znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice II vydanými vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2010 doručená sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vydanými vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010.

Sťažnosť   bola   sťažovateľom   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 12. marca 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   uznesením   okresného   súdu   vydaným sudcom pre prípravné konanie sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby s tým, že lehota väzby mu začala plynúť 24. apríla 2009, keď bol zatknutý na základe príkazu na zatknutie zo 16. apríla 2009.

Sťažovateľ 25. novembra 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu nezákonného postupu sudcu pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o jeho väzbe aj napriek skutočnosti, že okresnému súdu bola už v tom čase podaná obžaloba a nariadené verejné zasadnutie, ktorého sa sťažovateľ nezúčastnil.

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn. 5 T 24/2009 z 9. decembra 2009, ktorým jeho žiadosť zamietol z dôvodu, že „úkony, ktoré je nevyhnutné v dôsledku plynutia lehôt zrealizovať mimo pracovného času sudcu, realizuje sudca pre prípravné konanie, ktorý vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle rozvrhu   služieb“. Uvedené   konanie   okresného   súdu   je   podľa   sťažovateľa   v   rozpore   s ustanovením   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   kde   o   väzbe   koná   a   rozhoduje   súd   a   v prípravnom   konaní na   návrh   prokurátora   sudca   pre   prípravné konanie,   ktorý   nie   je   pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

Proti rozhodnutiu okresného súdu z 9. decembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažnosť krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010 (doručené sťažovateľovi 5. februára 2010) zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na nevyhnutnosť dodržiavania princípu zákonného sudcu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ním označené práva porušené boli, a prepustil ho na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 24/2009 z 9. decembra 2009, ktorým   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby,   a   uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. decembra 2009. K porušovaniu sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že o jeho vzatí do väzby rozhodoval podľa neho nezákonný sudca.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

II.A   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uzneseniami okresného súdu z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 72 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu konal a rozhodol, s výnimkou...

Podľa § 194 ods. 2 Trestného poriadku ak je chybná len časť napadnutého uznesenia a možno ju oddeliť od ostatných alebo ak sa týka sťažnosť len časti uznesenia, obmedzí nadriadený orgán svoje rozhodnutie podľa odseku 1 len na túto časť.

Podľa   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   nedostatok   spočíva   v   tom,   že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho,   aby   vyslovil   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   buď   ho   sám   doplniť,   alebo   uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

Je   nepochybné,   že   proti   uzneseniam   okresného   súdu   z   25.   apríla   2009   aj z 9. decembra 2009 sťažovateľ mal právo využiť účinný prostriedok nápravy – sťažnosť, preskúmanie ktorej patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s princípom subsidiarity preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej   prerokovanie   a   rozhodnutie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04,   III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 272/08).

II.B   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu zo 14. januára 2010

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Uznesením   krajského   súdu   bola zamietnutá sťažnosť   sťažovateľa proti   uzneseniu okresného súdu   z 9. decembra 2009, ktorým   okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako nedôvodná.

V odôvodnení napadnutého uznesenia zo 14. januára 2010 krajský súd uviedol obsah výroku   a odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   z 9.   decembra   2009 a písomne formulované dôvody sťažnosti sťažovateľom. Krajský súd vo vzťahu k existencii dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku taktiež uviedol, že „obžalovaný   už   v   minulosti   bol   súdom   trestaný,   i   teraz   spáchal   viacero   skutkov,   jeho prítomnosť na úkonoch v trestnom konaní musela byť zabezpečená realizáciou príkazu na zatknutie“. V závere odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia   okresného   súdu   z   9. decembra   2009   v   celom   rozsahu,   na   ktorého   dôvody poukázal.

Okresný súd v uvedenom uznesení existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)   Trestného   poriadku   odôvodnil   poukázaním   na   obavu   založenú   na   tom,   že   sa sťažovateľ „opakovane neustanovil na predvolanie súdu na verejné zasadnutie, čím maril trestné stíhanie a jeho prítomnosť bola zabezpečená až vydaním príkazu na zatknutie, resp. realizáciou   tohto   príkazu“. K   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   okresný   súd   vo   svojom   uznesení   z   9.   decembra   2009   uviedol,   že   obava z pokračovania   v   trestnej   činnosti   je   daná   tým,   že   sťažovateľ „má   v   registri   trestov 14 záznamov, súdne trestaný bol prevažne pre majetkovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť násilného charakteru, naposledy mu bol rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 29. 02. 2008, sp. zn. 4T 1/2003 uložený pre prečiny podľa § 221 ods. 1 a § 202 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne, ktorý bol vykonaný väzbou“.

K argumentácii uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby podanej sťažovateľom týkajúcej   sa   porušenia   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   okresný   súd v odôvodnení uznesenia z 9. decembra 2009 uviedol, že sťažovateľ bol zatknutý 24. apríla 2009 (piatok) a okresnému súdu bol v súlade s § 73 ods. 4 Trestného poriadku dodaný 25. apríla 2009 (sobota). Službukonajúci sudca okresného súdu sťažovateľa bez meškania vypočul a rozhodol o jeho vzatí do väzby v rámci 48-hodinovej lehoty ustanovenej v § 73 ods. 5 Trestného poriadku, pričom vo vzťahu k odôvodneniu dodržania princípu zákonného sudcu   v   tejto   veci   uviedol,   že „úkony,   ktoré   je   nevyhnutné   v   dôsledku   plynutia   lehôt realizovať   mimo   pracovného   času   sudcu,   realizuje   sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorý vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle rozvrhu služieb“.

Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma,   či   sa   v   konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   väzbou.   Jedným   z   týchto   princípov   je   aj zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.

Krajský   súd   podľa   zistenia   ústavného   súdu   preskúmal   správnosť   napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, svoje rozhodnutie odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami, vysporiadal sa v ňom s argumentáciou sťažovateľa a jeho výklad príslušných ustanovení Trestného   poriadku   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Ústavný   súd   zo   sťažnosti   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   závery   krajského   súdu,   resp.   ktoré   by   svedčili o existencii protiústavnosti jeho postupu.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   teda   nevyplýva jednostrannosť,   ktorá   by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 77/05).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   s   ďalšími   nárokmi sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010