znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 78/2006 a jeho rozsudkom z 24.   apríla   2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   2 S 313/05 zo 17. mája 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave   sp. zn.   P/1144/05/04   z   20.   septembra   2005   a rozhodnutím   Inšpektorátu Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v   Žiline   pre   Žilinský   kraj   sp. zn.   P/1144/05/04 z 2. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 Sž-o-KS 78/2006   a jeho   rozsudkom   z   24.   apríla   2007   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 313/05 zo 17. mája   2006,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) sp. zn. P/1144/05/04 z 20. septembra 2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Žiline pre Žilinský kraj (ďalej len „inšpektorát SOI“) sp. zn. P/1144/05/04 z 2. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že inšpektorát SOI uložil sťažovateľke   rozhodnutím   sp. zn.   P/1144/05/04   z 2. februára   2005   pokutu   v   sume 250 000 Sk   za porušenie   ustanovenia   § 5   zákona č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   spotrebiteľa“)   z dôvodu,   že vo filiálke B., s. r. o., P., R., v čase kontroly vykonanej 15. decembra 2004 jeho inšpektori zistili, že predaj pyrotechnických predmetov nebol v čase kontroly zabezpečený spôsobom, ktorý   umožňuje   ich   riadne   a bezpečné   vykonávanie.   Podľa   názoru   inšpektorátu   SOI pyrotechnické   predmety   II.   a III.   triedy   boli   voľne   vystavené   a boli   predávané samoobslužným spôsobom bez trvalej prítomnosti kvalifikovaného predavača, ktorý mal kupujúceho   upozorniť   na   dodržiavanie   návodu   na   používanie   a na   jeho   požiadanie   mu podať vysvetlenie.

Proti   označenému   rozhodnutiu   inšpektorátu   SOI   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   ústredný   inšpektorát   SOI   rozhodnutím   sp. zn.   P/1144/05/04 z 20. septembra 2005 tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol a rozhodnutie inšpektorátu SOI potvrdil.

Sťažovateľka   5.   októbra   2005   podala   krajskému   súdu   žalobu   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI domáhajúc sa jeho zrušenia vrátane zrušenia   rozhodnutia   inšpektorátu   SOI.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2 S 313/05-20 zo 17. mája 2006   zrušil   odvolaním   napadnuté rozhodnutia   ústredného inšpektorátu   SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ústredný inšpektorát SOI, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   6 Sž-o-KS   78/2006   z   24.   apríla   2007   tak,   že rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   ústredného   inšpektorátu   SOI   v spojení s rozhodnutím   inšpektorátu   SOI   zmenil   tak,   že   sťažovateľke   uložil   pokutu   v   sume 100 000 Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou označené správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali   a v rozpore   s ústavou   aplikovali   na   daný   prípad   § 8   ods. 3   vyhlášky Slovenského   banského   úradu   č. 536/1991   Zb.   o pyrotechnických   výrobkoch   v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 398/1999 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), čím došlo podľa   nej   k porušeniu   čl. 2   ods. 2   a 3   a   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   a   k porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka tvrdí, že zákonodarca v § 8 ods. 3 vyhlášky ustanovil iba povinnosť upozorniť   kupujúceho   na   dodržanie   návodu   na   používanie,   avšak   neustanovil   formu upozornenia.   Pyrotechnické   výrobky   boli   v okolnostiach   daného   prípadu   predávané samoobslužným spôsobom, avšak o tejto forme predaja sa vyhláška výslovne nezmieňuje. Sťažovateľka postupovala pri predaji pyrotechnických výrobkov tak, že požadovanú informáciu o zaobchádzaní s nimi priložila k týmto výrobkom formou „viditeľnej vývesky“. V spojitosti s tým sťažovateľka zdôrazňuje, že predavač kvalifikovaný v zmysle vyhlášky je sústavne   prítomný   v predajni „na   vopred   stanovenom   mieste“ a kupujúci   ho   môže kedykoľvek požiadať o bližšie vysvetlenie. Navyše v písomnom upozornení je uvedené, že „bližšie informácie - vysvetlenie podá pracovník v kancelárii vedúceho“.

Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom boli z jej strany dodržané všetky povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z § 8 ods. 3 vyhlášky, a preto neexistoval dôvod na to, aby jej bola uložená pokuta.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   ústavy v spojení   čl. 2   ods. 2   a 3   a   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   sťažovateľka   (keďže   jedným z predmetov   podnikania   je   aj   predaj   pyrotechnických   predmetov)   uviedla: „Opakované uloženie   pokút   za   porušenie   ust.   § 5   zákona   č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa za predaj   pyrotechniky   v identických   prípadoch   znemožňovali   sťažovateľke   dosahovať v danom období zisk a mali na podnikanie sťažovateľky takmer likvidačný účinok, pričom predaj tovaru je elementárnou zložkou jej podnikania. SOI v priebehu roku 2004 uložila sťažovateľke v identických   prípadoch za   predaj pyrotechniky pre porušenie § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa pokuty spolu vo výške 18.400.000,- Sk.“

Sťažovateľka   uviedla,   že   z celkovej   sumy   uložených   pokút   už   uhradila „značnú sumu peňazí“ a ďalšie platby za uložené pokuty „ohrozujú jej disponibilitu s finančným zdrojmi,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   úhradu   nákladov   vznikajúcich   v súvislosti   s udržaním plynulosti jej podnikateľskej činnosti, a tým má takéto nezákonné a protiústavné ukladanie pokút, ako v tomto prípade, likvidačný účinok na samotné podnikanie sťažovateľky“.

V súvislosti s tým sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 6 Sž-o-KS 78/2006 zo dňa 24. 4. 2007 (...) až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej“.

Podľa názoru sťažovateľky porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy bolo   spôsobené   tým,   že „sťažnosťou   dotknuté   správne   orgány,   ako   aj   Najvyšší   súd Slovenskej republiky nezákonne, presahujúc kompetencie im dané, uložili v predmetných správnych konaniach a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sťažovateľke pokutu za nedodržanie povinnosti, ktoré vo vyhláške, či v zákone nie sú stanovené, a teda v rozpore so zákonom a nie na základe zákona, ako to ustanovuje Ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a), a tým zároveň porušili aj čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože tieto orgány verejnej moci nekonali   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon,   ale   naopak,   konali   nad   jeho rámec“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sťažovateľka   uviedla,   že „bolo   porušené   aj   jej   právo   na spravodlivý proces, vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšším súdom Slovenskej republiky bola uložená pokuta, síce v nižšej výške ako sťažnosťou dotknutými správnymi orgánmi, ale za porušenie   povinností,   ktoré   zákon,   či   iný   právny   predpis   sťažovateľke   neukladá. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postup   sťažnosťou   dotknutých   správnych   orgánov   bol nezákonný   a protiústavný,   rovnako   ako   aj   predmetné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   a   takéto   konanie   správnych   orgánov   je   neprípustné a neakceptovateľné“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol vo veci sťažnosti týmto nálezom:

„Základné   právo   spol.   B.,   s. r. o.   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   a právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované   podľa   čl. 46   ods. 1,   2   Ústavy   a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sž-o-KS 78/2006 zo dňa 24. 04. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   28. 06. 2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. 2 S 313/05-20 zo dňa 17. 05. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/1144/05/04 zo dňa 20.   09.   2005   a rozhodnutie   Inšpektorátu   SOI   v Žiline   pre   Žilinský   kraj   č. P/1144/05/04 zo dňa 02. 02. 2005.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   6 Sž-o-KS 78/2006   zo   dňa 24. 04. 2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   28. 06. 2007   v spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 2 S 313/05-32 zo dňa 17. 05. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/1144/05/04 zo dňa 20. 09. 2005   a rozhodnutie   Inšpektorátu   SOI   v Žiline   pre   Žilinský   kraj   č. P/1144/05/04 zo dňa 02. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Zároveň žiadala priznať jej trovy právneho zastúpenia spolu v sume 9 043 Sk s DPH.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,   je   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba za súčasť širšej argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 104/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Sž-o-KS 78/2006   a jeho   rozsudkom z 24. apríla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 313/05 zo 17. mája 2006, rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/1144/05/04   z   20.   septembra   2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/1144/07/04 z 2. februára 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/1144/05/04 z 20. septembra 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/1144/05/04 z 2. februára 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   O ochrane   práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta vo vzťahu k označenému rozhodnutiu ústredného inšpektorátu   SOI,   rozhodol   na   základe   jej   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   tohto rozhodnutia   ústredného   inšpektorátu   SOI   (domáhajúc   sa   zároveň   zrušenia   rozhodnutia inšpektorátu SOI sp. zn. P/1144/05/04 z 2. februára 2005) krajský súd, ktorý ako už bolo uvedené,   rozsudkom   sp. zn.   2 S 313/05   zo 17.   mája   2006   zrušil   odvolaním   napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   jej   základných   práv   označenými   rozhodnutiami   ústredného   inšpektorátu   SOI a inšpektorátu SOI pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v čl. 35   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž-o-KS 78/2006 z 24. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 313/05 zo 17. mája 2006, je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré   sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia výkonu súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   jej   podstatou (ideovým   základom)   je   nesúhlas   sťažovateľky   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu vysloveným v sťažnosťou napadnutom rozsudku:

«Sťažovateľka je toho názoru, že sťažnosťou dotknuté správne orgány a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   nesprávne   interpretovali   a v rozpore   s Ústavou   aplikovali   na   daný prípad ust. § 8 ods. 3 vyhlášky č. 536/91 Zb. o pyrotechnických výrobkoch. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „(...) Len takýto pracovník, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška (...), ďalej „tento nedostatok nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu odstrániť písomnou informáciou (...) a ďalej „(...) uloženie sankcie bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Podľa   názoru   sťažovateľky   následkom   vyššie   uvedenej   interpretácie   zákona o ochrane spotrebiteľa a vyhlášky o pyrotechnických výrobkoch boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľky v čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy.»

Najvyšší   súd   v písomnom   vyhotovení   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najprv oboznámil výrok prvostupňového rozsudku a dôvody,   ktoré viedli sťažovateľku na jeho napadnutie   odvolaním.   Po   oznámení   návrhu   žalovaného   na   rozhodnutie   najvyšší   súd uviedol dôkazné prostriedky, o ktoré doplnil dokazovanie, a tiež právne normy, v intenciách ktorých   vykonal „preskúmanie   veci“ a z ktorých   vychádzal   pri   tvorbe   svojho   právneho názoru, resp. záveru. [Citoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov, vyhlášky]. Potom sa zaoberal podstatnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, najmä   jeho   výkladom „sporného“ ustanovenia   §   8   ods.   3   vyhlášky   (podľa   ktorého „predavač   je   povinný   pri   predaji   pyrotechnických   predmetov   uvedených   v odseku   2 upozorniť   kupujúceho   na   dodržanie   návodu   na   používanie   a na   požiadanie   podať vysvetlenie“). V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že «text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko na takúto formu predaja vyhláška nemyslela.

Podľa názoru krajského súdu pri takejto forme predaja funkcia predavača v obchode neexistuje,   pretože   kupujúci   si   sám   výrobok   z ponuky   vyberie,   z regála   zloží   a vloží   do nákupného   vozíka   a pri   pokladnici   zaplatí   jeho   kúpnu   cenu.   Inak   vyjadrené,   pri samoobslužnej   forme   predaja   nie   je   možné   jednoznačne   definovať,   kto   je   predavačom a teda kto a akým spôsobom by mal plniť povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky.

Pri definovaní pojmu predavač, ako „ten kto predáva“, resp. „ten, ktorý predaj výrobkov   realizuje   v priamom   styku   s kupujúcim   tzv.   pultovým   spôsobom“,   vychádzal krajský súd z Krátkeho slovníka slovenského jazyka ako aj z logického a právneho výkladu. Na základe tejto úvahy dospel napokon k záveru, že ak žalobca túto nejasnosť právnej úpravy   riešil   tým,   že   požadovanú   informáciu   o pyrotechnických   výrobkoch   realizoval formou   písomnej   informácie   s oznamom   k týmto   výrobkom,   nie   je   možné   takéto   jeho konanie považovať za nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 8 ods. 3 vyhlášky.»

Následne najvyšší súd prezentoval svoju interpretáciu a aplikáciu predmetnej právnej normy na posudzovanú vec:

«Odvolací   súd   nemôže   súhlasiť   s právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o interpretáciu   a aplikáciu   ustanovenia   §   8   vyhl.   č.   536/1991   Zb.   o pyrotechnických výrobkoch.

Odvolací súd poukazuje na to, že pri výklade právneho predpisu je potrebné okrem gramatického a logického zmyslu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona“, t. j. z účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.

Vyhláška   o pyrotechnických   výrobkoch   bola   prijatá   Slovenským banským   úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady.   Právnická   osoba   tieto   podmienky   môže   spĺňať   len   nepriamo   – prostredníctvom zodpovedných pracovníkov – fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety ktoré si vyžadujú zvláštne zaobchádzanie a takým pyrotechnické výrobky nepochybne sú, boli   predávané   pod   odborným   dohľadom,   ktorý   za   súčasných   podmienok   vývoja   vedy a techniky vie zabezpečiť jedine kontrola pracovníkmi – predavačmi, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto pracovník, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkoch II. triedy a predmetov   T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť   splnenie   všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ustanovenia § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky. Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 15. decembra 2004. Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné,   nakoľko   §   8   ods.   3   vyhlášky   sa   vzťahuje   aj   na   samoobslužný   predaj.   Je   na zodpovednosti predávajúceho, akým spôsobom fyzickú prítomnosť „predavačov“ v zmysle § 8 ods. 2 pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami zabezpečí.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   nedodržaním citovaných ustanovení vyhlášky č. 536/1991 Zb. došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto v časti (výroku) o vine za porušenie § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov považoval žalobu za nedôvodnú a v tejto časti ju zamietol (§ 250ja ods. 3 veta druhá a § 259j ods. 1 OSP).»

Potom najvyšší súd odôvodnil výrok o zmene sumy sťažovateľke uloženej pokuty a rozhodnutie o trovách odvolacieho konania:

«Pokiaľ ide o námietku výšky uloženej sankcie a jej nezdôvodnenia, krajský súd sa touto   otázkou   vo   svojom   rozhodnutí   nezaoberal,   a preto   odvolací   súd   v zmysle   svojej ustálenej   judikatúry   zisťoval,   či   rozhodnutie   odporcu   nevybočilo   z medzí   a hľadísk ustanovených   zákonom,   či   jeho   závery   zodpovedajú   zásadám   logického   myslenia   a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (rozhodnutie R   č.   52/2003)   a dospel   k záveru,   že   správny   orgán   sa   podrobne   zaoberal   dôvodmi   jej uloženia, rozsahom následkov, ktoré môže zanedbanie bezpečnostných predpisov spôsobiť t. j. aj spoločenskou nebezpečnosťou takéhoto konania.

Pri jej ukladaní zohľadnil sortiment ponúkaných výrobkov, počet spotrebiteľov ako aj skutočnosť, že nezabezpečením trvalej prítomnosti zodpovednej školenej osoby, ktorá bude   spotrebiteľov   upozorňovať   na   dodržiavanie   návodu   na   použitie,   je   možná   aj neoprávnená   manipulácia   s pyrotechnickými   výrobkami   zo   strany   spotrebiteľa   priamo v kontrolovanej   prevádzkovej jednotke a preto sa   odvolací súd   plne   stotožnil   s dôvodmi rozhodnutia žalovaného, pokiaľ vyslovil zodpovednosť žalobcu za správny delikt.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250 000 Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 OSP zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi   z inšpekčného   záznamu   o kontrole   zo   dňa   15.   decembra   2004,   z ktorého vyplýva,   že   „...   v čase   kontroly   nebol   pri   ponuke   pyrotechnických   predmetov   II.   triedy prítomný   predavač   s odbornou   spôsobilosťou...“   pričom   ani   pri   pokladni   pokladníčka nevedela pracovníkom žalovaného podať informácie k odpredanému výrobku.

Z uvedeného   vyplýva,   že   konštatovanie   porušenia   predpisov   o predaji pyrotechnických výrobkov sa viaže na konkrétny kontrolný nákup, tak ako je to zapísané v zázname z kontroly a nie na nesprávny spôsob predaja vo všeobecnosti, nakoľko podklady na takýto záver sa v zázname z kontroly nenachádzajú.

Na základe vyššie uvedeného a berúc do úvahy skutočnosť, že kontrola dodržiavania predpisov,   ktoré   sú   prijaté   za   účelom   eliminácie   rizika   poškodenia   majetku   a zdravia spotrebiteľov,   je   opodstatnená,   tak   isto   ako   aj   prísne   sankcie   v prípade   ich   porušenia, odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   pokuta   vo   výške   100 000   Sk   je   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu primeraná tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj zoznam jednotlivých kontrol vykonaných u žalobcu v priebehu   roku   2004   a celkovú   výške   žalovaným   uložených   pokút,   ktorá   by   mohla nepriaznivo ovplyvniť hospodárenie žalobcu.

Odvolací súd preto uplatnil pri rozhodovaní zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta a § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 244 ods. 2 OSP v spojení k § 250k ods. 1 OSP. Žalobca síce mal čiastočný úspech vo veci, ale len pokiaľ ide o výšku pokuty a nie pokiaľ ide o oprávnenosť samotnej sankcie. Žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.»

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad v tom čase platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o zmene rozsudku krajského   súdu,   jeho   rozsudok   obsahuje   výklad   dotknutých   právnych   noriem,   ktorý nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Najvyšší   súd   pri rozhodovaní „uplatnil zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhou vetou a s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP“.

V tejto situácii ústavný súd nemal dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, 2 ústavy   aj   v spojitosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.   6 Sž-o- KS 78/2006 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak,   že   v časti   výroku   o výške   sankcie   uložil   sťažovateľke   pokutu   v   sume   100 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na to, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1, 2 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom vo vzťahu k iným subjektom domáhajúcim sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že k tomuto zásadne nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z tohto   dôvodu   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať   o ďalších   návrhoch sťažovateľky. Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nemohol taktiež vyhovieť návrhu   sťažovateľky   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   spočívajúcom   v odložení vykonateľnosti predmetného rozsudku najvyššieho súdu.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   rovnako   ako   v prípade sťažnosti   sťažovateľky   rozhodol   aj   v iných   konaniach,   ktoré   boli   z hľadiska   predmetu sťažnosti   takmer   identické (pozri   napr.   II.   ÚS   273/07,   II.   ÚS   218/07,   IV.   ÚS   279/07, II. ÚS 18/08, III. ÚS 18/08, III. ÚS 16/08, IV. ÚS 104/08, III. ÚS 18/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008