znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 116/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   E.   T.,   bytom   Š.,   zastúpenej   advokátom Mgr. P. N., Advokátska kancelária, L., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 1/2003-170 z 28. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. E. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2003 doručená   sťažnosť   PharmDr.   E.   T.,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   Mgr.   P.   N.,   Advokátska   kancelária,   L.,   ktorou   namietala   porušenie   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 1/2003-170 z 28. februára 2003 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a pripojeného   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   Okresný   súd v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 135/01 o žalobe   obchodnej   spoločnosti   ARCEN,   s.   r.   o.,   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej, zastúpenej advokátom, o zaplatenie 189 271,92 Sk rozhodol uznesením z 24. októbra 2002 tak, že konanie z dôvodu späťvzatia žaloby a súhlasu žalovanej zastavil, pričom žalobcu zaviazal   na   náhradu   trov   konania   žalovanej   (sťažovateľky)   vo   výške   14 200   Sk. Sťažovateľka   toto   uznesenie   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   napadla   odvolaním, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Podľa sťažovateľky tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a práva na právnu pomoc, pretože okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania trovy právneho zastupovania vo výške 14 200 Sk vypočítali zo súhrnnej sumy 189 271,92 Sk,   hoci   táto   podľa   nej   obsahovala   samostatne   uvedené   a vyčíslené   peňažné   nároky, a neaplikovali ustanovenie   §   17   ods.   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   240/1990   Zb.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej pomoci v znení neskorších predpisov, resp. § 17 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla s odvolaním sa aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných krajských súdov, resp. Ústavného   súdu   Českej   republiky   postup,   podľa   ktorého   mala   byť   správne   vypočítaná náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   153 040   Sk.   Podľa   sťažovateľky z „ústavnoprávneho   pohľadu   treba   stanoviť   podmienky,   za   splnenia   ktorých   nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecnými súdmi má za následok porušenie základných práv a slobôd na spravodlivý proces. Porušenie noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle   (napr.   nerešpektovaním   kogentnej   normy)   alebo   v dôsledku   výkladu,   ktorý   je v extrémnom   rozpore   s princípmi   spravodlivosti   (napr.   prehnaný   formalizmus),   môže zakladať ujmu na práve na súdnu ochranu (porovn. nález ÚS ČR III. ÚS 224/98). V danom prípade rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s kogentnou normou - § 17 ods. 4 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a § 17 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...) od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02).   Ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02).

Predmetom sťažnosti sú námietky o porušení označených základných práv, ktorého sa podľa sťažovateľky dopustil krajský súd napadnutým uznesením pri rozhodnutí o trovách jej   právneho   zastúpenia   advokátom.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   napadnuté uznesenie odôvodnil tak, že „prvostupňový súd v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania správne na daný skutkový stav aplikoval § 146 ods. 2 prvá veta OSP bez toho, aby žalobcom   opísaný   skutkový   stav   v podanej   žalobe podriadil   režimu   podľa   §   17   ods.   4 vyhlášky č. 240/90 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani jeho posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.  

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím krajského súdu o výške náhrady trov právneho zastúpenia v rámci rozhodovania o náhrade trov konania, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušnej vyhlášky. Z obsahu rozhodnutia krajského súdu   vyplýva, že sťažovateľka mohla pred ním namietané skutočnosti   riadne uplatniť, že krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré odvolanie sťažovateľky nepovažoval za odôvodnené s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenie.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uvádzala v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľkou   krajským   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných v napadnutom   uznesení   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľky,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003