znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 114/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, netrestným odborom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskou prokuratúrou v Košiciach a Krajským úradom justičnej polície Policajného zboru v Košiciach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007 doručená sťažnosť Ing. I. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“),   Úradom   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   netrestným   odborom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) a Krajským úradom justičnej polície Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľ“). Sťažnosť bola odovzdaná na   poštovú   prepravu   7.   mája   2007   a   doplnená   bola   podaním   doručeným   priamo   do podateľne ústavného súdu 16. mája 2007.

Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

Rozsudkom bývalého Obvodného súdu Košice 2 (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 1267/93 z 3. marca 1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   13   Co   277/94-90   z 20.   decembra   1994   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľa   na   určenie   neplatnosti   rozviazania   jeho   pracovného   pomeru.   Uznesením ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   137/02   z 18.   septembra   2002   bola   odmietnutá   sťažnosť sťažovateľa   proti   citovaným   rozsudkom,   ako   aj   proti   generálnej   prokuratúre,   ktorá nepodala   vo   veci   mimoriadny   opravný   prostriedok.   Sťažnosť   bola   odmietnutá   ako oneskorene podaná. V záhlaví uznesenia ústavného súdu boli omylom uvedení ako účastníci konania   popri   generálnej   prokuratúre,   okresnom   súde   a krajskom   súde   aj   Sociálna poisťovňa   Bratislava,   Krajský   súd   v Prešove   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky. Uznesením   ústavného   súdu   č. k.   III.   ÚS   137/02-29   z 26.   februára   2003   bolo   záhlavie uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 137/02 z 18. septembra 2002 opravené tak, že účastníkmi konania boli generálna prokuratúra, krajský súd, okresný súd, I., a. s., a Ing. M. S., bývalý riaditeľ I., a. s. V záhlaví opravného uznesenia je uvedené, že bolo vydané na základe podnetu sťažovateľa z 24. februára 2003. Ústavný súd na základe otvoreného listu sťažovateľa z 24. februára 2003 zistil, že v záhlaví uznesenia boli uvedené aj také štátne orgány,   ktoré   sťažovateľ   v sťažnosti   neuvádzal,   avšak   výrok   rozhodnutia   a jeho odôvodnenie   sú   správne.   Ústavný   súd   postupoval   podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   v spojení   s ustanovením   §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľ   podal   po   doručení   opravného   uznesenia   ústavného   súdu   24. marca   2003 generálnej prokuratúre trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z ústavného súdu, a to pre   poškodzovanie   cudzích   práv   v zmysle   ustanovenia   §   209   Trestného   zákona.   Podľa názoru   sťažovateľa   došlo   k spáchaniu   trestného   činu.   Jednak   je   v opravnom   uznesení ústavného súdu uvedené, že bolo vydané na základe podnetu sťažovateľa z 24. februára 2003, hoci nešlo o podnet, ale o otvorený list. Okrem toho došlo k porušeniu čl. 133 ústavy, podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok. Uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   KÚJP-77/OVVK-2003   z 12. júna   2003   bola   vec podozrenia   z trestného   činu   poškodzovania   cudzích   práv   podľa   § 209   ods.   1   písm.   a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť sudca ústavného súdu JUDr. Ľubomír Dobrík, odmietnutá s tým, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 159 ods. 2 a 3 Trestného poriadku. Podľa názoru vyšetrovateľa senát ústavného súdu sa pod vedením JUDr. Ľubomíra Dobríka v uznesení sp. zn. III. ÚS 137/02 z 18. septembra 2002 napriek   administratívnej   chybe   v záhlaví   uznesenia   zaoberal   sťažnosťou   podanou sťažovateľom a nie nejakou inou právnou vecou. Preto neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzích práv. Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ 21. júna 2003 sťažnosť. Uznesením krajskej prokuratúry č. k. Kn 2166/03-11 z 12.   januára   2004   bola   sťažnosť   ako   nedôvodná   zamietnutá.   Podľa   názoru   krajskej prokuratúry   opravným   uznesením   ústavný   súd   odstránil   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v pôvodnom znení uznesenia. Keďže išlo o administratívnu chybu pri realizácii opisovacích prác na ústavnom súde s následným vydaním opravného uznesenia, nedošlo ku spáchaniu trestného   činu.   Podaním   z 29.   júna   2004   adresovaným   generálnej   prokuratúre   prejavil sťažovateľ   nespokojnosť   s uznesením   krajskej   prokuratúry.   Podanie   označil   ako „Opakovaný   podnet   so   žiadosťou   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   môjho   trestného oznámenia   zo   dňa   24.   februára   2003“. Prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VII Gn 2114/03-83   zo   7.   septembra   2004   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že   v postupe   krajskej prokuratúry   a vyšetrovateľa   neboli   zistené   žiadne   pochybenia,   a preto   bolo   potrebné opakovaný   podnet   sťažovateľa   odložiť   s tým,   že   ďalším   opakovaným   podnetom   by   sa generálna   prokuratúra   zaoberala   len   v prípade,   ak   by   obsahoval   nové   skutočnosti. Sťažovateľ 29. septembra 2006 podal „Ďalší podnet s trestným oznámením“ adresovaný generálnej   prokuratúre.   Opätovne   v ňom   spochybňuje   vybavenie   pôvodného   trestného oznámenia. Trvá na tom, že ústavný súd nemohol konať na základe jeho podnetu. Keďže proti rozhodnutiam ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nebolo možné vydať ani opravné uznesenie. Prípisom generálnej prokuratúry č. k. VII Gn 2114/03-100 z 2. marca 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že nie je v právomoci orgánov prokuratúry preskúmavať   postup   ústavného   súdu   alebo   nahliadať   do   jeho   spisov.   Z tohto   dôvodu a s poukazom na stanovisko zo 7. septembra 2004 sa generálna prokuratúra už touto vecou ďalej zaoberať nebude.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Zo žiadneho   právneho   predpisu   totiž nevyplýva,   že   by orgány prokuratúry nemali právomoc preskúmavať postup ústavného súdu a nahliadať do jeho spisov. Ústavný súd nemohol vydať opravné uznesenie na základe podnetu sťažovateľa, ale aj preto, že proti rozhodnutiam ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Preto neobstojí záver, že nedošlo k porušeniu ústavy. Rozsudky okresného súdu a krajského súdu boli založené na nesprávne zistenom skutkovom stave, a preto boli nezákonné, a to tým viac, že sťažovateľ bol odborárskym funkcionárom.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry,   krajskej prokuratúry a vyšetrovateľa a prikázal im plniť si povinnosti v zmysle ústavou určeného poslania   a vykonať   nové   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonnosti,   na   obnovenie porušených   práv   sťažovateľa   umožnením   obnovy   konania   o neplatnosť   rozviazania pracovného   pomeru   a na   vyvodenie   právnej   zodpovednosti   za   porušenie   označených základných práv sťažovateľa. Požaduje tiež finančné zadosťučinenie buď v sume 269 860 Sk alebo v sume 902 630 Sk. Prvá suma zodpovedá náhrade mzdy od 24. februára 2003 do 7. mája 2007 a druhá suma zodpovedá náhrade mzdy za dobu neplatného preradenia na inú prácu od 10. mája 1993 do 30. júna 1993. Napokon požaduje aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s uznesením   ústavného   súdu, ktorým bola odmietnutá jeho sťažnosť proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu. Keďže   sťažovateľ   bol   neúspešný   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   po   neúspešných pokusoch   dosiahnuť   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   generálnou prokuratúrou sa obrátil na ústavný súd. Došlo k tomu už po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Ďalším dôvodom nespokojnosti sťažovateľa bol obsah záhlavia uznesenia ústavného súdu, z ktorého vyplývalo, ako keby sa ústavný súd nezaoberal vecou sťažovateľa, resp. nielen   vecou   sťažovateľa.   Ústavný   súd   svoje   pochybenie   napravil   vydaním   opravného uznesenia. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 164 Občianskeho súdneho poriadku je ústavný súd oprávnený opraviť zrejmé chyby   v písaní   kedykoľvek,   a to   aj   bez   návrhu   (podnetu),   teda   aj   z vlastnej   iniciatívy. Rovnako treba podčiarknuť, že inštitút opravného uznesenia nijako nesúvisí s inštitútom opravných prostriedkov, keďže možnosť požadovať vydanie opravného uznesenia nie je možnosťou podať opravný prostriedok. Vzhľadom na túto skutočnosť vydanie opravného uznesenia nie je v rozpore s čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiam ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Na   základe   uvedeného   možno   urobiť   záver,   že   ústavný   súd   vydaním   opravného uznesenia postupoval v plnom   súlade   so   zákonom.   Práve   naopak,   nevydanie opravného uznesenia za situácie, keď išlo o zrejmé chyby v písaní, by bolo potrebné považovať za porušenie zákona. Postupom, ktorý bol v plnom súlade so zákonom, nebolo možné dopustiť sa nijakého trestného činu, keďže jedným zo znakov trestného činu je protiprávne konanie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, závery vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry, podľa ktorých ku spáchaniu trestného činu nedošlo, sú správne.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2007