znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 115/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. A. B., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 132/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   132/99 p o r u š i l   právo   JUDr.   A.   B.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   132/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. A. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. A. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. L. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 115/03-10   z 11.   júna   2003   prijal   podľa   §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť JUDr. A. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava   I (ďalej aj „okresný súd“)   v konaní   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   rozdelením   veci vedenom pod sp. zn. 22 C 132/99 na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia práva, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk a napokon,   aby   jej   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava I, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr 2135/02 z 23.   júla   2003   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom   zo 14. mája 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti vykonal chronologický prehľad   jednotlivých   procesných   úkonov   a doterajší   priebeh   konania   odôvodnil personálnymi problémami a vysokým stavom nevybavených vecí. Navrhol, aby ústavný súd „...sťažnosť...zamietol a to v celom rozsahu“.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu konštatoval, že: „...ho nepovažuje za právne relevantné.“ Poukázal na judikatúru ústavného súdu   neakceptujúcu   personálne   problémy   a vysoký   nápad   vecí   ako   dôvody   majúce ospravedlniť prieťahy v konaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   16.   novembra   1999   na   okresnom   súde   návrh   na   zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   rozdelením   veci   proti   siedmim spoluvlastníkom.

Okresný súd 25. novembra 1999 vyzval sťažovateľku na oznámenie ceny predmetu sporu.

Táto predložila 7. decembra 1999 znalecký posudok (z roku 1995, pretože niektorí spoluvlastníci odmietli sprístupniť svoje byty na vypracovanie znaleckého posudku).

Okresný súd 13. marca 2000 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (uhradený 21. marca 2000).

Okresný súd 25. mája 2000 vyzval odporcov na vyjadrenie k návrhu.Odporcovia v 1. až 5. rade zaslali vyjadrenia v období od 5. do 14. júna 2000.Okresný súd 3. decembra 2001 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby doplnil petit návrhu (ktorý byt jej má byť prikázaný).

Dňa 9. januára 2002 právny zástupca sťažovateľky odpovedal na výzvu.Právny zástupca sťažovateľky 7. marca 2002 vyzval okresný súd na ustanovenie opatrovníka   pre   odporcov   v 6.   a 7.   rade,   ktorí   sa   trvale   zdržujú   v Spolkovej   republike Nemecko.

Dňa 9. apríla 2002 bol daný pokyn pre kanceláriu, aby bol spis daný na lehotu 30 dní.Dňa 18. mája 2002 sťažovateľka predložila plnú moc pre ďalšieho advokáta.Dňa 29. mája 2002 bola okresnému súdu doručená dohoda o ukončení zastupovania sťažovateľky predchádzajúcim advokátom.

Právny zástupca sťažovateľky 14. júna 2002 žiadal vo veci konať.Súdny   spis   sp.   zn.   22   C   132/99   bol   29.   júla   2003   doručený   ústavnému   súdu na nahliadnutie.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

2. Sťažovateľka žiadala vyslovenie porušenia vyššie označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 Sk a náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení na svoju obranu uviedol, že priebeh konania je ovplyvnený personálnymi problémami a vysokým nápadom vecí na súd.

Sťažovateľka   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyslovila   názor,   že   ho nepovažuje „za právne relevantné“, lebo okresným súdom uvádzané dôvody nie sú v zmysle ňou   citovanej   judikatúry   ústavného súdu   dôvodmi   ospravedlňujúcimi   zbytočné   prieťahy v konaní.

Sťažovateľka podala okresnému súdu výzvy na urýchlenie konania, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k náprave.

3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia tejto sťažnosti je konanie okresného súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozdelením veci, ktoré sa začalo 16. novembra 1999 a je doteraz neskončené bez toho, aby bolo vo veci nariadené   pojednávanie.   Inak   povedané,   okresný   súd   v danej   veci   ani po   3   rokoch   a 9 mesiacoch   od   začiatku   konania   nevytýčil   čo   i len   jedno   pojednávanie   na   meritórne prejednanie veci, čo podľa názoru ústavného súdu neprispelo k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v konaní pred okresným súdom nachádza.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil v súčasnom   štádiu   konania   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší priebeh konania o nej.

3.2.   Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľky   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.Zaplatenie súdneho poplatku až na výzvu súdu (poplatok uhradený 21. marca 2000), ako aj doplnenie petitu na základe výzvy okresného súdu nebolo takým správaním, ktoré negatívne ovplyvnilo dĺžku konania, no najmä postup okresného súdu v tomto konaní.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom v období:

- od polovice júna 2000, keď okresnému súdu došli vyjadrenia odporcov v 1. až 5. rade do 3. decembra 2001, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby doplnil petit návrhu, t. j. vyše 17 mesiacov,

- od   14.   júna 2002,   keď   právny   zástupca   sťažovateľky   adresoval   okresnému   súdu žiadosť, aby vo veci konal, do 29. júla 2003, keď bol predmetný súdny spis doručený ústavnému súdu, t. j. vyše 13 mesiacov.

Vo vyššie uvedených obdobiach okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci, resp. bol nečinný počas dvoch rokov a šiestich mesiacov.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí tri a pol roka od podania žaloby okresný súd nevytýčil ani jedno pojednávanie vo veci, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala z dôvodu, že v dôsledku nekonania súdu jej vznikla ujma v podobe nemožnosti užívať predmet sporu a neistota ohľadom jej ďalších užívacích práv, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na predmet sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v požadovanom rozsahu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu odmeny za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a spísanie   stanoviska   k vyjadreniu okresného súdu. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci vo výške 13 194 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Keďže   sťažovateľka   v konaní   uspela,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a že požadovaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom (§ 13   ods.   8,   §   16,   §   18   s aplikáciou   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

7. Vzhľadom na ust. čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2003