znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 116/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/182/2005 a jeho uznesením z 20. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A. F., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/182/2005 a jeho uznesením z 20. februára 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Návrhom... doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa 27. 12. 2005 sa navrhovateľ domáha zaplatenie sumy vo výške 175 000,- SK s príslušenstvom z titulu nevrátenia plnenia zo zmluvy o pôžičke. Uvedenému súdnemu konaniu bola pridelená sp. zn. 7 C 182/2005...

Na   navrhovateľa   bola   pohľadávka   postúpená   spoločnosťou   T.   s.   r.   o.  ...   ktorá s odporcom uzavrela zmluvu o pôžičke. Zmluva o pôžičke síce nebola uzavretá písomne... Aj napriek vyššie uvedenému skutkovému stavu, ako aj s prihliadnutím na obranu odporcu, ktorý neustále argumentoval tým, že prijaté peňažné prostriedky boli poskytnuté spoločnosťou T. s. r. o. na základe zmluvy o tichom spoločenstve, aj keď takáto zmluva písomne a ani nijak inak uzavretá nebola...

Vo veci samej sa celkovo uskutočnilo už šesť pojednávaní, posledné dňa 14. 1. 2009, kedy konajúca sudkyňa po tom, čo obe strany sporu súhlasne vyhlásili, že nemajú vo veci ďalšie návrhy dôkazov vyhlásila uznesenie, ktorým toto konanie z dôvodu hospodárnosti spojila s iným konaním prebiehajúcim na Okresnom súde Zvolen, a to skonaním pod sp. zn. 7 Cb 11/06...

Zbytočné prieťahy v konaní spôsobilo aj množstvo dôkazov navrhnutých odporcom a ktoré súd vykonával bez ohľadu nato, aby posúdil či sú právne relevantné pre konanie alebo nie sú...

Podľa   nášho   názoru však   sudkyňa...   spôsobila zrejmé prieťahy v konaní,   keď   na poslednom pojednávaní vo vecí samej dňa 14. 1. 2009 po tom, ako vyzvala obe strany sporu na prednesenie návrhov dôkazov, obe strany súhlasne vyhlásili, že ďalšie dôkazy vo veci nemajú,   sudkyňa   rozhodla   uznesením   o   spojení   veci   s   iným   konaním   z dôvodu hospodárnosti. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o hospodárnosti konania, ak strany nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, súdu ostáva len vyhlásiť rozsudok, avšak namiesto toho súd spojí konanie s iným konaním a odročí už vytýčené pojednávanie vo veci na neurčito...

Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   ustanovené   článkom   46   ods.   1 Ústavy SR bolo porušené uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 7 C 182/05-263 zo dňa 20. 2. 2009 vyhlásené na pojednávaní dňa 14. 1. 2009 a to tým, že Okresný súd Zvolen považoval podmienky na spojenie konania podľa § 112 ods. 1 OSP za splnené aj napriek vyššie uvedeným tvrdeniam...“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Zvolen v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/182/2005 porušené bolo.

Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/182/2005 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.. 7 C 182/05-263 zo dňa 20. 2. 2009... porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 7 C 182/05-263 zo dňa 20. 2. 2009... sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi...   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 EUR (slovom tritisíc päťsto eur), ktoré je mu Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Zvolen je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 292,38 EUR... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, advokátky JUDr. K. A....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   táto   podmienka,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo   sťažnosti, z   jej   príloh   a dopytom   na   okresný   súd   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka vo veci konania pod sp. zn. 7 C/182/2005 podala 20. januára 2009 sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu (doručená 23. januára 2009), pričom takúto sťažnosť (v kvalifikovanej podobe) v čase predchádzajúcom tejto sťažnosti nepodala.

Ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   v prípadoch podaných sťažností namietajúcich prieťahy v súdnom konaní preukázanie využitia právneho prostriedku,   na uplatnenie ktorého   má   sťažovateľ   právo   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon   o súdoch“).   V tejto   súvislosti   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom verejnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd zastáva názor, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Za   situácie,   že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 12. marca 2009 a sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedovi   okresného   súdu   mu   bola   doručená   23.   januára   2009,   posúdil   ústavný   súd podanie   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona   o súdoch   zo   strany   sťažovateľky   iba   ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať,   ak by predseda   okresného   súdu   dostal   primeranú   lehotu   na prijatie   opatrení   proti zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (podobne   IV.   ÚS   74/05,   IV.   ÚS   48/06, II. ÚS 101/06).

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   –   pokiaľ   ide   o namietané   prieťahy   v súdnom   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/182/2005 – nie je prípustná, a z toho dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažnosť v časti namietaných prieťahov v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/182/2005, bolo potrebné odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Predmetom konania pred všeobecným súdom je nárok sťažovateľky vyplývajúci zo zmluvy   o pôžičke   (poskytnutej   nie   v písomnej   podobe   a v základe   pohľadávky   tiež rozporovanej žalovanou). Žaloba bola podaná na okresnom súde 27. decembra 2005.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   z obsahu   sťažnosti a pripojených listín zistil, že predmetné konanie začalo 27. decembra 2005 na okresnom súde   podaním   žaloby   sťažovateľkou   o zaplatenie   175   000   Sk   s prísl.,   z   titulu   vrátenia pôžičky a je vedené pod sp. zn. 7 C/182/2005. Celkové súdne konanie na okresnom súde sa vedie   ku   dňu   podania   sťažnosti   3   roky   a necelé   3   mesiace.   Okresný   súd   priebežne (primerane   okolnostiam   danej   veci)   konal   vo   veci,   keď   realizoval   6   pojednávaní.   Na pojednávaní 3. novembra 2008 vypočul   odporkyňu a pojednávanie odročil   na konkrétny termín   z dôvodu   vykonania   ďalšieho   dokazovania.   Na   pojednávaní   3.   decembra   2008 vypočul volaných svedkov a pojednávanie odročil na konkrétny termín za účelom ďalšieho dokazovania.   Na   pojednávaní   14.   januára   2009   vypočul   volaného   svedka   a odročil pojednávanie   za   účelom   rozhodnutia   o spojení   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7   C/182/2005 s vecou vedenou pod sp. zn. 7 Cb 11/2006. Okresný súd uznesením č. k. 7 C/182/05-263 z 20.   februára 2009 rozhodol   o spojení   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 7 C/182/2005   s vecou vedenou pod sp. zn. 7 Cb 11/2006.

Ústavný   súd   posudzujúc   celkovú   dobu   konania   vedeného   okresným   súdom   do podania   sťažnosti   (3   roky   a necelé   3   mesiace)   si   nemohol   nevšimnúť,   že   v konaní   na okresnom   súde   boli   tvrdenia   sporových   strán   protirečivé   a bolo   potrebné   vykonávať dokazovanie pravdivosti tvrdení účastníkov, čo bolo nepochybne aj v záujme sťažovateľky. Uvedené   obdobie   nemožno   preto   pričítať   výlučne   na   ujmu   okresného   súdu.   Navyše z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   jadrom   námietok   sťažovateľky   o prieťahoch v súdnom konaní sú posudzované okolnosti danej veci od januára 2009, a predovšetkým skutočnosť, že na pojednávaní konanom 14. januára 2009 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že bude spojená na spoločné konanie vec sp. zn. 7 C/182/2005 s vecou vedenou pod sp. zn. 7 Cb 11/2006 (k čomu došlo uznesením z 20. januára 2009), hoci podľa jej názoru mohol okresný súd vo veci pod sp. zn. 7 C/182/2005 rozhodnúť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil,   že   v konaní   vedenom   na okresnom súde vo veci sp. zn. 7 C/182/2005 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu do práva sťažovateľky, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru. Preto jej sťažnosť bola odmietnutá tiež z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Predmetom sťažnosti je tiež tvrdenie sťažovateľky, že bolo porušené jej základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   č.   k.   7   C/182/05-263 z 20. februára   2009,   ktorým   okresný   súd   spojil   na   spoločné   konanie   vec   vedenú   na okresnom súde pod sp. zn. 7 C/182/2005 s vecou sp. zn. 7 Cb 11/2006. V oboch veciach ako žalobkyňa figurovala sťažovateľka, predmet sporu sa týkal vrátenia poskytnutej pôžičky a žaloby smerovali proti žalovanej (vo veci sp. zn. 7 Cb 11/2006 aj spoločnosti L., s. r. o.). Dôvodom na spojenie vecí bola podľa odôvodnenia uznesenia z 20. januára 2009 okolnosť, že veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a pokiaľ ide o právny nárok žalobcu „dokazovanie sa vykonáva v obidvoch veciach... a je neúčelné a nehospodárne, aby sa vo veciach konalo samostatne“.

Podľa § 112 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

V súvislosti so spojením konania ide o uznesenie vydané v súlade s § 112 ods. 1 OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej, ale ide   o procesné   uznesenie   upravujúce   vedenie   konania,   ktoré   v okolnostiach   danej   veci nevykazuje znaky ústavnej ingerencie pre prípadný záver o jeho arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad jednoduchého práva, ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu a nie je ani   nadriadeným   súdom   okresnému   súdu.   Navyše   uvedeným   uznesením   o spojení   veci okresný   súd   nie   je   podľa   §   170   ods.   2   OSP   viazaný   a   v rámci   konania   ho   možno kedykoľvek podľa § 112 ods. 2 OSP prehodnotiť, ak pominú dôvody spojenia veci.

Sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   C/182/05-263 z 20. februára 2009,   je preto   zjavne neopodstatnená a bolo   ju potrebné v tomto rozsahu odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009