znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 114/08-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti T. H., Nórsko, zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., B., namietajúceho porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 64/2006 z 28. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   T.   H.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 5 CoP 64/2006 z 28. februára 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 64/2006 z 28. februára 2007 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. T. H. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť T. H. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti T. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn. I. ÚS 114/08 z 10. apríla 2008 na ďalšie konanie časť sťažnosti T. H. (ďalej len „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 CoP 64/2006 z 28. februára 2007.

Zo sťažnosti (jej doplnenia), z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva, že rodičia maloletých detí (sťažovateľ a matka maloletých detí) uzavreli manželstvo 5. februára 2000 v Nórsku. V máji 2004 sa sťažovateľ odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Dňa 18. augusta 2004 bolo schválené administratívne rozhodnutie príslušného nórskeho úradu, ktorým boli manželia vzájomne odlúčení. Právo starostlivosti o maloletých bolo upravené dočasným rozhodnutím príslušného súdu vo V. v Nórsku zo 7. septembra 2004, v zmysle ktorého boli maloleté deti zverené do dennej starostlivosti matky a zároveň bol   vyhlásený   úradný   zákaz pre   obidvoch   rodičov   vycestovať   s   maloletými   deťmi   bez súhlasu druhého rodiča z Nórskeho kráľovstva. Dňa 8. júla 2005 matka maloletých detí bez vedomia otca odviezla maloleté deti na územie Slovenska. Podľa rozhodnutia Okresného súdu   vo   V.   z 21. septembra   2005   č.   k.   05-074059   TVI-VTRA, odvolacieho   súdu   v Halogalande   (rozsudkom   č.   k.   05-156977   ASI-HALO   z 10. marca   2006)   a dovolacieho Najvyššieho súdu (rozsudkom z 23. mája 2006) boli obe maloleté deti zverené do spoločnej rodičovskej zodpovednosti a každodennej starostlivosti otca.

Sťažovateľ - otec maloletých detí T. H., a J. H., (ďalej len „maloleté deti“) - podal 14.   decembra   2005   prostredníctvom   Centra   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a mládeže   Okresnému   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na nariadenie návratu maloletých detí do Nórskeho kráľovstva. Sťažovateľ sa v návrhu odvolal na   ustanovenia   Dohovoru   č. 119/2001   Z.   z.   o   občianskoprávnych   aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 P 50/2006 z 23. mája 2006 návrat maloletých detí do Nórskeho kráľovstva nenariadil, keďže zistil, že neboli splnené podmienky na takýto postup, vychádzajúc z čl. 13 písm. b) Dohovoru.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   5   CoP   64/2006 z 28. februára   2007   prvostupňové   uznesenie   potvrdil   stotožniac   sa   (skutkovo   a právne) so závermi prvostupňového uznesenia.

Sťažovateľ porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) videl v tom, že „vzhľadom na závažnosť veci advokátka sťažovateľa (...) požiadala krajský súd, aby nariadil pojednávanie (...). Nariadenie pojednávania urgovala aj listom zo dňa 4. 12.   2006.   Poukazujem   na   to,   že   v   tejto   veci   prvostupňový   súd   urobil   znalecké dokazovanie,   ktoré   bolo   v   rozpore   so   spravodlivým   procesom.   Znalecký   posudok   bol vypracovaný výlučne na základe tvrdení matky a popisu rodinnej situácie matkou detí. Súd neumožnil otcovi detí zúčastniť sa znaleckého dokazovania napriek tomu, že otec mohol v prípade potreby pricestovať na Slovensko. Znalecký posudok nepreskúmal aktuálny vzťah otca a detí. Znalkyňa ničím nepodložila svoje závažné tvrdenia v závere posudku, keďže vychádzala   len   z   tvrdení   matky.   Znalkyňa   v   posudku   uviedla,   že   sa   zlepšila   dynamika mentálneho   a   osobnostného   vývinu   maloletých   detí,   pričom   deti   nepoznala   pred ich odchodom z Nórska, ani nebrala do úvahy, že psychický stav detí sa zhoršil až po príchode na Slovensko. Okresný súd teda závažne pochybil tým, že znalecký posudok bol vypracovaný na základe jednostranných zistení, znalkyňa neporovnala znalecký posudok detí vypracovaný znalcom v Nórsku, ani neporovnala informácie o deťoch od osôb, ktoré poznali deti v Nórsku. Znalecký posudok nórskeho psychológa K. zo dňa 28. 6. 2005 bol vyhotovený na základe rozhovoru a pozorovaní obidvoch účastníkov konania, oboch detí, ako aj rozhovorov s personálom škôlok, ktoré deti v Nórsku navštevovali. Naproti tomu obidva znalecké posudky, znalecký posudok znalkyne Mgr. L. A., ktorý bol vypracovaný na základe   žiadosti   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   ako   aj   PhDr. S.,   ktorý   bol vypracovaný na základe žiadosti matky detí, boli vyhotovené na základe jednostranného rozhovoru   s   matkou   a   deťmi   bez   toho,   aby   bol   prizvaný   navrhovateľ.   (...)   Tým,   že navrhovateľ nebol vo veci prizvaný a vypočutý, ani mu nebola daná možnosť absolvovať pohovor so znalcom na Slovensku, bola mu týmto postupom odňatá možnosť vyjadriť sa a tým bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivé súdne konanie bolo teda porušené tým, že vec nebola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná a boli porušené aj ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to Dohovoru (...) o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.“.

Sťažovateľ   na   podporu   už   uvedeného   priložil   k sťažnosti   overenú   fotokópiu znaleckého posudku psychológa Odd J. K. z 28. júna 2005 a jeho doplnok z 15. februára 2006.

Porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru odôvodnil sťažovateľ tým, že mu „bola   odňatá   možnosť   starať   sa   osobne   o   svoje   maloleté   deti   napriek   právoplatným rozhodnutiam nórskych súdov a napriek ustanoveniam Dohovoru (...) o občianskoprávnych aspektoch   medzinárodných   únosov   detí.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   a   Krajský   súd v Žiline   nerešpektovali   ustanovenia   Dohovoru   (...)   o   občianskoprávnych   aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorého cieľom je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene   premiestnené   do   niektorého   zmluvného   štátu   alebo   sú   v   ňom   zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Nerešpektovaním ustanovení medzinárodnej zmluvy a svojou nečinnosťou počas 15,5 mesiaca zabránili sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým, že „... okresný a krajský súd nekonali tak, aby konanie týkajúce sa sťažovateľa bolo rýchle a účinné, čo má za následok stav právnej neistoty. Sťažovateľ je toho názoru, že ústavný súd by mal prihliadnuť najmä na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv za obdobie od 14. 12. 2005, kedy bol podaný návrh súdu na návrat maloletých deti do Nórskeho kráľovstva, sa už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol takto:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6.   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 23. 5. 2006, sp. zn. 4 P/50/2006 a postupom Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 2. 2007, sp. zn. 5 CoP/64/2006 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   podľa   článku   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 23. 5. 2006, sp. zn. 4 P/50/2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 2. 2007, sp. zn. 5 CoP/64/2006 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   či.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 23. 5. 2006, sp. zn. 4 P/50/2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 2. 2007, sp. zn. 5 CoP/64/2006 porušené bolo. 4.   Uznesenie   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa   23.   5.   2006, sp. zn. 4 P/50/2006   a uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   28.   2.   2007, sp. zn. 5 CoP/64/2006, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5.   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 P/50/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

7. Okresný súd (...) je povinný uhradiť trovy (...) 6.296,- Sk (...).“

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadril predseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 322/08 zo 6. mája 2008, v ktorom uviedol, že výzvu postúpil na vybavenie predsedovi príslušného senátu (5 Co), ktorý inter cetera poukázal „...na dôvody uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.2.2007 sp. zn. 5 CoP 64/2006. Niet zákonného dôvodu ani možnosti, aby som toto rozhodnutie ďalej komentoval, prípadne doplňoval dôvody.“.

K vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   okrem oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 Dohovoru cieľom tohto dohovoru je

a)   zabezpečiť   okamžitý   návrat   detí,   ktoré   boli   neoprávnene   premiestnené   do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b)   zabezpečiť,   aby   opatrovnícke   práva   a   práva   styku   podľa   právneho   poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa   čl.   3   Dohovoru   premiestnenie   alebo   zadržanie   dieťaťa   sa   považuje za neoprávnené, a

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke   právo   uvedené   v   písmene   a)   možno   nadobudnúť   najmä   priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa   čl.   12   Dohovoru   ak bolo   dieťa   neoprávnene   premiestnené   alebo   zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Justičný   alebo   správny   orgán   nariadi   návrat   dieťaťa,   aj   keď   sa   konanie   začalo po uplynutí   lehoty   jedného   roka   uvedenej   v   predchádzajúcom   odseku,   okrem   prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a)   osoba,   inštitúcia   alebo   iná   právnická   osoba,   ktorá   mala   dieťa   v   osobnej starostlivosti,   v   čase   premiestnenia   alebo   zadržania   opatrovnícke   právo   skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tento upravuje postup súdu   a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní tak,   aby bola zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerané ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 176 ods. 2 OSP o ostatných veciach vrátane rozhodnutia v konaní o vrátení dieťaťa,   ktoré   bolo   neoprávnene   premiestnené   alebo   zadržané,   sa   rozhoduje   uznesením (uvedeným uznesením je rozhodované „vo veci samej“, pozn.).

III.

1. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na ďalšie   konanie,   bolo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 CoP 64/2006 z 28. februára 2007 došlo k porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

1.1 Namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) videl   predovšetkým   v tom,   že „vzhľadom   na   závažnosť   veci“ malo   byť   nariadené pojednávanie pred odvolacím súdom, o čo prostredníctvom právnej zástupkyne požiadal (a urgoval)   krajský   súd.   Ďalej   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   vykonal   v rozpore so spravodlivým   procesom   znalecké   dokazovanie,   pretože „znalecký   posudok   bol vypracovaný výlučne na základe tvrdení matky a popisu rodinnej situácie matkou detí“, okresný súd „neumožnil otcovi detí zúčastniť sa znaleckého dokazovania“ , a teda znalecký posudok nepreskúmal aktuálny vzťah otca a maloletých detí, hoci sťažovateľ bol ochotný za týmto účelom pricestovať na Slovensko. Ďalej uviedol, že „znalkyňa v posudku uviedla, že sa zlepšila dynamika mentálneho a osobnostného vývinu maloletých detí, pričom deti nepoznala pred ich odchodom z Nórska...“. V neposlednom rade poukázal na skutočnosť, že okresný   súd   závažne   pochybil,   keď   „znalkyňa   neporovnala   znalecký   posudok   detí vypracovaný   znalcom   v   Nórsku,   ani   neporovnala   informácie   o   deťoch   od   osôb,   ktoré poznali deti v Nórsku. Znalecký posudok nórskeho psychológa K. zo dňa 28. 6. 2005 bol vyhotovený na základe rozhovoru a pozorovaní obidvoch účastníkov konania, oboch detí, ako   aj   rozhovorov   s   personálom   škôlok,   ktoré   deti   v   Nórsku   navštevovali.“. Záverom uviedol, že „nebol vo veci prizvaný a vypočutý, ani mu nebola daná možnosť absolvovať pohovor so znalcom na Slovensku“ v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa, a tým   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivý   súdny   proces. Na   podporu   uvedeného sťažovateľ priložil k sťažnosti overenú fotokópiu znaleckého posudku psychológa Odd J. K. z 28. júna 2005 a jeho doplnok z 15. februára 2006, na ktoré namietané uznesenie krajského súdu (ale tiež okresného súdu) nijakým spôsobom nereagovalo.

Okresný súd v uznesení z 23. mája 2006 (ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu krajského   súdu) inter   cetera uviedol: „...   cieľom   Dohovoru   o   občiansko-právnych aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   je   zabezpečiť   okamžitý   návrat   detí,   ktoré   boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. (...) Vzhľadom   na tvrdenia   (...)   matky,   súd vo veci   nariadil   znalecké dokazovanie (...).   Ako vyplýva zo záverov tohto znaleckého posudku, maloleté deti sa na prostredie na Slovensku adaptovali dobre v dôsledku čoho sa zlepšila aj dynamika ich mentálneho a osobnostného vývinu. (...) Znalkyňa skonštatovala, že návrat detí do Nórska bez matky by tieto znášali ťažko   a aktivizovali   by   sa   ich   pôvodné   zdravotné   problémy   s   rizikom   ich   stupňovanie a celkovej stagnácie ich vývinu. Znalkyňa jednoznačne skonštatovala, že v prípade návratu maloletých detí do Nórska existuje vážne nebezpečenstvo ich fyzickej a psychickej ujmy. (...) Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku (...) súd návrat maloletých detí do Nórskeho kráľovstva nenariadil.“

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   sťažovateľ   podal   odvolanie   z 9.   júna   2006, v ktorom inter cetera uviedol: „...okresný súd (...) na základe tvrdení odporkyne nariadil znalkyni (...) vypracovať znalecký posudok, čím procesné pochybil, a tým konal v rozpore s Dohovorom.   Otázky   položené znalcovi   evidentne smerujú   k zisteniu skutočnosti,   či sa maloleté deti zžili s novým prostredím na Slovensku, čo je pre toto konanie o návrate detí irelevantné (...). Odporkyňou poverená psychologička (...) v znaleckom posudku č. 12/2005 zo dňa 11.10.2005 vypracovala znalecký posudok na základe vyšetrení a pozorovaní matky a detí na jeseň v roku 2005. Je nepochybné, že psychologička nebola v kontakte s otcom detí, nepozorovala interakciu detí na otca, ani neobdržala komparatívne informácie od osôb, ktoré poznali deti v Nórsku. Je zrejmé z jej tvrdenia, že založila svoje zhodnotenie na matkiných   tvrdeniach   o   problémoch   v   manželstve   a   na   detských   reakciách   k   týmto tvrdeniam. Znalecký posudok č. 12/2005 bol vypracovaný približne tri mesiace po vyšetrení detí   nórskym   súdnym   znalcom,   ktorý   u   detí   nediagnostikoval   žiadne   závažné   psychické problémy. Všetky postraumatické psychické reakcie detí diagnostikovala psychologička až po ich trojmesačnom pobyte na Slovensku, kde žili iba v opatere matky a bez akéhokoľvek kontaktu   s   otcom.   Na   základe   tohto   posudku   je   veľmi   pozoruhodné,   že   za   toto   krátke obdobie čo boli deti v opatere matky na Slovensku si stihli vybudovať averziu voči svojmu otcovi. V znaleckom posudku č. 8/2006 vypracovanom psychologičkou (...) je uvedené, že citové vzťahy maloletých detí k rodičom sú zachované. Avšak citový vzťah k otcovi potláčajú ako obrannú reakciu na správanie matky. Obe deti prebrali matkin spôsob správania sa a jej   myslenie.   Pri   porovnaní   vyjadrení   nórskym   súdom   ustanoveného   znalca   (...)   je evidentné, že psychický stav detí bol pred ich neoprávneným premiestnením lepší, pretože všetky postraumatické psychické reakcie sa u detí prejavili až po ich príchode na Slovensko. (...)   Nakoľko   obe   psychologičky   (...)   nepoznali   psychický   stav   detí   pred   ich   odchodom z Nórska nemožno považovať ich psychologické posudky za absolútne objektívne.(...)“

Krajský súd v namietanom potvrdzujúcom uznesení z 28. februára 2007 uviedol, že sťažovateľ v podanom odvolaní namietal voči prvostupňovému uzneseniu „procesné vady, ktoré   majú   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci“. Ďalej   krajský   súd   poukázal na námietky sťažovateľa, že „prvostupňový súd procesné pochybil, keď nariadil znalecké dokazovanie v predmetnej veci a bral do úvahy znalecké posudky, jednak znalecký posudok predložený matkou maloletých detí, ako aj posudok vyhotovený v priebehu konania, pričom obidve psychologičky nepoznali psychický stav detí pred ich odchodom z Nórska a z toho dôvodu nemožno považovať psychologické posudky za absolútne objektívne. (...)“.

Krajský   súd „preskúmal   rozhodnutie   okresného   súdu   (...)   a   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne   potvrdil“. Ďalej   poukázal   na   závery   dvoch   znaleckých   posudkov   týkajúcich sa maloletých   detí   a vypracovaných   slovenskými   znalcami   a uviedol,   že   sa „stotožnil so závermi   prvostupňového   súdu.“ Záverom   bez   ďalšieho   odcitoval   čl.   13   písm.   b) Dohovoru a čl. 3 ods. 1, 2 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor „...ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej   musí   predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho konania   v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom a Dohovorom),   najmä   garanciám   obsiahnutým   v princípe   rovností   zbraní   a práve   na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152   ods.   4   a   čl.   154c   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   Dohovor,   dohovor   a   judikatúra vzťahujúca   sa   na   nich   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Podobne ESĽP už uviedol, že „rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu“ (Neumeister c. Rakúsko z 27. júna 1968) alebo „právo na spravodlivý proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane“ (Szwabovicz c. Švédsko z 30.júna 1959, č. 434/58, Annuaire, zv. II). Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení. Vo veci   Dombo   Beheer   B.V.   c.   Holandsko   z 27.   októbra   1993   ESĽP   uviedol, že v „súkromnoprávnych   sporoch   rovnosť   zbraní   zahŕňa   povinnosť   poskytnúť   každému účastníkovi   primeranú   možnosť   obhájiť   svoju   vec,   vrátane   predloženia   dôkazov, za podmienok, aby nebol postavený do situácie, ktorá je jasne nevýhodnejšia ako situácia odporcu“.

Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého základným predpokladom je už uvedená rovnosť účastníkov konania. Na základe zásady kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie   malo   vychádzať   predovšetkým   z   výsledkov   konfrontácie   strán   v   spore, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady vymedzil   ESĽP   v   mnohých   rozhodnutiach,   napr. „(...)   jedným   z   prvkov   spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom   ovplyvniť   jeho   rozhodnutie   a   vyjadriť   sa   k   nim“   (Mantovanelli   c.   Francúzsko z 18. marca 1997).

Významnú   úlohu   v   procese   hodnotenia   dôkazov   (§   132   OSP)   zohráva   vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale   naopak,   malo   by   sa   vytvárať   na   základe   starostlivého   uváženia   a   zhodnotenia jednotlivých   dôkazov   jednotlivo   aj v   ich   komplexnosti   tak,   aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé   (pretože   inštitút   odôvodnenia   je   jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, pozn.).

V podobnom duchu ESĽP v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania   rozsudkov,   z ktorých   napr.   vyplýva, že   súdne   rozhodnutia   musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z   9.   decembra   1994).   Právna   teória   civilného   procesu   tiež   vymedzila   niekoľko   ďalších požiadaviek na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej   požiadavke   preskúmateľnosti.   Táto   má   svoje   opodstatnenie   nielen   z   hľadiska možného   použitia   opravných   prostriedkov,   ale   tiež   preto,   že   hoci   zákonné   ustanovenia týkajúce   sa   spôsobu   odôvodňovania   rozsudkov   samy   o   sebe   nepožívajú   ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.

Odôvodnenie   má   obsahovať   „dostatok   dôvodov   a   súčasne   ich   uvedenie   má   byť zrozumiteľné,   súd   je   teda   povinný   formulovať   odôvodnenie   spôsobom,   ktorý   zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hladiská“ (Mazák, J.: Základy občianskeho procesného práva. Iura Edition,   Bratislava   2002,   s.   299).   Z   formulácie   §   132   OSP   možno   vyvodiť,   že   súd   je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je   totiž   limitovaná   tiež   požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

K rovnakým záverom dospel tiež ústavný súd, ktorý vo svojej početnej rozhodovacej činnosti   predovšetkým   v súvislosti   s čl.   46   ods.   1   ústavy   (obsahovým   pendantom   čl.   6 ods. 1 dohovoru)   napr.   uviedol:   „všeobecný   súd   musí   vychádzať   z toho,   že   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§   3   OSP)   (napr.   IV.   ÚS   1/02).   V občianskom súdnom   konaní   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo   o ich   pravdivosti   nemá   dôvodné   a závažné   pochybnosti   (§   153   ods.   1   OSP). Rozhodnutiu   súdu   vo   veci   samej   musí   teda   predchádzať   činnosť   súdu   zameraná na spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   –   dokazovanie   zodpovedajúce   garanciám spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   čl. 6   ods. 1   Dohovoru,   najmä   garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie“ (I. ÚS 52/03). Ústavný   súd   formuloval   požiadavku   rovnosti   zbraní   tiež   v   tom   zmysle,   že   „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00).

V posudzovanej   veci   krajský   súd   neodôvodnil   dostatočným   spôsobom   namietané rozhodnutie,   ktorú   vadu   nebolo   možné   konvalidovať   ani   obsahom   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (z tých istých dôvodov, pozn.). Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby sa v okolnostiach danej veci vysporiadal v odôvodnení svojho   rozhodnutia   s dôkazmi   produkovanými   nielen   matkou   maloletých   detí,   ale   tieto konfrontoval tiež s dôkazmi navrhnutými sťažovateľom, osobitne vtedy, ak prejavil snahu pricestovať na Slovensko a osobne sa zúčastniť na pojednávaní, čo mu malo byť, vzhľadom na charakter konania umožnené. Odkaz odvolacieho súdu na znenie § 214 ods. 2 písm. c) OSP neobstojí, pretože aj keď bolo rozhodované vo forme uznesenia, toto konanie sa týka posudzovania   nielen   národného   práva,   ale   tiež   Dohovoru   a   nariadenia   Rady   (ES) č. 2201/2003, tzv. „Brusel II bis“ (pozri ďalej) a v posudzovanej veci ide o rozhodovanie „vo   veci   samej“   (starostlivosti   súdu   o maloleté   deti);   preto   odkaz   krajského   súdu na ustanovenie § 214 ods. 2 písm. c) OSP bez ďalšieho neobstojí.

Rovnako   bolo   povinnosťou   krajského   (odvolacieho)   súdu,   aby   sa   vysporiadal v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   so znaleckými   posudkami   vypracovanými   nielen znalcami na Slovensku, ale tiež so znaleckým posudkom vypracovaným znalcom z Nórska, ktorý   bol   sťažovateľom   v   tomto   konaní predložený.   Krajský   súd   na uvedené   okolnosti v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju argumentáciu   oprel   výlučne   o závery   dvoch   znaleckých   posudkov   vypracovaných na Slovensku a iba nimi odôvodnil svoje právne závery pre postup podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru,   v zmysle   ktorého   justičný   alebo   správny   orgán   dožiadaného   štátu   nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa   vystavil   fyzickej   alebo   duševnej   ujme   alebo   ho   inak   priviedol   do   neznesiteľnej situácie.

Krajský súd uvedeným správaním porušil nielen už citované procesné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale tiež samotný čl. 13 in fine Dohovoru   v zmysle   ktorého   pri   hodnotení   okolností   uvedených   v   tomto   článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, t. j. v danom prípade príslušný nórsky orgán (napr. znalecký posudok sťažovateľom predložený súdu, príslušné na vec sa vzťahujúce rozhodnutia nórskeho súdu a pod.).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   pri   rozhodovaní   o   návrate   dieťaťa do iného   zmluvného   štátu   Dohovoru   musia   súdy   vychádzať   zo   starostlivo   zisteného skutkového   stavu;   to   znamená,   že   dôvody,   ktoré   by   mohli   eliminovať   návrat   dieťaťa do miesta   bydliska   v   inom   členskom   štáte,   musia   byť   zistené   a   objasnené   natoľko dostatočne,   aby   posúdenie   (ne)navrátenia   maloletých   detí   nevychádzalo   iba   z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   zistiť   skutočný   postoj   rodiča   žijúceho   v   zahraničí k súčasnému pobytu maloletých detí v Slovenskej republike ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletých detí, t. j. nórskych orgánov. V neposlednom rade všeobecné   súdy   mali   pri   svojom   rozhodnutí   zohľadniť   nielen   text Dohovoru,   ale   tiež nariadenia   Rady   (ES)   č.   2201/2003,   tzv.   „Brusel   II   bis“,   ktorého   vzťah   k Dohovoru   je komplementárny, t. j. v rámci Európskej únie sa prednostne použije „Brusel II bis“ pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor (pre inšpiráciu v tomto smere pozri napr. http://ec.europa.eu/civiljustice/parental_resp/parental_resp_ec_vdm_cs.pdf).

Z uvedených dôvodov treba považovať právne závery krajského súdu argumentujúce v danej veci čl. 13 písm. b) Dohovoru za predčasné. Vzhľadom na „procesné“ pochybenia krajského   súdu   (nedostatok   dôvodov   rozhodnutia,   pozn.),   pre   ktoré   ústavný   súd   jeho uznesenie   zrušil,   ústavnému   súdu   ani   neprináleží   v tejto   fáze   konania   zaujať   postoj k „hmotnoprávnej“ stránke veci.

1.2 Namietané porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a   čl. 8 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z procesných dôvodov, ktoré rozhodnutie zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa   názoru   ústavného   súdu   priestor   na to,   aby   sa   krajský   súd   sám   (aj   v súčinnosti s účastníkmi   konania)   vyrovnal   s ochranou   označeného   základného   práva   podľa   čl.   19 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   8   ods.   2   dohovoru,   a to   novým   (ďalším)   rozhodnutím hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany dohovorom garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré bolo porušené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoP 64/2006 z 28. februára   2007,   bolo   potrebné   toto   uznesenie   zrušiť   a vec   vrátiť   na ďalšie   konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   500 000 Sk. V nadväznosti   na   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na ďalšie   konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenia základných práv týmto spôsobom za dostatočné   a sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktorého   sa   domáhal   z dôvodu, že konanie nebolo rýchle a účinné (v časti namietaných prieťahov v konaní ústavný súd sťažnosť odmietol, pozn.), nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. K. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk   a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008