znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   T.,   s.   r.   o., M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   S., D., vo veci   namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   15 Cb   108/2004   z 1.   októbra   2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2009 doručená sťažnosť T., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008.

1. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „V decembri roku 2002 uzavreli... PD T.... a sťažovateľ... Zmluvu o pestovaní zemiakov...

Dňa   08.   02.   2004   podalo   PD   T.  ...   Návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   pre zaplatenie 1.009.996 Sk z titulu neuhradenej kúpnej ceny. PD T. v samotnom návrhu... uvádza, že   odpredal   sťažovateľovi   odhlinené   netriedené   zemiaky,   na   základe   čoho   dňa 09. 11. 2003 vyhotovil faktúru 403/01127.2 so splatnosťou ku dňu 23. 01. 2004 na sumu 1.139.487,- Sk...

Dňa 02. 07. 2004 vydal Okresný súd v Martine... Platobný rozkaz, ktorým uložil sťažovateľovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil PD T. sumu 1.009 996,00 Sk...

Dňa 23. 07. 2004 podal sťažovateľ proti Platobnému rozkazu... Odpor... Dňa 01. 10. 2007 Okresný súd v Martine vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cb 108/2004 rozhodol... sťažovateľ... je povinný zaplatiť... PD T.... 1.009.905,60.- Sk...

Vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania sa žaloba zamieta... Uvedený rozsudok Okresného súdu v Martine potvrdil aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací a to rozsudkom č. k. 13Cob/552/2007 zo dňa 27. 11. 2008.“

2. Podľa názoru sťažovateľky „... je jednoznačne zrejmé, že Okresný súd v Martine nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe, takto nedostatočne zisteného skutkového stavu   veci   nesprávne   právne   posúdil   vec.   Uvedené   konanie   Okresného   súdu   v Martine a Krajského súdu v Žiline spôsobuje vznik právnej neistoty u sťažovateľa. Čím dochádza k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci.   Rozhodnutie   Okresného   súdu v Martine   ako   aj   Krajského   súdu   v   Žiline   z   vyššie   uvedených   dôvodov   považujeme   za v rozpore so zákonom.“

3. Sťažovateľka «namieta porušenie práv na súdnu a inú právnu ochranu, konkrétne čl. 48. ods.   2 Ústavy SR: „Každý má právo,   aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ako aj navrhovať nové dôkazy.

Rovnako namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch, alebo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený“,   ktorého   je   SR   zmluvnou   stranou   a   ktorý   je   súčasťou   slovenského   právneho poriadku a bol vyhlásený pod č. 209/1992.

Sťažovateľ pocítil nespravodlivosť a to vtedy, keď súd nesprávne posúdil zmluvné vzťahy medzi PD T. a sťažovateľom a na základe nesprávneho posúdenia veci súd rozhodol v rozpore so zákonom.»

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie uvedených práv   zaručených   ústavou   a dohovorom   postupom   menovaných   všeobecných   súdov   a ich označenými rozsudkami. Žiadala zrušiť tieto rozsudky a vec vrátiť okresnému súdu. Ďalej žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie „vo výške 100.000 €“, ako aj náhradu trov jej právneho zastúpenia.

5. K sťažnosti sťažovateľka pripojila rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb 108/2004-147 z 1. októbra 2007. Taktiež predložila rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra   2008   (ktorý   bol   sťažovateľke   doručený   13.   januára   2009).   Týmto rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   a uložil   žalobcovi   (t.   j. Poľnohospodárskemu družstvu T., D.) nahradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základného práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na spravodlivé prejednanie záležitosti (súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   15   Cb   108/2004   z 1.   októbra   2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008 spôsobené tým, že „okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe takto nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci   nesprávne   právne   posúdil   vec...“ a krajský   súd   toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 Cb 108/2004 z 1. októbra 2007. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (a   postup   v konaní   mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľka   využila,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozsudkom sp. zn. 13 Cob 552/2007 z 27. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť pre   nedostatok   právomoci   ústavného súdu   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   13   Cob   552/2007 z 27. novembra   2008,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich   v sťažnosti   označených   práv   postupom   krajského   súdu   (ktorý   však   v sťažnosti bližšie nekonkretizovala) a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil   sa   s faktickými   a právnymi   názormi   a závermi   tohto   súdu,   ktoré   však   podľa sťažovateľkinho   názoru   vyplývalo   z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci a následného   nesprávneho   posúdenia   takto   zisteného   stavu   (pozri   bod   2   I.   časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   (vrátane   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   je   umožniť každému   reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   I.   ÚS   310/08),   ako   aj   konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené v tomto článku, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn.   13   Cob   552/2207   z 27.   novembra   2008   sú   zlúčiteľné   s označeným článkom dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   predmetného   rozsudku   krajského   súdu   (ako   aj s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

«... Krajský súd v Žiline... rozsudok okresného súdu potvrdil... keďže... bol vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podstatou   zdôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   aplikácia   vyššie   citovaného zákonného ustanovenia s poukazom na vecnú správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu, na ktoré odôvodnenie sa poukazuje a s ktorým sa krajský súd stotožňuje. Na zvýraznenie a doplnenie jednotlivých odvolacích dôvodov sa uvádza nasledovné:

Krajský   súd   sa   opätovne   oboznámil   so   zmluvou   o   pestovaní   zemiakov,   ktorá   sa nachádza na č. l. 19 spisu, a to v celom jej znení. Z jej obsahu a jednotlivých dojednaní vyplynula previazanosť vzájomných plnení žalobcu a žalovaného. Vzhľadom k vymedzenej previazanosti   zmluvných   práv   a   povinností   sa   odvolací   súd   stotožnil   s   argumentáciou žalobcu, keď primárne možnosť započítania vzájomných záväzkov a pohľadávok mala svoj základ v dohodnutých zmluvných záväzkoch, resp. zmluvných plneniach, ktoré mali vznikať priamo pri realizácii a napĺňaní zmluvy o pestovaní zemiakov. Dotvrdzuje to skutočnosť, že si účastníci sporu v založenom súkromnoprávnom vzťahu, uzavretím zmluvy o pestovaní zemiakov dohodli, aké záväzky a povinnosti pri naplnení zmluvy bude realizovať žalobca ako   pestovateľ   a   tomu   oproti   korešpondovali   zase   záväzky,   povinnosti   žalovaného   ako objednávateľa.   V   danom   prípade   založeného   súkromného   právneho   vzťahu   je   určujúca a podstatná   vôľa   zmluvných   strán,   tak   ako   ju   zakotvili   v zmluve   o pestovaní   zemiakov. Princíp zmluvnej voľnosti v súkromnoprávnych vzťahoch je určujúcim a zasahovať doňho, prípadne ho obmedzovať je zo strany súdu možné len výnimočne. Vzhľadom k tomu, keď v danom prípade žalobca a žalovaný ako zmluvné strany odlišným spôsobom prezentovali v spore   výklad   dohodnutia   započítania   vzájomných   záväzkov   a pohľadávok,   tak   bolo namieste,   aby   to   bol   súd,   ktorý   zaujme   stanovisko   k   hodnoteniu   zmluvne   dojednaného započítania vzájomných záväzkov a pohľadávok.

Pre zaujatie tohto stanoviska krajský súd poukazuje na citáciu. Podľa dojednania umiestneného   na   prvej   strane   zmluvy   o   pestovaní   zemiakov   pod   piatou   zarážkou   sa uvádza  ...   „pestovateľ   (žalobca)   dodané   množstvo   vyfakturuje   v   mesiaci   október   2003 objednávateľovi   (žalovaný)   a   tento   faktúru   uhradí   po   započítaní   vzájomných   záväzkov a pohľadávok v rovnakých čiastkach v mesiacoch október až apríl 2004.“

Vzhľadom   k   už   vyššie   uvedenému   hodnotil   krajský   súd   dojednanie   o   započítaní vzájomných záväzkov a pohľadávok v kontexte s celým obsahom zmluvy, nie izolovane. Takémuto   hodnoteniu   zodpovedá   záver,   že   možnosť   započítania   sa   vzťahovala   práve k záväzkom a pohľadávkam, ktoré vznikali pri realizácii zmluvných povinností a zmluvných plnení, tak ako to prezentoval aj právny zástupca žalobcu. Pokiaľ úhrada bola viazaná na započítanie vzájomných záväzkov a pohľadávok, neznamená to, že ak sa neurobí započítací prejav alebo ako to bolo v danom prípade, že bol uskutočnený, ale je neúčinný a nevyvolal dôsledok   stretu   a   zániku   pohľadávok   uplatnených   na   započítanie,   že   by   nemalo   dôjsť k splatnosti nároku žalobcu vyplývajúceho z faktúry č. 403/01127.2 na sumu 1 009 905.60 Sk. o ktorej bolo spolu s príslušenstvom rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Je nesporné, že zmluvné strany dohodli možnosť zániku vzájomných záväzkov a pohľadávok započítaním, nie odkladaciu podmienku a bolo potom už na zmluvných stranách, v danom prípade na žalovanom,   aby   túto   možnosť   využil   a   zrealizoval   ju   účinným   a   zmluvne   dohodnutým spôsobom.   Na základe tohto zhodnotenia   potom   nekonštatoval   krajský   súd predčasnosť podanej žaloby a ani to, že by nebola splatná pohľadávka žalobcu.

Bolo   zrejmé   z   vykonaného   dokazovania,   že   žalovaný   uskutočnil   započítanie hmotnoprávnym úkonom, a to listom z 31. 12. 2003 na č. l. 18 spisu, ktorý bol vecne správne   hodnotený   a   posúdený   okresným   súdom,   preto   rovnako   aj   v tejto   časti   vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia sa na ne odkazuje a krajský súd sa s nimi v plnom   rozsahu   stotožňuje.   Krajský   súd   sa   rovnako   ako   okresný   súd   nezaoberal pohľadávkou, ktorú použil žalovaný na započítanie, či ide o existujúcu pohľadávku, keďže primárne bolo, čo aj urobil okresný súd, vyhodnotiť, či nastali účinky vyplývajúce z tohto hmotnoprávneho úkonu započítania žalovaného z 31. 12. 2003. Prvostupňový súd správne skonštatoval,   že   pri   hmotnoprávnom   úkone   započítania   bola   použitá   na   započítanie pohľadávka,   ktorá   nebola   splatná,   a   to   pohľadávka   žalobcu   vyplývajúca   z   faktúry č. 403/01127.2, pretože táto nadobudla splatnosť až 23. 1.   2004 a úkon započítania bol uskutočnený 31. 12. 2003. K dôkaznému stavu hodnotenia doručenia tohto hmotnoprávneho úkonu   započítania   sa   poukazuje   na   zistenia   obsiahnuté   po   vykonanom   dokazovaní v napadnutom rozsudku okresného súdu.

K   odvolaciemu   dôvodu,   že   sa   okresný   súd   nezaoberal   s   hodnotením,   kedy pohľadávka vyplývajúca z faktúry č. 403/01127.2 bola splatná, keď z faktúry vyplývajú viaceré termíny splatnosti, sa krajský súd oboznámil nielen so samotnou faktúrou, ale aj s hmotnoprávnym úkonom započítania, ktorý robil žalovaný. Rovnaký princíp nazerania, ako aj na uzavretú zmluvu o pestovaní zemiakov, bol na faktúru č. 403/01127.2, ktorú treba hodnotiť podľa všetkých jej obsahových náležitostí, nie ako izolovaný daňový doklad, ale v spojení aj s ďalšími listinami, v danom prípade s úkonom započítania žalovaného zo dňa 31. 12. 2003. Nepochybne vyplýva, že je na faktúre č. 403/01127.2 uvedený deň splatnosti 23. 1. 2004. Opätovne mimo akúkoľvek pochybnosť, ak sa aj v rámci textu faktúry uvádza fakturovanie za odhlinené, netriedené zemiaky podľa dohodnutých podmienok o splatnosti v termínoch 23. 11. 2003 379 829,- Sk, 23. 12. 2003 379 829,- Sk, 23. 1. 2004 379 829,- Sk, tak z takéhoto dojednania nevyplýva zmena splatnosti predmetnej faktúry uvedená dňom 23. 1.   2004   za   súčasného   rešpektovania   samotnej   vedomosti   žalovaného,   ktorý   sám v jednostrannom   úkone   započítania   z   31.   12.   2003   uviedol   u   tejto   faktúry   ako   dátum splatnosti 23. 1. 2004. Okresný súd preto pri správne zistenom skutkovom stave a aplikácii ust.   §   359   Obchodného   zákonníka   vyhodnotil,   že   proti   splatnej   pohľadávke   nemožno započítať nesplatnú pohľadávku a ak k tomu v danom prípade došlo, tak aj podľa názoru krajského súdu, nenastali účinky z uskutočneného jednostranného hmotnoprávneho úkonu započítania žalovaným, t.z. nebol vyvolaný stret a zánik vzájomných pohľadávok použitých na započítanie.

K vzájomnosti plnení, na ktoré poukazoval žalovaný s odkazom, že táto okolnosť nebola   okresným   súdom   podľa   vykonaného   dokazovania   riadnym   spôsobom   zisťovaná, krajský súd uvádza, že práve obrana vzájomnosti zmluvných plnení sa môže premietnuť do oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 359 Obchodného zákonníka, keď je možné proti splatnej pohľadávke započítať aj nesplatnú pohľadávku, pokiaľ by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť, avšak čo zdôrazňuje krajský súd, musí ísť o peňažné záväzky. Toto ustanovenie má poskytnúť ochranu veriteľovi proti dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Pokiaľ v tvrdených nárokoch žalovaný vystupoval ako veriteľ proti žalobcovi, dlžníkovi sa pre naplnenie ust. § 359 Obchodného zákonníka vyžadovalo, že žalobca nie je schopný plniť voči žalovanému peňažné záväzky. Žalovaný však namietal, že žalobca nebol schopný poskytnúť plnenie, ktoré sa týkalo dodania zmluvného dojednania 25 ton zemiakov na jeden hektár, čo charakterovo predstavuje reálne plnenie a nie je to tým pádom   zrelá   peňažná   pohľadávka   žalovaného,   resp.   peňažný   záväzok   žalobcu.   Táto námietka neplnenia žalobcom nebola vo forme peňažného záväzku žalobcu.

Námietkou   žalovaného,   že   žalobca   neodpočítal,   resp.   nezapočítal   do   uplatnenej pohľadávky   dotácie,   sa   krajský   súd   nemohol   zaoberať,   keďže   netvorila   predmet posudzovania   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   z   čoho   vyplýva,   že   nemohla následne tvoriť ani predmet konania - preskúmavania pred krajským súdom.

Na   pojednávaní   právny   zástupca   žalovaného   predniesol   návrh   na   pripustenie dovolania. Otázku zásadného právneho významu formuloval nasledovne: „My navrhujeme, aby boli hodnotené otázky samotnej odkladacej podmienky, ktorá bola dohodnutá v zmluve o pestovaní zemiakov a z toho vyplývajúca možnosť vymáhania samotného nároku v zmysle tejto   zmluvy.   Taktiež   navrhujeme,   aby   bol   zistený   právny   stav,   čo   sa   týka   samotného domáhania sa nároku žalobcu voči žalovanému v zmysle § 560 Občianskeho zákonníka a taktiež žiadame, aby bolo preukázané, resp. prehodnotené stanovisko okresného súdu, ktorý vykonal záver, že žalobca je schopný plniť, hoci k tejto otázke nebola položená ani jedna otázka, ani nepredložený žiadny dôkazný materiál.“

Z ust. § 238 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že v prípade potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu je možné pripustiť dovolanie, pokiaľ ide o otázku, resp. o rozhodnutie po právnej   stránke   zásadného   významu.   Definícia,   prípadne   kritéria   pre   záver   zásadného právneho významu nie je obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku. I napriek tomu však vývoj súdnej praxe dal odpoveď v tom smere, že musí ísť o právnu otázku, ktorá doteraz nebola   nastolená   na   riešenie   v   rámci   súdnej   praxe   a   táto   otázka   má   svoje   uplatnenie a dopad nielen v konkrétnej sporovej veci, ale je s dosahom na širokú pôsobnosť sporových prejednávaných   vecí   obdobného   charakteru.   S   prihliadnutím   k   formulácii   zásadného právneho významu, ako ju uviedol právny zástupca žalovaného, krajský súd konštatuje, že ňou nie je takouto formuláciou splnená požiadavka zásadností právneho významu. Predsa hodnotenie,   posudzovanie   založeného   súkromnoprávneho   vzťahu   medzi   žalobcom a žalovaným uzavretou zmluvou je výsledkom dokazovania,   ako aj výklad a hodnotenie jednotlivých   kreovaných   zmluvných   práv   a   povinností,   čo   však   nemôže   mať   charakter zásadného právneho významu. K týmto skutočnostiam preto krajský súd prihliadol a vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku dovolanie nepripustil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p...»

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené, majú   oporu vo vykonanom dokazovaní a v aplikovaní na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietkam sťažovateľky na porušenie základného práva „aby sa jej vec verejne prerokovala...   v jej   prítomnosti   a aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom“ zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy

V posudzovanej veci krajský súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“) nariadil na prerokovanie odvolania sťažovateľky pojednávanie (§ 214 ods. 1 OSP). Z dôvodu preverenia opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky (namietanie porušenia uvedeného základného práva) nahliadol ústavný súd do „Zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom, konanom 27. 11. 2008“ (ďalej len „zápisnica“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Cob 552/2007, na ktorom sa za sťažovateľku (v spore žalovaná strana) zúčastnil jej právny zástupca „JUDr. R. S. – osobne“. Vzhľadom na predmet tejto časti   sťažnosti   (namietanie   porušenia   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v prítomnosti sťažovateľky a možnosť jej vyjadrenia sa ku všetkým vykonaným dôkazom) ústavný súd považuje za relevantné citovať zo zápisnice tieto časti:

„Po poučení o zložení senátu prítomní udávajú, že nemajú, ani nevznášajú žiadne námietky zaujatosti.

Správu o doterajšom priebehu konania podala predsedníčka senátu JUDr. M. D., ktorá je súčasne aj referujúcim členom senátu.

Právny zástupca žalovaného udáva:

V   plnom   rozsahu   zotrvávame   na   podanom   odvolaní.   Opätovne   poukazujeme   na samotnú zmluvu o pestovaní zemiakov, kde je dohodnutá odkladacia podmienka viažuca sa na   započítanie   vzájomných   pohľadávok.   Poukazujeme   na   to,   že   aj   podľa   ustanovení Občianskeho zákonníka sa vyžaduje pripravenosť vzájomných plnení obidvoch zmluvných strán.   Okresný   súd   sa   vôbec   nezaoberal,   či   bol   žalobca,   ktorý   uplatnil   žalobný   nárok, schopný a pripravený toto svoje vzájomné plnenie, ktoré mal voči žalovanému, zrealizovať. Máme za to, že nevykonal okresný súd všetky dôkazy, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie vo veci s tým, že tie, ktoré boli vykonané, podľa nášho názoru boli nesprávne vyhodnotené.

Na otázku predsedníčky senátu právny zástupca žalovaného udáva: Pokiaľ ide o pohľadávku, ktorú uplatňoval žalovaný na započítanie hmotnoprávnym úkonom započítania, tak o nej je prerušené súdne konanie pred Okresným súdom Martin až do právoplatného skončenia tohto konania.

Predstúpil právny zástupca žalobcu, ktorý udáva...

Právny zástupca žalovaného udáva:

My žiadame rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. My len okrajovo tvrdíme, že predsa máme určité informácie, že žalobca mal dostať dotácie a rovnako tieto neboli premietnuté do započítania, V prípade, že sa krajský súd stotožní s rozhodnutím okresného súdu, žiadame, aby bolo pripustené dovolanie.

So súhlasom predsedníčky senátu právny zástupca žalovaného diktuje priamo do digitálneho   diktafónu   svoj   prednes   na   vymedzenie   aj   formulovanie   otázky   zásadného právneho   významu,   pre   ktorú   žiada   a   navrhuje,   aby   bolo   pripustené   v   prípade potvrdzujúceho výroku zo strany krajského súdu dovolanie: My navrhujeme, aby boli hodnotené otázky samotnej odkladacej podmienky, ktorá bola dohodnutá v zmluve o pestovaní zemiakov a z toho vyplývajúca možnosť vymáhania samotného nároku v zmysle tejto zmluvy. Taktiež navrhujeme, aby bol zistený právny stav, čo   sa   týka   samotného   domáhania   sa   nároku   žalobcu   voči   žalovanému   v zmysle   §   560 Občianskeho   zákonníka   a   taktiež   žiadame,   aby   bolo   preukázané,   resp,   prehodnotené stanovisko okresného súdu, ktorý vykonal záver, že žalobca je schopný plniť, hoci k tejto otázke nebola položená ani jedna otázka, ani nepredložený žiadny dôkazný materiál. To je všetko. Právny zástupca žalobcu udáva... Oboznamuje   sa   žaloba   žalobcu,   faktúra   č.   403/01127.2   v   celom   znení,   v   celom obsahu   hmotnoprávny   úkon   započítania   z   31.   12.   2003,   zmluva   o   pestovaní   zemiakov v celom znení, písomné podania účastníkov, obsah zápisníc o súdnom pojednávaní, dôkazy o dodaní plnenia žalobcom žalovanému, ďalšie listiny tvoriace súčasť spisového materiálu, napadnutý rozsudok, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu.“

Po   prerušení   pojednávania „za   účelom   záverečnej   porady   senátu“ bol   verejne vyhlásený rozsudok.

Podľa právneho názoru ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

Ústavný   súd   preto   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   preskúmal   existenciu príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob 552/2007   z 27.   novembra   2008   a označeným   základným   právom   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vychádzajúc z už uvedeného priebehu verejného pojednávania pred   odvolacím   súdom   dospel   k záveru,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi   sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva. Preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009