znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., bytom D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 15/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. mája 2005 doručené podanie Mgr. J. B., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou podával „sťažnosť na viaceré slovenské súdy vo viacerých veciach (žalobách) pre nekonanie a v dôsledku toho pre spôsobenie súdnych prieťahov (...)“.

Sťažnosť   sťažovateľa   konkretizovaná   pod   bodom   5   uvedeného   podania   bola   na ústavnom   súde   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   Rvp   972/05,   v ktorom   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 S 15/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z bodu 5 sťažnosti, ktorý je predmetom tohto konania, vyplynulo:

„(...) Krajskému súdu v Bratislave, Záhradnícka ul. 10, Bratislava 1, podal som dňa 23. októbra 2002 žalobu proti Krajskému súdu v Bratislave žalobu pre nesprávnosť jeho rozhodnutia o vrátenie sociálnej dávky v nezamestnanosti vo výške 10 560,- Sk, žaloba je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn.: 1 S 15/2004-18. Až v decembri 2004 KS   Bratislava bez mojej   prítomnosti vyniesol vo   veci   rozsudok,   ktorý   mi   bol   doručený 7. februára   2005.   Rozsudok   nenadobudol   ani   k dnešnému   dňu,   čiže   k 15.   máju   2005 právoplatnosť,   pričom   vec   je   prerokovaná   na   KS   v Bratislave   3   a 1/2   roka,   čo   svedčí o súdnych prieťahoch a oneskorenom súdnom konaní v tejto veci. Svojou sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky sa preto domáham v tejto veci zjednania nápravy najmä z hľadiska zrýchlenia súdneho konania pre jeho evidentné oneskorenie a odškodného vo forme   zadosťučinenia   vo   výške   80   000,-   Sk.   Výšku   odškodného   zdôvodňujem   tým,   že sociálne veci nezamestnaného občana, v danom prípade mňa ako žalobcu, majú byť súdom prerokúvané   prednostne   a v zrýchlenom   súdnom   konaní,   k čomu   v danom   prípade vonkoncom nedošlo. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom)   ešte   trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2005, namietal porušenie jeho základného práva podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 15/2004. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa na krajskom súde už netrvalo. Sťažovateľ uviedol, že: „Až v decembri 2004 KS Bratislava bez mojej prítomnosti vyniesol vo veci rozsudok, ktorý mi bol doručený 7. februára 2005.“ Sťažovateľ sa teda najneskôr 7. februára 2005 dozvedel o tom, že v napadnutom konaní malo dochádzať k zbytočným prieťahom na súde I. stupňa, napriek tomu sa na ústavný súd obrátil predmetným podaním až 18. mája 2005, pričom v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) už netrvalo.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená.   Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho priznanie   je   v zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavy   (resp.   §   56   ods.   4   a   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podanie sťažovateľa ani inak nespĺňa   všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom   o ústavnom   súde,   pretože   z   nej   napr. nevyplýva, či ohľadom namietaných zbytočných prieťahov v konaní vyčerpal aj právne prostriedky   nápravy,   napr.   podľa   §   17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov a pod.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005