znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 116/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 312/04-51 zo 14. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2005 doručená sťažnosť V. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 19 Co 312/04-51 zo 14. apríla 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «V rokoch 1973-77 som u odporcu absolvoval odborné banícke učilište a hneď po vyučení som nastúpil do práce v podzemí ako baník. Pri tejto práci som musel pravidelne používať vŕtačky, ktoré mi spôsobili chorobu z povolania: „Ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín z DNJZ.“ Chorobu mi zistili 4. 10. 2000 a Martinská fakultná nemocnica ju hlásila dňa 19. 9. 2001. Môj bývalý zamestnávateľ ma v dôsledku tohto hlásenia vyradil natrvalo z práce baníka a zaradil ma do práce kúpeľníka na povrchovom pracovisku. Na následky tejto choroby mi Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 23. 4. 2002 priznala čiastočný invalidný úrazový dôchodok, ktorý poberám doteraz s prislúchajúcimi zvýšeniami. Odporca   v rámci   zrušenia   časti   podniku   rozviazal   so   mnou   pracovný   pomer výpoveďou ku dňu 31. 1. 2003, nakoľko nemal pre mňa vyhovujúcu prácu. Potom som sa hneď   prihlásil   o zamestnanie na   úrade   práce v P.,   ktorý   však dosiaľ   nenašiel pre   mňa žiadnu prácu a nepodarilo sa to ani mne, hoci som sa o to všemožne snažil. Kdekoľvek ma úrad   práce   poslal,   keď   zistili,   že   mám   chorobu   z povolania,   tak   mi   povedali,   že   oni potrebujú človeka so zdravými rukami.

Sociálna poisťovňa mi z titulu zákonného poistenia začala vyplácať aj náhradu za stratu na zárobku za odporcu, ale túto mi znižovala o takzvaný pravdepodobný zárobok. S takýmto   krátením   som   sa   nemohol   uspokojiť   a preto   som   svojim   návrhom   zo   dňa 16. 5. 2003   uplatnil   svoje   nároky   na   Okresnom   súde   v Prievidzi.   Podaním   zo   dňa 14. 1. 2004   som   upresnil   svoje   nároky   na   náhradu   vo   výške   51.805.-   Sk.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 9 C 59/2003-27 zo dňa 14. 9. 2004 môj návrh zamietol s odôvodnením, že skončenie môjho pracovného pomeru nebolo následkom mojej choroby z povolania a že moja nezamestnanosť súvisí s nedostatkom pracovných miest. Takéto odôvodnenie však je v rozpore so skutočným stavom, lebo odporca aj teraz potrebuje banských zámočníkov, ale so zdravými rukami, takže mňa vypovedal len preto, že som nemohol vykonávať prácu v podzemí. Ani celková nezamestnanosť by mi nevadila, keby som mal zdravé ruky, pretože zámočnícke profesie sú aj teraz vyhľadávané.

Proti   rozsudku   som   podal   odvolanie   na   Krajský   súd   do   Trenčína,   ale   ten prvostupňový rozsudok potvrdil rozsudkom č. k. 19 Co 312/04-51 zo dňa 14. 4. 2005. Za daného skutkového a právneho stavu som nútený obrátiť sa na Vás s touto sťažnosťou. (...) Oba súdy sa pri posudzovaní môjho nároku dopustili porušenia §§-ov 195 a násl. Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení platnom ku dňu 31. 12. 2003, podľa ktorých musia byť moje nároky na náhradu za stratu na zárobku posudzované. V ods. 1. §-u 201 Zák. práce je uvedené: „Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytuje v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z tohto istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému   zárobku   pred   vznikom   škody.“   Oba   súdy   sa   neriadili   týmto   kogentným ustanovením zákona. Zákonník práce nepozná žiaden pravdepodobný zárobok a krátenie náhrady je možné len podľa ods. 5. §-u 201, keby som bol bez vážnych dôvodov odmietol vykonávať ponúkanú prácu, čom som však neurobil.

V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na stanovisko iného senátu Krajského súdu v Trenčíne, ktoré zaujal v podobnom spore pod č. k. 5 Co 317/01-71 zo dňa 22. 10. 2003, a v ktorom sa uvádza: „Zodpovednosť za škodu pri   chorobe z povolania   je objektívnou zodpovednosťou, teda organizácia zodpovedá za škodu bez toho, aby bolo treba uvažovať o jej zavinení. Trvanie zodpovednostného vzťahu nie je podmienené trvaním pracovného pomeru   postihnutého   pracovníka   k zodpovednej   organizácii   alebo   inej   organizácii   po zistení   choroby   z povolania.   V prípade,   že   pracovník   je   nedobrovoľne   nezamestnaný, nemôže si napriek úsiliu zabezpečiť vhodnú prácu, nie je žiadny dôvod na krátenie jeho náhrady straty na zárobku, ako to urobil odporca v prejednávanej veci. Žiadny právny predpis takéto konanie odporcu neodôvodňuje. (...)

Z uvedených   dôvodov   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   v zmysle   Čl.   127   Ústavy vyniesol nasledujúce rozhodnutie:

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod č. k. 19 Co /04 rozsudkom zo dňa 14. 4. 2005 porušil Čl. 46 Ústavy SR tým, že nerešpektoval ustanovenia §§-ov 195 a 201 Zák. práce pri posudzovaní nároku sťažovateľa.

2. Napadnutý rozsudok sa zrušuje a Krajský súd je povinný vo spore znova konať a rozhodnúť v súlade s citovanými ustanoveniami.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 312/04-51 zo 14. apríla 2005.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.   Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Sťažovateľ v podstate namietal, že krajský súd svojím rozsudkom č. k. 19 Co 312/04-51 zo 14. apríla 2005 „porušil Čl. 46 Ústavy SR tým, že nerešpektoval ustanovenia §§-ov 195 a 201 Zák. práce pri posudzovaní nároku sťažovateľa“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že: „Škoda,   ktorá   vzniká   ako   následok   choroby   z povolania,   spočíva   aj   v strate   na zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   (pri   uznaní   invalidity).   K strate   na   zárobku dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola v dôsledku choroby z povolania znížená (obmedzená) alebo zanikla. Účelom náhrady za stratu na zárobku je poskytnúť zamestnancovi,   ktorý   v dôsledku   poškodenia   zdravia   profesionálnou   chorobou,   nie   je schopný dosiahnuť taký zárobok, ako mal pred poškodením. Škoda, spočívajúca v strate na zárobku,   sa   určuje   ako   rozdiel   medzi   zárobkom   zamestnanca   pred   vznikom   škody a zárobkom po poškodení, ku ktorému treba pripočítať invalidný dôchodok (predtým aj ČID) z rovnakého dôvodu.

Pokiaľ vznikol zamestnancovi nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti   (pri   uznaní   invalidity),   potom   zmena   v   okolnostiach,   ktoré   boli rozhodujúce pre určenie výšky škody, má význam len vtedy, ak sa podstatným spôsobom zmenili pomery poškodeného zamestnanca. Výšky existujúceho nároku na náhradu za stratu na   zárobku   (okrem   valorizácie   priemerného   zárobku   pred   vznikom   škody)   sa   naopak nemôže dotknúť žiadna zmena v pomeroch zamestnávateľa, zodpovedajúceho za vzniknutú škodu, pretože s takou zmenou ustanovenie § 209 Zákonníka práce, ale ani jeho d'a1šie ustanovenia, prípadne iné pracovnoprávne predpisy, právne následky nespájajú.

Ak teda poškodený zamestnanec poberá náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti   (priznaní   invalidity),   lebo   pre   profesionálnu   chorobu   musel   byť prevedený na inú menej platenú prácu, potom samotná skutočnosť, že túto menej platenú prácu   prestane   vykonávať   z   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   63   ods.   1   písm.   a) Zákonníka   práce   a nepodarilo   sa   mu   zaistiť   si   prácu   a stal   sa   nedobrovoľne nezamestnaným, nepredstavuje podstatnú zmenu pomerov zamestnanca ako ich upravuje ustanovenie § 209 Zákonníka práce, ktoré odôvodňuje zmenu v úprave práv a povinností. Okolnosť, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v zamestnaní, adekvátnom jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale ide o objektívnu situáciu na trhu práce, ktorá postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola znížená   profesionálnou   chorobou   alebo   z iných   príčin.   Takýto   záver   vyplýva   aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, č. k. 3 Cdo 93/03 z 27. júla 2004.

Z uvedených   aspektov   posudzoval   uplatnený   nárok   navrhovateľa   aj   okresný   súd a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd.

Navrhovateľ   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a ani   v odvolacom   konaní neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by preukázal, že škoda, ktorú uplatňuje proti odporcovi, je   v príčinnej   súvislosti   s profesionálnou   chorobou,   resp.   že   došlo   k podstatnej   zmene pomerov   na   jeho   strane,   ktoré   boli   rozhodujúce   na   určenie   náhrady   škody,   a ktoré   by odôvodňovali zmeny v úprave jeho nároku (§ 209 Zákonníka práce).“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005