znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 115/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť D. Š., B., zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   162/04 p o r u š i l základné   právo   D.   Š.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. D. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   D.   Š.   v sume   8   682   Sk   (slovom   osemtisíc   šesťsto   osemdesiatdva slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom   osemtisíc   šesťsto   osemdesiatdva   slovenských   korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 29. marca 2006   č.   k. I.   ÚS 115/06-7 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   162/04   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“).   Sťažovateľke   bol   uvedeným   uznesením ustanovený aj právny zástupca v konaní pred ústavným súdom - advokát JUDr. J. M.

1. 1 Zo sťažnosti vyplynulo, že: „(...)Dňa 20. 5. 2004 som podala návrh na Okresný súd   v Žiline   o zaplatenie   43.896,-   s prísl.   z titulu   nevyplatenia   mzdy,   preplatku   na   dani z príjmov a nezabezpečenia zodpovedajúceho stravovania a dňa 14. 6. 2004 bol zaplatený súdny poplatok. Vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. D. C. Menovaný sudca dňa 21. 6. 2004 založil do spisu výpis z obchodného registra odporcu.

Dňa   28.   6.   2004   uznesením   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k tomu,   či   súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. (...)

Vzhľadom k tomu, že od 6. 8. 2004 v uvedenej veci nebol urobený žiadny úkon, teda takmer pätnásť mesiacov (do 2. 11. 2005), hoci vzhľadom na vyjadrenie odporcu, ktorý vyjadril   súhlas   so   žalovanou   sumou   a súhlasil   s rozhodnutím   veci   bez   nariadenia pojednávania, bolo možné vec rozhodnúť bez pojednávania, dňa 2. 11. 2005 som podala sťažnosť na prieťahy v konaní (...) predsedovi Okresného súdu v Žiline, ktorý na sťažnosť odpovedal tak, že sudkyňa, ktorej bola vec pridelená sa vráti zo stáže na Krajskom súde v Žiline dňa 1. 2. 2006, pričom po jej návrate sa predseda súdu opätovne vyjadrí a určí ďalší   postup.   Tým   som   splnila   podmienku   podľa   §   53   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z. a využila som všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy poskytujú na ochranu môjho základného práva.

Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd v Žiline bol v konaní nečinný, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Porušenie svojho práva vidím v tom, že konanie trvá neprimerane dlho, resp. sa vo veci vôbec nekoná. (...)

Od   Ústavného   súdu   SR   požadujem   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150.000,- Sk, a to z toho dôvodu, že som dlhodobo práceneschopná s diagnózou rakovina prsníka. Liečba je pre mňa finančne veľmi náročná, taktiež dochádzam 25 km z miesta bydliska do Žiliny za lekárom, čo predstavuje ďalšie finančné náklady. Žijem v spoločnej domácnosti s dvoma nezaopatrenými deťmi (...). Mám finančné problémy, ktoré by sa istým spôsobom   zmiernili   v prípade,   keby   Okresný   súd   v Žiline   včas   a riadne   v mojej   veci rozhodol.   Zatiaľ   som   ich   riešila   tak,   že   som   si   požičala   finančné   prostriedky   (...). Momentálne som dlžná sumu 52.250,- Sk.“

1.   2   Na   základe   uvedených   podstatných   skutočností   a   po   upresnení   sťažnosti ustanoveným   právnym   zástupcom,   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v danej   veci nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   D.   Š.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave (správne Okresný súd Žilina) sp. zn. 12 C 162/2004 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Trnava (správne Okresný súd Žilina) vo veci sp. zn. 12 C 162/2004 konal.

Súd   priznáva sťažovateľke podľa   článku   127 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky finančné zadosťučinenie vo výške 150 000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľky JUDr. J. M., v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 655/04 Z. z.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho predsedom   JUDr.   P.   H.,   listom   z 25. apríla   2006 sp. zn. 1SprS 147/06 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. mája 2006.

2.   1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných   súdom   v danej   veci   a k svojmu   vyjadreniu   pripojil   aj   stanovisko   zákonnej sudkyne ohľadom napadnutého konania:

„(...) Súhlasíme od upustenia od ústneho prejednania veci. (...).

2. 2 Stanovisko zákonnej sudkyne JUDr. D. C. z 20. apríla 2006:„(...) Nepopieram, že v uvedenej právnej veci došlo k prieťahom v konaní. Namietam však svoju subjektívnu zodpovednosť za daný stav v predmetnej veci. Skutočnosť, že som vo veci   nekonala   priebežne   je   spôsobená   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte (ako aj v iných senátoch tunajšieho súdu), v dôsledku čoho som nemala možnosť a nemám možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov.

Ja   uznávam,   že   Ústava   SR   vo   svojom   článku   48   ods.   2   garantuje   občanom   SR prerokovanie veci na súde bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti však chcem poukázať aj na právo sudcu priznané v ust. § 34 ods. 3 veta prvá Zákona č. 385/2000 Z. z. v znení ďalších úprav, podľa ktorého sudca má právo na prideľovanie vecí podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Podľa ust. § 30 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov; vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov.

Na uvedenú situáciu som upozorňovala a upozorňujem štátnu správu súdu v zmysle ust. § 30 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z. z.

Povinnosť riešiť túto situáciu tak, aby nevznikali ďalšie – ešte väčšie prieťahy – má Ministerstvo spravodlivosti SR a príslušný orgán štátnej správy súdu [§ 12 ods. 1 písmeno a,   b),   §   14   ods.   1   písmeno   a)   Zákona   č.   80/1992   Zb.   v platnom   znení],   ktoré   orgány zodpovedajú za zabezpečenie riadneho chodu súdnictva, vrátane personálneho obsadenia súdov. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   mi   neboli   vytvorené   podmienky   na   riadny   výkon súdnictva, ktoré im okrem iného ukladá aj ust. § 7 ods. 1 citovaného zákona, najmä čo sa týka personálneho obsadenia súdu.

S poukazom na vyššie uvedené, tak ako som uviedla vyššie, neuznávam subjektívnu zodpovednosť za prieťahy v danom spore.

Poukazujem na to, že vec bola skončená rozsudkom zo dňa 28. 2. 2006, č. k. 12 C 162/04-30, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 4. 2006.“

2. 3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„Zo stanoviska Okresného súdu v Žiline zo dňa 25. 4. 2004 (...), najmä stanoviska zákonnej   sudkyne   JUDr.   D.   C.   vyplýva,   že   nekonala   priebežne,   čo   bolo   spôsobené objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí.

Tým je preukázaná oprávnenosť podanej sťažnosti. Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva právny záver, že v takýchto prípadoch súd musí prácu organizovať tak, aby neboli prieťahy v konaní.

(...) oznamujem, že súhlasím v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.

Ďalej na základe výzvy súdu oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia v zmysle ust. § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. za tri právne úkony vo veci + paušál (...) a pre prípad, že mi ich súd prizná, potom aby boli uhradené na účet.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 162/04 :

Dňa   20.   mája   2004   podala   sťažovateľka   na   okresnom   súde   žalobný   návrh o zaplatenie 43 896 Sk s príslušenstvom proti spoločnosti E., spol. s r. o., so sídlom v Ž. (ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 162/04 a bola pridelená na prejednanie rozhodnutie JUDr. D. C.

Dňa 4. júna 2004 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 14. júna 2004 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok.Dňa   28.   júna   2004   súd   uznesením   uložil   odporcovi   vyjadriť   sa   v lehote   30   dní k návrhu a súčasne oznámiť, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.Dňa 6. augusta 2004 sa k návrhu vyjadril odporca, ktorý súhlasil s vyčíslenou dlžnou čiastkou, tiež s tým, aby súd rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania.

Dňa 27. októbra 2004 sťažovateľka požiadala o vytýčenie pojednávania.Úradný záznam: (bez dátumu) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 818 z 5. septembra 2005 bola sudkyňa JUDr. C. na návrh predsedu Krajského súdu v Žiline dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Žiline od 1. októbra 2005 do 31. januára 2006.

Dňa 17.   februára 2006   bol úpravou   kancelárii   daný pokyn   na vytýčenie termínu pojednávania na 28. február 2006 (bez nariadenia ústneho pojednávania).

Dňa   28.   februára   2006   bol   vo   veci   verejne   vyhlásený   rozsudok.   Odporca   bol zaviazaný   na   zaplatenie   43   896   Sk   s prísl.   a nahradiť   navrhovateľke   trovy   konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2006.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/04 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu alebo zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nepoukazovali na zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 6. augusta 2004 do 17. februára 2006 (osemnásť mesiacov). Okresný súd teda počas roka a pol nevykonal žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako navrhovateľka   v   napadnutej   veci počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedu okresného súdu, podľa ktorého tieto prieťahy mali byť „spôsobené   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi   v neprimeranom   množstve   veci v mojom senáte (ako aj v iných senátoch tunajšieho súdu)“, nemožno akceptovať. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02). K vyjadreniu   zákonnej   sudkyne,   ktorá   uviedla: „neuznávam   subjektívnu zodpovednosť za prieťahy v danom spore“, treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na uvedené skutočnosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože v napadnutom konaní bol 28. februára 2006 vyhlásený rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2006, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje ústavný súd za primerané vo výške 20 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a upresnenie sťažnosti zo 6. apríla 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 5. apríla 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 8 682 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006