znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 114/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžf   54/2007   a jeho   rozsudkom z 23. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2009   doručená   faxom   (23.   februára   2009   poštou)   a doplnená   30.   marca   2009   sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžf 54/2007 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2008.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Daňový úrad Košice II vydal dňa 8. 10. 2001 protokol o daňovej kontrole č. j. 696/2201/209/66486/01/Če   vykonanej   u   kontrolovaného   subjektu   –   sťažovateľa... Predmetom   kontroly   bola   daň   z   pridanej   hodnoty   -   overenie   oprávnenosti   čerpania nadmerného odpočtu DPH za obdobie december 2000...

Žiadosťou o zaplatenie úroku z preplatku za oneskorené vrátenie preplatku dane po lehote   ustanovenej   zákonom,   ktorého   vznik   zapríčinil   správca   dane   svojim   nezákonným rozhodnutím a nezákonným postupom zo dňa 3. 5. 2005 adresovanou Daňovému úradu Košice V žiadal sťažovateľ o zaplatenie úroku z preplatku, ktorého vznik zapríčinil správca dane a ktorý bol povinný správca dane zaplatiť podľa ustanovenia § 63 ods. 6 Zákona o správe daní a poplatkov.

Daňový   úrad   Košice   V   rozhodnutím   o   nepriznaní   úroku z preplatku   sp.   zn. 709/230/20979/05/ZAK zo dňa 6. 6. 2005... rozhodol, že... žiadosti... nevyhovel...

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu... na Krajský súd v Košiciach... Krajský súd v Košiciach rozsudkom... zo dňa 12. 4. 2007 žalobu zamietol... Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008 potvrdil   napadnutý   rozsudok...   Predmetný   rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni sťažovateľa dňa 19. 12. 2008...“.

2. Sťažovateľ ďalej uviedol, že

a) „... zavinením správcu dane vznikol sťažovateľovi preplatok na dani z pridanej hodnoty   a   to   tým,   že   mu   nebol   vrátený   nadmerný   odpočet.   Tento   preplatok   zapríčinil správca dane tým, že nedodržal lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, teda lehotu 10 dní od   ukončenia   kontroly   oprávnenosti   nadmerného   odpočtu   DPH.   Doba,   počas   ktorej preplatok   správca   dane   neoprávnene   zadržiaval,   začala   plynúť   8.   11.   2001   a   skončila dňom, kedy bol nadmerný odpočet sťažovateľovi vyplatený. Za toto obdobie má sťažovateľ nárok na úrok z preplatku. Toto právo mu priznáva § 63 ods. 6 a pokiaľ mu DÚ KE V úrok z preplatku   za   dobu   jeho   oneskoreného   vrátenia   nepriznal,   zasiahol   tým   do   práva sťažovateľa, ktoré mu zákon dáva...“;

b) „za deň prerokovania a doručenia protokolu o výsledkoch daňovej kontroly zo dňa   8. 10.   2001   sp.   zn.   696/2201/209/66486/01/Če   je   potrebné   považovať   deň   29.   10. 2001...“;

c) „podstatou   jeho   žaloby   bola   skutočnosť,   že   napriek   tomu,   že   správca   dane prerokoval s ním protokol o daňovej kontrole dňa 29. 10. 2001, až dňa 12. 9. 2003 mu vrátil sumu 136,570,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet DPH a dňa 22. 1. 2004 mu vrátil sumu 39.541,- Sk, ktorú označil ako nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2000. Na základe týchto skutočnosti si uplatnil nárok na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie preplatku dane. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že podľa ustanovenia § 15 ods. 5 Zákona č. 511/1992 Zb. bol správca dane povinný vydať do 10 dní od ukončenia kontroly rozhodnutie o vrátení uvedených súm a tieto mu aj vrátiť.

Súd   I.   stupňa   zamietol   jeho   žalobu,   pretože   dospel   k   záveru,   že   k   prerokovaniu protokolu nedošlo dňa 29. 10. 2001, ale až 3. 9. 2003.

Súd I. stupňa tento svoj záver zdôvodnil úvahami, v ktorých poukázal na to, že jeho právny názor, týkajúci sa nemožnosti prerokovať protokol o výsledku daňovej kontroly v iný deň,   ako   v   deň,   ktorý   je   určený   vo   výzve,   ktorú   správca   dane   doručí   kontrolovanému daňovému subjektu spolu s protokolom o daňovej kontrole...“.

3.   Sťažovateľ   konštatoval,   že   s právnym   názorom   krajského   súdu   sa   stotožnil   aj najvyšší súd, pričom „Tým, že tak I. stupňový, ako aj odvolací súd neposkytli sťažovateľovi v rámci konania o jeho žalobe ochranu proti konaniu správcu dane, ktoré je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, odmietli tým poskytnúť sťažovateľovi ochranu, ktorú súdy Slovenskej republiky v konaniach vo veciach správneho súdnictva   podľa   §   244   a   nasledujúcich   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   povinné poskytovať...

V   dôsledku   nedodržania   princípov   zákonom   ustanoveného   postupu,   zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, došlo teda k zásahu do práv sťažovateľa na pokojné užívanie jeho majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008, bolo porušené.

Ústavný   sád   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 54/2007 zo dňa 23. 9. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   a dodatkovým   protokolom   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho rozhodnutím sp. zn. 5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008.

1.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 15 ods. 10 a 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (pozri   body   2   a 3   I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto relevantných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„... Najvyšší súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné...

Predmetom   preskúmania   vymedzeného   žalobou   podľa   krajského   súdu   bolo posúdenie, či správca dane, ktorého postup je ohraničený článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, môže napriek tomu, že zákon to výslovne neupravuje, pokračovať v prerokovaní protokolu v ďalší dohodnutý termín, a či je daňová kontrola ukončená až v novom termíne prerokovania protokolu alebo je ukončená v deň určenom na prerokovanie v prvej výzve správcu dane. Od   uvedeného   posúdenia   potom   záviselo   rozhodnutie   o   správnosti   a   zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa   názoru   krajského   súdu   bol   správcom   dane   zvolený   postup   pri   ukončení daňovej kontroly u žalobcu v súlade so zákonom, vychádzal zo zásady ochrany záujmov nielen štátu, ale aj daňových subjektov v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

S týmto názorom krajského súdu sa stotožnil aj odvolací súd. Z ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 30. novembra 2001 vyplýva nasledovný postup: 1/ zamestnanec správcu dane vyhotoví protokol o daňovej kontrole 2/doručí ho kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na jeho prerokovanie 3/ daňový subjekt je oprávnený sa písomne vyjadriť najneskôr v deň prerokovania 4/ po prerokovaní protokolu podpisuje protokol kontrolovaný daňový subjekt a zamestnanec správcu dane (odmietnutie podpísať zamestnanec poznamená) 5/ deň prerokovania je dňom doručenia

Z   uvedeného   znenia   vyplývajú   povinnosti   daňovému   orgánu   vyhotoviť   protokol, doručiť   protokol   kontrolovanému   dňovému   subjektu   spolu   s   výzvou   na   prerokovanie a prerokovať protokol. Žiadne lehoty na vykonanie uložených povinností daňového orgánu z uvedeného ustanovenia nevyplývajú. Až okamihom prerokovania bez konkretizovania jeho dĺžky spája zákon tam uvedené skutočnosti - zánik možnosti daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu,   -   vznik   povinnosti   podpísania   protokolu   zamestnancom   správcu   dane a daňovým subjektom, a/c odmietnutie podpísania, - prevzatie protokolu alebo odmietnutie prevzatia daňovým subjektom a - doručenie protokolu.

Podľa   odvolacieho   súdu   tak   uvedené   znenie   zákonného   ustanovenia   nevylučuje prerokovať protokol aj viac krát, nielen preto, že takáto možnosť nie je výslovne vylúčená, ale aj preto, ako to posúdil aj krajský súd, že to nie je v rozpore so žiadnym ustanovením zákona   a   neprieči   sa   to   účelu   inštitútu   kontroly,   ktorým   je   zistenie   alebo   preverenie správneho určenia dane alebo vznik daňovej povinnosti.

V súlade s uvedeným potom po dni prerokovania protokolu a súčasne jeho doručenia daňovému subjektu končí možnosť správcu dane opraviť alebo doplniť protokol o daňovej kontrole   (ods.   12)   a   začína   sa   vyrubovacie   konanie   (ods.   13   uvedeného   zákonného ustanovenia).

Ak   teda   žalovaný   pri   rozhodovaní   o   oprávnenosti   návrhu   žalobcu   na   zaplatenie úroku v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vychádzal so záveru, že pokiaľ nebol protokol podpísaný, nebol ani prerokovaný, bolo jeho rozhodnutie správne, v súlade so zákonom.   Ani   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nebol   žalovaný   v   omeškaní   s   vrátením preplatku pre uvedené dôvody.

Námietky žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného tak neboli dôvodné, krajský súd rozhodol správne, ak podanú žalobu ako neodôvodnenú zamietol.

Keďže v odvolaní uvedené dôvody nespochybňujú správnosť rozhodnutia krajského súdu, odvolací súd posúdil žalobcom podané odvolanie ako neopodstatnené a rozsudok krajského súdu podľa § 219 ako vecne správny potvrdil...“

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 31. mája 2007) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 54/2007 z 23. septembra 2008 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie „práva   na   pokojné   užívanie   jeho majetku   zakotvené   v článku   1   Dodatkového   protokolu“ už   uvedeným   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu.   Tvrdil,   že   k porušeniu   tohto   práva   došlo „v   dôsledku nedodržania   princípov   zákonom   ustanoveného   postupu   zakotveného   v článku   46   ods.   1 ústavy“ (pozri aj bod 4 I. časti odôvodnenia).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

K namietanému porušeniu tohto práva ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru,   ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť   v časti   pre   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti (z už uvedeného dôvodu odmietnutia jej prvej časti), ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami hmotnoprávneho   charakteru   a ústavnoprocesnými   princípmi   z perspektívy   ich   možného porušenia.

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti ešte poznamenáva, že ústava, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dodatkový protokol k nemu poskytujú ochranu len takému majetku, ktorý je vo vlastníctve oprávnenej (na podanie sťažnosti, pozn.) osoby. Majetkové hodnoty, ktoré má takáto osoba v úmysle ešte len nadobudnúť, takejto ochrane nepodliehajú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009