znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   SVB   –   Spoločenstvo   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   OLEXOVA   VASILISIN   s.   r.   o., Dunajská 18,   Bratislava,   konajúceho   advokátkou   JUDr.   Zuzanou   OLEXOVOU,   LL.M., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   393/2012 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   SVB   –   Spoločenstvo   vlastníkov   bytov o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. februára 2014 doručená sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   OLEXOVA VASILISIN   s. r. o.,   Dunajská   18,   Bratislava,   konajúcou   advokátkou   JUDr.   Zuzanou OLEXOVOU,   LL.M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 393/2012 z 28. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva: Dňa 7. novembra 20108 uzatvoril sťažovateľ so Š. M. zmluvu o nájme č. 72/03/2008 (ďalej   len   „zmluva“).   Dňa   25.   februára   2011   sťažovateľ   zmluvu   o   nájme vypovedal   z dôvodu „vykonania stavebných úprav v rozpore so zmluvou – bez súhlasu prenajímateľa. Ďalším dôvodom bolo aj užívanie priestorov ktoré predmetom nájmu nemali podľa názoru prenajímateľa   byť.“. Okresný   súd   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom sp. zn. 7 C 218/2011 z 28. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že výpoveď je neplatná.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že okresný súd v rozsudku „... uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že nájomca priestor zásahmi zhodnotil a neboli zistené ani zásahy ohrozujúce statiku budovy..., má za to, že sa nejednalo o platnú výpoveď.

Súd sa v rozsudku nevyporiadal s analýzou obsahu zmluvy, skutkom pre ktorý bola výpoveď podaná a následným aplikovaním obsahu zmluvy na daný skutkový stav.

V odôvodnení rozsudku vôbec nie je uvedené, ako súd vyhodnotil konanie nájomcu, ktorým vykonal úpravy bez predošlého súhlasu prenajímateľa z hľadiska porušenia... Subjektívny   názor   žalobcu   o   zhodnotení   priestoru   nebol   z   pohľadu   zmluvy   síce relevantný,   napriek tomu žalovaný...   zdokladoval aj negatívne stavebné dôsledky týchto úprav – narušenie statiky budovy, rosný efekt z dôvodu nerovnomerného zateplenia budovy, znemožnenie   prístupu   k rozvodom   atď.   a   tiež   fakt,   že   nájomca   si   bol   vedomý   trvalého odmietavého postoja vlastníkov k búracím stavebným prácam v prízemí budovy...

Krajský súd Bratislava potvrdil závery súdu prvého stupňa a odôvodnil to tým, že v tomto prípade nie je možné dôsledne aplikovať ustanovenie zmluvy, ktorou si účastníci medzi sebou slobodne upravili právne vzťahy a zákona č. 116/1990 Z. z..., ale je potrebné tieto vykladať v súlade s účelom zákona. Súd neobjasnil, čo v danom prípade malo byť účelom zákona, ktorý mal na mysli a ktorým sa pri výklade zmluvy riadil, ani neuviedol, o aké   právne   ustanovenia   svoj   právny   záver   o   výnimke   zo   záväznosti   zmluvy   pre   jej účastníkov opiera.

Krajský súd na podporu svojho záveru uviedol aj to, že sa jednalo o osobný spor predsedníčky žalovaného a žalobcu. Ani v tomto prípade nie je zrejmé, aký právny vzťah má táto   skutočnosť   k   právnemu   riešeniu   platnosti   výpovede   a   na   základe   akého   právneho ustanovenia. Odôvodnenie rozhodnutia sa javí preto ako zmätočné a nedostatočné. Krajský súd v Bratislave sa rovnako v odôvodnení nezaoberal skutočnosťami, ktoré mali... význam pre vyhodnotenie skutkového a právneho stavu a teda rozhodnutie vo veci, a to... či stavebné úpravy boli alebo neboli vykonané bez súhlasu prenajímateľa... či došlo alebo nedošlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou... ak došlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou – či toto na základe zmluvy zakladalo alebo nezakladalo platný výpovedný dôvod...

Naopak – súdy uzavreli, že za... okolností spočívajúcich v tom že:

- mal nájomca priestory zhodnotiť a súčasne

- mal nájomca so štatutárnou predstaviteľkou prenajímateľa osobný konflikt, nebol   nájomca   povinný   zmluvu   dodržať,   resp.   jej   nedodržanie   nemôže   viesť   k právnym následkom (sankciám) zmluvne predpokladaných.

Súdy však uvedené skutkové, ani právne závery nijak nepodložili a v odôvodnení rozsudku neuviedli, o aké právne predpisy svoj záver opreli a akými úvahami sa pritom riadili.

Jednak   súdy   nevysvetlili,   na   základe   čoho   dospeli   k   presvedčeniu   o   zhodnotení priestoru   nájomcom,   keďže   podľa   prenajímateľa   naopak   došlo   k   vážnym   negatívnym následkom, vrátane ohrozenia statiky budovy.

Súčasne   neobjasnili,   na   základe   čoho   je   podľa   ich   názoru   otázka   zhodnotenia priestorov nájomcom relevantná vo vzťahu k záveru, či boli naplnené dôvody výpovede. Napokon   interpretácia   práva   prijatá   súdom   druhého   stupňa,   podľa   ktorej s prihliadnutím na účel zákona možno zmluvu porušiť, je v príkrom rozpore so zmluvnou slobodou, ktorá je základným atribútom občiansko-právnych a obchodno-právnych vzťahov a takýto výklad odporuje z nášho pohľadu základným právnym princípom usporiadania zmluvných vzťahov.

Navyše,   Krajský   súd   opäť   opomenul   tento   svoj   záver   podložiť   právne   odkazom na právnu normu.“.

Podľa sťažovateľa sa „... postup súdov... javí ako nedôvodný a arbitrárny až do tej miery, že zásade popiera účel a význam právneho predpisu... a má za následok porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   garantovanú   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru....

V predmetnej veci sa odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd dospeli k záverom nemajúcim oporu v zákone, ani v zmluve, ich výkladom došlo k popretiu ustanovení zmluvy uzatvorenej   slobodne   zmluvnými   stranami,   a   to   bez   logického   a   ústavne   konformného zdôvodnenia takého postupu.

Uvedenú aplikáciu práva považujeme za takú, ktorá nemá oporu v zákone, je ústavne nekonformná a jej výsledkom je neoprávnený zásah do práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012 právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012 právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 167,74 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že účastníci konania uzatvorili   dňa   7.   11.   2008   zmluvu   o   nájme,   na   základe   ktorej   odporca   prenechal navrhovateľovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 m2 s príslušenstvom, tak ako bolo vyznačené v pôdoryse, ktorý tvoril prílohu č. 1 Zmluvy. Dňa 25. 2. 2011 odporca doručil navrhovateľovi výpoveď z nájomnej zmluvy dôvodiac, že navrhovateľ užíva priestor nad   stanovený   rozsah,   miestnosť   č.   13   a   vykonal   stavebné   úpravy   bez   súhlasu prenajímateľa; montáž murovaných priečok namiesto montáže sadrokartónového podhľadu so   sadrokartonovými   fabiónmi   s   izoláciou,   ktoré   z   dôvodu   bezpečnosti   mali   zostať prístupné, zateplenie z vnútornej strany obvodovej múry a stropov, vybúranie dvoch nových otvorov vo fasáde namiesto výmeny dverí a okna za plastové.

Svoje   rozhodnutie   po   právnej   stránke   odôvodnil   ustanovením   §   9   ods.   1,   2   zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, zastávajúc názor, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ užíval priestory, ktoré v zmluve dohodnuté neboli, čo potvrdili svedkovia A. L. a P. M. Nebolo preukázané taktiež, že navrhovateľ vykonal stavebné   práce,   ktoré   by   ohrozovali   bezpečnosť   prípadne   statiku   domu.   Zo   zápisnice   z rokovania zo dňa 30. 6. 2010, ktorej sa zúčastnili navrhovateľ, zástupcovia vlastníkov bytov a mandatár je zrejmé, že vec je možné vyriešiť dohodou, keďže s návrhom, aby mohol navrhovateľ   čas   miestnosti   č.   13   užívať   v   pomernej   časti   je   možné   predelením sadrokartónovou   ľahko   demontovateľnou   priečkou,   aby   ju   vlastníci   mohli   využívať   ako sklad alebo miestnosť pre zasadnutie zhromaždenia a navrhovateľ ako sklad, pričom toto riešenie s úpravou ceny za prenájom plus presné určenie výmery by ukončilo dlhotrvajúci spor medzi účastníkmi. Takéto riešenie odmietla iba predsedníčka spoločenstva Ing. H., čím je potvrdená obrana navrhovateľa, že ide predovšetkým o osobný spor Ing. H. voči jeho osobe, keďže vec je možné vyriešiť k spokojnosti oboch1 strán. V konaní nebolo preukázané také   porušenie   zo   strany   navrhovateľa,   ktoré   zakladalo   dôvod   na   výpoveď   z   nájmu priestorov   a   súd   prvého   stupňa   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   odporca   investoval   do rekonštrukcie   priestorov   nie   malú   čiastku,   priestor   zveľadil,   spor   je   možné   ukončiť mimosúdne v dôsledku čoho dospel k záveru, že návrh je dôvodný.“

Následne krajský súd poukázal na dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil odvolanie proti   rozsudku   okresného súdu: „...   zmluvné strany   si   v čl.   III   bod   1   zmluvy o nájme dohodli, že nájomca môže vykonávať stavebné úpravy za účelom zhodnotenia priestorov, ktoré boli taxatívne vymenované v bode 2. V čl. VII v bode 4, pričom na akékoľvek iné stavebné   úpravy   nad   rámec   taxatívne   vymedzených   úprav   je   potrebný   predchádzajúci písomný   súhlas   prenajímateľa.   Navrhovateľ   nad   rámec   povolených   úprav   zhotovil murované   priečky,   sadrokartónové   podhľady,   vykonal   zateplenie   vnútra   nebytového priestoru a vybúral okenné otvory, čo navrhovateľ nepopiera. Jeho obrana smeruje k tomu, že priestory zhodnotil, pričom zhodnotenie priestoru nie je predmetom tohto konania. Ani jeden z vypočutých svedkov (A. L., P. M.) nepotvrdili, že na predmetné stavebné práce mal navrhovateľ udelený súhlas. Súd sa sústredil na irelevantné zistenia, pričom neprihliadal na príslušné   zmluvné   ustanovenia   a   podmienky   udelenia   súhlasu   ako   základný   dôkaz v prospech odporcu, a to napriek tomu, že táto argumentácia bola označená v každom prejave odporcu a súd sa, s nimi vôbec nevysporiadal. V zmysle čl. I bod 1 zmluvy bolo ako predmet   nájmu   dohodnutý   priestor   o   výmere   112   m2.   Podľa   pôdorysu   uvedenému dojednaniu zodpovedá predmet nájmu pozostávajúci z miestnosti č. 10, 11 a 12, ktoré majú spolu   výmeru   113,23   m2.   Sporná   miestnosť   č.   13   je   technickou   miestnosťou   na   účely manipulácie s rozvodmi teplej vody pre celý bytový dom a má nezanedbateľnú výmeru 55 m2, preto je vylúčené, aby vôľou zmluvných strán bolo prenajatie miestnosti č. 13. Súd sa v odôvodnení   svojho   rozsudku   obmedzil   na   tvrdenie,   že navrhovateľ   neužíval   priestory, ktoré   by   neboli   dohodnuté   v   zmluve,   pričom   toto   svoje   tvrdenie   nepodložil   žiadnym relevantným argumentom. Nevysporiadal sa s hlavným dôkazom odporcu, a to dojednaním v zmluve podľa ktorého má byť predmet nájmu 112 m2 priestoru, pričom nájom miestnosti č. 13 zásadne odporuje. Namiesto toho súd na podporu svojho neopodstatneného záveru uviedol, že zápis z rokovania účastníkov zo dňa 30. 6. 2010 o urovnaní vzťahov ohľadom miestnosti č. 13 nepodpísala len predsedníčka odporcu, čo pripísal tomu, že celý nárok je len výsledkom jej osobného sporu s navrhovateľom.“

K jednotlivým odvolacím dôvodom sťažovateľa krajský súd uviedol: „Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytového priestoru z dôvodu užívania nad stanovený rozsah a z dôvodu vykonania stavebných úprav bez súhlasu prenajímateľa. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že prenajímateľ v zmysle Zmluvy o nájme prenechal nájomcovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 m2. Keďže v priebehu výkonu nájmu došlo   k   nezrovnalostiam   pri   vymedzení   plochy   užívania,   pristúpili   účastníci   zmluvy k rokovaniu.   Zo   zápisnice   z   rokovania   dňa   30.   6.   2010   vyplýva,   že   navrhovateľ po premeraní   prenajatej   plochy   užíva   115,97   m2,   pričom   prenajímateľ   prejavil   záujem o ďalšie   rokovanie   ohľadom   využívania   miestnosti   č.   13   v   pomernej   časti,   s   možným predelením   sadrokartónovou   ľahko   demontovateľnou   priečkou.   Odporcom   prezentovanú snahu rokovať a záujem pokračovať v prenajímaní nebytového priestoru vyhodnotil súd prvého stupňa za natoľko významnú, že za spornosť prejedávanej veci označil osobný spor navrhovateľa s Ing. H., keď nezistil, že odporca užíva nebytový priestor nad stanovený rozsah, resp. tento je zanedbateľný.

Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   vyjadruje,   že   záver   ktorý   si   sudca   urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na získané poznatky je vecou vnútorného   sudcovho   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového   postupu,   pričom hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú tak čiastkovo ako aj komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov. Keďže prvostupňovému   súdu   nemožno   vyčítať   hodnotenie   dôkazov   v   rozpore   s   pravidlami logického myslenia a v rozpore s právami a oprávnenými záujmami účastníkov, ako aj v rozpore s prejavenou vôľou odporcu vec riešiť mimosúdne a ponechať prenajaté priestory naďalej v užívaní navrhovateľovi, odporcom namietané odvolacie dôvody boli vyhodnotené ako bezvýznamné.

Za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať ani tvrdenie, že navrhovateľ porušil   svoje   oprávnenia   a   vykonal   stavebné   úpravy   nad   rámec   povolených   prác. Z okolnosti predchádzajúcich uzatvoreniu nájomného vzťahu (a to tak z vyjadrení svedkov p. L., p. M. a navrhovateľa) je nepopierateľným faktom, že úmyslom prenajímateľa bolo nielen nebytové priestory prenajať, ktoré sa v dôsledku dezolátneho stavebnotechnického stavu dlhšiu dobu nedarilo zrealizovať, ale aj zhodnotiť predmet nájmu vykonaním prác uvedených v čl. III bod 2 Zmluvy o nájme. V kontexte uvedeného potom vyznieva následný postoj   prenajímateľa   k   vykonaným   úpravám,   ktoré   priestory   zhodnotili,   neohrozili bezpečnosť za prekvapivý, blížiaci sa k šikanóznemu a špekulatívnemu výkonu subjektívnych práv spočívajúceho v uplatnení výpovedného dôvodu, ktorý je prejavom nepodstatného, účelového   a   tendenčného   formalizmu,   naviac   je   vo   výraznom   nesúlade   s   materiálnym účelom   a   podstatou   zmluvného   vzťahu   založeného   na   ekonomickom   využití   chátraných nebytových priestorov.

Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odporcu poukazujúc na striktné znenie   Zmluvy   o   nájme   a   zákona   o   nebytových   priestoroch   odôvodňuje   zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, alebo znením Zmluvy, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, pretože povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny   v   zákonnom   texte,   alebo   v   zmluvnom   dojednaní,   ale   tiež   povinnosť   zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.

Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému   a   objasnil   svoje   úvahy   o   tom,   prečo   považuje   výpoveď   zmluvy   o   nájme za neplatnú.

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné stanovisko   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   už   okresný   súd,   pričom   z   citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (poukaz   na   §   219   ods.   1   a   2 Občianskeho   súdneho   poriadku)   vyplýva,   že   okresný   súd   zistil   správne   skutkový   stav a správne vec právne posúdil.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel v spojení s rozsudkom okresného súdu, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho hľadiska   niet žiadneho   dôvodu,   aby sa   spochybňovali závery napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri hľadaní práva považuje za samozrejmé a určujúce, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné okolnosti súdenej veci. Pokiaľ krajský súd pri posudzovaní platnosti výpovede nájomnej zmluvy nezvolil prísne formalistický prístup, ktorý od neho sťažovateľ požadoval, a zohľadnil tiež okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmluvy, a tiež okolnosti, ku ktorým došlo počas trvania zmluvy, a účel, ktorý mal byť zmluvou dosiahnutý, potom nemožno jeho postup hodnotiť ako odporujúci základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné so   sťažovateľom   označenými právami,   a preto   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014