znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R. J., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   199/2007   a   jeho   uznesením   z 21. augusta   2008,   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 259/2008 a jeho uznesením z 5. novembra 2008 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 202/09 a jej listom zo 4. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. a E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010 doručená sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 16. januára 2010, J. V. a E. V., obaja bytom R. J. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 199/2007 a jeho uznesením z 21. augusta 2008 (ďalej len „uznesenie z 21. augusta 2008“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 259/2008 a jeho   uznesením   z   5.   novembra   2008   (ďalej   len   „uznesenie   z   5. novembra   2008“)   a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 202/09 a jej listom zo 4. decembra 2009 (ďalej len „list zo 4. decembra 2009“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa svojou žalobou podanou okresnému súdu domáhali voči žalovaným určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 1. decembra 1980, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a určenia ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacich predmet tejto kúpnej zmluvy. Okresný súd viedol konanie o žalobe sťažovateľov pod sp. zn. 9 C 199/2007.

Okresný   súd   uznesením   z   21.   augusta   2008   zastavil   konanie   v   časti   o   určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 1. decembra 1980 a na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením z 5. novembra 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu z 21. augusta 2008.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   199/2007-57   z   2.   februára   2009   (ďalej   len „rozsudok   z   2.   februára   2009“)   žalobu   sťažovateľov   zamietol   v   časti   o   určenie   ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia neuviedli,   či   podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 2. februára 2009 a či tento rozsudok bol preskúmavaný v rámci odvolacieho konania krajským súdom. Ústavný súd telefonicky na krajskom súde zistil, že rozsudok   okresného   súdu   z   2.   februára   2009   bol   na   základe   podaného   odvolania potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   311/2009   zo   16.   decembra   2009. (Úradný záznam ústavného súdu zo 17. marca 2010)

Sťažovatelia   podali   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, pričom bližšie neuviedli, proti ktorým z už označených rozhodnutí ich podnet smeroval.   Generálna   prokuratúra   listom   zo   4.   decembra   2009,   ktorý   bol   doručený sťažovateľom 22. decembra 2009, oznámila sťažovateľom, že ich podnet odložila.

Podľa   sťažovateľov   okresný   súd   dospel   k   nesprávnym   právnym   záverom,   keď konanie v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zastavil a krajský súd taktiež nesprávne právne posúdil vec, keď potvrdil uznesenie okresného súdu z 21. augusta 2008 o zastavení konania v tejto časti.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„1)   Základné   práva   J.   V.   a E.   V.   upravené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod č. k. 9C/199/2007 v časti o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v konaní Krajského súdu Banská Bystrica pod č. k. 16 Co/259/2008, v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou Banská Bystrica pod č. Kc202/09-10 porušené bolo.

2)   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota,   č.   k.   9C/199/2007   v   časti o vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica č. k. 16 Co/259/2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rimavská Sobota na ďalšie konanie.

3) J. V. a E. V. spoločne a nerozdielne priznáva finančné zadosťučinenie 4.000,- EUR..., ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota, Krajský súd Banská Bystrica, Krajská prokuratúra Banská Bystrica povinní J. V. a E. V. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) J. V. a E. V. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   a   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (petitu   sťažnosti) je možné ustáliť, že sťažovatelia namietajú porušenie nimi označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 199/2007 len vo vzťahu k zastaveniu   konania   v   časti   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   z   1.   decembra   1980 a uznesením okresného súdu z 21. augusta 2008, ktoré navrhli zrušiť, a postupom krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   259/2008   (o   odvolaní   sťažovateľov   proti uzneseniu okresného súdu z 21. augusta 2008) a uznesením krajského súdu z 5. novembra 2008, ktoré taktiež navrhujú zrušiť.

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie nimi označeného základného práva postupom generálnej   prokuratúry   pri   vybavení   ich   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 202/09 a jej listom zo 4. decembra 2009 oznamujúcim odloženie   podnetu.   (Vzhľadom   na   datovanie   listu   generálnej   prokuratúry   podnet sťažovateľov   mohol   smerovať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   21.   augusta   2008 a uzneseniu krajského súdu z 5. novembra 2008, eventuálne aj proti rozsudku okresného súdu z 2. februára 2009, hoci sťažovatelia vo svojej sťažnosti neoznačili rozhodnutia, proti ktorým ich podnet smeroval.)

K namietanému porušeniu základného práva postupom a uznesením okresného súdu z 21. augusta 2008 a postupom a uznesením krajského súdu z 5. novembra 2008

Ústavný   súd   telefonicky   na   okresnom   súde   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu z 21. augusta 2008 a uznesenie krajského súdu z 5. novembra 2008 sa stali právoplatnými 23. decembra 2008.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu z 21. augusta 2008 a uznesenie krajského súdu z 5. novembra 2008 sa stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 16. januára 2010.

Preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   časti smerujúcej   proti   okresnému   súdu   a   krajskému   súdu   odmietol   ako   oneskorene   podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   postupom   a   listom   generálnej prokuratúry zo 4. decembra 2009

Podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého využitie   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľov,   keďže   platná   zákonná   úprava nezakladá   sťažovateľom   právo   (právny   nárok)   na   vyhovenie   ich   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti smerujúcej proti generálnej prokuratúre pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010