znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 117/04 -24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   S.   D.,   R.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   I.   R., Advokátska kancelária, R., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 436/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 436/01   p o r u š i l   právo S. D., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 436/01 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   S.   D.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Revúca povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. S. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Revúca povinný mu vyplatiť na účet advokáta Mgr. I. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. júna 2004   č.   k.   I.   ÚS   117/04-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. D., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   C 436/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „16. 8. 2001 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Okresný súd v Revúcej žalobu, ktorou žiadal, aby jeho zamestnávateľ SLOVMAG   a.   s.   Lubeník   bol   zaviazaný   uhradiť   mu   rozdiel   na   mzde   po   skončení práceneschopnosti.

(...) súd prakticky vo veci je nečinný už 33 mesiacov, pričom sa podľa nášho názoru nejedná o vec nejako zložitú a to ani po právnej ani skutkovej stránke. S ohľadom na prudké zníženie životnej úrovne žalobcu a nakoniec aj celej jeho rodiny, sa na jeho priamy podnet jeho právny zástupca obrátil na súd listom zo dňa 5. 2. 2004. V tomto liste žiadal urýchlenie súdneho   konania.   Po   doručení   tejto   žiadosti   na   súd   tento   zareagoval   tým,   že   zaslal právnemu zástupcovi k vyjadreniu stanoviska vyjadrenie sa žalovaného k žalobe. Už aj tu vystúpili vypukle prieťahy v konaní, nakoľko podľa prezenčnej pečiatky žalovaný na žalobu reagoval svojím vyjadrením doručeným na súd dňa 29. 11. 2001, avšak súd žalobcu s týmto vyjadrením oboznámil až po urgencii konania právnym zástupcom žalobcu. K vyjadreniu sa žalovaného k žalobe žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujal stanovisko v liste doručenom na súd dňa 10. 3. 2004“.

Keďže okresný súd bol vo veci naďalej nečinný, sťažovateľ podal 8. apríla 2004 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu v odpovedi na sťažnosť 20. mája 2004 uznal, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, pričom tieto odôvodnil „slabým kádrovým obsadením OS v Revúcej“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedený   dôvod   nemôže   byť   ospravedlnením   pre porušovanie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto navrhol, aby:

„Ústavný súd SR túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jeho prevedení vydal nález, ktorým vysloví, že Okresný súd v Revúcej v konaní pod sp. zn. 2 C 436/01 porušil Ústavu   SR   v jej   článku   48   ods.   2   v neprospech   sťažovateľa   S.   D.,   bytom   R.   Súčasne žiadame, aby Ústavný súd uložil Okresnému súdu v Revúcej vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 436/01 konať bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov.“

Súčasne požiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000   Sk,   čo   odôvodnil   značným   negatívnym   dopadom   neskončeného   sporu   na   jeho psychický stav. Sťažovateľ si uplatnil aj trovy právneho zastúpenia.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. K., listom z 15. júla 2004 sp. zn. Spr.   1553/04   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 29. júla 2004.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „Uznávame,   že   tvrdenia   uvedené   v sťažnosti   ohľadom   podania   návrhu,   zaslania návrhu   na   vyjadrenie   a zaslania   vyjadrenia   sú   v podstate   pravdivé   a teda   došlo k prieťahom.

Zástupca sťažovateľa podal vo veci sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 8. 4. 2004 a v zákonom stanovenej lehote dvojmesačnej lehote, a to dňa 20. 5. 2004 bola táto sťažnosť vybavená tak, že som skonštatoval jej opodstatnenosť a dal pokyn sudkyni vo veci konať. Sudkyňa   podľa   jej   záznamu   v spise   na   mesiac   jún   2004   pojednávanie   nemohla vytýčiť z dôvodu už obsadeného kalendára (účasť na trojdňovom školení,   jej účasť ako podpredsedníčky súdu v komisiách pri skúškach zamestnancov štátnej správy a už vytýčené termíny   pojednávaní),   a preto   bol   termín   pojednávania   s ohľadom   na   niekoľkoročné skúsenosti (v mesiacoch júl a august sú problémy s účasťou účastníkov na pojednávaní) a z dôvodu čerpania cca 5 týždňovej dovolenky vytýčený na 8. septembra 2004.

Súčasne   však   uvádzame,   že   k prieťahom   v konaní   došlo   z objektívnych   dôvodov. I keď by tu malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997, kedy súd vznikol, vyjmúc niekoľkomesačného obdobia, kedy tu pracovali 5 sudcovia (z toho 2 novozvolení), na súde pracovali len 4 sudcovia a od 1. 1. 2002 už len 3 sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný, keď nápad vecí je v priemere na 7 až 8 sudcov, preto počet nevybavených vecí sa neustále rapídne stupňuje a situáciu sťažuje aj to, že 2 sudkyne vybavujúce občianskoprávnu agendu prakticky vybavujú   spisy z každého   druhu agendy   (civilné   veci,   obchodné,   starostlivosti   o maloletých,   exekučné,   čiastočne   trestné a ďalšie) a nie je v našich silách situáciu zmeniť, teda veci vybavovať bez prieťahov, keď na súde je v súčasnosti nevybavených vecí pre nás 3 sudcov na niekoľko rokov (len v hlavných agendách k 31. 5. 2004 je nevybavených 144 T vecí – na osoby, 1155 C vecí, 101 Cb vecí a 532   P   vecí,   pričom   mesačný   výkon   sudcov   by   mal   byť   na   predsedu   12   vecí,   na podpredsedu 17 vecí a na sudcu 25 vecí, teda spolu 54 vecí). Súd sa takto prakticky dostal do situácie, že je problém, v ktorých veciach rozhodovať (keďže nutne vzhľadom na počet nevybavených   vecí   dochádza   k prieťahom   v stovkách   spisov),   a i pri   snahe   vybavovať najprv   staršie   veci   (veci   napadnuté   v roku   2003   a 2004   sa   ešte   prakticky   takmer nevybavujú) sa ani táto situácia objektívne nedá zvládnuť. I keď tieto skutočnosti nemajú vplyv na rozhodnutie o tom, či došlo v konaní k prieťahom, uvádzame ich pre objasnenie, z akého dôvodu k týmto prieťahom došlo.

V prípade, že súd rozhodne o tom, že toto právo sťažovateľa bolo porušené, žiadame znížiť   požadované   finančné   zadosťučinenie,   lebo   sumu   40   000,-   Sk   považujeme   za neprimerane vysokú“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

„Vo svojom vyjadrení predseda OS v Revúcej prieťahy v konaní priznáva. Uvádza, že OS v Revúcej má nedostatočné personálne obsadenie, takže k prieťahom v konaní dochádza z objektívnych dôvodov. Ako ďalej predseda OS v Revúcej vo vyjadrení uvádza, na sťažnosť sťažovateľa v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odpovedal a súčasne dal príkaz príslušnej sudkyni vo veci konať. Táto sudkyňa vytýčila termín pojednávania až na mesiac september 2004 z dôvodu dovolenkového obdobia v mesiacoch júl – august. V závere svojho vyjadrenia   predseda   súdu   žiada,   aby   z týchto   dôvodov   keď   vôbec   bude   finančné zadosťučinenie priznané, aby nebolo priznané v požadovanej výške.

S tvrdením   predsedu   OS   v Revúcej   môžem   sčasti   súhlasiť.   Viem,   že   personálne obsadenie OS v Revúcej je nedostatočné a že z tohto dôvodu môže dochádzať k prieťahom v konaní. Preto sťažnosť pre porušenie Ústavy SR sme brali ozaj ako posledný prostriedok ako súd prinútiť vo veci vôbec konať. Lenže to, že súd vo veci bol absolútne nečinný viac ako 33 mesiacov,   dokonca za túto dobu si nenašiel čas ani na to,   aby navrhovateľovi oznámil   číslo   spisu   pod   ktorým   je   spor   na   súde   vedený   nemožno   ospravedlniť   ani nedostatočným obsadením súdu. Taktiež nemožno ospravedlniť nečinnosť súdu v tom, že o vyjadrení žalovaného nás súd informoval až po tom, keď sme sa naň obrátili so žiadosťou o urýchlenie súdneho konania. Pritom k tomuto vyjadreniu žalovanej strany mimo iného nám príslušná sudkyňa oznámila, že po získaní stanoviska od Sociálnej poisťovne vytýči vo veci pojednávanie. Napriek tomuto prísľubu súd vo veci bol aj naďalej nečinný. Až po sťažnosti adresovanej predsedovi OS v Revúcej a doručenej na súd 8. 4. 2004, čiže po troch mesiacoch nám bolo začiatkom júla 2004 zaslané predvolanie na pojednávanie s termínom konania pojednávania 8. 9. 2004. Už aj to dokazuje, že OS v Revúcej predsa len má rezervy na to, aby mohol urýchliť priebeh súdneho konania. (...) Dovolíme si tvrdiť, že v prípade ak by   si   žalobcovia   nezačali   brániť   svoje   ústavné   práva   prostredníctvom   ÚS   SR,   konanie v týchto   sporoch   by   bolo   v nedohľadne.   Dokazuje   to   počet   sporov   v ktorých   návrhy   na začatie konania boli podané ešte v r. 1999 – 2000 a v ktorých navrhovatelia si ešte toto svoje   ústavné   právo   na   ÚS   SR   neuplatnili   a ktoré   od   podania   prakticky   ležia   na   OS v Revúcej.

V závere   môžem   ešte   uviesť,   že   kádrové   obsadenie   súdu   je   internou   záležitosťou príslušných orgánov a z tohto dôvodu v žiadnom prípade nemôže dochádzať k porušovaniu ústavných   práv   našich   občanov.   Preto   na   svojej   sťažnosti   trváme   v celom   rozsahu   aj naďalej.   A keďže   prieťahy   v konaní   majú   značne   negatívny   dopad   na   psychiku   môjho klienta, trváme aj na tom, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie. Za primerané   s ohľadom   na   dobu   prieťahov   a na   negatívny   dopad   prieťahov   na   žalobcu považujeme finančné zadosťučinenie vo výške požadovanej v sťažnosti pre porušenie Ústavy SR.

Keďže sťažnosť pre porušenie Ústavy SR v spore vedenom na OS v Revúcej pod sp. zn.   2   C   436/01   je   plne   odôvodnená,   žiadam   aby   mi   boli   priznané   trovy   právneho zastúpenia v tejto veci. Žiadam, aby trovy konania bol OS v Revúcej zaviazaný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia vo veci na môj účet (...)“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 436/01:

Dňa 16. augusta 2001 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o vyplatenie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení pracovného pomeru proti SLOVMAG, a. s., so sídlom v Lubeníku (ďalej len „odporca“).

Dňa 26. júla 2002 konajúca sudkyňa zaslala žalobný návrh odporcovi a vyzvala ho, aby sa k nemu v lehote 21 dní písomne vyjadril.

Dňa 29. novembra 2002 odporca doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu. Dňa 24. februára 2004 okresný súd vyzval Sociálnu poisťovňu v Bratislave, aby oznámila, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

Dňa   24.   februára   2004   okresný   súd   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa vyjadrenie odporcu s tým, aby k nemu v lehote 10 dní zaujal stanovisko.

Dňa   11.   marca   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľa k vyjadreniu odporcu.

Dňa 11. marca 2004 Sociálna poisťovňa v Bratislave oznámila okresnému súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

Dňa 6. júla 2004 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 8. september 2004. Dňa   31.   augusta   2004   bolo   zaslané   upovedomenie   všetkým   predvolaným,   že „pojednávanie určené na 8. september 2004 sa nekoná“ z dôvodu hospitalizácie zákonnej sudkyne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o   vyplatenie   straty   na   zárobku   za   chorobu   z povolania   po   skončení pracovného pomeru vedenom pod sp. zn. 2 C 436/01, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania, ktoré   trvá   viac než tri   roky, podľa   názoru   ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný minimálne v období od 16. augusta 2001 do 26. júla 2002 (jedenásť mesiacov) a od 29. novembra 2002 do 24. februára 2004 (pätnásť mesiacov). Okresný súd teda počas vyše dvoch rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutej   veci počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Čo sa týka obrany okresného súdu, podľa ktorého „(...) k prieťahom v konaní došlo z objektívnych dôvodov. I keď by tu malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997, kedy súd   vznikol   (...),   na   súde   pracovali   len   4   sudcovia   a od   1.   1.   2002   už   len   3   sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný (...)“, treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri   napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 28/01,   I.   ÚS 50/01,   I.   ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000 Sk, ktoré jeho právny zástupca odôvodnil aj tým, že „prieťahy v konaní majú značne negatívny dopad na psychiku môjho klienta“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 14 010 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Náhrada   sa   priznala   za   tri   uplatnené   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 2. júna 2004 a zaujatie písomného stanoviska 29. júla 2004 k vyjadreniu predsedu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk a režijný paušál trikrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkom sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnenej náhrade trov konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004