znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 117/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AUTO   CITY,   s.   r.   o.,   Nitra, zastúpenej   advokátom   Mgr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   N.,   vo   veci   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu v Leviciach č. k. 9 C 203/02-25 zo 17. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO CITY, s. r. o.,   o d m i e t a   ako návrh podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2003 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AUTO   CITY,   s.   r.   o.,   Nitra,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   Mgr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   N.,   ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 (právo na súdnu ochranu) a čl. 48 ods. 2 (právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu v Leviciach (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   9   C   203/02-25   zo   17.   januára   2003   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených práv žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu, resp. prikázať mu konať bez zbytočných prieťahov.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresný súd konanie vo veci žaloby sťažovateľky vedené pod sp. zn. 9 C 203/02 zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu neodstránenia vád podania. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že na jeho konci bolo dané poučenie v tom zmysle, že „Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné“. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľka podala odvolanie zo 6. februára 2003, ktoré Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. februára 2003 č. k. 7 Co 44/03-34 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení   s   §   201   a   §   202   ods.   3   písm.   l)   OSP   z dôvodov,   že   považoval   „napadnuté uznesenie za také, proti ktorému nie je odvolanie prípustné“.

Sťažovateľka uviedla, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie súdu v zmysle § 43 ods. 2 OSP, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu podali „z dôvodu, aby sme ešte pred obrátením sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (...) v tejto veci vyčerpali všetky opravné   prostriedky,   ktoré   nám   OSP   na   ochranu   našich   práv   a oprávnených   záujmov poskytuje“, že od podania žaloby až do napadnutého uznesenia, t. j. „od 3. 5. 2002 až do 17. 1.   2003“,   nebol   „urobený   žiadny   procesne   relevantný úkon   smerujúci   k odstráneniu našej právnej neistoty   a k rozhodnutiu   vo veci samej“ a že „porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy tu naďalej trvá“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 161/02). Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   I.   ÚS   92/03, IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľky,   že   okresný   súd   svojím   postupom v období   od   3.   mája   2002   do   17.   januára   2003,   keď   nebol   urobený   žiadny   procesne relevantný úkon smerujúci k odstráneniu jej právnej neistoty a k rozhodnutiu vo veci samej, porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj tvrdenie, že okresný súd napadnutým uznesením tým, že konanie vo veci jej žaloby zastavil podľa § 43 ods. 2 OSP, porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   203/02   a napadnutého uznesenia   dozvedela   v deň,   keď   jej   bolo   napadnuté   uznesenie   (zo   17.   januára   2003) obsahujúce   poučenie   o tom,   že   „Proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   nie   je   prípustné“, doručené,   t.   j.   v deň,   ktorý   predchádza   jej   odvolaniu   zo   6.   februára   2003.   Predmetnú sťažnosť   sťažovateľka   ústavnému   súdu   podala   až   19.   mája   2003,   t.   j.   v čase,   keď   už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd musel preto jej sťažnosť bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok, odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

K tomu   ústavný   súd   dodáva,   že   vzhľadom   na   dané   poučenie   o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu opierajúce sa o ustanovenie § 202 ods. 3 písm. l) OSP   ústavný   súd   nemohol   z hľadiska   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v zmysle cit. § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde prihliadať na výsledok odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka napriek uvedenému poučeniu a zákonnému zneniu svojím odvolaním proti nemu   vyvolala,   t.   j.   prihliadať   na   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   odvolanie sťažovateľky podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že „smeruje proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné“.   Podanie   odvolania   proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa zákona nie je odvolanie prípustné, nemožno z hľadiska čl. 127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy   (mutatis   mutandis I. ÚS 49/02). Sťažovateľka neuviedla žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bolo možné v čase, keď svoje odvolanie podala, rozumne očakávať iný výsledok odvolacieho konania o jej odvolaní, resp. prerušenie plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v dôsledku podania odvolania, ktoré zákon nepripúšťa. Vzhľadom na uvedené nemôže ísť o porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré „naďalej trvá“, tak ako to v sťažnosti tvrdila sťažovateľka.

Z tohto dôvodu bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003