znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 115/07-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milan Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť T. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp.   zn.   3 Tpo   48/07   v súvislosti   s dôvodnosťou   predĺženia   lehoty   trvania   väzby v prípravnom konaní a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   48/07 uznesením zo 16. mája 2007 p o r u š i l   základné právo T. M. na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s predĺžením lehoty trvania väzby v prípravnom konaní po 17. máji 2007 do 17. júna 2007.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája 2007 z r u š u j e   v časti   týkajúcej   sa   T.   M.,   a Okresnému   súdu   Banská   Bystrica p r i k a z u j e, aby p r e p u s t i l   T. M.   n e o d k l a d n e z väzby na slobodu.

3. T. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 115/07-15 z 28. júna 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tpo 48/07   v súvislosti   s dôvodnosťou predĺženia   lehoty   trvania   väzby   v prípravnom konaní.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 13. augusta 2007, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 27. júla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že sťažovateľ je trestne stíhaný ako člen organizovanej skupiny pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom tento trestný čin bol 28. júna 2006 prekvalifikovaný na obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 94/06 z 20. júna 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 66/06 z 26. júna 2006, a to z dôvodu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba začala plynúť 17. júna 2006. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 2. marca 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 27/07 zo 16. marca 2007 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 17. mája 2007. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici   (ďalej len „prokurátor“) podal 20. apríla 2007 návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   do   17.   júna   2007,   v ktorom   uviedol,   že prípravné konanie nie je možné podaním obžaloby ukončiť do 17. mája 2007, a to pre značný   rozsah   spisového   materiálu,   zložitosť   dôkaznej   situácie,   ako   aj   zaťaženosť prokurátora. Keďže dôvody väzby u sťažovateľa trvajú, navrhol lehotu predĺžiť do 17. júna 2007, čo je reálna doba na ukončenie prípravného konania podaním obžaloby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 3. mája 2007 bolo rozhodnuté, že sa lehota trvania väzby   sťažovateľa   nepredlžuje.   Prokurátor   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť   bez bližšieho odôvodnenia. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48//07 zo 16. mája 2007 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a väzba sťažovateľa predĺžená do 17. júna 2007.

Podľa   názoru sťažovateľa nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych dôvodov a skutočností   dospel   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   16.   mája   2007   k záveru,   že dôvody väzby naďalej trvajú a následne k rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby do 17.   júna 2007.   Ak   krajský   súd konštatuje, že „pretrváva   obava,   že obvinení   v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti zvlášť toho istého druhu, ktorá je trestnou činnosťou obzvlášť závažnou a toto riziko je v predmetnej rozsiahlej   skupinovej   veci   podstatné“, tak   sťažovateľ   nevie,   odkiaľ   čerpal   krajský   súd takúto informáciu. Ani prokurátor ju totiž v sťažnosti netvrdil, keďže sťažnosť neodôvodnil.

Ďalej sťažovateľ namieta rozpor tvrdenia prevzatého z návrhu prokurátora, podľa ktorého rozsah spisového materiálu, náročnosť veci,   ako aj pracovné vyťaženie v iných veciach neumožní prokurátorovi vypracovať a podať obžalobu do 17. mája 2007, teda do skončenia lehoty v tom čase posledného predĺženia väzby. Skutočnosť, že krajský súd tento argument akceptoval, je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, pretože pracovné   vyťaženie   prokurátora   nemožno   vyhodnotiť   v neprospech   sťažovateľa   tak,   že v dôsledku   tejto   skutočnosti   musí   byť   naďalej   vo   väzbe.   Nemožno   súhlasiť   s názorom krajského   súdu,   podľa   ktorého   subjektívnym   zavinením   nemožno   nazvať   pracovnú vyťaženosť   prokurátora   v obdobných   veciach,   lebo   predovšetkým   treba   vziať   na   zreteľ časové   hľadisko   potreby   naštudovania   predloženého   spisového   materiálu   a zodpovedné vypracovanie   obžaloby,   ktoré   nemôže   ohraničovať   alebo   stanoviť   svojvoľne   sudca   pre prípravné   konanie,   lebo   aj   on   má   vychádzať   z konkrétnej   situácie,   náročnosti   veci a závažnosti trestnej činnosti. Krajský súd v tomto smere opomenul, že prokurátor dozoruje trestnú vec sťažovateľa, a preto je povinný doslova „v ktorúkoľvek chvíľu“ mať prehľad o spise, stave vyšetrovania, hodnote dôkazov a iného dôkazného materiálu, takže pre neho nemá byť problém vypracovať a podať obžalobu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že prokurátor mal dostatok času vypracovať a podať obžalobu, pričom v skutočnosti 14. mája 2007, teda ešte pred rozhodovaním krajského súdu, bola obžaloba podaná okresnému súdu. To znamená, že 16.   mája   2007,   v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   už   tvrdenie   prokurátora   o jeho vyťaženosti   nebolo   pravdivé.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   predĺženie   väzby   bolo postavené na neexistujúcich dôvodoch.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 48/07 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája 2007 zrušené a krajskému súdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 6 825 Sk.

4.   Z prípisu   predsedu   krajského   súdu   z 27.   júla   2007   a z priloženého   vyjadrenia predsedu senátu krajského súdu z toho istého dňa (obe písomnosti boli ústavnému súdu doručené 3. augusta 2007) vyplýva, že senát 3 To zotrváva vo veci na stanovisku, podľa ktorého uznesenie o predĺžení väzby bolo vydané po splnení zákonných podmienok pre ďalšie   trvanie   väzby,   resp.   pre   jej   predĺženie.   Preskúmavali   sa   pritom   nielen   dôvody uvádzané   prokurátorom   v návrhu   na   predĺženie   väzby,   ale   aj   všetky   ostatné   okolnosti prípadu majúce na rozhodnutie vplyv. Tieto sú dané nielen skutočnosťami, ktoré uvádza sťažovateľ, resp. prokurátor, ale aj tými, ktoré sú uvedené v uznesení krajského súdu. Treba zdôrazniť, že ide o dôvody väzby majúce za cieľ zabrániť sťažovateľovi v páchaní ďalšej trestnej   činnosti,   pričom   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   tento   cieľ   nepominuli doterajším trvaním väzby, ale ani štádiom konania, ktoré by bolo možné zohľadniť skôr v prípade kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

5. Z repliky sťažovateľa z 13. augusta 2007 doručenej ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 15. augusta 2007 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach. Keďže   sa   vo   vyjadrení   krajského   súdu   iba   opakuje   nežiaduca   argumentácia   a prax odvolacieho súdu, nie je potrebné niečo navyše k doterajším stanoviskám dodať. Vzhľadom na dopyt ústavného súdu sťažovateľ uvádza, že je i naďalej vo väzbe v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom   okresný súd rozhodol   o ďalšom trvaní jeho väzby uznesením   sp.   zn.   4   T   52/2007   zo   6.   augusta   2007   v rámci   predbežného   prerokovania obžaloby.

II.

1. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 3. mája 2007 vyplýva, že lehota trvania väzby sťažovateľa nebola predĺžená. Okresný súd takto rozhodol na základe návrhu prokurátora z 20. apríla 2007, podľa ktorého prípravné konanie podaním obžaloby nie je možné skončiť do dátumu posledného predĺženia väzby, teda do 17. mája 2007, a to pre značný   rozsah   spisového   materiálu,   zložitosť   dôkaznej   situácie,   ako   aj   zaťaženosť prokurátora. Keďže dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, reálna doba na ukončenie prípravného konania podaním obžaloby odôvodňuje podľa prokurátora predĺženie väzby do 17.   júna   2007. Podľa   názoru   okresného   súdu   návrh   prokurátora   nie   je   dôvodný.   Hoci dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   trvajú,   trestné   stíhanie sťažovateľa je dôvodné a je podporené viacerými dôkazmi a hoci sťažovateľ bol už pre rovnakú trestnú činnosť odsúdený, treba brať na zreteľ, že väzba môže trvať len nevyhnutný čas. Prokurátor nepreukázal relevantným spôsobom dôvodnosť predĺženia väzby, a to či už pre obtiažnosť veci, alebo z iných závažných dôvodov. Prokurátor požiadal o predĺženie lehoty trvania väzby už tretíkrát. Prvýkrát ju žiadal predĺžiť o štyri mesiace, pričom bola predĺžená o tri mesiace, druhýkrát ju žiadal predĺžiť o tri mesiace, pričom bola predĺžená o dva mesiace. To znamená, že spolu bola lehota na dvakrát predĺžená o päť mesiacov, teda o mesiac viac, ako žiadal prokurátor pri prvom predĺžení. Zároveň je potrebné poukázať na to,   že   dôvody   predlžovania   väzby   uvedené   v posledných   dvoch   návrhoch   sa   čiastočne prekrývajú, predovšetkým ohľadom výsluchu svedka v Rakúsku, ďalej ohľadom určenia hodnoty   zaistenej   drogy   a napokon   ohľadom   vypočutia   znalcov   k podaným   posudkom. Pritom   zo   spisu   vyplýva,   že   minimálne   výsluch   svedka   v Rakúsku   sa   nevykonal   a po 7. februári 2007 neboli podané ďalšie znalecké posudky. Výsluch znalkyne RNDr. K. sa vykonal 12. marca 2007. To znamená, že vo veci buď už boli vykonané všetky úkony, alebo niektoré avizované úkony nakoniec nebolo potrebné vykonať. Okresný súd nepovažuje za zákonom   vyžadovanú   obtiažnosť   veci   tvrdený   rozsah   spisového   materiálu   a zložitosť dôkaznej   situácie,   lebo   prokurátor   o rozsahu   a náročnosti   veci   vedel   počas   celého prípravného konania a podľa toho si mal naplánovať úkony a svoj postup vo veci. Tým, že akceptoval posledné predĺženie lehoty trvania väzby do 17. mája 2007 (keďže nepodal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť), mal sa súčasne prispôsobiť situácii tak, aby bol schopný podať   obžalobu   v uvedenej   lehote.   Ani   ďalší   dôvod   prokurátora   spočívajúci   v jeho pracovnej zaťaženosti nemožno akceptovať, lebo je vecou orgánov prokuratúry zariadiť si pracovný   čas   tak,   aby   sa   stíhali   súdom   určené   lehoty   a nevznikali   prieťahy   v konaní. Skutočnosť,   že   prokurátor   má   iné   pojednávania   (dátumovo   a miestne   špecifikované v návrhu), je irelevantná a nemožno ju považovať za iný závažný dôvod, pre ktorý nie je možné vec v prípravnom konaní ukončiť. Zhodný právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod č. R 24/1999. Je nemysliteľné, aby sa lehota trvania väzby viackrát predlžovala bez závažných dôvodov a bez toho, aby boli porušené ústavné práva obvinených osôb na bezprieťahové, prednostné a urýchlené prerokovanie väzobnej veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti neboli splnené kumulatívne podmienky na predĺženie väzby v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku.

2. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája 2007 vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 3. mája 2007 bolo zrušené a podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku bola lehota trvania väzby sťažovateľa a ďalších osôb predĺžená do 17. júna 2007. Podľa názoru krajského súdu dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvá, lebo i naďalej je daná obava, že sťažovateľ by pokračoval v páchaní tej obzvlášť závažnej trestnej činnosti toho istého druhu. Nemožno sa   stotožniť s názorom   okresného súdu,   že dôvod,   pre ktorý   žiada   predĺženie väzby, si zavinil sám. Subjektívnym zavinením nemožno nazvať pracovnú vyťaženosť prokurátora v obdobných   veciach,   lebo   predovšetkým   treba   brať na   zreteľ   časové   hľadisko   potreby naštudovania spisového materiálu a zodpovedného vypracovania obžaloby, ktoré nemôže ohraničiť alebo stanoviť svojvoľne sudca pre prípravné konanie, lebo aj on musí vychádzať z konkrétnej   situácie,   náročnosti   veci   a závažnosti   trestnej   činnosti.   Nemožno   pritom prehliadnuť, že trestné stíhanie bolo začaté 16. mája 2005, pričom voči konkrétnym osobám bolo vznesené obvinenie 18. júna 2006. Vzhľadom na druh trestnej činnosti, jej rozsah, počet   páchateľov,   potrebu   dokazovania   znaleckými   posudkami,   časovo   náročnými odbornými vyjadreniami a množstvom svedkov a listinných dôkazov nemožno doterajšiu dobu ani zďaleka považovať za dlhú z hľadiska ukončenia vyšetrovania a podania obžaloby. Doteraz určená lehota trvania väzby je značne pod hranicou vyplývajúcou z ustanovenia § 76   ods.   6   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Vychádzajúc hlavne z uvedených   skutočností dospel krajský súd k záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvá a zároveň sú splnené zákonné podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 76 ods. 1 a ods. 6 písm. c) Trestného poriadku.

3. Podľa zistenia ústavného súdu prokurátor podal na sťažovateľa a ďalšie osoby obžalobu okresnému súdu 14. mája 2007. Konanie je vedené pod sp. zn. 4 T 52/2007.

4.   Z   prípisu   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   4028/07   zo   14.   augusta   2007 doručeného ústavnému súdu 17. augusta 2007 vyplýva, že sťažovateľ je stále vo väzbe. Navyše je známe aj to, že na verejnom zasadnutí okresného súdu konanom 6. augusta 2007 sa   rozhodlo,   že   sa   sťažovateľ   (spolu   aj   s viacerými   ďalšími   obžalovanými)   ponecháva naďalej   vo   väzbe.   Vo   veci   je   určený   termín   hlavného   pojednávania   na   3.   október a 10. október 2007. Spis okresného súdu sp. zn. 4 T 52/2007 sa nachádzal ku 14. augustu 2007   na   krajskom   súde   za   účelom   rozhodnutia   o sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu zo 6. augusta 2007.

5. Podľa zistenia ústavného súdu uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 239/07 z 11. septembra 2007 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 52/2007 zo 6. augusta 2007 zamietnutá.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   §   72   ods.   2   tretej   vety   Trestného   poriadku   o väzbe   rozhoduje   súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Podľa   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku   ak by   lehota   trvania   väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu   najmenej pätnásť   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej   lehoty   a ak   nebolo   možné   pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   dní   pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená   lehota   väzby   môže   trvať   až   šesť   mesiacov,   nesmie   však   presiahnuť   lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa   §   76   ods.   4   Trestného   poriadku   ak   bolo   rozhodnuté,   že   lehota   väzby obvineného sa predlžuje, je v prípravnom konaní prokurátor po každom takomto rozhodnutí povinný opäť podať návrh podľa odseku 2 alebo prepustiť obvineného na slobodu.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby (...) od podania obžaloby (...).

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením   č.   k. I. ÚS 115/07-15 z 28. júna 2007 je zákonnosť a ústavnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája 2007, a to z hľadiska oprávnenosti predĺženia väzby sťažovateľa po 17. máji 2007 do 17. júna 2007.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy.

Sťažovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 3. mája 2007, ktorým nebola lehota trvania väzby predĺžená, bolo v súlade so zákonom. Okrem iných námietok poukazuje aj na skutočnosť, že hoci prokurátor požiadal o predĺženie väzby do

17. júna 2007 preto, že nestačí do 17. mája 2007 (do termínu predchádzajúceho predĺženia väzby) podať obžalobu, a hoci z rovnakého dôvodu podal proti nepriaznivému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v skutočnosti 14. mája 2007 obžalobu okresnému súdu podal, pričom konanie o obžalobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 T 52/2007. Podľa sťažovateľa to znamená, že argumentácia prokurátora uvedená v jeho návrhu na predĺženie väzby do 17. júna 2007 nezodpovedala skutočnosti.

Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia sťažovateľa je pre posúdenie veci   rozhodujúca.   Práve   preto   sa   ďalšími   argumentmi   sťažovateľa,   týkajúcimi   sa oprávnenosti väzby po 17. máji 2007, už nie je potrebné zaoberať.

Jurisdikcia   sudcu   pre   prípravné   konanie   sa   končí   momentom   podania   obžaloby, čo zároveň znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby sudcovi (sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (I. ÚS 204/05).

O väzbe rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro. Nie je teda možné rozhodovať o väzbe so spätnou účinnosťou (mutatis mutandis I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04).

Aktívna legitimácia prokurátora žiadať o vzatie do väzby a o predĺženie väzby podľa § 72 ods. 2 a 4 a § 76 ods. 4 Trestného poriadku sa vzťahuje len na prípravné konanie. Prokurátor   môže   teda   navrhovať predĺženie   väzby len   v prípravnom   konaní.   Prokurátor podal   návrh   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa   20. apríla   2007.   Nemôžu   byť   nijaké pochybnosti   o tom,   že   v danom   časovom   momente   bol   prokurátor   na   podanie   takéhoto návrhu aktívne legitimovaný. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/06 z 3.   mája 2007   podal   prokurátor   do   súdnej   zápisnice takisto   3.   mája 2007.   Aj   v tomto časovom momente bol ešte aktívne legitimovaný. Situácia sa zásadne zmenila vo chvíli, keď prokurátor 14. mája 2007 podal obžalobu okresnému súdu. Týmto momentom totiž stratil   aktívnu   legitimáciu   žiadať   o predĺženie   väzby,   resp.   trvať   na   podanej   žiadosti. V rovnakom časovom okamihu sa ukončila aj jurisdikcia   sudcu pre prípravné konanie, ktorý však už predtým, teda v čase trvania svojej jurisdikcie, o návrhu prokurátora rozhodol. Podaním obžaloby vznikla situácia, v ktorej už krajský súd konajúci o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu nemohol rozhodovať o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa v prípravnom   konaní pro   futuro.   Krajský   súd   rozhodol   16.   mája 2007   a predĺžil   lehotu trvania väzby sťažovateľa po 17. máji 2007 do 17. júna 2007. Keďže prípravné konanie vo veci   sťažovateľa   sa   podaním   obžaloby   14.   mája   2007   ukončilo,   krajský   súd,   súc obmedzený   rozsahom   jurisdikcie   sudcu   pre   prípravné   konanie,   mohol   by   rozhodovať o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa iba do 14. mája 2007, teda nie za obdobie po 17. máji 2007 až od 17. júna 2007. Rozhodovanie o väzbe sťažovateľa do 14. mája 2007 by bolo ale rozhodovaním   so   spätnou   účinnosťou,   a navyše   nebolo   by   ani   vôbec   potrebné,   lebo predchádzajúcim   právoplatným   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   bola   väzba sťažovateľa už predtým predĺžená do 17. mája 2007.

S prihliadnutím na uvedené rozhodujúce skutočnosti treba uznesenie krajského súdu považovať za nezákonné, a preto aj priečiace sa čl. 17 ods. 5 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   poznamenať,   že   na   základe dôkazov, ktoré mal k dispozícii, zdá sa byť veľmi pravdepodobné, že krajský súd takto konal preto,   lebo vôbec nevedel   o skutočnosti,   že prokurátor   ešte   14.   mája 2007 podal obžalobu.   Ten   totiž   podľa   všetkého   o svojom   postupe   krajský   súd   neinformoval   a nepovažoval za potrebné ani vziať späť podanú sťažnosť, resp. podaný návrh na predĺženie väzby, ktorý sa stal celkom zbytočným a nelogickým.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája 2007, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ ďalej požaduje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu prepustiť ho neodkladne z väzby.

V zásade treba uviesť, že ústavný súd prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu   z väzby spravidla   vtedy,   keď   nezistil   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby, alebo ak neexistuje ústavne akceptovateľný zákonný dôvod pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06)].

V danom prípade sa ústavný súd materiálnou dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa   vôbec   nezaoberal,   a preto   ani   nedospel   k žiadnemu   záveru   v tomto   smere. Treba však konštatovať, že zrušením uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/07 zo 16. mája   2007   vznikla   situácia,   keď   po   17.   máji   2007   už   neexistuje   nijaký   ústavne akceptovateľný zákonný dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa. Uznesenie okresného súdu sp. zn.   4 T 52/2007   zo   6.   augusta   2007   za   takýto   dôvod   považovať   nemožno,   lebo „protiústavnosť   sťažovateľovej   väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného titulu nemohla byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06).

Navyše   treba   dodať,   že   po   podaní   obžaloby   rozhodoval   okresný   súd   o väzbe sťažovateľa až v rámci predbežného prerokovania obžaloby 6. augusta 2007. Po uplynutí lehoty posledného predĺženia väzby (17. júna 2007) až do 6. augusta 2007 trvala väzba sťažovateľa zrejme len na tom základe, že prokurátor 14. mája 2007 podal obžalobu (§ 76 ods. 5 Trestného poriadku), teda bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že «v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa   o ďalšom   trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby» (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   uplatnená   požiadavka   sťažovateľa   na   jeho okamžité prepustenie z väzby je dôvodná. Napriek tomu nebolo možné prikázať krajskému súdu,   aby   sťažovateľa   prepustil.   Je   to   tak   preto,   že   krajský   súd   v konaní   o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 3. mája 2007 už nie je príslušný o väzbe sťažovateľa   rozhodovať.   Z rovnakého   dôvodu   neprichádza   do   úvahy   ani   vrátiť   vec krajskému súdu na ďalšie konanie (čo sťažovateľ správne ani nepožaduje).

Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ako to vyplýva z už uvedených úvah, právomoc rozhodovať o väzbe sťažovateľa má teraz okresný súd konajúci o merite trestnej veci. Preto ústavný súd prikázal okresnému súdu   okamžite   prepustiť   sťažovateľa   z väzby.   Nebolo   totiž   možné   pripustiť,   aby protiústavné obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa ďalej pokračovalo (bod 2 výroku nálezu).

Z dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi čiastku 9 444 Sk, a to za tri úkony po 2 970 Sk a za tri režijné paušály po 178 Sk, ktoré je krajský súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007