znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 114/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   GENE   Group,   s.   r.   o.,   Nábrežie mládeže   89,   Nitra,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Čarnogurský   ULC   s.   r.   o., Tvarožkova 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mag. Jána Čarnogurského, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 431/2012 zo 4. decembra 2013, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   GENE   Group,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GENE Group, s. r. o., Nábrežie mládeže   89,   Nitra   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou Čarnogurský ULC s. r. o., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 431/2012 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že v súdnom   konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 54 Cb 91/2006 sa obchodná spoločnosť MINOKA   s.   r.   o.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   domáhala   proti   sťažovateľovi   (odporcovi) zaplatenia sumy 277 791,13 € s príslušenstvom   s odôvodnením, že na základe zmluvy o dielo č. 39/2004 uzatvorenej medzi sťažovateľom ako objednávateľom a navrhovateľom ako zhotoviteľom, predmetom ktorej bola výstavba bytu... v B. spolu s garážovým boxom č. 5,   sauny,   bazénu,   posilňovne,   squashu,   práčovne,   terasy   a   ostatných   spoločných priestorov v bytovom dome (ďalej len „byt“ alebo „dielo“), bola cena za vykonané dielo medzi   zmluvnými   stranami   dohodnutá   v   celkovej   sume   236   832,77   €.   Navrhovateľ   sa návrhom doručeným okresnému súdu domáhal, aby tento zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 94 761, 99 € a sumy 183 029,14 € s príslušenstvom z titulu vykonania prác a dodania materiálu nad rámec uzatvorenej zmluvy o dielo. Uvedený skutkový stav nebol v súdnom konaní medzi účastníkmi konania sporný, sporné bolo jeho právne posúdenie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 54 Cb 91/2006 z 10. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   istinu   v sume   145   767,21   €, zmluvnú pokutu v sume 558,98 € a úrok z omeškania; ďalšími výrokmi vyslovil, že nárok v časti 102 554, 57 € zastavuje a vo zvyšku nárok zamieta.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu potvrdil v napadnutej vyhovujúcej časti.

Podľa názoru sťažovateľa počas konania pred všeobecnými súdmi v tejto veci bolo potrebné odpovedať na tri sporné právne otázky, ktoré sťažovateľ namietal počas súdneho konania pred okresným súdom, ako aj krajským súdom:

1.   Prvá   sporná   právna   otázka   súvisí   s   posúdením   platnosti   právneho   úkonu „objednávky   nadštandardu“ v   ústnej   forme,   keďže   podľa   zmluvy   o   dielo   bolo   možné všetky   zmeny   diela   dojednať   len   v   písomnej   forme.   Manželia   V.,   ktorí   objednávali prerobenie bytu, tak nedodržaním písomnej formy dodatku k zmluve o dielo spôsobili, že tieto nadštandardné úpravy boli objednané v ich vlastnom mene, na ich náklady, teda medzi manželmi V. a navrhovateľom bola uzatvorená nová zmluva o dielo. Okresný súd uvedené „objednávky nadštandardu“ považoval za objednávky zo zmluvy o dielo len z toho dôvodu, že sťažovateľ bol vlastníkom bytu. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosť, že navrhovateľ „bez informovania a súhlasu Sťažovateľa zapracoval do Diela ďalší materiál, nezakladá bez   ďalšieho   nárok   Navrhovateľa   na   úhradu   Navrhovateľom   investovaných   finančných prostriedkov   proti   Sťažovateľovi.   Súdne   konanie   malo   byť   zamerané   na zodpovedanie otázky platnosti ústnych objednávok manželov V. a oprávnenosť požiadavky Navrhovateľa, aby tieto objednávky zaplatil Sťažovateľ. Rovnako sa bolo potrebné zaoberať posúdením otázky, či objednávky manželov V. a ich plnenie Navrhovateľom nie je možné považovať za osobitnú zmluvu o dielo, prípadne zmluvu o zhotovení veci na zákazku.“.

2. Súčasne zostala nezodpovedaná otázka určenia právneho titulu, ktorý oprávňoval navrhovateľa na zaplatenie sumy 145 767,21 €, ktorá bola v súdnom konaní stanovená ako hodnota   zhodnotenia   diela.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namietal,   či   v   danom   prípade možno hovoriť o zhodnotení bytu vzhľadom na skutočnosť, že „v dôsledku osobitného vkusu pani V.“ je byt ťažko predajný. Sťažovateľ by s prevedenými zmenami nikdy nebol súhlasil.

3. Sťažovateľ tiež namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, s ktorou sa konajúce súdy podľa jeho názoru náležite nevysporiadali.

Vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   tento   považuje za nepreskúmateľný, arbitrárny a formalistický z dôvodu, že okresný súd len konštatoval povinnosť sťažovateľa sčasti zaplatiť navrhovateľovi ním uplatnený nárok bez toho, aby právne normy aplikoval na posudzovaný skutkový stav v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľovi nie je známe, na základe akých dôvodov okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ je povinný zaplatiť cenu poskytnutých plnení nad rámec uzatvorenej   zmluvy   o   dielo,   ktorá   sa   takmer   rovnala   cene   za   dielo.   Tvrdenie   svedkov manželov V., že sa so sťažovateľom dohodli, že sa budú „prerábky bytu realizovať na účet Sťažovateľa,   sa   nezakladá   na   pravde   a   toto   ich   tvrdenie   nebolo   v   Súdnom   konaní preukázané   relevantným   dôkazom“. Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že   okresný   súd nezdôvodnil   svoj   záver   o   povinnosti   sťažovateľa   uhradiť   navrhovateľovi   objednávky nadštandardných úprav bytu z titulu bezdôvodného obohatenia.

V   súvislosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   ho považuje za   nedostatočne   odôvodnený   a   svojvoľný,   keďže   krajský   súd „stručne,   jasne a výstižne   nevysvetlil,   ako   sa   vysporiadal   so   skutočnosťami   namietanými   Sťažovateľom v podanom odvolaní. Krajský súd Bratislava neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil, pričom nedbal ani na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé.“. Krajský súd podľa sťažovateľa najmä   nerešpektoval   kogentné   ustanovenie   zákona,   teda   §   272   ods.   2   Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť   iba   dohodou   strán   v   písomnej   forme,   môže   sa   zmluva   meniť   alebo   zrušiť   iba písomne.   Uvedenú   odchýlku   od   tohto   ustanovenia   Obchodného   zákonníka   krajský   súd náležite neodôvodnil.

Sťažovateľ tiež argumentoval, že krajský súd použil právne normy (§ 13 ods. 1, § 133   ods.   1   a   §   407   ods.   3   Obchodného   zákonníka),   ktoré   neboli   okresným   súdom na zistený   skutkový   stav   aplikované,   a   preto   je   jeho   rozhodnutie   z   tohto   pohľadu „prekvapivé“.   Okresný   súd   posúdil   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   navrhovateľom   ako bezdôvodné obohatenie, krajský súd posúdil ústne objednávky nadštandardných úprav bytu ako   platný   právny   úkon.   Súčasne   krajský   súd   nevyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril k aplikácii spomínaných ustanovení Obchodného zákonníka, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľa skutkový stav konštatovaný krajským súdom je v rozpore so skutkovým stavom zisteným okresným súdom, spomínajú sa v ňom skutočnosti, ktoré v rozsudku   okresného   súdu   uvedené   neboli.   Konštatovaním   nepotrebnosti   uzatvorenia písomného   dodatku   k   zmluve   o   dielo   krajský   súd   neprípustným   spôsobom   zasiahol do zmluvnej slobody sťažovateľa, a tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že „nemožno nikoho nútiť, aby proti svojej vôli čokoľvek prijal a bol nútený za nechcenú vec zaplatiť. Súdne rozhodnutia tak neprípustne zasiahli   do   majetkových   práv sťažovateľa,   pretože   ho nútia   prijať   niečo,   čo   sám   nikdy nechcel a zaplatiť sumu 145 767,21 € (4 391 383,- Sk).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo spoločnosti GENE Group, s. r. o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/431/2012 zo 4. decembra 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/431/2012 zo 4. decembra 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti GENE Group, s. r. o. trovy   konania   v   sume   1.728,22   €   (slovom   tisícsedemstodvadsaťosem   eur   a   dvadsaťdva centov)   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorý   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v postavení žalovaného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 54 Cb 91/2006 o zaplatenie sumy 277 791,13 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje navrhovateľom (zhotoviteľom) uplatnenú pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o dielo, na základe ktorej navrhovateľ vykonal dodávky materiálu a prác   nad   rámec   predmetnej   zmluvy   podľa   ústnych   objednávok   sťažovateľa,   ktoré mu neboli z jeho strany uhradené.

Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť istinu v sume 145 767,21 €, zmluvnú pokutu v sume 558,98 € a úrok z omeškania, v časti nároku   na   zaplatenie sumy   102   554,57   €   konanie   zastavil   z dôvodu   späťvzatia   návrhu a vo zvyšku nárok zamietol. Okresný súd konštatoval, že navrhovateľom uplatnený nárok je dôvodný,   keďže   na   strane   sťažovateľa   ako   vlastníka   bytu   došlo   k   bezdôvodnému obohateniu.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd napadnutým rozhodnutím   rozsudok   okresného   súdu   v   napadnutej   vyhovujúcej   časti   potvrdil,   pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny a neodôvodnený, vykazujúci znaky svojvôle pri aplikácii na vec sa vzťahujúcich   právnych   predpisov,   a   to   najmä   nerešpektovaním   kogentných   ustanovení Obchodného   zákonníka   (§   263   ods.   1   a   §   272   ods.   2   Obchodného   zákonníka), konštatovaním   skutkového   stavu   v   rozpore   so   skutkovým   stavom   zisteným   okresným súdom, aplikovaním odlišných právnych noriem oproti okresnému súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   musel   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posúdiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniu zo   strany   krajského   súdu,   ktoré   by signalizovalo možnosť   vysloviť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol: „Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku zohľadňujúc dôvody odvolania uvádza, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd je toho názoru,   že   písomný   dodatok   zmluve   o   dielo   nebol   potrebný,   nakoľko   k   postupným objednávkam   nadštandardného   vybavenia   bytu   preukázateľne   dochádzalo   konateľkami žalovaného a toto konanie žalovaného zaväzuje podľa § 13 ods. 1 v spojení s ustanovením § 133   ods.   1   Obch.   zák.   Nad   rámec   argumentácie   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd k oprávnenosti   nároku   žalobcu   poukazuje   na   ustanovenie   §   407   ods.   3   Obch.   zák. a čiastočnú úhradu   faktúr   nadštandardného   vybavenia   bytu   v   sume   7.791,77   EUR žalovaným, ktoré nasvedčujú uznaniu nároku žalobcu žalovaným. S poukazom na uvedené skutočnosti považuje odvolací súd obranu žalovaného za účelovú a zhodne s konštatovaním súdu prvého stupňa uvádza, že žalovaný bol preukázateľne objednávateľom prác navyše, tieto práce prevzal a ich výsledok je jeho vlastníctvom a nie vlastníctvom užívateľov bytu, ktorí sú v právnom vzťahu so žalovaným ako vlastníkom užívaného bytu, no nie žalobcom, ktorý bol zhotoviteľom diela.“

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Okresný   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia rozsudku, na ktoré krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazuje, uviedol:

„Na základe vykonaných dôkazov, zisteného skutkového stavu a za použitia vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka, súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá v písomnej forme zmluva o dielo, predmetom ktorej bola výstavba bytu   č.   39.   na   štvrtom   nadzemnom   podlaží,   spoločných   častí   a   spoločných   zariadení a príslušenstva, pričom cena za vykonané dielo bola dohodnutá sumou 5.995.650 Sk, bez DPH (spolu s DPH predstavoval cena diela sumu vo výške 7.134.824 Sk t. j. 236 832.77- eur). V konaní nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi bol uzatvorený v zmysle zmluvy o dielo dodatok k zmluve, ktorým by si účastníci dojednali plnenie nad rámce zmluvy o dielo v písomnej forme, tak ako to zmluva vyžadovala.

Súd však mal na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že zmluva o dielo uzavretá v písomnej forme určovala cenu za zhotovené dielo vo výške 7.134.824 Sk (t. j. 236 832,77-   eur)   s   DPH.   Zmluvu   o   dielo   podpísal   ako   zhotoviteľ   žalobca   a   ako objednávateľ   vlastník   diela   –   sporného   bytu   žalovaný   (štatutárny   zástupca),   ktorý   je vlastníkom bytu doposiaľ. Byt od počiatku, napriek tomu, že je vlastníctvom žalovaného, užívajú   manželia   V.,   ktorí   boli   v   konaní   vypočutí   ako   svedkovia,   títo   realizovali zabezpečenie zariadenia bytu, pričom zariadenie bytu objednávali a tieto objednávky sa následne realizovali prostredníctvom architektky Ing. I. Š.

Ing. Ševčíková mala vedomosť o dohode pri stretnutí pána V. a pána Ing. M., že všetka fakturácia za objednávané časti bude realizovaná cez žalobcu s tým, že žalobca bude mať náklady prefakturované od žalovaného, pričom sa stretávala pri zariaďovaní bytu s pánom V. a s jeho manželkou.

Ing. A. V. bola v období rod 17. 8. 2004 do 14. 7. 2006 konateľkou žalovaného, pričom v období realizácie vybavenia bytu mala v zmysle Obchodného zákonníka a podľa údajov zapísaných v obchodnom registri právomoc konať vo všetkých veciach samostatne a to až do 27. 4. 2005. Od 28. 4. 2005 konala spolu s Ing. J. Z. Žalovaný nepreukazoval v konaní, že by mala Ing. V. obmedzené ako konateľka spoločnosti konateľské oprávnenia, ani že by vykonávala činnosť nad rámec svojej pôsobnosti. Ak by tomu tak aj bolo, mohol sa žalovaný voči Ing. V. domáhať náhrady škody, čo taktiež neurobil.

V   konaní   nebolo   sporné,   že   vlastníkom   bytu   je   žalovaný,   ani   skutočnosť,   že   byt od počiatku   užívajú   manželia   V.,   i   keď   ako   uviedla   štatutárna   zástupkyňa   žalovaného, v súčasnosti proti vôli žalovaného.

Taktiež   bolo   preukázané,   že   byt   bol   vyhotovený   oproti   v   zmluve   dojednanému štandardu   (príloha   č.   2)   vysoko   nadštandardne,   pričom   žalobca   ako   zhotoviteľ   bytu za dodávku jednotlivých zariadení do bytu hradil vystavené faktúry svojim dodávateľom. Žalovaný nepreukázal, že by zariadenie bytu reklamoval, alebo neprijal, naopak bolo preukázané, že plnenia prijaté boli a žalovaný byt užíval a naďalej užíva (pre toto konanie nie je relevantné, či žalovaný ako vlastník byt umožňuje užívať iným osobám).

S poukazom na uvedené mal súd za to, že žalovaný bol povinný titulom zmluvy o dielo uhradiť žalobcovi cenu za dielo dojednanú v zmluve a to celkovo vo výške 7.134.824,- Sk s DPH. Žalovaný však prijal od žalobcu plnenia nad rámce dojednanej zmluvy o dielo a to vo forme ďalšieho vybavenia bytu, pričom byt bol a je naďalej vo vlastníctve žalovaného, tento byt užíva a preto   je povinný uhradiť   žalobcovi za plnenia poskytnuté nad rámec zmluvy.

Súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie, s tým, aby bolo možné ustáliť aké plnenie bolo   zo   strany   žalovaného   prijaté   nad   rámec   zmluvy,   znalkyňa   mala   k   dispozícii   celý spisový materiál s jednotlivými faktúrami fakturovanými žalobcom žalovanému. Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku podľa obhliadky stanovila hodnotu bytu v čase nadobudnutia jednotlivých zariadení sumou 153 559,08- eur s 19 % DPH. Pri stanovení prác, ktoré boli vykonané naviac oproti zmluve o dielo znalkyňa ohodnotila plnenie naviac prác vybavenia bytu na 4.626.118 Sk (153 559,08- eur) s 19 % DPH. Súd považoval znalecký posudok za hodnoverný, znalkyňa v doplňujúcich vyjadreniach ako i osobne na pojednávaní svoje stanoviská súdu obhájila.

Je nesporné, že žalovaný žalobcovi zaplatil... s tým, že pri každej platbe vykonanej bankovým   prevodom   bol   uvedený   variabilný   symbol,   číslo   zmluvy   o   dielo.   Spolu   teda žalovaný uhradil žalobcovi sumu 7.369.559,- Sk.

Pri započítavaní jednotlivých platieb žalovaného súd vychádzal z ustanovenia § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom mal za to, že žalovaný v momente plnenia určil tým, že pri platbe uviedol ako variabilný symbol číslo zmluvy o dielo, že plnenie má veriteľ započítať ako plnenie ceny zo zmluvy o dielo.

S poukazom na uvedené žalovaný teda titulom ceny za dielo určenej zmluvou o dielo uhradil žalobcovi plnú dohodnutú cenu.

Zvyšok   žalovaným   uhradenej   sumy   234.735,-   Sk   súd   započítal   už   ako   úhradu za naviac   vybavenie   bytu,   ktoré   bolo   ohodnotené   na   4.626.118,-   Sk,   teda   z   uvedeného vyplýva, že neuhradená zastala suma 4.391.383,- Sk. (145.767,21 €).

S   poukazom   na   uvedené   súd   zaviazal   žalovaného   na   úhradu   zastávajúcej   časti za naviac   vybavenie   bytu   vo   výške   145.767,21   €   žalobcovi   titulom   bezdôvodného obohatenia žalovaného,   spolu s úrokom z omeškania vo výške a od doby uplatňovanej žalobcom, čo bolo v súlade s platnými predpismi.

Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty, vypočítanej v zmysle zmluvy čl. 6.5 za omeškanie s platbou 4.210.000,- Sk, čo žalovaný sám v konaní uznal.

Ďalšie dokazovanie vo veci súd už nevykonal, keďže s poukazom na právny záver sa javilo ďalšie dokazovanie nadbytočné.“.

Z   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (ako   aj   z   rozsudku   okresného   súdu) vyplýva,   že   výsledok   sporu   závisel   aj   na   posúdení   otázky,   či   medzi   účastníkmi   došlo k platným zmenám zmluvy o dielo, ktorou sa mal meniť rozsah predmetu plnenia, čo malo v konečnom dôsledku vplyv na cenu diela, ktorú bol sťažovateľ ako objednávateľ a súčasne vlastník   bytu   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   ako   zhotoviteľovi   diela.   Z   rozhodnutí všeobecných súdov v tejto veci vyplýva, že vecnú obranu sťažovateľa, ako aj samotný nárok navrhovateľa neposúdili iba v dôsledku interpretácie kogentného ustanovenia § 272 ods.   2   Obchodného   zákonníka   v   spojitosti   s   obsahom   zmluvy   o   dielo,   teda   výlučne z formálnoprávneho hľadiska, ale naopak, oba konajúce súdy pristúpili k posúdeniu vecnej stránky   tohto   sporu   zohľadňujúc   najmä   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   prostredníctvom konania svojho štatutárneho orgánu (konateľky p. V) zaviazaný na úhradu nadštandardných úprav bytu objednaných konateľkou nad rámec zmluvy o dielo, ktoré prijal a čiastočne vykonal aj ich   úhradu,   čím   došlo   k zhodnoteniu   majetku   na strane sťažovateľa   z titulu bezdôvodného   obohatenia.   Nerešpektovanie   písomnej   formy   dodatku   k   zmluve   o dielo predstavuje súčasne najzásadnejšiu námietku sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa konštatovania skutkového stavu krajským súdom odlišne od skutkového stavu zisteného okresným súdom a aplikovaním iných právnych noriem na tento zistený skutkový stav. V tejto súvislosti sťažovateľ v podstate opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnil už v   odvolaní,   resp.   v   konaní   pred   okresným   súdom.   Takto   poňatá   sťažnosť   však   stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.

Ústavný   súd   preto   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací   súd   namietaný   rozsudok   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc na citovanú   časť   odôvodnenia   namietaného rozsudku   krajského   súdu v spojení s citovanou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd   v   celom   rozsahu   stotožnil,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietaným   rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s nezaujatím náležitého   stanoviska   krajského   súdu   k   otázke   nedostatku   písomnej   formy   dodatku k zmluve o dielo považuje ústavný súd do určitej miery za nepostačujúce, avšak vzhľadom na celkové právne posúdenie nároku navrhovateľa (bezdôvodné obohatenie sťažovateľa, konanie   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   štatutárneho   orgánu)   považuje   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za ústavne udržateľné.

Namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   považovať   ani   za   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom posúdil a odôvodnil, čo bolo zámerom strán, ktoré uzavreli zmluvu o dielo, akým spôsobom boli objednané a uskutočnené nadštandardné úpravy bytu a v akom rozsahu sa majetok sťažovateľa podľa predloženého znaleckého posudku zväčšil. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

V záujme presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd stručne uvádza:Konanie podnikateľov upravuje Obchodný zákonník, ktorý v § 13 ods. 1 ustanovuje, že právnická osoba koná štatutárnym orgánom. Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Podľa § 110 ods. 1 písm. e) Obchodného zákonníka spoločenská zmluva musí obsahovať aj spôsob, akým konatelia konajú v mene spoločnosti. Podľa   výpisu   z   obchodného   registra   sťažovateľa   s   účinnosťou   od   17.   augusta   2004 do 14. júla   2006   zastupovala   sťažovateľa   navonok   p.   V.   v   postavení   konateľky s oprávnením konať samostatne a s účinnosťou od 28. apríla 2005 spolu s Ing. J. Z.

Z týchto zákonných ustanovení, ako aj z výpisu z obchodného registra sťažovateľa teda nesporne vyplýva, že v čase objednávania dodávok materiálu a prác nad rámec zmluvy o dielo bola jediným štatutárnym orgánom sťažovateľa p. Vašinová.

Počet   konateľov   každej   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ako   aj   spôsob   ich konania   v   mene   spoločnosti   určujú   výhradne   spoločníci   v   spoločenskej   zmluve,   resp. spoločník v zakladateľskej listine. Bezvýnimočné spoločné konanie všetkých konateľov, resp.   samostatné   konanie   každého   z   konateľov   ustanovené   zakladateľskou   listinou sťažovateľa   je   teda   prejavom   suverénnej   a   slobodnej   vôle   spoločníka   sťažovateľa, aby konatelia, resp. konateľ pri právnych úkonoch, ktorými zaväzujú spoločnosť, konali práve tak, ako to spoločník vyjadril v zakladateľskej listine. Z tohto pohľadu sa ústavný súd stotožňuje   so   závermi   krajského   súdu,   ktorý   považoval   objednávanie   nadštandardných úprav konateľkou za konanie sťažovateľa.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014