znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 114/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   februára   2013 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. D. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., namietajúcu porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, práva na účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V č. k. 37 Er/4472/2012-44 z 15. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. D. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013 doručená sťažnosť MVDr. D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „povinný“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva   zaručeného   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Er/4472/2012-44 z 15. októbra 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   povinného   v exekučnom   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 37 Er/4472/2012,   č.   Ex   69/2012,   predmetom   ktorého   bolo   vymoženie pohľadávky oprávnenej na sumu 5 350 € s príslušenstvom a trovami konania na základe (z titulu)   notárskej   zápisnice   z 28.   marca   2012,   ktorej   súčasťou   bolo   uznanie   dlhu sťažovateľa   oprávnenej.   Proti   upovedomeniu   súdneho   exekútora   o začatí   exekúcie zo 16. augusta 2012 podal sťažovateľ 23. augusta 2012 „Námietky proti exekúcii... Návrh na   zastavenie   exekúcie   z dôvodu   nemajetnosti   povinného...   Žiadosť   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov...“.   Námietky   doplnil   sťažovateľ   podaním   z 5.   septembra   2012 označeným ako „Precizovanie a potvrdenie podania povinného zo dňa 23. 08. 2012...“. Okresný súd uznesením č. k. 37 Er/4472/2012-44 z 15. októbra 2012 „námietky povinného proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 37 Er 4472/2012, č. Ex 69/2012 zamieta“.

3. Sťažovateľ uviedol, že exekučný súd „úplne sa odmietol zaoberať a vôbec sa nezaoberal   sťažovateľovými   námietkami   z 5.   9.   2012...   pri   konaní   a rozhodovaní o námietkach   povinného   iba   povrchne   a formalisticky...   uznesenie   o zamietnutí   všetkých námietok povinného proti exekúcii trpí hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých prejavom je zjavne nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť, nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť... uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ktoré by jasne, zrozumiteľne,   dostatočne   a presvedčivo   dávalo   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „uznesenie   exekučného   Okresného   súdu...   zo   dňa 15. 10.   2012   je   celkom   zjavne   nedostatočne   odôvodnené,   dôkazne   nepodložené, formalistické,   nepreskúmateľné   a   zároveň   je   arbitrárne,   nezákonné   a   ústavne neakceptovateľné...

Predmetné   uznesenie...   trpí   hrubými   pochybeniami,   nedostatkami   a   porušeniami zákona,   ktorých   prejavom   je   najmä   zjavne   nedostatočná   odôvodnenosť,   dôkazná nepodloženosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť a ktorých podstatou sú závažné porušenia základných princípov materiálneho právneho štátu, čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo až   do   fatálneho,   nezákonného   a   ústavne   neakceptovateľného   závažného   porušenia základných   práv   sťažovateľa,   predovšetkým   sťažovateľovho   základného   práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu v spojení so sťažovateľovým základným právom na ochranu majetku a sťažovateľovým základným právom na účinný prostriedok nápravy tak,   aby   exekučné   konanie   súdu   prebiehalo   v   súlade   so   zákonom   a   s   ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovanými základnými právami.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Okresný   súd...   uznesením   sp.   zn.   37   Er/4472/2012-44   zo   dňa   15.   10.   2012, ktorým zamietol námietky povinného (teraz sťažovateľa) proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 37 Er/4472/2012, č. Ex 69/2012, porušil sťažovateľovi... základné právo na súdnu ochranu (v spojení so základným právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny... a zároveň porušil   sťažovateľovi   základné   právo   na   spravodlivé   konanie   (v   spojení   so   základným právom   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   so   základným   právom   na   ochranu   majetku) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru... a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č. 1) k Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Okresného súdu... zo dňa 15. 10. 2012 a celú vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi...   náhradu   trov   konania   (právneho zastúpenia)...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   v petite   sťažnosti označených   základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou,   ako   aj   práv   zaručených dohovorom, dodatkovým protokolom a medzinárodným paktom uznesením okresného súdu č. k. 37 Er/4472/2012-44 z 15. októbra 2012 (pozri bod 5).

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 443/2012). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 443/2012).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   ústavou,   listinou, dohovorom, dodatkovým protokolom a medzinárodným paktom garantovaných základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením porušil označené základné práva (resp. práva) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bodoch 3 a 4. Bolo preto úlohou ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny,   resp.   práv   podľa   dohovoru, dodatkového   protokolu   k nemu,   ako   aj   medzinárodného   paktu   existuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11   ods.   1   listiny)   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná. Podľa čl. 13 dohovoru má každý právo na účinné právne prostriedky nápravy, podľa čl. 1 dodatkového protokolu každý má právo pokojne užívať svoj majetok, podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (ako aj práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru) označeným rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o námietkach sťažovateľa proti exekúcii uznesením č. k. 37 Er/4472/2012-44 z 15. októbra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu   dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov. V odôvodnení okresný súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež body   3   a   4)]   oboznámil   dovtedajší   priebeh   exekučného   konania   a   najmä   námietky sťažovateľa proti začatiu exekúcie a následne na to svoje právne závery:

«Povinný v námietkach uvádza, že oprávnená mu vedome poskytla peňažné pôžičky využité   prioritne   na   peňažné   vklady   do   stávok   a   hier.   Okrem   peňažného   dlhu   voči oprávnenej má aj iné peňažné dlhy, ktoré nedokáže reálne splácať, nakoľko za rok 2011 sa mu podarilo dosiahnuť celkové príjmy len vo výške 481,43 Eur. Dňa 28. 03. 2012 podpísal notárku zápisnicu, ktorej prílohou je uznanie dlhu na sumu 5.500 Eur voči oprávnenej. Uvádza, že oprávnená nesúhlasila s návrhom na splácanie dlhu splátkami vo výške 100 - 150 Eur mesačne. Dňa 16. 04. 2012 matka povinného uhradila prvú splátku vo výške 150 Eur,   čím   sa   výška   pohľadávky   oprávnenej   znížila   na   5.350   Eur.   Povinný   tiež   uvádza, že nakoľko notárska zápisnica zo dňa 23. 08. 2012 nebola podpísaná slobodne, ale pod psychickým nátlakom a vyhrážkami, je táto notárska zápisnica neplatná, a ako exekučný titul nevykonateľná. Povinný ďalej namieta, že poverenie na vykonanie exekúcie č. 5105 119613 zo dňa 03. 07. 2012 mu nebolo nikdy doručené. Povinný tiež uvádza, že nie je schopný uhradiť pohľadávku oprávnenej jednorazovo, ale iba podľa splátkového kalendára v mesačných splátkach maximálne vo výške 100 - 150 Eur. Povinný súčasne namieta výšku trov   exekúcie   vzhľadom   na   jeho   mizivý   finančný   príjem,   nemá   žiadny   hnuteľný   ani nehnuteľný   majetok   a   žiada   o   odpustenie   trov   exekúcie   alebo   aspoň   o   ich   zníženie na minimálnu   sumu.   Povinný   v   predmetnom   podaní   alternatívne   navrhuje   zastavenie predmetnej   exekúcie   z   dôvodu   nemajetnosti,   nakoľko   jeho   majetok   nepostačuje   ani na úhradu trov exekúcie. Predmetné podanie povinného obsahuje tiež žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov týkajúcich sa exekúcie vrátane poplatku za námietky proti exekúcii z dôvodu nemajetnosti povinného. Povinný k námietkam priložil kópiu daňového priznania povinného za rok 2011 a kópiu výpisu z bankového účtu Mgr. H. Š. (matky povinného). Dňa 10. 09. 2012 bolo tunajšiemu súdu doručené doplnenie námietok povinného zo dňa 05. 09. 2012, označené ako „1. Precizovanie a potvrdenie podania povinného zo dňa

23. 08. 2012 vzhľadom na súdnym exekútorom opravené upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe   vykonania   exekúcie,   2.   Plnomocenstvo   na   zastupovanie“.   V   tomto   podaní povinný   uvádza,   že   poverený   súdny   exekútor   vyhotovil   opravu   upovedomenia   o   začatí exekúcie, pričom podstatou tejto opravy je jednak zmena priezviska oprávnenej osoby, ako aj zmena výšky exekvovanej pohľadávky z pôvodnej sumy 5.500 Eur na 5.350 Eur a tiež čiastková   zmena   niektorých   položiek   príslušenstva.   Povinný   však   namieta   výšku   trov právneho zastúpenia oprávnenej pri exekúcii, nakoľko sadzba tarifnej odmeny advokáta aj za zastupovanie pri exekúcii sa odvíja od výšky exekvovanej pohľadávky. Ako povinný ďalej uvádza,   opravné   upovedomenie   v   porovnaní   s   pôvodným   upovedomením   nereflektovalo žiadne iné argumenty povinného uvedené v jeho námietkach zo dňa 23. 08. 2012. Súd však pri rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii na toto doplnenie nebude, v súlade s § 50 ods. 1, tretia veta, prihliadať.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len ako „Exekučný poriadok“) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie, o námietkach netreba rozhodnúť. Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   námietky   proti   exekúcii   sú   procesnou   obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii, ktorých cieľom je zastavenie exekúcie alebo upustenie   od   vykonania   exekúcie   z dôvodov   taxatívne   ustanovených   v   zákone.   Konanie o námietkach povinného proti exekúcii je svojím charakterom sporom o začatie exekúcie, v ktorom exekučný súd na základe námietky povinného rozhoduje o otázke, či sa exekúcia začala oprávnene. Námietky však nie sú opravným prostriedkom proti exekučnému titulu a povinný   v   konaní   o   námietkach   proti   exekúcii   nemôže   s   úspechom   uplatňovať   také skutočnosti, ktoré mal uplatniť v pôvodnom konaní.

Súd pri rozhodovaní o námietkach povinného preskúmal námietky, exekučný titul a dospel k záveru, že námietky povinného sú neopodstatnené a je potrebné ich zamietnuť. Súd konštatuje, že povinným uvádzaná zlá finančná situácia nie je okolnosťou, ktorá nastala po vzniku exekučného titulu, a ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku alebo bráni jeho   vymáhateľnosti.   Povinný   prostredníctvom   vznesených   námietok   nepoukázal a nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti a ani nepoukázal na iné dôvody, pre ktoré by bola ďalšia exekúcia neprípustná.   Samotná   skutočnosť,   že   povinný   v   súčasnosti   nemá   dostatok   finančných prostriedkov,   nie   je   dôvodom   na   vyhovenie   podaných   námietok.   Majetkové   pomery povinného zisťuje súdny exekútor a až na základe negatívnych výsledkov ním vykonaných šetrení možno uvažovať o zastavení exekúcie, spravidla na návrh oprávneného alebo podnet súdneho exekútora.

V   súvislosti   s   námietkou   povinného   voči   platnosti   a   účinnosti   exekučného   titulu, notárskej zápisnice, č. k. N 99/2012, Nz 11004/2012, NCRIs 11289/2012 zo dňa 28. 03. 2012   súd   uvádza,   že   pri   posudzovaní   notárskej   zápisnice   sa   uplatňuje   prezumpcia   jej správnosti.   Notárska   zápisnica   je   spôsobilým   exekučným   titulom   vtedy,   ak   okrem formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z   podmienok   materiálnej   vykonateľnosti   je,   aby   notárska   zápisnica   obsahovala   právny záväzok,   ďalšími   sú   označenie   oprávnenej   osoby,   povinnej   osoby,   právneho   dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Súd   má   za   to,   že   sú   splnené   všetky   podmienky   formálnej   a   materiálnej   vykonateľnosti notárskej zápisnice, č. k. N 99/2012, Nz 11004/2012, NCRIs 11289/2012 zo dňa 28. 03. 2012 a táto je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Sú dáva povinnému do pozornosti tiež § 56 ods.   9 Exekučného poriadku,   podľa ktorého,   exekútor   môže   s   písomným   súhlasom   oprávneného   uzavrieť   písomnú   dohodu s povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky. Počas plnenia písomnej dohody o postupnom   splácaní   vymáhanej   pohľadávky   exekútor   v   exekúcii   iným   spôsobom nepokračuje.

Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení a skutočností, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a námietky povinného proti exekúcii zamietol.»

16. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   okresného   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že okresný súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   okresného   súdu č. k. 37   Er/4472/2012-44   z 15.   októbra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   okresný   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému   malo   dôjsť   zamietnutím   jeho   námietok   proti   exekúcii,   a to   porušením   jeho „základného práva na súdnu ochranu v spojení so základným právom na ochranu majetku“, ako aj porušením práva „na spravodlivé súdne konanie... v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu)   možno   v konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

22. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresného súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení   ústavnoprocesných   princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

23. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery (bod 19) ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

24. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny)   a práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 13 dohovoru a čl. 14   ods.   1   medzinárodného   paktu   (pozri   body   5   a 13).   Keďže   v posudzovanej   veci nebolo zistené postupom okresného súdu a jeho uznesením z 15. októbra 2012 porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (bod   19), nemohlo následne dôjsť ani k porušeniu práv garantovaných čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označeného   uznesenia okresného súdu a priznaním náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013