znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 116/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Milana   Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť D. Š., T., zastúpenej JUDr. M. P., advokátkou,   s. r. o., Ž., konajúcou   JUDr.   Ing.   J.   L.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 165/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 165/2008   p o r u š e n é   b o l o. 2. D. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   1 500 € (slovom jedentisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Námestovo   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. D. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú   j e   Okresný súd Námestovo   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. M. P., advokátky, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 116/2011 zo 6. apríla 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľka“) z 23. decembra 2010, ktorou namietala porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 165/2008.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   z   18.   októbra   2007 podanou na Okresnom súde Dolný Kubín domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy. Vec bola vedená pod sp. zn. 1 C 185/2007. S účinnosťou od 1. januára 2008 bola vec prevedená na novozriadený okresný súd, kde je vedená pod sp. zn. 3 C 165/2008. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej v podstatnom uviedla: „Od podania žaloby dňa 18. 10. 2007 až doposiaľ   (teda viac   ako tri roky) Okresný   súd v Námestove neuskutočnil   ani   jedno pojednávanie ani vo veci nevykonal žiadny procesný úkon vo veci samej, dvakrát vytýčil pojednávanie, ktoré následne vopred odročil, napriek tomu, že v súčasnosti ide už o 3 roky trvajúci spor.“ Sťažovateľka podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 165/2008, ktorá bola doručená okresnému súdu 24. mája 2010.   K   sťažnosti   sa   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu   18.   júna   2010   tak,   že konštatovala čiastočné prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 165/2008. Zároveň sa zaviazala sledovať priebeh konania v tejto veci v trojmesačných lehotách a dbať na to, aby   v   budúcnosti   k   neodôvodneným   prieťahom   nedochádzalo.   Ako   ďalej   sťažovateľka uviedla: ,,Napriek tomu, že predsedníčka súdu na moju sťažnosť odpovedala 18.6.2010, do dnešného dňa (23.12.2010) uplynul viac ako polrok, čo možno považovať za primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom, avšak k žiadnym opatreniam v tomto zmysle nedošlo, nakoľko súd vo veci naďalej nekoná.“

  3. Sťažovateľka preto navrhla vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie označených základných práv sťažovateľky a prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných   prieťahov,   a   zároveň   požiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 30 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál. Predsedníčka okresného súdu v písomnom vyjadrení z 2. mája 2011 popísala priebeh konania s chronológiou procesných úkonov a uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci. Ďalej uviedla: ,,Z prehľadu procesných úkonov je zrejmé, že   súd   v roku   2008   nekonal   priebežne.   Aj   keď   ústavný   súd   neprihliada   na   nedostatok sudcov, musím poukázať na skutočnosť, že po vytvorení okresného súdu bol tento vo veľmi kritickej situácii. Z Okresného súdu Dolný Kubín prevzal veľké množstvo spisov, niektoré staršie ako10 rokov, ktoré bolo potrebné naštudovať a až následne vo veci konať. Okrem toho na počet sudcov, ktorí boli pridelení na tento súd, napadalo množstvo nových vecí. Zákonná   sudkyňa   nastúpila   v júni   2008   na   materskú   dovolenku,   takže   aj   jej   spisy   boli prerozdelené   do   senátov,   ktoré   už   boli   enormne   zaťažené.   Nebolo   v schopnostiach a v možnostiach sudcu, ktorému bola vec pridelená konať v tejto veci priebežne. Toto je jediný   dôvod,   pre   ktorý   sa   vo   veci   nekonalo.   V   súčasnej   dobe   je   konanie   prerušené z dôvodu, že na majetok žalovanej bol vyhlásený konkurz a správca konkurznej podstaty nedal   súhlas   na   pokračovanie   v konaní...   Zákonná   sudkyňa   pravidelne   žiada   správcu konkurznej podstaty o podanie správy o priebehu konkurzného konania, naposledy dňa 4. marca 2011, kedy bolo zistené, že toto ešte nie skončené.“

5.   Na   výzvu   ústavného   súdu   k vhodnosti   ústneho   pojednávania   právny   zástupca sťažovateľky v prípise datovanom 27. apríla 2011 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

6.   Po   podrobnom   posúdení   obsahu   súdneho   spisu   v právnej   veci   sťažovateľky, sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Rovnaké právo garantuje aj čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní   patrí   aj   predmet   sporu   v posudzovanom   konaní   a   význam   sporu   pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02). Napokon ústavný súd taktiež prihliada   v   konkrétnom   prípade na čas trvania konania (napr. I. ÚS 92/97, II. ÚS 21/01), resp. na celkovú dĺžku konania (III. ÚS 123/02).

9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom   okresného   súdu   v konaní   o právnej   veci   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Z chronológie   procesných   úkonov   v konaní   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

-   22.   októbra   2007 podala   sťažovateľka   na Okresnom   súde   Dolný Kubín žalobu o neúčinnosť právneho úkonu,

- 1. januára 2008 zákonom č. 511/2007 Z. z. prešiel výkon súdnictva v právnej veci sťažovateľky z Okresného súdu Dolný Kubín na okresný súd,

-   9.   januára 2009   bolo   vydané uznesenie   okresného   súdu   o spojení   právnej veci sťažovateľky   s inou   súvisiacou   vecou   na   spoločné   konanie.   Uznesenie   o spojení   veci nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2009,

- 26. marca 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. máj 2009, ktoré bolo 27. apríla 2009 zrušené z dôvodu účasti sudkyne na trestnom školení,

- 28. mája 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 4. august 2009, ktoré bolo bez prejednania   veci   odročené   na   neurčito   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   žalovanej a žiadosti jej právneho zástupcu o odročenie pojednávania,

-   12.   apríla   2010   bol   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   2   K 9/2010-60 vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalovanej,   v dôsledku   čoho   došlo   ex   lege   k prerušeniu konania,

- 30. júna 2010 správca okresnému súdu oznámil, že nedáva súhlas ani nenavrhuje pokračovať v konaní.

10.   Po   posúdení   chronológie   konania   v právnej   veci   sťažovateľky   z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:

Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľky - odporovacia žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu - je bežnou občianskoprávnou vecou, a to tak po skutkovej stránke ako aj po právnej stránke a z obsahu vyžiadaného súdneho spisu nebolo zistené nič, čo by indikovalo zvýšenú zložitosť veci. Pri   hodnotení správania sťažovateľky   ako účastníka   konania ústavný súd nezistil žiadne   okolnosti,   ktoré   by mohli   byť zohľadnené v jej   neprospech,   a teda   nemožno   jej pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku konania o jej právnej veci.

V postupe okresného súdu   v právnej veci   sťažovateľky   zistil   ústavný súd   viaceré obdobia   nečinnosti,   ktoré   vedú   k jednoznačnému   záveru   o porušení   práv   sťažovateľky garantovaných jej ústavou, listinou, ako aj dohovorom.   Na ťarchu   okresného súdu   boli ústavným súdom posúdené najmä tieto obdobia jeho nečinnosti:

(i) od 1. januára 2008, keď prešiel výkon súdnictva v právnej veci sťažovateľky na okresný súd do 9. januára 2009, keď bolo vydané uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie (viac než 12 mesiacov nečinnosti),

(ii) od 19. januára 2009, keď bolo uznesenie súdu o spojení vecí na spoločné konanie právoplatné, do 28. mája 2009, keď okresný súd nariadil pojednávanie na 4. august 2009 (viac než 4 mesiace nečinnosti),

(iii) od 4. augusta 2009, keď bolo nariadené pojednávanie odročené na neurčito, do 12. apríla 2010, keď došlo k prerušeniu konania podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov [(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) viac než 8 mesiacov nečinnosti].

11.   Z uvedeného je zrejmé, že v postupe okresného súdu   možno vidieť zbytočné prieťahy   nielen   v roku   2008   (ako   uviedla   predsedníčka   súdu   vo   vyjadrení   k prijatej sťažnosti), ale aj v rokoch 2009 a 2010. Navyše možno zvýrazniť, že za celkovú dobu, počas ktorej mal okresný súd právomoc vo veci konať (od 1. januára 2008 do 12. apríla 2010), zistené zbytočné prieťahy predstavujú viac než 24 mesiacov, teda takmer celú dobu, počas ktorej bolo v právomoci okresného súdu konať a odstrániť tak právnu neistotu na strane   sťažovateľky.   Reagujúc na vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   ústavný   súd dodáva, že zmena zákonného sudcu, ku ktorej v právnej veci sťažovateľky došlo z dôvodu odchodu na materskú dovolenku (m. m. I. ÚS 188/09) ani množstvo vecí, v ktorých súd vykonáva   súdnictvo   (m.   m.   III.   ÚS   14/00,   III.   ÚS   17/02),   spravidla   nemôžu   byť exkulpačným dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

12.   Zistené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   v kontexte   s celkovou   dĺžkou občianskoprávneho   konania   v právnej   veci   sťažovateľky,   sú   z ústavného   hľadiska neakceptovateľné a neospravedlniteľné. Ústavný súd preto výrokom v bode 1 tohto nálezu vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jej   právo   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Keďže však v dôsledku vyhlásenia konkurzu došlo podľa § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii k prerušeniu konania a správca nedal súhlas na pokračovanie v konaní, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov (výrok v bode 4 nálezu).

IV.

13.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uplatnila   a odôvodnila   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000 €, ktorú celkom zjavne stotožňuje so škodou, ktorá jej mala vzniknúť tým, že odporovateľným právnym úkonom, ktorého neúčinnosti sa v konaní pred okresným súdom domáhala, bolo ukrátené uspokojenie jej vymáhateľnej   pohľadávky   podľa   právoplatného   platobného   rozkazu.   Z doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľov (zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Primerané   finančné   zadosťučinenie   však   nemožno   zamieňať   s právom   sťažovateľky   na náhradu   škody spôsobenej nečinnosťou okresného súdu (pozri napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03), ktoré má iný ústavný základ (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a o ktorom rozhodujú príslušné všeobecné súdy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých   zákonov.   Ústavný   súd   preto   výrokom   v bode   2   nálezu   priznal   sťažovateľke vychádzajúc   z princípov   spravodlivosti, z   potreby   zavŕšenia   ochrany   jej   práv   a zo zodpovednosti okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy v konaní primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €. Táto výška podľa ústavného súdu primerane vyjadruje ujmu sťažovateľky spôsobenú jej právnou neistotou vzhľadom na predmet konania a jeho význam pre ňu samotnú.

14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky (bod 3 výroku   nálezu).   S poukazom   na § 20   ods.   3   a   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v sume 303,31   €   (2   úkony   právnej   pomoci   po 120,23   €,   t.   j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia, sťažnosť podaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 € a daň z pridanej hodnoty v sume 48,43 €).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011