znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 114/2011-20Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 16 CoE/115/2010-38 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra   2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/115/2010-38 z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou založenou na účely podnikania, v rámci ktorého je jej predmetom aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o revolvingovom úvere poskytla fyzickej osobe úver, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v mesačných splátkach. Keďže dlžníčka neuhradila dlžné čiastky, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka podala návrh na výkon exekúcie   súdnemu   exekútorovi   Mgr.   D.   K.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   ktorým   sa domáhala   vymoženia   sumy   2   354,61   €   s príslušenstvom   proti   povinnej   na   základe exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku   sp.   zn.   RK-515/08-MK z 25. septembra 2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý nadobudol právoplatnosť 14. októbra 2008 a stal sa vykonateľným 17. októbra 2008.

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 15 Er/2608/2009-11 zo 7. apríla 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, ako aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Podľa skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti krajský súd uznesením č.   k.   16   CoE/115/2010-38   z 30.   júna   2010   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie prvostupňového súdu.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva, čo   dokumentovala   vlastnou   právnou   analýzou   uvedenej   veci,   v ktorej   okrem   iného poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   a Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev. Sťažovateľka   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   veci   nález,   v ktorom   vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   napadnutým   uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

7.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

8. Ústavný súd listom č. k. Rvp 6864/2010-15 z 9. februára 2010 požiadal okresný súd   o zaslanie   kompletného   spisu   z konania   vedeného   pod   sp.   zn.   15   Er   2608/2009. Z uvedeného spisu bolo zistené, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením č. k. 15 Er 2608/2009-11 zo 7. apríla 2010 tak, že žiadosť zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie 29. apríla 2010. Spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie 15. júna 2010. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 8 CoE/128/2010-38 z 22. decembra 2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28. januára 2011.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd uvádza, že k porušeniu označených práv,   ako   ich   uvádza   vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka,   nemohlo   dôjsť   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu,   keďže   toto   sa   na   vec   vôbec   nevzťahuje.   Krajský   súd v uvedenej veci rozhodol až 22. decembra 2010 (sťažnosť bola ústavnému súdu podaná už 17. septembra 2010, pozn.) a toto rozhodnutie sa stalo právoplatným 28. januára 2011.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011