znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. O., T., zastúpenej advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/38/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2009 doručená sťažnosť Z. O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/38/2008.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „Žalobou..., ktorá bola zaslaná na Okresný súd vPezinku dňa 05. 11. 2004 sa domáham voči žalovanému P. P. náhrady škody vo výške 2 500 000.- Sk...

Dňa   04.   11.   2005   bolo   môjmu   právnemu   zástupcovi...   doručené   oznámenie Okresného súdu Bratislava III., č. k. Pk-23C 137/2004... o postúpení veci z dôvodu miestnej príslušnosti   na   Okresný   súd   Bratislava   II.,   nakoľko   žalovaný   má   sídlo   v   obvode   súdu Bratislava II.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 07. 2006 – 16 NcC 14/06-60 bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti tak, že na konanie vo veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava III.

Následne   na   to   bolo   spisu   pridelené   na   Okresnom   súde   Bratislava   III. č. sp. 24 C 74/2006.

Potom už len Okresný súd Bratislava III. vytýčil dva termíny pojednávania, a to 27. 09. 2007 a 22. 11. 2007, ktoré sám zrušil a doteraz od novembra 2004 vo veci nekonal. Toho času je vec opätovne vedená na Okresnom súde v Pezinku a je evidovaná pod sp. zn. 4 C/38/2008...

Okresný   súd...   po   dobu   vyše   štyroch   rokov   vo   veci   nekonal   a   spôsobil   svojim postupom   zbytočné   a   neodôvodnené   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sa   týka   náhrady   škody v dôsledku ťažkej ujmy na zdraví s celoživotným dôsledkom.

Presuny veci (spisu) medzi Okresným súdom Pezinok a Okresným súdom Bratislava III. nie   sú   a   nemôžu   byť   ani   ospravedlnením   nečinnosti   súdu   po   dobu   vyše   4   rokov a vyvolania zbytočných a neodôvodnených prieťahov v konaní a sú len internou záležitosťou rezortu justície.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/   Okresný   súd   v   Pezinku   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/38/2008   porušil základné právo Z. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Okresnému súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/38/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/ Z. O. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ktoré jej je Okresný súd v Pezinku povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4/ Okresný súd v Pezinku je povinný zaplatiť náhradu trov konania...“

4. Ústavný súd vyzval sťažovateľku prostredníctvom jej právneho zástupcu listom č. k.   Rvp   85/09-10   z   12.   februára   2009,   aby   odstránila   nedostatky   podania,   najmä predložila žalobný návrh, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 NcC 14/06, predložila sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov a voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), resp. podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jeho odpoveď na sťažnosť, a aby sa vyjadrila k rozsahu označených porušovateľov práva, pretože v petite uvádza sťažovateľka len okresný súd.

Vo výzve bola sťažovateľka ústavným súdom zároveň upozornená na skutočnosť, že jej podanie nespĺňa všetky zákonné náležitosti, a preto je potrebné, aby jeho nedostatky odstránila v lehote 10 dní od doručenia listu, pretože v opačnom prípade môže byť podanie odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy túto poskytuje v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, a to za presne vymedzených procesných podmienok vrátane kvalifikovaného podania, návrhu na začatie konania, ktorého náležitosti sú bližšie ustanovené v § 20 ods. 1 a 2, § 49, § 50 a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   zistil,   že   predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd je nečinný viac ako štyri roky.

3. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve z 12. februára 2009 upozornil právneho zástupcu sťažovateľky na skutočnosť, že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov platného do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch. Súčasne ho vyzval, aby predložil dôkaz o splnení predmetnej povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľky   výzvu   ústavného   súdu   z 12. februára   2009   prevzal 16. februára 2009 a do času rozhodovania ústavného súdu na ňu nereagoval.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   (jej   právneho   zástupcu)   v   okolnostiach   prípadu   je   potrebné vykladať   tak,   že   napriek   výzve   ústavného   súdu   nepreukázala   splnenie   požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom verejnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti   a   z jej   príloh   nevyplýva, že by k nesplneniu   podmienky   prípustnosti sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

4. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Sťažovateľka v rámci petitu sťažnosti namietala prieťahy iba vo vzťahu k okresnému súdu (v konaní sp. zn. 4 C/38/2008), a to napriek výzve ústavného súdu z 12. februára 2009, v ktorej bola na uvedený nedostatok upozornená (jej právny zástupca). Ústavný súd preto súc   viazaný   petitom   sťažnosti   mohol   posúdiť   iba   prieťahy   vo   vzťahu   k označenému porušovateľovi – okresnému súdu.

Aj keď to sťažovateľka výslovne neuviedla, z obsahu sťažnosti prima facie vyplýva, že   konanie   na   okresnom   súde   sa   vedie   od   začiatku   roka   2008   (zrejme   v súvislosti   so zriadením okresného súdu od 1. januára 2008), o čom svedčí aj číslo spisovej značky.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,   IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01,   IV. ÚS 110/04),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je tiež zjavne neopodstatnená, keďže konanie na okresnom súde začalo (najskôr) 1. januára 2008 (nevylučujúc neskorší dátum) a sťažnosť ústavnému súdu bola podaná 20. januára 2009.

Doterajšia dĺžka konania vedeného okresným súdom (viac ako 12 mesiacov) zatiaľ vylučuje, aby jeho konanie vedené pod sp. zn. 4 C/38/2008 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi, t. j. žeby uvedené prieťahy dosahovali takú intenzitu, žeby ich bolo možné označiť za zbytočné.

Vzhľadom na uvedené, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom (viac ako 12 mesiacov), nepovažoval ústavný súd postup okresného súdu za   taký,   ktorý   by   mohol   byť východiskom   pre   vyvodenie   záveru   o príčinnej   súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

5. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009