SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 115/05-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., bytom D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 15/2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. mája 2005 doručené podanie Mgr. J. B., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou podával „sťažnosť na viaceré slovenské súdy vo viacerých veciach (žalobách) pre nekonanie a v dôsledku toho pre spôsobenie súdnych prieťahov (...)“.
Sťažnosť sťažovateľa konkretizovaná pod bodom 5 uvedeného podania bola na ústavnom súde zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 972/05, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 15/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z bodu 5 sťažnosti, ktorý je predmetom tohto konania, vyplynulo:
„(...) Krajskému súdu v Bratislave, Záhradnícka ul. 10, Bratislava 1, podal som dňa 23. októbra 2002 žalobu proti Krajskému súdu v Bratislave žalobu pre nesprávnosť jeho rozhodnutia o vrátenie sociálnej dávky v nezamestnanosti vo výške 10 560,- Sk, žaloba je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn.: 1 S 15/2004-18. Až v decembri 2004 KS Bratislava bez mojej prítomnosti vyniesol vo veci rozsudok, ktorý mi bol doručený 7. februára 2005. Rozsudok nenadobudol ani k dnešnému dňu, čiže k 15. máju 2005 právoplatnosť, pričom vec je prerokovaná na KS v Bratislave 3 a 1/2 roka, čo svedčí o súdnych prieťahoch a oneskorenom súdnom konaní v tejto veci. Svojou sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky sa preto domáham v tejto veci zjednania nápravy najmä z hľadiska zrýchlenia súdneho konania pre jeho evidentné oneskorenie a odškodného vo forme zadosťučinenia vo výške 80 000,- Sk. Výšku odškodného zdôvodňujem tým, že sociálne veci nezamestnaného občana, v danom prípade mňa ako žalobcu, majú byť súdom prerokúvané prednostne a v zrýchlenom súdnom konaní, k čomu v danom prípade vonkoncom nedošlo. (...)“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2005, namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 15/2004. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa na krajskom súde už netrvalo. Sťažovateľ uviedol, že: „Až v decembri 2004 KS Bratislava bez mojej prítomnosti vyniesol vo veci rozsudok, ktorý mi bol doručený 7. februára 2005.“ Sťažovateľ sa teda najneskôr 7. februára 2005 dozvedel o tom, že v napadnutom konaní malo dochádzať k zbytočným prieťahom na súde I. stupňa, napriek tomu sa na ústavný súd obrátil predmetným podaním až 18. mája 2005, pričom v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) už netrvalo.
Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nerozhodol, lebo jeho priznanie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podanie sťažovateľa ani inak nespĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde, pretože z nej napr. nevyplýva, či ohľadom namietaných zbytočných prieťahov v konaní vyčerpal aj právne prostriedky nápravy, napr. podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a pod.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2005