znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 114/2012- 42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súhlasom Krajského súdu v Trnave na predĺženie použitia informačno-technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva JUDr. P. P. podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva   podľa   čl.   8 ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd súhlasom   Krajského   súdu   v   Trnave   na   predĺženie   použitia   informačno-technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.   JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   P.   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatri centov) na účet jeho advokáta Mgr. R. T., PhD., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) súhlasom Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   na predĺženie   použitia   informačno-technického   prostriedku   sp.   zn.   KSTT-V-279-1/2010-Ntt   zo   4.   augusta   2010   (ďalej   len „súhlas krajského súdu“ alebo „súhlas zo 4. augusta 2010“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Uznesením   vyšetrovateľa   PZ   oddelenia   vyšetrovania   odboru   Západ   Úradu   boja proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20. 10. 2010 (ďalej aj ako „uznesenie vyšetrovateľa z 20. 10. 2010“) mi bolo vznesené obvinenie...

Ako vyplýva zo skutkovej vety uznesenia vyšetrovateľa z 20. 10. 2010 moje obvinenie je založené na prepise troch SMS správ. Dve z nich mali byť zaslané z účastníckej stanice telefónne číslo... evidovanej na moje meno na účastnícku stanicu s telefónnym číslom... evidovanú   na   meno   I.   S.   a   jedna   mala   byť   zaslaná   z účastníckej   stanice   telefónne číslo...evidovanej na meno I. S. na účastnícku stanicu s telefónnym číslom... evidovanú na moje meno.

Ako vyplýva z prepisu predmetných SMS správ, ich záznam sa vykonával na základe rozhodnutí Krajského súdu v Trnave (ďalej aj ako „krajský súd“) č. p. KSTT-V-186-1/2010- Ntt zo 06. 05. 2010 a č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010...

Na   základe   žiadosti   riaditeľa   odboru   Západ   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky ČVS: PPZ-V-323/2010-BOK-Z z 05. 05. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 05. 05. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p. KSTT- V-186-1/2010-Ntt   zo   06.   05.   2010   na   použitie   informačno-technického   prostriedku   na zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   telefónneho   čísla...   registrovaného   a používaného I. S...

Na   základe   žiadosti   riaditeľa   odboru   Západ   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   ČVS:   PPZ-V-323-10/2010- BOK-Z z 03. 08. 2010 (ďalej aj ako „žiadosť z 03. 08. 2010“) krajský súd vydal súhlas č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04.   08.   2010 na predĺženie použitia informačno-technického prostriedku   na   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   telefónneho   čísla... registrovaného a používaného I. S...

Z   predmetného   vyšetrovacieho   spisu   vyplýva,   že   na   moju   osobu   nebol   krajským súdom   ani   žiadnym   iným   príslušným   súdom   vydaný   súhlas   ani   príkaz   na   použitie informačno-technického prostriedku na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky...»

Sťažovateľ ďalej tvrdí: «... krajskému súdu v súvislosti so žiadosťou z 05. 05. 2010 a žiadosťou z 03. 08. 2010 nebol predložený žiadny spisový materiál obsahujúci relevantné informácie   a   prípadné   tvrdenie   o   páchaní   trestnej   činnosti   bolo   len   tvrdením   polície. Za takýchto okolností súhlas zo 06. 05. 2010 a súhlas zo 04. 08. 2010 byť vydané nemali, a vydaním posledne uvedeného došlo k neospravedlniteľnému zásahu do môjho práva na súkromie. Pripustiť zásah do práva na súkromie len na základe tvrdenia polície a bez toho, aby   boli   predložené   akékoľvek   dôkazy   alebo   spisový   materiál   obsahujúcich   všetky relevantné informácie spôsobilé z pohľadu súdu ospravedlniť takýto zásah, by znamenalo, že štát v mene boja napr. proti obchodovaniu s omamnými látkami, psychotropnými látkami a   ich   prekurzormi   môže   prijať   akékoľvek   opatrenia   a   zaznamenávať   telekomunikačnú činnosť každého užívateľa mobilného telefónu. Takýto zásah do práva na súkromie však nie je   primeraný   sledovanému   cieľu,   ako to   vyžaduje Dohovor   (mutatis mutandis   rozsudok ESĽP vo veci Klass a iní proti Spolkovej republike Nemecko z roku 1978).

So žiadosti z 05. 05. 2010 a žiadosti z 03. 08. 2010 nie je taktiež vôbec zrejmé splnenie   podmienky   uvedenej   v   §   36   zákona   č.   171/1993   Z.   z.,   teda   či   malo   ísť o organizovanú trestnú činnosť súvisiacu s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov alebo odhaľovanie iných zločinov. Z vymedzenia   operatívne   rozpracovaných   trestných   činov   označených   číslom   §   a   jeho pomenovaním v žiadosti z 05. 05. 2010 a v žiadosti z 03. 08. 2010 žiadny takýto záver vôbec nevyplýva.

Tiež   mám   za   to,   že   nebola   splnená   podmienka   nevyhnutnosti   na   zásah   do súkromného života. Zo žiadosti z 05. 05. 2010 a ani zo žiadosti z 03. 08. 2010 vôbec nevyplýva,   že   ustálenie   spolupáchateľov   a   získanie   ďalších   dôležitých   informácií   pre úspešnú realizáciu smerujúcu k dokumentovaniu trestnej činnosti je iným spôsobom výrazne neúčinné alebo podstatne sťažené.

Navyše, v súvislosti so súhlasom zo 04. 08. 2010 zo žiadosti z 03. 08. 2010 nie je vôbec zrejmé, aké pristúpili ďalšie dôvody ospravedlňujúce predĺženie použitia informačno- technického prostriedku. Žiadosť z 03. 08. 2010 je takmer totožná so žiadosťou z 05. 05. 2010. Zo žiadosti z 03. 08. 2010 taktiež vôbec nevyplýva, čo bolo na základe súhlasu zo 06. 05. 2010 doposiaľ zistené, teda či je žiadosť z 03. 08. 2010 vôbec opodstatnená. Okrem toho krajskému   súdu   neboli   vôbec   predložené   všetky   originálne   záznamy   telekomunikačnej činnosti, ktoré bolí dovtedy získané.

Rovnako mám za to, že výber záznamov, ktoré budú použité ako dôkazy v trestnom konaní, sa uskutočňoval bez akejkoľvek účinnej kontroly zo strany súdu, prípadne obhajoby, čo je v rozpore s Dohovorom a záležal výlučne na ľubovôli polície – mojej protistrany. Neboli   vykonané   žiadne   opatrenia   k   zabezpečeniu   uchovania   a   odovzdania   všetkých uskutočnených záznamov, nedotknutých a kompletných, pre účely ich prípadnej kontroly súdom alebo mnou pre účely ich použitia stranou obhajoby v môj prospech.

Za jeden z najzávažnejších nedostatkov súhlasu zo 06. 05. 2010 a predovšetkým súhlasu   zo   04.   08.   2010   považujem   skutočnosť,   že   nie   sú   vôbec   riadne   odôvodnené. „Odôvodnenie“, ktoré súhlas zo 04. 08. 2010 obsahuje, je čisto formálne. A už vôbec súhlas zo   04.   08.   2010   neobsahuje   dôvody,   pre   ktoré   sa   použitie   informačno-technického prostriedku predlžuje a to aj v súvislosti s dovtedy získanými záznamami.

Mám za to, že došlo k zásahu do môjho práva na rešpektovanie súkromného života, hoci   nedošlo   k   takej   okolnosti,   pri   ktorej   by   také   porušenie   práva   na   rešpektovanie súkromného života ustanovoval zákon, tak ako je to upravené v článku 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci Trestný poriadok ako aj zákon o ochrane súkromia upravujú prípady,   kedy   môže   byť   právo   na   rešpektovanie   súkromného   života   obmedzené,   žiadna takáto okolnosť nenastala a na moju osobu nebol nikdy príslušným orgánom vydaný súhlas ani   príkaz   na   použitie   informačno-technického   prostriedku   na   zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   mám   za   to,   že   k   zásahu   do   môjho   práva na rešpektovanie   súkromného   života   na   základe   súhlasu   zo   04.   08.   2010,   následným vyhotovením   záznamov   telekomunikačných   činností   a   ich   prepisov   a   ich   pripojením k vyšetrovaciemu spisu nedošlo v súlade s čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktoré boli porušené. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy SR.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Trnave v konaní   vedenom pod sp.   zn.   KSTT-V-279-1/2010-Ntt vydaním   súhlasu   č.   p.   KSTT-V-279-1/2010-Ntt   zo   04.   08.   2010   na   predĺženie   použitia informačno-technického prostriedku porušil právo sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Súhlas Krajského súdu v Trnave č. p. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 04. 08. 2010 na predĺženie použitia informačno-technického prostriedku sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti sťažovateľa sa v tejto veci na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd, ktorý vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 204/11 z 12. marca 2012 uviedol:«Zo   spisov   sp.   zn.   KSTT-V-186-12010-Ntt   a   sp.   zn.   KSTT-V-279-1/2010-Ntt nevyplýva,   že   by   sa   vydaný   súhlas   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov akokoľvek vzťahoval k osobe sťažovateľa.

Ak   sťažovateľ   tvrdí,   že   jemu   vznesené   obvinenie   uznesením   vyšetrovateľa   PZ oddelenia vyšetrovania odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ SR ČV:PPZ-243/BOK-ZA-2010 pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a, písm. b Tr. z. s poukazom na § 138 písm. h a § 140 písm. c, Tr. z. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b Tr. z. bolo práve na základe povoleného použitia informačno-technických prostriedkov v predmetných veciach KS TT a ďalej sa proti nemu viedlo trestné stíhanie, mohol o nahliadnutie žiadať v rámci svojho trestného stíhania, pričom by boli splnené podmienky § 35 ods. 2 Zák. č. 215/2004 Z. z. resp. orgány činné   v   trestnom   konaní   by   skúmali   súvislosť   medzi   odpočúvaným   na   jednej   strane a sťažovateľom na strane druhej.

Navrhujem, aby sťažnosť sťažovateľa nebola prijatá na ďalšie konanie.“

Podaním z 22. mája 2012 k vyjadreniu krajského súdu z 12. marca 2012 zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa, ktorý v ňom okrem iného doplnil dôvody sťažnosti keď   uviedol: „Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   5   T   46/2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/2012 z 03. 05. 2012 podľa § 285 písm. a)   Trestného   poriadku   právoplatne   oslobodený   spod   obžaloby   Okresnej   prokuratúry Galanta sp. zn. 3 Pv 219/11 z 30. 06. 2011 podanej pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) a § 140 písm.4 c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený v uznesení vyšetrovateľa PZ   oddelenia   vyšetrovania   odboru   Západ   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   ČVS:   PPZ-243/BOK-ZA-2010   zo   dňa 20. 10. 2010 o vznesení obvinenia, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V posledne uvedených rozhodnutiach oba súdy dospeli k záveru, že dôkazy, o ktoré sa opierala obžaloba Okresnej prokuratúry Galanta sp. zn. 3 Pv 219/11 (odoslané, resp. prijaté SMS správy), boli získané nezákonným spôsobom.

I napriek posledne uvedenému sťažovateľ dodáva, že s výnimkou ústavnej sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   SR   nemá   sťažovateľ   k   dispozícii   iný   účinný   a   efektívny prostriedok nápravy porušenia čl. 8 Dohovoru ani podľa práva, ale ani v praxi, ako to vyžaduje čl. 13 Dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 66/2009 z 27. 01. 2011 (str. 16-17) a rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Michalák   proti   Slovensku   z   08.   02.   2011, sťažnosť č. 30157/03, §§ 208-219.»

II.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a listiny vrátane čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore   sústredená   v   článku   8.   Ústavný   súd   už   v   minulosti   viackrát   judikoval,   že základné   práva   obsiahnuté   v   ústave   vykladá   v   intenciách   dohovoru,   teda   v   intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Zásahy   do   práva   na   súkromie   sa   v   zmysle   tejto   judikatúry   vykladajú   v   určitej logickej   nadväznosti,   resp. postupnosti.   Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový   stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny,   a   napokon,   či   bol   proporcionálny.   Ak   sa   dospeje   k   negatívnej   odpovedi   pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy, kde je to výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978). Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig a Kruslin c. Francúzsko z 24. apríla 1990).

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.

Legitímnosť   zásahu   do   práva   na   súkromie   vyplýva   z   čl.   8   ods.   2   dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti,   v   záujme spoločnosti   z dôvodu   ochrany   zdravia   a   morálky, zabezpečenia hospodárskeho   blahobytu   krajiny   a   v   záujme   jednotlivcov   z   dôvodu   ochrany   ich   práv a slobôd.

Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom.

Z   takto   naznačenej   metódy   prístupu   ku   skúmaniu   problematiky   vyplýva,   že povinnosťou   ústavného   súdu   bolo   predovšetkým   skúmať,   či   bol   zásah   do   súkromia sťažovateľa realizovaný súhlasom krajského súdu zo 4. augusta 2010 v súlade so zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   pred odpočúvaním“).

Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), podľa § 88 ods.   1   Trestného   poriadku   vydáva   sudca   príkaz   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu byť   pochybnosti   o   tom,   že   tak   súhlas,   ako   aj   príkaz   majú   formálne,   ale   aj   obsahové náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný   prostriedok“.   Vydanie   právoplatného   súhlasu   alebo   príkazu   má   v   praxi   dva následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov uskutočnených   na   základe   súhlasu   či   príkazu   sa   získavajú   dôkazy,   ktoré   sú   potom v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci trestného   konania.   Zároveň   to   znamená,   že   osoba,   ktorej   telefonický   rozhovor   bol odpočúvaný,   musí   mať možnosť   obrany jednak   voči   samotnému   faktu   odpočúvania   jej rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jej práva na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú   právoplatnými   rozhodnutiami,   ktorými   je   súd   viazaný,   resp.   z   ktorých   musí   súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).

Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

V preskúmavanom prípade sa sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi v jeho trestnej veci, v ktorej bola proti nemu podaná obžaloba pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) a § 140 písm. c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona,   dovolal   ochrany   svojich   práv   napadnutím   procesnej   nespôsobilosti   dôkazu získaného odpočúvaním v uvedenom konaní (rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 46/2011 z 27. januára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/2012 z 3. mája 2012 bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je však potrebné   odlišovať   medzi   procesnými   aspektmi   odpočúvania   telefonických   hovorov v kontexte   trestného práva,   pokiaľ k   nemu došlo,   a vplyvom   odpočúvania   na osobnosť dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej osobe ochrana jej súkromného života a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP z 8. februára 2011 vo veci Michalák v. Slovenská republika k sťažnosti č. 30157/03, § 211 – 213).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že podľa jeho názoru nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade,   či   už   boli   vydané   na   základe   Trestného   poriadku   alebo   na   základe   zákona   o ochrane pred odpočúvaním. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu či príkazu   sa   dozvedia   spravidla   až   dodatočne,   keď   už   zásah   do   práva   na   súkromie   bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu či príkazu až   dodatočne.   Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu   či   príkazu   si   vyžaduje relevantnú   konkrétnu   vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené zákonom   ustanovené   podmienky   na   tento   zásah   do   práva   na   súkromie.   Bez   takéhoto odôvodnenia   opierajúceho   sa   o   konkrétne   skutočnosti   je   súhlas   či   príkaz   spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter odpočúvania   by   bolo   neúnosné   a kontraproduktívne   uviesť   v   odôvodnení   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie súhlasu či príkazu, lebo tieto by mohli ich účel zmariť. V skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu či príkazu, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní súhlasu či príkazu a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne, teda iba po realizácii potrebných odposluchov.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutím   č. Spr 354/11 zo 17. mája 2011 krajský súd rozhodol podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a § 5 ods. 1 písm. b) vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č.   453/2007   Z.   z.   o   administratívnej   bezpečnosti, o zrušení stupňa utajenia svojej písomnosti, a to súhlasu zo 4. augusta 2010.

Krajský súd v súhlase zo 4. augusta 2010 svojím výrokom špecifikoval telefónne číslo,   na   ktoré   vydáva   súhlas   na   predĺženie   informačno-technického   prostriedku   na zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky,   osobu,   na   ktorú   je   toto   telefónne   číslo registrované a ktorá ho používa, ako aj obdobie platnosti svojho súhlasu. Následne krajský súd popísal genézu využívania uvedeného informačno-technického prostriedku na tomto telefónnom čísle: „Tunajší krajský súd dňa 6. 5. 2010 vydal súhlas na použitie informačno- technického prostriedku na základe žiadosti Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, oboru Západ pod Č. p. PPZ-V-323/2010-BOK-Z na obdobie od 06.   05.   2010   do   06.   08.   2010,   pod   sp.   zn.   KSTT-V-186-1/2010-Ntt.   Dňa   4.   8.   2010 Prezídium   Policajného   zboru,   úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odbor   Západ predložil   na   tunajší   krajský   súd   žiadosť   na   predĺženie   použitia   informačno-technického prostriedku   na   obdobie   ďalších   troch   mesiacov   a   to   z   dôvodov   uvedených   v   žiadosti o predĺženie   pod   Č.   p.:   PPZ-V-323-10/2010-BOK-Z.“ Po   citácii   §   4   ods.   2   zákona   o ochrane pred odpočúvaním uviedol: „Z vyššie uvedených dôvodov som vydala súhlas na predĺženie informačno-technického prostriedku na vyššie uvedené telefónne číslo.

V prípade nedodržania stanovených podmienok, žiadam Vás, aby ste mi to ihneď oznámili.

Vo veci žiadam podávať vyhodnotenie ITP (§ 4 ods. 6 zák. č. 166/2003 Z. z.) každých 30 dní, ako aj ďalšie trvanie dôvodov na jeho použitie.“ V závere súhlasu zo 4. augusta 2010 krajský súd citoval znenie § 4 ods. 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním.

Odôvodnenie   obsiahnuté   v   súhlase   krajského   súdu   zo   4.   augusta   2010   možno považovať len za formálne. V rámci jeho odôvodnenia nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, pretože text odôvodnenia iba cituje žiadosť, na základe ktorej má byť súhlas vydaný, a zákonom ustanovené podmienky na vydanie súhlasu na predĺženie použitia informačno-technických prostriedkov vo všeobecnej rovine.

Taký spôsob odôvodnenia, aký použil krajský súd, nemožno akceptovať, a preto súhlas zo 4. augusta 2010 treba považovať za zjavne neodôvodnený. Rozhodne si z neho nemožno utvoriť obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k jeho vydaniu, a to napriek tomu, že žiadosť, na základe ktorej bol súhlas zo 4. augusta 2010 vydaný, konkrétne dôvody jej podania obsahuje.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   súhlas   zo   4.   augusta   2010   nebol legálny, lebo nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných zákonov. Táto skutočnosť bola dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   problém   nastolený   sťažovateľom   na   ústavnú   ochranu   bol   dostatočne vyriešený v uvedenej časti vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, a preto ústavný súd námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ústavy, ktoré on sám osobitne neodôvodnil, už nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   sťažovateľových   práv,   avšak   nezrušil   súhlas zo 4. augusta 2010, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti, s ohľadom na to, že odpočúvanie telefonických hovorov na jeho základe už bolo realizované, pričom zrušenie označeného uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde už neprichádzalo do úvahy (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nie   je   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).

Pretože porušenie označených práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 2 000   €,   ktoré   zohľadňuje   predovšetkým   okolnosti   tohto   prípadu,   a to   charakter posudzovaného konania, ako aj okolnosti s ním súvisiaceho trestného konania vedeného proti sťažovateľovi a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Napokon   sťažovateľ   požiadal   aj   o   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia advokátom v celkovej sume 475,93 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto mu ústavný súd priznal trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby (z nich dva – prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti   ústavnému   súdu,   vykonané   v   roku   2011   a   tretí   úkon   –   písomné   vyjadrenie k stanovisku   účastníka   konania,   vykonaný   v   roku   2012).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € (v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 €) a 7,63 € (v roku 2011 sumu 7,41 €) režijný   paušál.   Podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky   ak   je   advokát   platiteľom   dane   z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je   advokát   povinný   platiť   podľa   osobitného   predpisu.   V   predmetnej   veci   teda   odmena predstavuje   spolu   sumu   475,94   €.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov konania v celej sťažovateľom uplatnenej sume.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012