znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 116/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti bnt restructuring k. s., Cintorínska 7,Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou bnt attorneys-at-law, s. r. o., Cintorínska 7,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   4   K   26/2014-123z 3. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   bnt   restructuring   k.   s. o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   bnt   restructuring   k.   s.,Cintorínska   7,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej ako „listina“),ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 K 26/2014-123 z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesenímsp. zn. 4 K 26/2014 z 23. júna 2014 (zverejneným v Obchodnom vestníku 27. júna 2014pod č. OV 112/2014) ustanovil sťažovateľku do funkcie správkyne úpadcu,.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Dňa 08. 10. 2014 doručil sťažovateľ ako správca úpadcu,   Okresnému   súdu   Bratislava   I   návrh   na   priznanie   paušálnej   odmeny   správcu do konania prvej schôdze veriteľov vo výške 6 638,78 EUR v zmysle § 43 ods. 1 veta prvá ZKR v spojení s § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 665/2005 Z. z....

Okresný súd Bratislava I uznesením priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov vo výške 497,91 EUR ako v prípade konkurzu   fyzickej   osoby   -   nepodnikateľa   a   nie   ako   žiadal   sťažovateľ,   t.   j.   vo   výške 6 638,78 EUR ako v prípade konkurzu fyzickej osoby - podnikateľa.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   nepostupoval   správne,   ak   osobu   úpadcupovažoval za fyzickú osobu – nepodnikateľa, pretože „... z informácií získaných v priebehu činnosti správcu úpadcu správca zistil, že činnosť úpadcu pred vyhlásením konkurzu bola podnikaním,   nakoľko   podnikal   prostredníctvom   nasledovných   spoločností,   či   už   ako spoločník alebo konateľ:

- ;   spoločníkom   v   tejto spoločnosti bol úpadca od 19. 07. 2006 do 11. 10. 2012 a konateľom od 22. 05. 2008 do 11. 10. 2012;

- (adresa zhodujúca sa s adresou trvalého pobytu úpadcu)...; spoločníkom v tejto spoločnosti bol úpadca od 06. 11. 2007 do dňa vyhlásenia konkurzu, a konateľom od 06. 11. 2007 do súčasnosti;

Z uvedeného vyplýva, že úpadca kontinuálne v období od 19. 07. 2006 do dňa vyhlásenia konkurzu (28. 06. 2014), podnikal v predmetných spoločnostiach ako spoločník. Zároveň   z   uvedeného   vyplýva,   že   úpadca   vykonával   kontinuálne   v   období od 19. 07. 2006   do   súčasnosti,   funkciu   konateľa   v   predmetných   spoločnostiach.   Podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra spoločnosti je naďalej konateľom spoločnosti a zo zákona mu táto funkcia začatím konkurzného konania alebo vyhlásením konkurzu na jeho majetok nezaniká.

Úpadca   podnikal   zároveň   ako   živnostník   a   to   pod   obchodným   menom, v období od 01. 04. 2004 do 09. 02. 2012. O tom, že podnikanie v zmysle živnostenského zákona, t. j. ako fyzická osoba - podnikateľ, považuje za podnikanie fyzickej osoby aj ZKR niet zo skúsenostného hľadiska pravdepodobne pochýb. Avšak opäť narážame na problém chýbajúcej definície fyzickej osoby-nepodnikateľa, resp. podnikateľa, poprípade odkazu na ustanovenia živnostenského zákona.

Úpadca bol v zmysle uvedeného v období od 01. 04. 2004 do 09. 02. 2012 definitívne fyzickou osobou-podnikateľom.

Pohľadávky   prihlásené   veriteľmi   do   konkurzu   na   majetok   úpadcu,   ktoré   aj sám úpadca vo svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. v zozname záväzkov, uviedol ako   svoje   záväzky,   sú   pohľadávkami   vzniknutými   z   podnikateľskej   činnosti   úpadcu v období od roku 2004 do roku 2014, a to predovšetkým pohľadávky veriteľov Sociálna poisťovňa, Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica, a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.“.

Sťažovateľka s poukazom na relevantnú právnu úpravu, ako i rozsiahlu judikatúruSúdneho dvora Európskej únie, ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republikyargumentuje   detailnou   analýzou   a   komparáciou   pojmov   fyzická   osoba   –   podnikateľvs. fyzická osoba – nepodnikateľ, ktorou formuluje závery, podľa ktorých „... úpadca by mal byť pre účely ZKR a Vyhlášky k ZKR považovaný za fyzickú osobu – podnikateľa...“.Zároveň   v nadväznosti   na   citácie   častí   odôvodnenia   uznesenia   č.   k.   4   K   26/2014-123z 3. decembra 2014 spochybňuje a poukazuje na rozpory právnych záverov okresného súdua formuluje závery, v zmysle ktorých okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia„... uviedol...   formalistickú,   neodôvodnenú   a   nepresvedčivú   argumentáciu   spornej   časti uznesenia... ohľadom právneho statusu úpadcu, t. j. či je fyzickou osobou - podnikateľom alebo fyzickou osobou - nepodnikateľom, odkazujúcu na ustanovenia §§ 79 ods. 1 veta prvá a druhá, 79 ods. 1 veta piata a 153 ods. 2 OSP, a k právnej otázke prečo považuje porušovateľ úpadcu za FO - nepodnikateľa a vyjadrení sa k právne a skutkovo relevantným argumentom   sťažovateľa   len   formalisticky   konštatuje   a   opakuje,   že   tieto   argumenty považuje za irelevantné, lebo v dlžníckom návrhu na vyhlásenie konkurzu a v uznesení súdu o vyhlásení konkurzu je navrhovateľ uvedený ako FO - nepodnikateľ.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   potrebu   náležitéhoodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj dostatočného a relevantného zdôvodneniaprávnej a skutkovej stránky veci zo strany okresného súdu a navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a po prerokovaní veci takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa, správcovskej spoločnosti bnt restructuring k. s., správcu   zapísaného   v   zozname   správcov   vedenom   Ministerstvom   spravodlivosti   SR..., na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinou základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I, sp. zn. 4K/26/2014-123 zo dňa 03. 12. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I,   sp.   zn.   4K/26/2014-123   zo   dňa 03. 12. 2014   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu Bratislava I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 4.149,24 EUR.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,75 EUR na účet advokátskej kancelárie bnt attorneys-at-law, s.r.o., so sídlom Cintorínska 7... Bratislava... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   úvodom   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách.

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,III. ÚS 268/05).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdovpri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súduč. k. 4 K 26/2014-123 z 3. decembra 2014.

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd (po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu)v intenciách podanej sťažnosti posudzoval ústavnú akceptovateľnosť dôvodov, na základektorých okresný súd napadnutým uznesením č. k. 4 K 26/2014-123 z 3. decembra 2014priznal sťažovateľke paušálnu odmenu v namietanej sume 497,91 €.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia relevantných právnych noriem [zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou savykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizáciia o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláškač. 665/2005 Z. z.“)], podstatné pre posúdenie veci, boli interpretované a aplikované správnea úvahy okresného súdu, ktoré vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímnea ústavnoprávne akceptovateľné.

V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okresný   súd   úvodom   oboznámil   doterajšípriebeh   konkurzného   konania   a   žiadosť   sťažovateľky   o   priznanie   paušálnej   odmenyv sume 6 638,78 €. Po citácii relevantných ustanovení, najmä však § 43 ods. 1 prvej vetya § 43 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 12 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Vychádzajúc zo spisového materiálu dňa 02. 06. 2014 bol súdu doručený návrh Dlžníka - fyzickej osoby nepodnikateľa na vyhlásenie konkurzu. V návrhu sa Dlžník označil menom, priezviskom, dátumom narodenia.

Z   označenia   Dlžníka   v   návrhu   je   tak   zrejmé,   že   sa   Dlžník   domáhal   vyhlásenia konkurzu na svoj majetok ako fyzickej osoby - nepodnikateľa.

Vzhľadom   k   tomu,   že   návrh   Dlžníka   spĺňal   zákonom   predpísané   náležitosti,   súd uznesením   zo   dňa   10.   06.   2014,   č. k.   4K/26/2014-30,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť dňa 18. 06. 2014, začal konkurzné konania voči Dlžníkovi.

Uznesením zo dňa 23. 06. 2014, č. k. 4K/26/2014-33, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa   28.   06.   2014,   súd   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka:,, bytom, rozhodol o otvorení malého konkurzu a do funkcie Správcu ustanovil spoločnosť bnt restructuring, k. s.

V návrhu na priznanie paušálnej odmeny do konania prvej schôdze veriteľov zo dňa 08.10.2014   si   Správca   uplatňuje   priznanie   paušálnej   odmeny   vo   výške   4   647,15   €   s odkazom na ust. § 43 ods. 1 ZKR v spojení s ust. § 12 ods. 2 písm. b) vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z.

Správca sa v návrhu odvoláva na skutočnosť, že Úpadca je v zmysle zák. č. 136/2001 Z.   z.   o   ochrane   hospodárskej   súťaže,   ako   aj   v   zmysle:   judikatúry   ESD   považovaný za podnikateľa   a   v   zmysle   Smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2010/41/EÚ o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi vykonávajúci činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   za   samostatne zárobkovo činnú osobu.

Navyše ZKR, ani vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z. neobsahuje akúkoľvek definíciu pojmu „fyzická osoba - nepodnikateľ“, pričom ZKR ani vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z. neobsahuje legislatívny odkaz na ustanovenia iného právneho predpisu, ktorý by pojem „fyzická osoba - nepodnikateľ“, alebo pojem „fyzická osoba - podnikateľ“ pre účely ZKR a vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z. definoval.

Správca poukazuje na ust. § 168 ods. 2 ZKR, ktorý nepriamo ustanovuje ako možnosť podnikania   „fyzickej   osoby   -   podnikateľa“   prostredníctvom   účasti   spoločníka na spoločnosti s ručením obmedzeným.

Úpadca   kontinuálne   v   období   od   19.   07.   2006   do   dňa   vyhlásenia   konkurzu (28. 06. 2014), podnikal v Správcom uvedených spoločnostiach ako spoločník a období od 19. 07. 2006 do súčasnosti vykonával v uvedených spoločnostiach aj funkciu konateľa. Podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra spoločnosti

, je Dlžník naďalej konateľom spoločnosti a zo zákona mu táto funkcia začatím konkurzného konania alebo vyhlásením konkurzu na jeho majetok nezaniká. Úpadca tiež podnikal ako živnostník a to pod obchodným menom

v období od 01. 04. 2004 do 09. 02. 2012.

Správca taktiež uvádza, že pohľadávky prihlásené veriteľmi do konkurzu na majetok Úpadcu, sú pohľadávkami vzniknutými z podnikateľskej   činnosti   Úpadcu od roku 2004 do 2014. Ide predovšetkým o pohľadávky veriteľov Sociálna poisťovňa, Slovenská republika

- Daňový úrad banská Bystrica a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.

Ustanovenie   §   79   ods.   1   O.   s.   p.   jasne   definuje,   akým   spôsobom   je   potrebné identifikovať účastníka konania. Ak je účastníkom fyzická osoba, návrh musí obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve. V prípade fyzickej osoby podnikateľa zákon   vyžaduje,   aby   bola   táto   označená   obchodným   menom,   sídlom   a   identifikačným číslom, ak je pridelené.

Z návrhu Dlžníka, ako aj z uznesenia súdu zo dňa 23. 06. 2014, č. k. 4K/26/2014-33, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 06. 2014, ktorým súd vyhlásil konkurz na majetok Dlžníka   jednoznačne   vyplýva,   že   konkurz   bol   vyhlásený   na   majetok   fyzickej   osoby

-nepodnikateľa,   nakoľko   Dlžník   bol   v   návrhu   označený   menom,   priezviskom,   dátumom narodenia.   V   uznesení   o   vyhlásení   konkurzu   súd   zároveň   rozhodol   o   otvorení   malého konkurzu.

Súd má navyše za to, že s odkazom na ust. § 153 ods. 2 O. s. p. ani v konkurznom konaní   na   majetok   úpadcu   nemožno   prekročiť   návrh   dlžníka   na   vyhlásenie   konkurzu, a preto súd v súlade s návrhom Dlžníka vyhlásil konkurz fyzický osobu:,, bytom.

V čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, ani v súčasnosti Dlžník nebol a nie je zapísaný v Živnostenskom registri SR. Vyššie uvedené skutočnosti, na podklade ktorých považuje Odvolaný správca Úpadcu za fyzickú osobu - podnikateľa, a na podklade ktorých žiada o priznanie paušálnej odmeny vo výške 4 647,15 €, sú podľa názoru súdu irelevantné, nakoľko má súd za to, že Úpadca je fyzickou osobou - nepodnikateľom, čo vyplýva jednak z návrhu Dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ako aj z uznesenia súdu zo dňa 23. 06. 2014, č. k. 4K/26/2014-33, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 06. 2014, ktorým súd vyhlásil konkurz na majetok Dlžníka fyzickej osoby - nepodnikateľa.

Vzhľadom   k   uvedenému   súd   posudzoval   návrh   Správcu   na   priznanie   paušálnej odmeny ako návrh v zmysle § 43 ods. 1 ZKR v spojení s ust. § 12 ods. 1 vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z.»

Okresný súd sa následne vysporiadal s opodstatnenosťou nároku správcu na priznaniepaušálnej odmeny do konania prvej schôdze veriteľov nahliadnutím do spisového materiálua s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení sustanovením § 12 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. priznal správcovi paušálnu odmenu zavýkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov v sume 497,91 €.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   okresného   súdua nezistil   v   ňom   sťažovateľkou   vytýkané   nedostatky,   respektíve   taký   výklad   právnychnoriem aplikovaných v danej veci, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to namietasťažovateľka.

Podľa názoru ústavného súdu dal okresný súd sťažovateľke korektnú odpoveď na jejpožiadavku o priznanie paušálnej odmeny vrátane výšky priznanej odmeny. V napadnutomuznesení okresný súd vyhodnotil konkrétne okolnosti danej veci, predovšetkým skutočnosť,že konkurz bol vyhlásený na majetok úpadcu ako fyzickej osoby – nepodnikateľa. Úvahyokresného   súdu,   ktoré   boli   založené   predovšetkým   na   tomto   fakte,   sú   plne   legitímnea ústavne akceptovateľné. Závery, ku ktorým okresný súd dospel, preto nemožno označiťza svojvoľné   (arbitrárne)   alebo   zjavne   neodôvodnené,   pretože   majú   oporu   v   zákoneo konkurze a reštrukturalizácii a vyhláške č. 665/2005 Z. z. a sú jasne a dostatočne právnezdôvodnené.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   názorom   sťažovateľky,   že   by   išlo   o   formalizmuspri výklade   ustanovení   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   vec   sťažovateľky.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôžesama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojímvlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprelich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivýproces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.Uvedené nedostatky však z napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplývajú.

Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšouopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdua základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny, ako i právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd poznamenáva, že jeho pozornosti neušla ani vada predloženéhosplnomocnenia   sťažovateľky   vykazujúceho   znaky   neurčitosti,   pretože   špeciálna   úpravaustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžaduje (spolu s návrhom na začatiekonania pred ústavným súdom) predloženie splnomocnenia na zastupovanie navrhovateľapred ústavným súdom zo strany advokáta (teda osoby fyzickej), a nie osoby právnickej, takako to bolo v uvedenom prípade.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015