   o inštitucionálnej a rozhodovacej nezávislosti odvolacieho súdu».

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný opravný prostriedok podľa č. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04). Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov. Podľa § 246b ods. 3 poslednej vety OSP (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu): „O opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.“

Pretože   v danom   prípade   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nevybočil z uvedeného rámca platných a účinných právnych predpisov, neporušil právo sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru, a preto aj v tejto časti považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného z predmetnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi v podstate ide   o to,   aby ústavný   súd   preskúmal, či „relevantné ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku“, na základe ktorých „rozhodnutia vydané Najvyšším súdom SR sú preskúmavané Najvyšším súdom SR“, sú, alebo nie sú v súlade s ústavou. Na podanie takéhoto návrhu však chýba aktívna legitimácia sťažovateľa, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods.   1 písm. a) až e) ústavy (najmenej jedna pätina poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda Slovenskej republiky, súd a generálny prokurátor Slovenskej republiky).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v danej veci rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, rozhodnutia daňového riaditeľstva, dodatočného platobného výmeru   daňového   úradu,   vydanie   dočasného   opatrenia   o prerušení   exekučného   konania a priznania primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva   alebo slobody   (čl. 127 ods.   2 a 3   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005