znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 116/2012-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo doc. Ing. P. O., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Doc. Ing. P. O., CSc., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť doc. Ing. P. O., CSc., trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2012 doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000).

Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   ústavy   v   namietanom   konaní   (v   tom   čase   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 18 C 115/2000)   už   svojou   skoršou   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu 23. januára   2006,   ktorá   bola   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   283/06-23 z 5. septembra 2006 odmietnutá. Predmetná skoršia sťažnosť bola ústavnému súdu doručená v deň právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 115/00-225 z 21. decembra 2004 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 155/05-300 z 25. októbra 2005 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 16/2006 z 26. apríla 2007 zrušený rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského   súdu   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (konanie   bolo okresným súdom po vrátení veci vedené pod sp. zn. 18 C 17/2007).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Po rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/06-23 zo dňa 5. 9. 2006 dochádzalo   v   konaní   vedenom   u   porušovateľa   pod   sp.   zn.   18   C   17/2007   (predtým sp. zn. 18 C 115/2000 k neustálym prieťahom v konaní, ktoré trvajú dodnes a postupom porušovateľa bolo porušené aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ sa žalobou porušovateľovi 2. 8. 2000 domáhal, aby súd zaviazal odporcu v 2. Rade, resp. oboch odporcov zaplatiť mu sumu 2 000 000 Sk a doplnkovú poistnú sumu, ako   aj   úrok   z   omeškania   a   trovy   konania.   Vec   bola   zaevidovaná   u   porušovateľa   pod sp. zn. 18 C 115/2000.

Po viacerých vyjadreniach účastníkov konania, porušovateľ vyrubil z alternatívneho petitu nesprávne ďalší súdny poplatok a teda nesprávne zastavil konanie o alternatívnom petite takmer dva roky po podaní návrhu pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ bol nútený podať odvolanie, na základe ktorého Krajský súd Bratislava zastavujúce uznesenie porušovateľa zrušil.

Následne sa sťažovateľ podaniami zo dňa 02. 04. 2003, 03. 09. 2003, 14. 04. 2004, 09.   06.   2004,   domáhal   toho,   aby   súd   štyri   roky   po   podaní   návrhu   konečne   vytýčil pojednávanie.   Porušovateľ   po   týchto   intervenciách   začal   vytyčovať   pojednávania a 21. 12. 2004 vo veci rozhodol.

Po podanom odvolaní navrhovateľa rozhodol vo veci Krajský súd Bratislava dňa 25. 10. 2005 rozsudkom sp. zn. 5 Co 155/05-300, ktorým krajský súd Bratislava potvrdil napadnutý rozsudok porušovateľa sp. zn. 18 C 115/00-225 zo dňa 21. 12. 2004.

Voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadne dovolanie, ktorému   generálny   prokurátor   vyhovel   a   následne   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 16/2006 zo dňa 26. 4. 2007 zrušil oba rozsudky, t. j. rozsudok krajského súdu i rozsudok porušovateľa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 14. 5. 2007. Porušovateľ sa následne dopustil prieťahov v konaní, keď vytýčil vo veci pojednávanie až po 9 mesiacoch vo februári 2008 a v máji 2008 vyniesol rozsudok sp. zn. 18 C/17/2007-419, ktorým opäť návrh zamietol.

Voči tomuto rozhodnutiu porušovateľa podal sťažovateľ odvolanie dňa 11. 7. 2008. Po   podanom   odvolaní   porušovateľ   výzvou   zo   dňa   12.   8.   2008   vyzval   sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania?!?!

Týmto postupom opäť došlo len k prieťahom v konaní, lebo na výzvu musel reagovať sťažovateľ tým, že súdu oznámil, že súdny poplatok za návrh zaplatil sťažovateľ pred 8 rokmi a porušovateľ medzičasom nesprávne vyrubil súdny poplatok z alternatívneho petitu a predmetnou výzvou zo dňa 12. 08. 2008 sa domáha zaplatenia poplatku za návrh, pričom evidentne   porušovateľ má na mysli   poplatok   za odvolanie,   ktorý tak   isto   nie je možné vyrubiť, nakoľko podľa zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok neplatí, ak bol pôvodný rozsudok zrušený po podanom dovolaní. Súčasne sťažovateľ žiadal o písomné stanovisko, ako je možné, že dochádza k toľkým pochybeniach súdu, keďže sa nejednalo o prvé zlé vyrubenie   poplatku   v   tomto   konaní.   Na   tento   prípis   sa   porušovateľ   ani   len   neunúval sťažovateľovi odpovedať.

O   odvolaní   sťažovateľa   vo   veci   samej   rozhodol   Krajský   súd   Bratislava   dňa 19. 11. 2009 uznesením sp. zn. 6 Co 283/08-482, ktorým rozhodnutie porušovateľa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený porušovateľovi dňa 15. 12. 2009 s tým, že porušovateľ zašle rozhodnutie účastníkom konania. Keď ani vyše tri mesiace po rozhodnutí krajského súdu nebol doručený rozsudok sťažovateľovi, jeho právna zástupkyňa podala dňa 24. 2. 2010 sťažnosť do rúk predsedu porušovateľa. Táto bola vyhodnotená ako nedôvodná (!!!) pre údajné zisťovanie adresy právneho zástupcu sťažovateľa. Toto stanovisko predsedu porušovateľa považoval sťažovateľ za nepochopiteľné, pretože svoju adresu – zmenu riadne a   včas oznámil porušovateľovi,   o čom   svedčí   aj fakt,   že sám   porušovateľ   komunikoval písomne s právnou zástupkyňou sťažovateľa už v septembri 2008 (teda viac ako rok pred rozhodnutím krajského súdu), pričom uvádzal na písomnej korešpondencii už novú adresu. Sťažovateľ   odpoveď   porušovateľa   na   sťažnosť   za   daných   okolností   nemohol akceptovať   a   svoju   nespokojnosť   s   vybavením   sťažnosti   vyjadril   tým,   že   adresoval   dňa 9. 3. 2010   ďalšiu   sťažnosť   do   rúk   predsedu   krajského   súdu,   ktorý   ju   listom   zo   dňa 15. 4. 2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Uvádzam, že rozsudok krajského súdu bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 1. 3. 2010, t. j. dva a pol mesiace po tom, čo bol spis vrátený porušovateľovi z krajského súdu, čo nemožno hodnotiť inak ako prieťahy v konaní…

Porušovateľ   vo   veci   vytýčil   termín   pojednávania   na   20.   6.   2010,   následne na 12. 10. a 14.   12.   2010   a   na   pojednávaní   dňa   3.   3.   2011   vyniesol   rozsudok sp. zn. 18 C/17/2007-653, ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade na úhradu tam uvedenej istiny   a   zaviazal   opäť   sťažovateľa   na   úhradu   súdneho   poplatku   za   odvolanie!!!!!, žalovaného v 1. rade zaviazal na úhradu 5 100,54 Eur a vo zvyšku žalobu voči žalovanému v   1.   rade   zamietol.   Sťažovateľ   dňa   12.   04.   2011   podal   žiadosť   o   opravu a doplnenie rozhodnutia,   nakoľko   bol   toho   názoru,   že porušovateľ   opomenul   rozhodnúť v časti   5 100,54   Eur   a   úroku   voči   odporcovi   v   2.   rade.   Zároveň   v   ten   istý   deň   podal i odvolanie   voči   tam   uvedeným   výrokom   rozhodnutia.   Sťažovateľ   po   podanej   žiadosti o opravu a doplnenie vyššie uvedeného rozhodnutia očakával, že súd jeho žiadosti vyhovie. Namiesto toho porušovateľ v rozhodnutej veci vytýčil na deň 09. 06. 2011 pojednávanie... súdy… toľkokrát pochybili, nehovoriac o tom, že pochybili v tak bazálnom úkone, ako vyrubenie súdneho poplatku a to niekoľkokrát za sebou, pričom vrchol postupu pri vyrubovaní   súdneho   poplatku   bol   vlastne   posledný   rozsudok   porušovateľa   zo   dňa 03. 03. 2011,   keď   úspešného   sťažovateľa,   ktorý   vznik   sporu   nezavinil,   zaviazal   opäť na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, pričom zo súdneho spisu vyplýva, že poplatok za odvolanie sťažovateľ zaplatil a zo zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že poplatok za odvolanie   sťažovateľ   neuhrádza,   ak   bol   pôvodný   rozsudok   zrušený   po   podanom dovolaní...

Porušovateľ,   ako   som   vyššie   uviedla,   po   rozhodnutí   vo   veci   dňa   9.   6.   2011 porušovateľ rozhodol o návrhu sťažovateľa na opravu rozhodnutia a vyniesol dopĺňací rozsudok sp. zn. 18 C/17/2007-694. Tento bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 24.   06.   2011.   Porušovateľovi   trvalo   takmer   dva   mesiace,   kým   rozhodol   o   návrhu sťažovateľa   na   opravu,   resp.   doplnenie   rozhodnutia   a   ešte   k   tomu   o   tom   porušovateľ rozhodoval na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené po tom, čo porušovateľ už vo veci rozhodol. K ďalším prieťahom došlo tým, že aj toto rozhodnutie porušovateľa zo dňa 09. 06. 2011 obsahovalo   množstvo   formálnych   chýb   –   nesprávne   označenie   odporcov   i   právnej zástupkyne navrhovateľa a preto sťažovateľ podal dňa 29. 06. 2011 ďalšiu žiadosť o opravu rozhodnutia a zároveň ten istý deň podal i odvolanie voči dopĺňajúcemu rozsudku. O tejto žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   porušovateľ   uznesením   sp.   zn.   18   C/17/2007-704   zo   dňa 05. 10. 2011, t. j. po viac ako troch mesiacoch odo dňa žiadosti sťažovateľa na opravu rozhodnutia. Spolu s týmto uznesením boli sťažovateľovi doručené i odvolania odporcov voči rozsudku porušovateľa zo dňa 03. 03. 2011. Uvádzam, že tieto odvolania doručili odporcovia porušovateľovi 6. 4. 2011 a 7. 4. 2011 a porušovateľovi trvalo viac ako pol roka, kým ich doručil právnej zástupkyni sťažovateľa na vyjadrenie.

V   novembri   2011   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   informovala,   či   už   spis   bol postúpený na odvolací súd, a bolo jej oznámené, že sa tak ešte nestalo. Preto listom zo dňa 14. 11. 2011 (ktorý bol doručený porušovateľovi osobne dňa 23. 11. 2011) podala sťažnosť na prieťahy v konaní. Na túto sťažnosť jej predsedníčka porušovateľa prípisom zo dňa 20. 12. 2011 oznámila, že predlžuje lehotu na vybavenie sťažnosti do 20. 03. 2012, nakoľko sa spis nachádza na krajskom súde.

Toto   konanie   porušovateľa   považuje   sťažovateľ   za   ďalšie   už   priam   neúnosné a nepochopiteľné prieťahy v konaní… nakoľko sa podanou sťažnosťou domáhal zriadenia nápravy a postúpenia spisu na odvolací súd a porušovateľ miesto toho oznámi, že predlžuje lehotu na vybavenie sťažnosti, lebo sa spis nachádza na krajskom súde… Vo svojom prípise o predĺžení lehoty totiž porušovateľ uvádza, že sťažnosť bola doručená súdu 30. 11. 2011, pričom sťažnosť bola preukázateľne doručená už o týždeň skôr (kópiu sťažnosti prikladám). Ďalej   porušovateľ   nerešpektujúc   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   predĺžil   lehotu   na   vybavenie sťažnosti do 20.03.2012 v zmysle § 65 ods. 2 cit. zákona, hoci práve toto ustanovenie hovorí o   tom,   že   sťažnosť   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   3   mesiacov   od   jej   doručenia, t. j. do 23. 02. 2012...

spis   sa   nachádza   na   krajskom   súde   od   2.   12.   2011,   teda   porušovateľ   ho   tam evidentne postúpil po podanej sťažnosti... Sťažovateľ po 12 rokoch súdneho sporu, ktorého výsledok   je   stále   v   nedohľadne   už   úplne   stratil   dôveru   v   rozhodovaciu   činnosť   súdov, porušovateľa, je absolútne znechutený a neúmerne dlho sa ťahajúci súdny spor zanechal vážne   dôsledky   i na   zdravotnom   stave   sťažovateľa.   Preto   požaduje   i   nemajetkovú   ujmu vo výške 100.000 Eur...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (predtým 18 C 115/2000)   porušil   základné   právo   Doc.   Ing.   P.   O.   CSc.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (predtým 18 C 115/2000) porušil základné právo Doc. Ing. P. O. CSc. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu...

Okresnému   súdu   Bratislava   I.   sa   zakazuje…   pokračovať   v   porušovaní   práva Doc. Ing. P. O. CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní 18 C 17/2007 (predtým   18   C   115/2000)   a   prikazuje   sa   mu,   aby   v   tejto   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov...

Doc. Ing. P. O. Csc. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 Eur… Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 323,52 €… k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. I. ÚS 116/2012-11 zo 7. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3255/2012 z 21. júna 2012, v ktorom podrobne zhrnul doterajší priebeh konania a   uviedol: „S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že dané konanie je poznačené prieťahmi objektívneho charakteru. V prípade, že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   bolo   vzaté   do   úvahy,   že   zákonná sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v konaní.   S   poukazom   na uvedené   objektívne   dôvody,   za   ktorých   došlo   k   prieťahu   v   konaní   prosím   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   21.   júna   2012   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa v písomnom vyjadrení z 19. októbra 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému súdu 2. augusta 2000, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 2 153 659 Sk s príslušenstvom z titulu   nárokov   z   poistného   vzťahu.   Žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľ   mohol   prispieť   k   vzniku   prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   doterajším   priebehom   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 18 C 115/2000) z obsahu sťažnosti   a   jej   príloh   a   chronológie   úkonov   okresného   súdu   predloženej   vo   vyjadrení okresného súdu a zistil, že konanie sa vo veci začalo 2. augusta 2000 na základe žaloby podanej sťažovateľom ako navrhovateľom.

Okresný súd rozsudkom z 21. decembra 2004 zamietol návrh sťažovateľa a odvolací súd   rozsudkom   z   25.   októbra   2005   potvrdil   tento   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku o zamietnutí návrhu. Predmetný rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu boli zrušené dovolacím súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní a vec bola 18. mája 2007 vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vec bola prerokovaná okresným súdom v období od 2. augusta 2000 do 13. mája 2005,   t.   j.   v   trvaní   štyroch   rokov   a   deviatich   mesiacov,   a   následne   bola   predmetom odvolacieho   a   dovolacieho   konania   v   období   od   13.   mája   2005   do   18.   mája   2007, t. j. v trvaní dvoch rokov.

Okresný súd po rozhodnutí dovolacieho súdu   opätovne prerokovával vec počnúc od 18. mája 2007 a vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 15. mája 2008, ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa. Rozsudok okresného súdu z 15. mája 2008 zrušil odvolací súd rozsudkom z 19. novembra 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na odvolacom súde od 7. novembra 2008 do 15. decembra 2009, t. j. viac ako jeden rok. Okresný súd tretíkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 3. marca 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. júna 2011 a dopĺňacím rozsudkom z 5. októbra 2010. Tretie meritórne rozhodnutie okresného súdu bolo napadnuté odvolaniami účastníkov konania a spis bol 2. decembra 2012 predložený odvolaciemu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie okresného súdu, ktoré trvá viac ako dvanásť   rokov   (a   z   celkovej   dĺžky   konania   tri   roky   vo   veci   rozhodoval   odvolací   súd a dovolací   súd)   a   nie   je   právoplatne   skončené,   sa   ako   celok   vyznačuje   neefektívnou činnosťou okresného súdu. Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania aj bez hodnotenia jednotlivých   úkonov okresného súdu   možno konštatovať,   že v posudzovanom   konaní   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s poukazom na opakované nesprávne procesné postupy   a   rozhodnutia   okresného   súdu   v   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000).

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení jeho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nebola spôsobilá   na   ustálenie   aj   porušenia   označeného   základného   práva   okresným   súdom. Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v   súlade   so   zásadou   subsidiarity   poskytnutie   ochrany označenému   základnému   právu   primárne   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov   v   ich inštačnom   postupe,   kde   je   dosiaľ   v   posudzovanom   konaní,   ktoré   nie   je   právoplatne skončené, vytvorený priestor na zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000 € z dôvodov   uvedených   v sťažnosti   poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   doplnenie   sťažnosti).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty v sume 53,916 €, spolu 323,50 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012