znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 114/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť 1. Ing. A. P., N., 2. C. O., T., 3. Ing. M. F., T., 4. Ing. M. R., N., 5. J. M., T., 6. Ing. M. D., T., 7. J. K., V., 8. Ing. Š. M., T., 9. Ing. B. M., T., 10. P. K., T., 11. Ing. A. S., T., a 12. J. P., T., zastúpených komerčným právnikom Mgr. I. P., Z., vo veci porušenia ich práv podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu v Dolnom   Kubíne zo 14.   júna 2001 sp.   zn.   5   C 2105/98,   rozsudkom   Krajského súdu v Žiline z 22. januára 2002 sp. zn. 13 Co 2492/01 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003 sp. zn. 2 Cdo 154/02 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P., C. O., Ing. M. F., Ing. M. R., J. M., Ing. M. D., J. K., Ing. Š. M., Ing. B. M., P. K., Ing. A. S. a J. P.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2003 včas doručená sťažnosť 1. Ing. A. P., bytom N., 2. C. O., bytom T., 3. Ing. M. F., bytom T., 4. Ing. M. R., bytom N., 5. J. M., bytom T., 6. Ing. M. D., bytom T., 7. J. K., bytom V., 8. Ing. Š. M., bytom T., 9. Ing. B. M., bytom T., 10. P. K., bytom T., 11. Ing. A. S., bytom T., a 12. J. P., bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených komerčným právnikom Mgr. I. P., Z., vo veci porušenia ich práv podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne (ďalej aj „okresný súd“) zo 14. júna 2001 sp. zn. 5 C 2105/98, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) z 22. januára 2002 sp. zn. 13 Co 2492/01 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 26. februára 2003 sp. zn. 2 Cdo 154/02.  

Sťažovatelia uviedli, že „Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. 1. 2002, zn. 13 Co 2492/01 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 14. 6. 2001, č. j. 5 C 2105/98-441 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobcom 1) a 5) a žalobcom 7) až 12) uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1) a 2) do 3 dní po 13.054,- Sk na účet ich zástupcu. Žalobkyni 6) uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1) a 2) z titulu náhrady trov konania 8.094,- Sk a žalobcu 1) zaviazal zaplatiť žalovaným aj náhradu trov odvolacieho konania 3.316,- Sk.

Proti uvedeného rozsudku, konkrétne časti, kde Krajský súd Žilina zmenil rozsudok prvostupňového   súdu   v Dolnom   Kubíne   o náhrade   trov   konania   podali   sťažovatelia dovolanie.   V tomto   poukázali   na   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v Žiline   sa   na   rozdiel   od prvostupňového súdu v Dolnom Kubíne nesprávne vysporiadal s otázkou priznania náhrady trov konania, keď napriek preukázaniu sa skutočnosti, že odporcovia 1) a 2) vypracovali listy s nepravdivými a skresľujúcimi tvrdeniami voči vedeniu družstva priznal im aj náhradu trov konania. (...)

Sťažovatelia vyjadrujú presvedčenie, že jednotlivé súdy im neposkytli potrebnú súdnu ochranu na uplatnenie ktorej majú zákonný nárok v zmysle § 11 a nasl. Obč. zákonníka v tom,   že   im   nepriznali   aktívnu   legitimáciu   v konaní.   Je   zrejmé,   čo   sa   preukázalo   aj v uvedených súdnych konaniach, že pod pojmom „vedenie družstva“ odporcovia 1) a 2) a iné   oslovené   osoby   chápali   jednotlivých   členov   vedenia   tak,   ako   boli   títo   označení v žalobnom návrhu.

Postupom súdov v týchto konaniach boli porušené ich ústavné práva zakotvené v § 19 odst. 1, 2, 3 Ústavy SR.(...)

Sťažovatelia   poukazujú   aj   na   skutočnosť,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   SR a Krajského súdu v Žiline boli porušené aj ich ústavné práva v zmysle čl. 46 odst. 1 Ústavy SR   (...).   V nadväznosti   na   to   aj   ustanovenie   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (...), konkrétne čl. 6 odst. 1 – Právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovatelia vyjadrujú presvedčenie, že Najvyšší súd SR uznesením č. 2 Cdo 154/02 ako aj odvolací a prvostupňový súd nepostupovali pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov spravodlivo a nestranne. Predovšetkým celá vec jednak v posudzovaní základu nároku ako aj   v časti,   ktorou   Krajský   súd   v Žiline   zmenil   výrok   o trovách   konania   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:

Uznesením Najvyššieho súdu SR č. 2 Cdo 154/02 z 26. 2. 2003 ako aj rozsudkom Krajského   súdu   v Žiline   č.   13   Co   2492/01   z 22.   1.   2002   a rozsudkom   Okresného   súdu v Dolnom   Kubíne   č.   5   C   2105/98-441   zo   14.   6.   2001,   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľov 1) – 12) zakotvené v čl. 19 odst. 1, 2, 3 Ústavy SR a v čl. VI odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   napadnuté   rozsudky   zrušuje   a vracia   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Podľa   §   24   zákona o ústavnom   súde   návrh   nie je prípustný,   ak a) sa   týka   veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené (...).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľov na súkromnú sféru podľa čl. 19 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo 14. júna 2001 sp. zn. 5 C 2105/98,   rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. januára 2002 sp. zn. 13 Co 2492/01 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003 sp. zn. 2 Cdo 154/02.

K   námietke porušenia čl. 19 ústavy napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje vo vzťahu k sťažovateľovi Ing. A. P., že z hľadiska tohto účastníka konania a namietaného porušenia základného práva podľa čl. 19 ods.   1   a 2   ústavy,   odôvodnenia   návrhu   a napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu a krajského súdu, ako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu je jeho terajšia sťažnosť celkom totožná s jeho predchádzajúcou sťažnosťou z 5. augusta 2002, ktorá bola uznesením ústavného   súdu   z 2.   októbra   2002   č.   k.   II.   ÚS   169/02-6   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažovateľ   Ing. A. P. sa na ústavný súd obrátil sčasti aj s vecou, o ktorej ústavný súd už rozhodol, a keďže z tohto dôvodu ďalšiemu konaniu ústavného súdu v tejto časti sťažnosti bránila prekážka jej neprípustnosti, bolo treba sťažnosť Ing. A. P., ktorou namietal porušenie jeho práv poľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa Ing. A. P. ohľadom namietaného porušenia práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k ostatným sťažovateľom namietané porušenie základných práv uvedenými rozsudkami podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 6 dohovoru, pričom zistil, že sťažovatelia napadli dovolaním rozsudok krajského súdu iba vo výroku, ktorým bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania. V ostatnej časti rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo 14. júna 2001 sp. zn. 5 C 2105/98 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. januára 2002 sp. zn. 13 Co 2492/01 nadobudol právoplatnosť 8. júla 2002. Predmetná sťažnosť z 15. mája 2003 bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2003, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom,   preto   v tejto   časti   bolo   treba sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako oneskorene podanú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem uvedeného vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania ústavný súd nezistil žiadnu priamu súvislosť medzi namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a označenými základnými právami. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol v tejto časti aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   námietke porušenia čl. 19 ústavy a   čl 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa   názoru   sťažovateľov   aj   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 19 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.   2   Cdo   154/02   ako   aj   odvolací   a prvostupňový   súd nepostupovali pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov spravodlivo a nestranne. Predovšetkým celá vec jednak v posudzovaní základu nároku ako aj v časti, ktorou Krajský súd v Žiline zmenil výrok o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“Sťažovatelia sa teda v podstate domáhali toho, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť   a právne   posúdenie   vykonaného   dokazovania   uvedeného   v   rozhodnutiach všeobecných súdov.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   však   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia,   ktorí   boli   kvalifikovane   zastúpení   pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedli žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo podrobne odôvodnené,   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o   porušení práva sťažovateľov na spravodlivý proces, tak ako to tvrdili vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovatelia   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o porušení   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   označeného   článku   dohovoru. Ústavný   súd   taktiež   nezistil   žiadnu   priamu   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením najvyššieho súdu a medzi čl. 19 ústavy, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť taktiež odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003