znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Jánom   Vaškom,   Podjavorinskej   3,   Prievidza,   vo   veci   namietanéhoporušenia   jej   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   pri   nespôsobilostina prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv   Trenčíne   č.   k.   12   Sd   287/2012-38   zo   4.   júla   2013   a   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 So 50/2013 zo 14. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Vaškom,   Podjavorinskej   3,Prievidza,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   primeranéhmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 12 Sd 287/2012-38 zo 4. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 50/2013zo 14. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Dlhodobo som trpela rôznymi zdravotnými problémami, predovšetkým ma trápili problémy   s   chrbticou,   na   následky   ktorých   som   sa   dňa   7.   septembra   2011   podrobila operácii krčnej chrbtice.

Ani   po   operácii   a   následnej   rehabilitácii   sa   môj   zdravotný   stav   nezlepšoval, nepomáhali návštevy u neurológa ani navrhované spôsoby liečenia a cvičenia, neustále bolesti   a   všetky   moje   zdravotné   problémy   spôsobili   to,   že   som   začala   cítiť   príznaky psychického ochorenia, začalo som sa liečiť u psychiatra a nebola som schopná fakticky nič robiť   a   podstatným   spôsobom   bola   obmedzená   moja   schopnosť   vykonávať   akúkoľvek sústavnú   prácu   a   tak   sa   zapojiť   do   pracovného   procesu,   preto   som   žiadosťou   zo   dňa 13. 08. 2012 požiadala o priznanie invalidného dôchodku.

Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 735 128 8109 0 zo dňa 30. 08. 2012... moju žiadosť zamietla s odôvodnením, že nemám pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou a mieru poklesu ustálila na 35 %, čo je konštatované v odbornom posudku o invalidite, ktorý je prílohou rozhodnutia. Konštatujem, že v odbornom posudku o invalidite sama odporkyňa zistila, že trpím šestnástimi   ochoreniami,   ktoré   nesporne   a   jednoznačne   podstatným   spôsobom   znižujú a obmedzujú moju schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť, napriek tomu mi odporkyňa nezvýšila   mieru   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   podľa   §   71   ods.   8 zák. č. 461/2003 Z. z., hoci tak nesporne urobiť mala, mala skonštatovať mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť minimálne v rozsahu 45 % a priznať mi invalidný dôchodok.

S týmto rozhodnutím som nesúhlasila, preto som podala dňa 18. 09. 2012 návrh na jeho preskúmanie..., v ktorom som poukázala konkrétne na nesprávne hodnotenie môjho zdravotného stavu posudkovými lekármi a namietala som zaujatosť posudkových lekárov aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá je samostatným dôvodom na jeho zrušenie a v tomto smere som poukázala na ustálenú prax Najvyššieho súdu SR.

V súdnom spore som bola opäť posudzovaná posudkovým lekárom, avšak len celkom formálne, bez akéhokoľvek záujmu o objektívne posúdenie môjho zdravotného stavu, moje námietky smerujúce k nesprávnym hodnoteniam môjho zdravotného stavu neboli žiadnym spôsobom vyvrátené, napriek tomu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 4. júla 2013 sp. zn. 12 Sd/287/2012-38... napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne potvrdil ako vecne správne.

Proti   rozsudku   som   dňa   08.   08.   2013   podala   odvolanie...,   v   ktorom   som   opäť namietala nesprávnosť hodnotenia posudkových lekárov, namietala som ich zaujatosť, ktorá je   v   mojom   prípade   tak   v   množstve   iných   prípadov   evidentná,   namietala   som nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   napriek   tomu   bol   prvostupňový   rozsudok potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. októbra 2014 sp. zn. 1 So/50/2013... Odvolací   súd   v   rozsudku   fakticky   skutkový   stav   nezhodnotil   objektívne   a   len   sa opiera o závery posudkových lekárov, pričom aj tento rozsudok je nepreskúmateľný, lebo pri takých závažných ochoreniach, ktorými dlhodobo trpím, hodnotiť môj zdravotný stav zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje na závery   posudkových   lekárov   je   v   rozpore   nielen   so   zákonom   ale   aj   s   Ústavou   SR a právom každého občana na spravodlivý proces.

Ako dôkazy... pripájam lekárske správy za roky 2012 až 2014, z ktorých jednoznačne a   nesporne   vyplýva,   že   môj   zdravotný   stav   je   veľmi   zlý,   nie   som   schopná   vykonávať akúkoľvek   sústavnú   prácu   a   napriek   tomu   mi   príslušné   orgány   nepriznali   invalidný dôchodok   a   súdy   rozhodli   v   môj   neprospech   nespravodlivými   a   nezákonnými rozhodnutiami.

K tomuto podotýkam, že o svojom zlom a neustále sa zhoršujúcom zdravotnom stave som priebežne informovala Krajský súd v Trenčíne i Najvyšší súd SR v Bratislave... listy za roky 2013 a 2014, v ktorých som poukazovala na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu   SR   týkajúce   sa   mojej   problematiky,   poukázala   som   na   absolútnu   zaujatosť posudkových   lekárov   a   to   na   konkrétnych   prípadoch ⬛⬛⬛⬛ a a pripájala som aj nové lekárske správy.“

Sťažovateľka ďalej uvádza:«Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústava   mi   teda   zaručuje   primerané   hmotné   zabezpečenie   pri   nespôsobilosti na prácu, ktoré v mojom prípade predstavuje invalidný dôchodok, keď nie som schopná výkonu   akejkoľvek   sústavnej   práce   po   nevyhnutných   dvoch   operáciách   chrbtice a súvisiacom   psychickom   ochorení,   takže   som   zostala   bez   akýchkoľvek   prostriedkov na obživu a túto mi musí zabezpečovať môj manžel, hoci je nesporné, že som invalidná a mám nárok na invalidný dôchodok....

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky....

Postupom   súdu   bolo   teda   porušené   aj   moje   ústavné   právo,   aby   súd   zabezpečil ochranu   mojich   práv,   avšak   rozhodnutie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom   mi spravodlivú ochranu mojich práv neposkytlo.

Podľa   môjho   názoru   prvostupňový   i   odvolací   súd   rozhodol   o   mojom   nároku nesprávne, vychádzajúc z názoru, že posudkoví lekári majú zhodné závery a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať.

S týmto názorom sa však stotožniť nemožno, sudcom je veľmi dobre známa nízka úroveň odbornosti posudkových lekárov a jednoznačne ich zaujaté rozhodovanie v prospech svojho zamestnávateľa, ktorým je Sociálna poisťovňa Bratislava, pričom táto je v konaniach o preskúmanie rozhodnutí o invalidnom dôchodku odporcom.

Je nesporné, že ak odporcovi podriadení rozhodujú o nárokoch uplatňovaných proti odporcovi, ide o stav neobvyklý i keď uznávam, že zákonný, avšak ako som už uviedla o nezaujatosti posudkových lekárov treba mať dôvodné pochybnosti a ich závery treba dôsledne hodnotiť, čo v mojej veci súdy neurobili, hoci skutkový stav a oprávnenosť môjho nároku na invalidný dôchodok sú absolútne nesporné.

Na   zadokumentovanie   „odbornosti“   posudkových   lekárov   môžem   poukázať na desiatky prípadov a súdom musia byť známe stovky prípadov, keď posudkoví lekári tvrdili   absolútne   nezmysly,   ich   závery   vôbec   nezodpovedali   zdravotnému   stavu navrhovateľov a rozhodnutia sociálnej poisťovne boli následne a to aj opakovane rušené a veci im boli vracané na ďalšie konanie....

Ako   som   už   uviedla,   existujú   stovky,   ba   v   rámci   Slovenskej   republiky   tisícky prípadov, kedy posudkoví lekári sociálnej poisťovne zaujato a zrejme úmyselne nesprávne hodnotia zdravotný stav žiadateľov o invalidné dôchodky, preto treba v každom prípade dôsledne skúmať dôkazy a závery posudkových lekárov, ktorí možno až v polovine prípadov pri vydávaní posudkov o invalidite postupujú neodborne a zaujato. Čo z vyššie uvedených dvoch   prípadov   i   z   môjho   prípadu   nesporne   vyplýva,   ja   som   zaujatosť   a   nesprávnosť postupu   posudkových   lekárov   nesporne   namietala,   poukazovala   som   na   rozpory   v   ich hodnotení   môjho   zdravotného   stavu,   avšak   prvostupňový   i   odvolací   súd   bezdôvodne a nezákonne   potvrdili   správnosť   záverov   posudkových   lekárov,   čím   hrubým   spôsobom porušili nielen zákon, ale porušili aj moje práva zaručené Ústavou SR.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Právo ⬛⬛⬛⬛ na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o priznanie invalidného dôchodku porušené bolo a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. júla 2013 sp. zn. 12 Sd/287/2012-38   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   zo   dňa 14. októbra 2014 sp. zn. 1 So/50/2013.

2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. júla 2013 sp. zn. 12 Sd/287/2012- 38 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 14. októbra 2014 sp. zn. 1 So/50/2013 sa zrušujú a súdom sa ukladá povinnosť vo veci ďalej konať a urýchlene rozhodnúť.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní zaplatiť spoločne a   nerozdielne ⬛⬛⬛⬛ z   titulu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sumu 10 000,00 EUR... a nahradiť jej trovy právneho zastúpenia v sume 697,70 EUR... k rukám advokáta JUDr. Jána Vašku... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného právana primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavya základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkomkrajského   súdu,   ktorým   bolo   na   základe   opravného   prostriedku   sťažovateľky   potvrdenérozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   –   ústredia   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľky   na   priznanie   invalidného   dôchodku,   a   rozsudkomnajvyššieho   súdu, ktorým bol na odvolanie   sťažovateľky potvrdený rozsudok krajskéhosúdu.

Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   namieta   nesprávne   záverykrajského súdu i najvyššieho súdu, ktoré odobrili závery v rozhodnutí Sociálnej poisťovneo zamietnutí jej žiadosti na priznanie invalidného dôchodku, teda odobrili závery o tom,že jej zdravotný stav nezakladá takú mieru poklesu vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá byzakladala nárok na invalidný dôchodok. Sťažovateľka uviedla, že v odvolaní podanom protirozsudku   krajského   súdu „namietala   nesprávnosť   hodnotenia   posudkových   lekárov, namietala   som   ich   zaujatosť,   ktorá   je...   evidentná,   namietala...   nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, napriek tomu bol prvostupňový rozsudok potvrdený rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR...   Odvolací   súd   v   rozsudku   fakticky   skutkový   stav   nezhodnotil objektívne a len sa opiera o závery posudkových lekárov, pričom aj tento rozsudok je nepreskúmateľný, lebo pri takých závažných ochoreniach, ktorými dlhodobo trpím, hodnotiť môj zdravotný stav zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje na závery posudkových lekárov je v rozpore nielen so zákonom ale aj s Ústavou SR a právom každého občana na spravodlivý proces.“.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základnýchpráv rozsudkom krajského súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému rozsudku bolprípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého boltento   rozsudok   preskúmaný   príslušným   odvolacím   súdom   v   inštančnom   postupevšeobecných súdov, t. j. najvyšším súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   nie   je   daná   jehoprávomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účel   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľkynevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu.Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohlizakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jehoprávomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   byposudzovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnomrozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,či nedostatočne   odôvodnený.   Najvyšší   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   s   odvolacíminámietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«Krajský   súd   rozsudkom   zo   4.   júla   2013,   č.   k.   12Sd/287/2012-38   potvrdil rozhodnutie odporkyne č. 735 128 8109 0 zo dňa 30. augusta 2012, ktorým odporkyňa podľa § 70 a § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla žiadosť navrhovateľky o invalidný dôchodok s odôvodnením,   že nie je invalidná, lebo podľa posudku posudkového lekára príslušnej pobočky Sociálnej poisťovne nemá viac ako 40 %-nú, ale iba 35 %-nú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že podľa posudkov posudkových lekárov pobočky a ústredia Sociálnej poisťovne, sa za rozhodujúce zdravotné postihnutie u navrhovateľky považuje Dorzalgia C riešená operačne - cervikobrachiálny syndróm, ktoré postihnutie je zaradené v kapitole XV, odd. E, položke 4, písm. b/ prílohy č. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Stav navrhovateľky, ktorá pre ľahkú herniu platničky C6 absolvovala pre   neúspech   konzervatívnej   liečby   v   septembri   2011   operáciu,   bol   doliečovaný ambulantne,   pričom   už   v novembri   pri   rehabilitačnom   vyšetrení   bola   dynamika   krčnej chrbtice obmedzená len minimálne. Pokiaľ ide o základné ochorenie navrhovateľky, k tomu pripomienky zo strany navrhovateľky a jej právneho zástupcu neboli, s určenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť súhlasili.

Nesúhlas sa však týkal tej skutočnosti, že u navrhovateľky nebol hodnotený aj pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 10 % pre iné ochorenie podľa § 71 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z., keďže táto je v trvalej starostlivosti psychiatra, pričom jej pracovný potenciál je z tohto hľadiska limitovaný. V dôsledku doloženia nových lekárskych správ z psychiatrickej kontroly zo dňa 23. októbra 2012, 18. marca 2013, lekárskeho vyšetrenia neurológom   zo   dňa   1.   januára   2013   a   ďalších   lekárskych   správ,   zdravotný   stav navrhovateľky bol posúdený na dožiadanie krajského súdu opätovne dňa 23. mája 2013. Posudkový lekár ústredia po preštudovaní doplnenej zdravotnej dokumentácie v posudku uviedol, že k zmene rozhodujúceho zdravotného postihnutia - stavu po operácii chrbtice, nedošlo.   Všetky   sprievodné   vyšetrované   neurologické   veličiny   sú   v   norme,   pričom zodpovedajúcim posúdením je dolná hranica zákonom stanoveného rozmedzia. V iných ochoreniach došlo podľa neho k evidentnému zlepšeniu neurotického ochorenia - anxiózne depresívnej   poruchy   i   agorafóbie   a   ani   gastroenterologické   vyšetrenie   závažné   zmeny na tráviacom aparáte nedokázalo, preto navýšenie rozhodujúceho zdravotného postihnutia za odôvodnené nepovažoval.

Krajský súd vyššie uvedené skutočnosti a príslušné zákonné ustanovenia zhodnotil, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je vecne správne a zákonné a preto ho potvrdil...

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací... preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo...

Predmetom   preskúmania   bola   zákonnosť   rozhodnutia   odporkyne   o   zamietnutí žiadosti navrhovateľky o invalidný dôchodok...

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec je invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Mieru   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   určenú   podľa   odseku 6 možno zvýšiť najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Na určenie zvýšenia hodnoty sa vychádza z predchádzajúceho   výkonu   zárobkovej   činnosti,   dosiahnutého   vzdelania,   skúsenosti a schopnosti rekvalifikácie. Obdobne to platí, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť   je   dôsledkom   viacerých   zdravotných   postihnutí   podmieňujúcich   dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav (§ 71 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z.).

Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala priznania miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nad 40 %.

Odvolací súd sa podrobne oboznámil s kompletným spisovým materiálom (vrátane posudkového a dávkového spisu odporkyne) a zistil, že v lekárskych správach obsiahnuté odborné nálezy boli vyhodnocované v rámci vyšetrení uskutočnených na účely posúdenia invalidity   navrhovateľky   a   posudkoví   lekári   sa   v   posudku   vyjadrili   ku   všetkým navrhovateľkou udávaným ťažkostiam.

Nebolo   sporné,   že   navrhovateľka   je   aj   v   psychiatrickej   liečbe   pre   psychické problémy. Podľa psychiatrických vyšetrení však u nej došlo k evidentnému zlepšeniu jej neurotického ochorenia, pretože psychiater jednoznačne popisuje dlhodobú remisiu, pričom prognóza ochorenia zostáva otvorená. Pokiaľ teda posudkový lekár konštatoval, že sa jedná o   reaktívny,   osobnostný   stav   bez   posudkovej   závažnosti,   pretože   takéto   ochorenia charakterizuje   zvýšené   subjektívne   prežívanie   ťažkostí   bez   objektívneho   korelátu,   tento záver   aj   odvolací   súd   považoval   s   poukazom   na   predloženú   zdravotnú   dokumentáciu navrhovateľky, za správny a logický a odvolaciu námietku navrhovateľky, že nie je zrejmé na základe akých úvah dospeli posudkoví lekári k názoru, že u nej invalidita nevznikla, za nedôvodnú.

Rovnako odvolací súd ako dôvodnú nevyhodnotil námietku navrhovateľky, že ak jej za   toho   stavu,   keď   trpí   16   ochoreniami,   ktoré   sama   odporkyňa   zadokumentovala v roku 2011 vo svojom odbornom posudku o invalidite, miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zvýšená o 10 % podľa § 71 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. nebola, došlo k závažnému porušeniu právnych predpisov. Aplikácia uvedeného ustanovenia v procese určovania   miery   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   je   totiž   fakultatívna, pričom zákonným predpokladom jeho použitia je tá skutočnosť, že závažnosť ostatných zdravotných   postihnutí   ovplyvňuje   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť. Za týchto okolností je zvýšenie možné, najviac však o 10 %. Pre zvýšenie miery poklesu schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   v   zmysle   ustanovenia   §   71   ods.   8   zákona č. 461/2003 Z. z. nie je však rozhodujúce množstvo či počet diagnostikovaných ochorení, ako   sa   navrhovateľka   mylne   domnieva.   Posudkoví   lekári   riadne   zdôvodnili,   z   akých dôvodov u navrhovateľky uvedené ustanovenie neaplikovali, keď poukázali na to, že okrem v remisii sa nachádzajúcej neorganickej insomnii, zmiernenej agorafobii, z lekárskych správ vyplýva aj mierne zlepšenie stavu vo vzťahu k anxiozne depresívnej poruche na reaktívnom podklade, pričom panické ataky úzkosti odoznievajú po podaní predpísanej liečby. Zvýšená neurasténia, sociálna introverzia je bez známok depresívneho syndrómu, a tiež s poukázali na to, že ani gastroenterologické vyšetrenie u navrhovateľky nepreukázalo závažné zmeny na   tráviacom   aparáte,   v   dôsledku   čoho   navýšenie   rozhodujúceho   postihnutia   za odôvodnené nepovažovali.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   navrhovateľky,   že   keď   jej   nesporný   nárok   na   invalidný dôchodok   posudkoví   lekári   nepriznali,   namietala   ich   zaujatosť,   resp.   ich   neschopnosť objektívne rozhodnúť, odvolací súd poznamenáva, že uvedená skutočnosť v celom spisovom materiály zaznamenaná nie je a nevyplýva ani z výpovede navrhovateľky v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom samotná skutočnosť, že posudkoví lekári (resp. krajský súd) nedospeli k rovnakému právnemu názoru ako navrhovateľka, ich zaujatosť či neobjektivitu nezakladá.

Ako   účelové   vyhodnotil   odvolací   súd   dodatočné   tvrdenie   navrhovateľky,   že rozhodujúce zdravotné postihnutie u nej malo byť ustálené na 45 % zákonného rozmedzia, pretože zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu ešte zo dňa 18. apríla 2013 vyplýva, že s určenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť základného ochorenia (35 %), navrhovateľka súhlasí, avšak domáha sa pripočítania 10 % pre iné ochorenia. Tak   ako   krajský   súd   ani   odvolací   súd,   nevzhliadol   rozpor   medzi   závermi posudkových lekárov a nálezmi odborných lekárskych vyšetrení. Mal za to, že posudkoví lekári dostatočne a presvedčivo odôvodnili, prečo navrhovateľka podmienky pre priznanie invalidity nespĺňa a stotožnil sa s tvrdením krajského súdu, že nebolo preukázané, že by sa zdravotný stav navrhovateľky po 4. júli 2012 výrazne zhoršil, resp. nové lekárske správy predložené navrhovateľkou nie sú takého charakteru, že by sa z nich dal jednoznačne vyvodiť iný posudkový záver. Navrhovateľka v odvolacom konaní nepreukázala žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali doplnenie dokazovania. Jej presvedčenie, že zdravotné postihnutie   zodpovedá   invalidite   nie   je   rozhodujúce,   pretože   posúdenie   rozsahu zdravotného   poškodenia   a   jeho   následkov   na   schopnosť   občana   vykonávať   zárobkovú činnosť   vyžaduje   odborné   lekárske   znalosti   a   vo   veciach   sociálneho   zabezpečenia   je zákonom zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka zatiaľ nesplnila   podmienky   invalidity   pre   vznik   nároku   na   invalidný   dôchodok.   Rozhodnutie odporkyne zo dňa 30. augusta 2012 z toho dôvodu považoval za súladné so zákonom a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   anámietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených základnýchpráv rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivýminárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015