znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 115/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   J.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   A., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   zo   14.   septembra   2000   sp.   zn.   7   C   72/99 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2001 sp. zn. 13 Co 287/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2002 doručená sťažnosť A. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P.   A.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (ďalej len „okresný súd“) zo 14. septembra 2000 sp.   zn.   7 C 72/99   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 27. novembra 2001 sp. zn. 13 Co 287/00.

Sťažovateľka konkrétne uvádza, že okresný súd predmetným rozsudkom zamietol jej žalobu   o určenie,   že   kúpna   zmluva   z 29.   júna   1992   zaregistrovaná   bývalým   Štátnym notárstvom   v Liptovskom   Mikuláši   pod   č.   RI   810/92   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“)   je neplatná. Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil predovšetkým tým, že sťažovateľka v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 230 ods.   2   a 3   OSP   nepreukázala   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení.   Tvrdenie sťažovateľky, že jej právny záujem spočíva v možnosti obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 150/94 a v prípade obnovy tohto konania aj v prípadnej možnosti   zastavenia   exekúcie   vedenej   na   Exekútorskom   úrade   JUDr.   J.   K.   pod   č. EX 766/97,   odmietol   okresný   súd   poukázaním   na   skutočnosť,   že   v dôsledku   uplynutia zákonnej trojročnej lehoty od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v konaní okresného súdu sp. zn. 8 C 150/94 by takáto obnova konania nebola možná bez ohľadu na výsledok konania o určovacej žalobe sťažovateľky.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil otázku podmienok   konania, in   concreto otázku,   či   sťažovateľka   preukázala   naliehavý   právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv. Podľa názoru krajského súdu „o naliehavý právny záujem môže zásadne ísť len vtedy, ak by bez tohto súdom vysloveného určenia, že právny vzťah alebo právo existuje-neexistuje, bolo buď ohrozené právo navrhovateľa, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo (...) znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúce (...) alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotno-právneho   situáciu, v ktorej   by objektívne už v existujúcom   právnom   vzťahu   mohol   byť ohrozený, prípadne pre neisté svoje postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme“. Krajský súd uviedol, že s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka nebola účastníčkou konania   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   150/94   a že   ani   netvrdí,   že   by   k predmetným nehnuteľnostiam mala mať vlastnícke právo, nemohlo by takéto konanie byť obnovené ani v prípade   vyslovenia   neplatnosti   kúpnych   zmlúv,   z čoho   vyvodil,   že   sťažovateľka nepreukázala takú „procesnú, či hmotno-právnu situáciu ohrozenia“, ktorá by mohla viesť k záveru o existencii jej naliehavého právneho záujmu na výsledku konania okresného súdu.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   namieta,   že tento sa dostatočne nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu a nerozhodoval s ohľadom na zákon a skutkový stav, konajúc v rozpore s ustanoveniami § 153, § 132, § 157 a § 221 ods. 1 písm. c) OSP. Okrem toho namieta, že krajský súd začal vo veci konať v zložení senátu JUDr. J. B., JUDr. K. P. a JUDr. M. C., pričom   pojednávania,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   sa   namiesto   JUDr.   P.   bez vysvetlenia   zúčastnila   JUDr.   B.,   v čom   sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   práva   na zákonného sudcu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd   „vyššie   uvedenými   rozsudkami   ako   orgány   verejnej   moci   porušili   moje   ústavou zaručené základné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd)“, a domáha sa, aby ústavný súd vyslovil porušenie   jej   označených   základných   práv   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu a tieto rozsudky zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade môže byť predmetom jeho posúdenia výlučne rozsudok krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využila. Právne postavenie sťažovateľky, v podobe, v akej namieta jeho protiústavnosť, je teda   výsledkom   rozsudku   krajského   súdu.   Ten   nadobudol   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   t.   j.   27.   mája   2002,   pričom   sťažnosť sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená   telefaxom   27.   júla   2002   a doplnená predložením   jej   originálu,   ktorý   bol   na   poštovú   prepravu   odovzdaný   28.   júla   2002 a ústavnému súdu doručený 31. júla 2002. Ústavný súd preto lehotu ustanovenú § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na   individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani jeho posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom   konať a   rozhodnúť či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 74/02).

Z obsahu   sťažnosti   pritom   vyplýva,   že   jej   podstatou   v časti   namietajúcej odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je   nesúhlas   sťažovateľky   s právnym   názorom krajského súdu, v zmysle ktorého by výsledok predmetného konania nemohol ovplyvniť jej právne   postavenie   v rozsahu   a   spôsobom   umožňujúcim   usúdiť   existenciu   naliehavého právneho záujmu. Posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP krajským súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Podľa názoru ústavného   súdu   ale   výklad   krajského   súdu,   že   ani   prípadné   určenie   neplatnosti   kúpnej zmluvy   by   neovplyvnilo   právne   postavenie   sťažovateľky   vo   vzťahu   k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom tejto zmluvy, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   posúdenie   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľky   krajským   súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vo vzťahu k časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na zákonného sudcu v dôsledku zmeny v zložení senátu okresného súdu v priebehu konania, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je prípustná pre nevyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke vo vzťahu k namietanému nedostatku   účinne poskytoval. Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nesprávne obsadeným je pritom súd vtedy, ak o veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorým je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   (...)   Najvyšší   súd   Českej   republiky,   vychádzajúc z totožného ustanovenia procesného kódexu (§ 237 písm. g) OSP), opakovane potvrdil, že o nesprávne   obsadenie   súdu   v zmysle   tohto   ustanovenia   ide   aj   v prípade,   že   súd   na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, zasadal v inom zložení senátu, než v akom   vec   prejednal   na   pojednávaní,   ktoré   predchádzalo   vyhláseniu   rozsudku   (napr. 21 Cdo 997/2000). Relevanciu nesprávneho obsadenia súdu ako dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 4 Cdo   1/98   naznačil   nevyhnutnosť   skúmania   správneho   obsadenia   súdu   aj   z hľadiska zákonného sudcu.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu a nesprávnym   obsadením   súdu   z hľadiska   §   237   písm.   g)   OSP   nie   je   taká   absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľka neobrátila na príslušný dovolací súd s náležitým podaním, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002