znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 1707/07 z 30. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2007 doručená   sťažnosť   T.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv „na slobodu a bezpečnosť“ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 17/07 z 30. marca 2007, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 2 Tp 43/07 z 23. marca 2007.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením vyšetrovateľa UBOK zo dňa 29. 11. 2006, sp. zn. ČVS: PPZ-44/BOK-C- 2006 som stíhaný ako obvinený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), d), ods. 4 písm. c) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na skutkovom základe konštatovanom v tomto uznesení. Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „Uznesenie OS NR o vzatí do väzby“) zo dňa 1. 12. 2006, sp. zn. 2 Tp 164/06 z dôvodu v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. som bol vzatí do väzby, pričom väzba začala plynúť dňom 28. 11. 2006. Proti Uzneseniu OS NR o vzatí do väzby som prostredníctvom svojho obhajcu podal dňa 11. 12. 2006 sťažnosť (ďalej „Sťažnosť proti Uzneseniu OS NR vzatí do väzby“). Sťažnosť proti Uzneseniu OS NR o vzatí do väzby Krajský súd v Nitre (ďalej len „KS NR“) uznesením sp. zn. 4 Tpo 79/2006 na neverejnom zasadnutí dňa 20. 12. 2006 zamietol. Dňa 7. 2. 2007 som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal Krajskú prokuratúru v Nitre (ďalej len „KP NR“") o prepustenie z väzby (ďalej len „žiadosť“). Prokurátor KP NR mojej žiadosti nevyhovel a vec predložil OS NR na rozhodnutie. Na verejnom   zasadnutí   konanom   dňa   23.   3.   2007   OS   NR   moju   žiadosť   uznesením   sp.   zn. 2 Tp 43/07 (ďalej len „Uznesenie o zamietnutí žiadosti“) zamietol. Proti Uzneseniu OS NR o zamietnutí žiadosti som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť do zápisnice. Písomné   vyhotovenie   Uznesenia   OS   NR   o   zamietnutí   žiadosti   spolu   s   kompletným odôvodnením mi bolo doručené dňa 11. 4. 2007. Dňa 30. 3. 2007 KS NR na neverejnom zasadnutí rozhodol o mojej sťažnosti Uznesením sp. zn. 4 Tpo 17/2007 (ďalej len „Uznesenie o zamietnutí sťažnosti“) tak, že ju zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.»

2. Podľa právneho názoru sťažovateľa:„Postupom a rozhodnutím OS NR v konaní sp. zn. 2 Tp 43/07 a KS NR v konaní sp. zn. 4 Tpo 17/07 bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (...).“

Sťažovateľ   namietal „arbitrárnosť   uznesenia   Okresného   súdu   (...)   a uznesenia Krajského   súdu   (...)   a nedostatok   jeho   dôvodov“,   ktoré   mali   spočívať   okrem   iného v nasledovnom:

„V prvom rade mi bolo písomné vyhotovenie Uznesenia OS NR o zamietnutí žiadosti doručené až 11. 4. 2007 pričom KS NR už 30. 3. 2007 rozhodol Uznesením o zamietnutí mojej sťažnosti. V tomto uznesení KS NR konštatuje, že som podal sťažnosť bez bližšieho písomného   odôvodnenia,   avšak   vôbec   sa   nezaoberal   otázkou   či   mi   bolo   doručené rozhodnutie s adekvátnym odôvodnením na ktoré by som mohol reagovať. Z doručeného uznesenia OS NR o zamietnutí mojej žiadosti je zrejmé, že súd sa vôbec nezaoberal argumentmi v mojej žiadosti, dôvodnosťou a potrebou ďalšej väzby, tiež vôbec nepreskúmal skutkový stav a dôvodnosť podozrenia (...). OS NR ignoroval, že mi nehrozí trest odňatia slobody 15-20 rokov (§ 172 ods. 3, resp. po upozornení o zmene právnej kvalifikácie 20-25 rokov § 172 ods. 4), ale ako mladistvému 2- 7 rokov, ignoroval vykonané dokazovanie a dôkazy svedčiace v môj prospech. (...)“

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd: „Nezaoberal   sa   argumentmi   a   ich   dôvodnosťou,   neskúmal   hodnotenie   dôkazov a dôvodov väzby prvostupňovým súdom. V krátkosti vyslovil názor, že v tomto štádiu nie je oprávnený skúmať vinu obvineného a inak žiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu zdôvodňujúcu potrebu prepustiť ma z väzby na slobodu.“

Uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľ   vytýkal,   že „je   iba kópiou už vydaného uznesenia OS NR o vzatí do väzby“, a uzneseniu krajského súdu, že „nesplnilo účinok nápravy a jeho odôvodnenie je formalistické a nespĺňa požiadavku § 176 ods. 2 Tr. por.“, pričom sa krajský súd vo svojom odôvodnení len „obmedzil na stručné vyjadrenie súhlasu s prvostupňovým rozhodnutím“.

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Svojou   sťažnosťou   proti   uzneseniu   OS   NR   o   zamietnutí   žiadosti   som   napadol ponechanie vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., nakoľko sa domnievam, že dôvody tzv. „útekovej“ väzby v mojom prípade nie sú dané. Vzhľadom na nedoručenie uznesenia OS NR o zamietnutí žiadosti, resp. doručenie až po rozhodnutí KS NR, som sťažnosť nemohol bližšie odôvodniť a táto bola uznesením KS NR dňa 30. 3. 2007, sp. zn. 4 Tpo 17/2007 zamietnutá.»

Na podporu svojich právnych záverov sťažovateľ citoval ustanovenia označených článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru,   judikatúru   ústavného   súdu   k nim,   ako   aj   príslušné ustanovenia Trestného poriadku.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Krajský   súd   v   Nitre   postupom   a   uznesením   zo   dňa   30.   3.   2007,   sp.   zn. 4 Tpo 17/07, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa   23.   3.   2007,   sp.   zn.   2   Tp   43/07   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Listiny.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   30.   3.   2007,   sp.   zn.   4   Tpo   17/07, v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 3. 2007, sp. zn. 2 Tp 43/07 sa zrušujú   alebo uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 3. 2007, sp. zn. 4 Tpo 17/07 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

Súčasne žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie „vo výške 1 000.000,- Sk“ a náhradu trov konania.

II.

A.

Z obsahu   príloh   pripojených   k sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolo uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-44/BOK-C-2006   z   29.   novembra   2006   vznesené   obvinenie   pre   dôvodné   podozrenie   zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona „formou spolupáchateľstva podľa § 20 tr. zák.“ na skutkovom základe konštatovanom v tomto uznesení.

1. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 146/06 z 1. decembra 2006 bol sťažovateľ (spolu   s ďalšími   tromi   obvinenými)   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby. [Ďalší piaty obvinený bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Všetci obvinení sú cudzími štátnymi príslušníkmi.]

2. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. februára 2007 požiadal Krajskú prokuratúru v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) o prepustenie z väzby (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku).

Krajská   prokuratúra   1.   marca   2007   (č.   k.   Kv   80/06-125)   predložila   žiadosť sťažovateľa (keďže jej nevyhovela) okresnému súdu.

3. Okresný súd na verejnom zasadnutí (prítomní: sťažovateľ, jeho právny zástupca, tlmočníčka   a prokurátor)   konanom   23.   marca   2007   uznesením   sp.   zn.   2   Tp   43/07 sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

4.   O sťažovateľovej   sťažnosti „zahlásenej   ústne   do   zápisnice“ proti   uzneseniu okresného súdu z 23. marca 2007 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 17/2007 z 30. marca 2007 tak, že „podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku“ sťažnosť zamietol.

B.

Vzhľadom   na   tvrdenia   sťažovateľa   (ním   uvádzaným   skutočnostiam   majúcim spôsobiť nezákonnosť, resp. neústavnosť postupu vo veci konajúcich väzobných súdov), ako aj procesnú a vecnú kontinuitu postupu rozhodovania o predmete veci (v danom prípade žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu)   týmito   súdmi   považuje   ústavný   súd   za právne relevantné zdokumentovať v predchádzajúcej časti oboznámené písomností citáciou (vo vzťahu k predmetu sťažnosti) rozhodujúcich častí ich odôvodnení.

1. Pri odôvodnení svojho rozhodnutia z 1. decembra 2006 o vzatí sťažovateľa a spol. do   väzby   okresný   súd   vychádzal   z popisu   skutkového   základu   deliktu,   resp.   jeho   časti vzťahujúceho sa na sťažovateľa:

„1/ obvinení R. M., R. M., T. M., A. H., I. H., Z. H., A. A. W., J. D. spoločným konaním   od   presne   nezistenej   osoby   od   začiatku   toku   2006   až   doposiaľ   neoprávnene vyrábali   -   pestovali omamnú látku,   rastliny   rodu Cannabis   /konope/ tým   spôsobom,   že rastliny rodu Cannabis pestovali v uzavretých podmienkach v objekte bývalého M. v N., vo výrobnej hale, ktorá je v G. B. evidovaná na spoločnosť R., a. s. T., so sídlom v T., pričom dňa 28. 11. 2006 o 16.30 hod. bola v uvedenom objekte na základe príkazu prokurátora OP Nitra   sp.   zn.   PPZ-44/BOK-   C-2006   zo   dňa   30.   10.   2006   vykonaná   prehliadka   iných priestorov pri ktorej boli zaistené 2 cestovné tašky obsahujúce 19 ks plastových vreciek so sušeným   rastlinným   materiálom   o   celkovej   hmotnosti   9   395.962   g,   pričom   vykonanou expertízou   na   KEU   PZ   Bratislava   bolo   zistené,   že   sa   jedná   o Cannabis   /konope/ s koncentráciou tetrahydrocanabinolu 14,1 % hmotnostných, pričom z uvedeného množstva je možné pripraviť 44 161 - 93 960 obvykle jednorázových dávok drogy v hodnote na čiernom trhu 2.208 050 - 4.958.000,- Sk, rastliny rodu Cannabis /konope/ sú zaradené v zmysle zákona č. 139/98 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch do I. skupiny omamných látok.“

Okresný súd ďalej zisťoval splnenie materiálnych a procesných predpokladov väzby u obvinených, tak ako tieto vyplývajú z doterajších výsledkov vyšetrovania:

„Po   preskúmaní   návrhu   krajského   prokurátora   v Nitre   na   vzatie   do   väzby obvinených a pripojeného obsahu trestného spisu súd dospel k záveru, že tento návrh na vzatie obvinených do väzby je dôvodný. (...)

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že voči obvineným je vedené trestné stíhanie, a to (...) a u obvinených R. M., T. M., A. A. W. a J. D. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie   s nimi   podľa   § 172   ods.   1   písm.   a,   d,   ods.   3   písm.   c   Tr.   zák.   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že trestné stíhanie voči obvineným pre vyššie uvedené trestné činy je začaté objektívne. (...)

Obvinený T. M. popísal skutok kladený mu za vinu tak, že vedel, že sa v sklade pestuje marihuana, avšak on sa na tomto nepodieľal. Je občanom R., trvalo sa zdržuje v M., je nezamestnaný, živia ho rodičia. (...)

Krajský prokurátor v Nitre na verejnom zasadnutí upravil svoj písomný návrh s tým, že žiadal, aby R. M. bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a, c Tr. por. a R. M., T. M., A. A. W. a J. D., aby boli vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a Tr. por., teda upustil od ich vzatia do väzby aj podľa písm. c § 71 ods. 1 Tr. por., pretože podľa jeho názoru išlo o najímaných robotníkov. Poukázal na to, že traja obvinení sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, kde zákonodárca hrozí trestom odňatia slobody od 15 do 20 rokov. Všetci obvinení sú cudzinci, traja sú občania R., z nich dvaja sa prechodne zdržujú v M. a dvaja sú občania M., kde sa aj zdržujú, okrem A. A. W. sú všetci nezamestnaní. (...)

S poukazom na vykonané dokazovanie súd zistil, že voči obvineným bolo dôvodne začaté   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. a, d ods. 3 písm. c Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. u R. M. aj iné. Preto u všetkých obvinených hrozí za skutok za ktorý sú stíhaní trest odňatia slobody od 15 do 20 rokov. Jednoznačne z toho možno konštatovať, že sú splnené zákonné podmienky a preukázané dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a Tr. por., pretože im všetkým hrozí vysoký trest odňatia slobody, čo možno skonštatovať i podľa doposiaľ platnej judikatúry.

(...) U všetkých 5 obvinených ide o v troch prípadoch občanov R., pričom dvaja z nich sa zdržujú v M., u ďalších dvoch ide o občanov M., zdržujúci sa v M., teda všetci sú cudzími štátnymi príslušníkmi a nie je teda záruka, že by po prepustení zo zadržania a po opustení územia Slovenskej republiky sa dostavovali na úkony orgánov činných v trestnom konaní, alebo súdu. (...)“

Záverom odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že „Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že skutok kladený obvineným za vinu bol spáchaný, má všetky   znaky   trestného   činu   a že   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   tento   spáchali   obvinení pretože boli priamo v objekte zadržaní, pričom s poukazom na skutočnosť že občania R. R. M.,   R.   M.,   T.   M.   sa   v R.   vôbec   nezdržujú,   prvý   z nich   žije   v Slovenskej   republike   bez prihlásenia a ďalší dvaja žijú v M., je dôvodná obava, že ujdú, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, a to najmä s poukazom na hrozbu vysokého trestu, ktorý ich môže postihnúť (...)“ a na základe týchto dôvodov „zobral všetkých obvinených do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (...)“.

2. Sťažovateľ svoju žiadosť zo 7. februára 2007 „o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Tr. por.“ adresovanú krajskej prokuratúre odôvodnil takto (z hľadiska jej právneho významu považoval ústavný súd za dôležité citovať ju v doslovnom znení):

«Uznesením vyšetrovateľa UBOK zo dňa 29. 11. 2006, sp. zn. ČVS: PPZ-44/BOK-C- 2006 som stíhaný ako obvinený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), d), ods. 3 písm. c) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na skutkovom základe konštatovanom v tomto uznesení.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „OS NR“) zo dňa 1. 12. 2006, sp. zn. 2 Tp 164/06 z dôvodu v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. som bol vzatí do väzby, pričom väzba začala plynúť dňom 28. 11. 2006.

Uznesenie   a   ním   aj   úteková väzba sú   odôvodnené   najmä   dôvodnosťou trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin, výškou hroziaceho trestu 15-20 rokov a skutočnosťou, že som cudzí štátny príslušník.

Proti uzneseniu OS NR som prostredníctvom svojho obhajcu podal sťažnosť, ktorú Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „KS   NR“)   zamietol.   Pričom   u   obvineného   M.   T.   tzv. „útekovú“ väzbu odôvodňujú podľa názoru KS NR okolnosti prípadu, spôsob spáchania trestného činu, charakter trestnej činnosti a predovšetkým skutočnosť, že sa jedná o občana R., ktorý nemá na území SR trvalý pobyt.

V súčasnosti som vo väzbe viac ako dva mesiace. Dňa 9. 2. 2007 vykoná vyšetrovateľ môj výsluch v UVV, pričom zopakujem a pridržím sa svojej výpovede zo dňa 29. 11. 2006. S pestovaním   marihuany   som   nemal   nič   spoločné,   pomáhal   som   otcovi   pri   bežných stavebných prácach.

Samotné podozrenie zo spáchania predmetného trestného činu je však založené čisto na skutočnosti, že som sa nachádzal na mieste činu. Moje tvrdenia nevyvrátili ani ostatní obvinení. S obvineným M. som nebol v žiadnom kontakte a neprevzal som od neho ani peniaze ani pokyny.

Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., musia byť konkrétne skutočnosti zachytené dokazovaním a obsiahnuté v spise, z ktorých vyplýva obava marenia priebehu vyšetrovania   útekom,   skrývaním   sa   atď.   Takéto   skutočnosti   zákon   vymenováva exemplifikatívne   (...   „najmä“...)   pod   písm.   a)   ako   hrozbu   vysokého   trestu,   nezistenú totožnosť alebo adresu trvalého pobytu obvineného.

Spôsob spáchania trestného činu, okolnosti prípadu a charakter trestnej činnosti sú však   okolnosti,   ktoré   súd   zohľadňuje   pri   výmere   trestu   (§   34   ods.   4   Tr.   zák.)   a   teda podmieňujúce použitie vyššieho alebo nižšieho trestu v rámci zákonom určenej trestnej sadzby.

Už z prezumpcie neviny vyplýva, že požitie okolností určujúcu výmer trestu odňatia slobody nie je možné ešte pred rozhodnutím o samotnej vine podozrivej osoby.

Samozrejme chápem, že v otázke väzby nie možné požadovať preukázanie 100 % istoty,   že   daná   osoba   ujde,   bude   sa   skrývať   alebo   inak   mariť   vyšetrovanie,   avšak   je povinnosť   súdu   starostlivo   sa   zaoberať   a   aj   vymenovať   konkrétne   skutočnosti,   ktoré dostatočne   (teda   na   jednej   strane   nie   na   100   %   ale   na   druhej   strane   nepostačuje   len samotný názor v rovine úvahy a dohad) odôvodňujú záver, že k mareniu vyšetrovania príde. V   tomto   smere   poukazujem   na   §   176   ods.   2   Tr.   por.,   podľa   ktorého   súd   musí v obsahu uznesenia v odôvodnení uviesť najmä skutočnosti, ktoré považuje za dokázané, o ktoré   opiera   skutkové   zistenia,   úvahy   ktorými   sa   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov a právne úvahy, na ktorých základe posudzoval dokázané skutočnosti. V opačnom prípade je odôvodnenie uznesenia nutné chápať ako neprimerane stručné a formalistické. (II. ÚS 155/05).

Po formálnej stránke sú splnené predpoklady na vzatie a držanie vo väzbe. V mojom konkrétnom   prípade   mi   však   hrozí,   teda   hneď   aj   v   prípade   preukázania   viny,   trest   na spodnej hranici sadzby 2-7 rokov. Uvedený trest nie je tak vysoký, aby som sa celý život skrýval, utekal atď. a teda neodôvodňuje väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Je tiež zrejmé, že som občan R. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. však ako jeden z možných dôvodov väzby neuvádza... „nemá stále bydlisko na území Slovenskej republiky...“,   ale   len   „...   NEMÁ   STÁLE   BYDLIDSKO...“! Existencia   trvalého   bydliska mimo územia SR samo o sebe neodôvodňuje „útekovú“ väzbu, v tomto smere aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 38/04.

Ako som už uviedol nemám vôľu a ani prostriedky na útek mimo územia Európskej únie (ďalej len EU), v rámci EU som ľahko zastihnuteľný aj vzhľadom na možnosť vydania Európskeho zatýkacieho rozkazu.

Väzba ako najväčší zásah do základného ľudského práva - osobnej slobody smie byť, pri rešpektovaní zásady prezumpcia neviny, používaná iba v nevyhnutných prípadoch, ak nie je možné dosiahnuť jej účel inak.

Pri mladistvom treba zvážiť aj okolnosť, že „rutinérske“ rozhodovanie, spravidla vedie k neprimeranému predlžovaniu väzby čoho následkom je, že uložený trest odňatia slobody   sa   minie   účinku   nakoľko   jeho   výkon   je   skonzumovaný   výkonom   väzby.   Väzba pritom slúži čisto na zabezpečenie účelu trestného konania, teda meritórneho rozhodnutia vo   vecí,   pričom   výkon   trestu   má   rozsiahlejší   cieľ   ako   je   resocializácii   a   zaradeniu odsúdeného do spoločnosti.

Záverom uvádzam, že sa cítim nevinný, zvolil som si obhajcu na plnú moc a mám záujem sa aktívne zúčastniť na konaní a preukázať svoju nevinu.

Vzhľadom   na   uvedené   žiadam,   aby   ma   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   Nitra prepustil z väzby na slobodu.»

Iné významné skutočnosti (dôvody) preukazujúce jeho tvrdenia sťažovateľ vo svojej žiadosti neuviedol.

3.   a)   Keďže   krajská   prokuratúra   žiadosti   sťažovateľa   zo   7.   februára   2007 o prepustenie   z väzby   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   nevyhovela,   postúpila   ju okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   prerokoval   na verejnom   zasadnutí   23.   marca   2007,   ktorého   priebeh   bol   podľa „Zápisnice   o verejnom zasadnutí“ napísanej na okresnom súde „dňa 23. 3. 2007 o 10.15 hod.“ takýto:„Sudkyňa: JUDr. B. J. Zapisovateľka: A. K. Prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra: JUDr. I. M. Obhajca: Mgr. M. P. Tlmočníčka: PhDr. O. H. Obvinený: T. M. Príslušníkmi ÚVV N., bol predvedený obvinený T. M., občan R. t. č. v ÚVV B. /od 1. 12. 2006/ ktorý po predchádzajúcom zákonnom poučení podľa § 121 ods. 2, ods. 3, § 34 ods.1-ods. 3, § 79 ods. 3 Tr. por.:, uvádza:

Nakoľko   nerozumiem   slovenskému   jazyku,   bola   pribratá   do   konania   tlmočníčka z jazyka nemeckého PhDr. O. H., ktorá bude pretlmočovať obsah verejného zasadnutia, ktorého predmetom je rozhodnutie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Tejto tlmočníčke ja rozumiem.

Viem, čo je predmetom tohto verejného zasadnutia, že sa má rozhodnúť o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Zákonnému poučeniu som porozumel.

Mám   vedomosť   o   tom,   že   prostredníctvom   môjho   obhajcu   bola   podaná   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 7. 2. 2007 na Krajskú prokuratúru v Nitre dňa 9. 2. 2007. Tejto žiadosti krajský prokurátor nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie Okresnému súdu v Nitre. Na základe tejto žiadosti súd vytýčil verejné zasadnutie, ktorého predmetom je rozhodnutie o tejto mojej žiadosti. K veci: Bola oboznámená žiadosť obvineného z č. l. 2-5. K žiadosti obvinený uvádza - nechcem ju doplniť, chcem len potvrdiť to a tieto skutočnosti, ktoré sú tam uvedené. Na   dotaz   sudkyne   obvinený   uvádza   -   nemám   žiadne   nové   dôkazy   a   ani   nežiadam   ich predloženie do spisu.

KP v Nitre uvádza - ja nemám otázky na obvineného. Obhajca - ja nemám otázky na obvineného. Na   dotaz   sudkyne,   či   obvinený   záverom   chce   niečo   uviesť,   ďakujem,   že   som   mohol predostrieť svoje dôvody v žiadosti pred týmto súdom. Súd udeľuje slovo na záverečné návrhy. KP v záverečnom návrhu uvádza - ja zotrvávam na mojom písomnom stanovisku, v ktorom som   uviedol,   že   navrhujem   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu nevyhovieť, nakoľko sa nestotožňujem s dôvodmi, ktoré uviedol vo svojej žiadosti obvinený. Podľa môjho názoru dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a Tr. por. aj naďalej trvajú. Mám za to, že zo žiadosti obvineného skôr vyplynulo, že v celom rozsahu nechápe, čo mu je kladené za vinu. Sám vo svojej výpovedi uviedol, že pracoval na údržbárskych prácach, ktoré zabezpečovali objekt pred konkurenčnou drogovou skupinou. Sám uviedol, že vedel, že sa tam pestuje marihuana a nezdieľam ani jeho optimizmus tykajúci sa hrozby nízkeho trestu, berúc do úvahy nižšie trestné sadzby, ktoré sú a platia pre mladistvých. Je našou snahou urýchľovať vyšetrovanie a hoci vieme, akým inštitútom je väzba, nezdieľam názor, že sa o ňom rozhodovalo rutinérsky, ale naopak bolo plne pristupované citlivo a rozumne, preto navrhujem žiadosť obvineného zamietnuť.

Obhajca   v   záverečnom   návrhu   uvádza   -   my   nepopierame   vedomosť   o   pestovaní marihuany, avšak orgány činné v trestnom konaní doposiaľ nezabezpečili relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval podiel môjho klienta na pestovaní marihuany, hoci má môj klient trvalý   pobyt   na   území   R.,   je   ľahko   zastihnuteľný,   má   silné   rodinné   zázemie.   Do   spisu predkladám aj potvrdenie zamestnávateľky, ktorá potvrdzuje, že rodina môjho klienta je u nej zamestnaná a pracuje. Taktiež predkladám návrh, ktorým sme navrhli doplniť znalecké dokazovanie vo veci. Chcem súdu dať na vedomie, že rodina môjho klienta sa o neho stará, zaujíma. Nehrozí mu tak vysoký trest, aby riskoval svojím útekom marenia vyšetrovania, ani nemá prostriedky na to, aby sa pohyboval mimo európskej únie a v rámci európskej únie existujú inštitúty na zabezpečenie jeho prítomnosti v prípade potreby aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní SR, preto žiadam, aby bol môj klient prepustený z väzby na slobodu. Obvinený záverom uvádza - ďakujem súdu, že ma vypočul. Nato samosudkyňa vyniesla a vyhlásila toto

UZNESENIE

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. súd žiadosť obvineného T. M., občana R. t. č. v ÚVV B. /od 1. 12. 2006/, o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.

Samosudkyňa v krátkosti odôvodnila uznesenie a dala právne poučenie o opravnom prostriedku. Nato sa vyjadrili: Obvinený uvádza - podávam si sťažnosť KP uvádza - vzdávam sa sťažnosti Zápisnica skončená a podpísaná o 11.05 hod.“

b)   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   písomného   rozhodnutia   z 23.   marca   2007 o zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo   7.   februára   2007   najprv vykonal   oboznámenie   doterajšieho   priebehu   konania   (návrh   krajskej   prokuratúry z 30. novembra 2006 na vzatie obvinených do väzby, uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 164/06   z 1.   decembra   2006   o vzatí   obvinených   do   väzby,   žiadosť   sťažovateľa z 9. februára   2007   o prepustenie   z väzby,   odstúpenie   žiadosti   sťažovateľa   krajskou prokuratúrou   zo   6. marca   2007   okresnému   súdu)   a uviedol,   že „Súd   sa   oboznámil   so žiadosťou obvineného T. M., preskúmal na vec sa vzťahujúci spisový materiál a nariadil vo veci verejné zasadnutie na deň 23. 3. 2007“.

Okresný   súd   zdôraznil,   že „Na   verejnom   zasadnutí   obvinený   zotrval   na skutočnostiach uvedených v písomnej žiadosti. Žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemal“.

Okresný súd ďalej uviedol:„Zo spisového materiálu súd zistil, že voči obvineným T. M. a spol. bolo dôvodne začaté   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. a, d ods. 3 písm. c Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. u R. M. aj iné. Preto u všetkých obvinených hrozí za skutok za ktorý sú stíhaní trest odňatia slobody   od   15   do   20   rokov.   Vyšetrovateľ   vo   veci   postupuje   plynule,   aj   v tomto   štádiu konania podľa názoru súdu sú splnené zákonné podmienky a preukázané dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a Tr. por., pretože obvinenému T. M. hrozí vysoký trest odňatia slobody,   čo   možno   skonštatovať   i podľa   doposiaľ   platnej   judikatúry.   U obvineného   ide o občana R. zdržujúceho sa v M. Je cudzím štátnym príslušníkom a nie je teda záruka, že by po prepustení zo zadržania a po opustení územia Slovenskej republiky sa dostavoval na úkony orgánov činných v trestnom konaní, alebo súdu.“

Po citovaní ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd konštatoval, že:„Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že skutok kladený obvinenému za vinu bol spáchaný, má všetky znaky trestného činu a že sú dôvody na podozrenie, že tento spáchal   obvinený   T.   M.   a spol.   pretože   bol   priamo   v objekte   zadržaný,   nakoľko   ide o občana R., zdržujúceho sa v M., je dôvodná obava, že ujde, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, a to najmä s poukazom na hrozbu vysokého trestu, ktorý ho môže postihnúť.“

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   okresný   súd   dospel   k záveru,   že „dôvody   väzby   uvedené   v   §   71   ods.   1   písmeno   a Trestného   poriadku   sú   preukázané u obvineného T. M. aj v tomto štádiu konania, a preto jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol“.

Dátum   vyhotovenia   je   na   uznesení   uvedený   1.   december   2006,   avšak   z obsahu uznesenia je jednoznačne zrejmé, že ide o zjavnú pisársku chybu, ktorá bola z hľadiska jej vplyvu na namietanú neústavnosť postupu okresného súdu bezvýznamnou.

c)   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   (z poštových   doručeniek   zaslaných   faxom z okresného súdu 3. septembra 2007) bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 43/07 z 23. marca 2007 doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi 11. apríla 2007.

4. Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 30. marca 2007 uznesením sp. zn. 4   Tpo   17/2007 „podľa   §   139   odsek   1   písmeno   c)   Trestného   poriadku“ sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 23. marca 2007 zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:„Napadnutým uznesením sudkyňa pre prípravné konanie podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietla žiadosť obvineného T. M. o jeho prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že i naďalej u neho trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho oznámení na verejnom zasadnutí, zahlásil ústne do zápisnice obvinený T.   M. sťažnosť, ktorú bližšie písomne neodôvodnil ku dňu konania neverejného zasadnutia sťažnostného súdu.

Krajský súd v Nitre, ako súd sťažnostný na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť nebola opodstatnene podaná.

Sťažnostný súd, po splnení povinností uloženej mu v citovanom ustanovení Trestného poriadku   zistil,   že   správne   rozhodla   sudkyňa   pre   prípravné   konanie,   keď   už   s   ňou uvedených dôvodov zamietla žiadosť obvineného o jeho prepustenie z väzby, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu, aj v terajšom období trestného stíhania, neprestali trvať u obvineného dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., pretože tým nepominuli konkrétne skutočnosti, na ktoré už bolo poukazované v odôvodnení rozhodnutí súdov I. i II. stupňa,   ktorými   bolo   doteraz   rozhodované   o   jeho   väzbe   v   prípravnom   konaní.   Tieto dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia z väzby a jeho stíhania na slobode, bude konať spôsobom uvedeným pod písmenom a/ §-u 71 ods. l Tr. por.

Odvolací súd tiež pripomína, že v danom štádiu trestného konania (pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného) nie je oprávnený skúmať jeho vinu na trestnej činnosti(§ 79 ods. 2, 3 Tr. por.).

So   zreteľom   na   uvedené,   preto   sťažnostný   súd,   podanie   obvineného   T.   M. nepovažoval za dôvodné, a podľa § 193 ods. l písm. c/ Tr. por. zahlásenú sťažnosť zamietol, keďže nezistil žiadny dôvod pre zmenu výrokov sťažnosťou napadnutého uznesenia, pričom aj   konanie   mu   predchádzajúce   bolo   vykonané   v   súlade   s príslušnými   ustanoveniami Trestného poriadku.“

5.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že v predmetnej   trestnej   veci   (po   ukončení   oboznamovania   sa   obvinených   s výsledkami vyšetrovania,   ktoré   bolo   ukončené   podaním   návrhu   vyšetrovateľa   na   podanie   obžaloby 6. februára 2008) bola podaná krajskou prokuratúrou 27. februára 2008 obžaloba okresnému súdu.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   sťažovateľ   sa   žiadosťou   zo   17.   júla   2007   opätovne domáhal prepustenia z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku (súčasne s ponúknutím peňažnej záruky podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku).

a) Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby (zo 17. júla 2007) ústavný súd konštatuje v podstate totožnosť argumentácie v tejto žiadosti s dôvodmi   uvádzanými   v jeho   predchádzajúcej   žiadosti   zo   7.   februára   2007   (napr. «V súčasnosti som vo väzbe bezmála 8 (osem) mesiacov. Samotné podozrenie zo spáchania predmetného trestného činu je však založené čisto na skutočnosti, že som sa nachádzal na mieste činu. Moje tvrdenia nevyvrátili ani ostatní obvinení. S obvineným M. som nebol v žiadnom kontakte a neprevzal som od neho ani peniaze ani pokyny.

(...) V mojom konkrétnom prípade mi však OČTK kladú za vinu konanie za ktoré mi hrozí trest v sadzbe 2-7 rokov. Uvedený trest nie je tak vysoký, aby som sa celý život skrýval, utekal atď. a teda neodôvodňuje väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. prípadne, aby som si konaním v mojej neprítomnosti znemožnil či sťažil preukázanie svoje) neviny a vzdal sa uplatňovania svojich práv.

Je tiež zrejmé, že som občan R. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. však ako jeden z možných   dôvodov väzby   neuvádza...“nemá stále bydlisko   na území   Slovenskej republiky...“, ale len „...nemá stále bydlisko...“! Existencia trvalého bydliska mimo územia SR samo o sebe neodôvodňuje „útekovú“ väzbu, v tomto smere aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 38/04.

Na území R.   som riadne evidovaný a som zastihnuteľný pre potreby OČTK.   Do dnešného   dňa   som   sa   prostredníctvom   svojho   obhajcu   veľmi   aktívne   zúčastňoval   na úkonoch prípravného konania a uplatňoval som svoje práva. Samotná okolnosť, že nie som pripravený a ani ochotný priznať sa ku skutku ktorý som nespáchal nemôže byť chápaná ako dôvod pre pretrvávanie väzby.

Väzba ako najväčší zásah do základného ľudského práva - osobnej slobody smie byť pri rešpektovaní zásady prezumpcia neviny, používaná iba v nevyhnutných prípadoch, ak nie je možné dosiahnuť jej účel inak.»

(Pre porovnanie pozri bližšie bod B. 2. II. časti odôvodnenia.)

Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   v tejto   žiadosti   (zo   17.   júla   2007)   doplnil o lingvistickú   polemiku   o právnej   relevantnosti   rozdielnosti   pojmov „pestovať“ a „vyrábať“ omamnú látku z hľadiska napĺňania „formálneho znaku trestného činu podľa § 172 Tr. zákona...“, ako aj o spochybňovanie jeho aktívnej účasti na predmetnej trestnej činnosti.

b)   Žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   (zo   17.   júla   2007)   okresný   súd uznesením sp. zn. 2 Tp 137/07 z 9. augusta 2007 zamietol (súčasne neprijal ani peňažnú záruku v sume 200 000 Sk ponúknutú sťažovateľom).

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 38/2007 zo 14. septembra 2007 sťažovateľovu sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 193 od. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

„Krajský   súd   v Nitre,   na   podklade   riadne   a   včas   podanej   sťažnosti   oprávnenou osobou,   preskúmal   podľa   §   192   odsek   1   písmeno   a/,   b/   Trestného   poriadku   správnosť výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia   a   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Krajský   súd   po   splnení   prieskumnej   povinnosti,   vyplývajúcej   z   citovaného ustanovenia na základe predloženého spisového materiálu zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu:

- postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,

- v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu boli dodržané všetky zákonné lehoty. Konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré sú zrejmé zo spisového materiálu, aj podľa krajského súdu odôvodňujú obavu, že pokiaľ by obvinený bol prepustený z väzby na slobodu, konal by spôsobom, ako to predpokladá ustanovenie §-u 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, opustil by územie Slovenskej republiky, aby sa tak vyhol tak trestnému stíhaniu, ako i prípadne uloženému trestu. Navyše v tejto konkrétnej skutočnosti dôvod väzby v zmysle citovaného ustanovenia pristupuje v prípade obvineného i hrozba vysokým trestom vzhľadom na právnu kvalifikáciu konania   obvineného.   Je   pravdou,   že   samotná   hrozba   vysokým   trestom   nepostačuje   na konštatovanie   existencie   dôvodu   väzby   v   zmysle   §   71   odsek   1   písmeno   a/   Trestného poriadku, avšak ako už bolo uvedené, bola zistená ďalšia konkrétna skutočnosť týkajúca sa osoby obvineného. Obvinený je občanom cudzieho štátu, na území Slovenskej republiky nemá ani trvalý ani prechodný pobyt a bez ohľadu na to, že na území Slovenskej republiky sa síce nezdržiaval protizákonne, tieto okolnosti odôvodňujú obavu z úteku obvineného. V prípade rozhodovania o ponuke peňažnej záruky súdom I. stupňa ani krajský súd nezistil   také   výnimočné   okolnosti   prípadu,   ktoré   by   odôvodňovali   nahradenie   väzby obvineného prijatím peňažnej záruky tak, ako to predpokladá ustanovenie § 81 odsek 1 Trestného poriadku.

So   zreteľom   na   uvedené,   sťažnosť   obvineného   T.   M.   nepovažoval   za   dôvodnú, a podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku ju zamietol, keďže nezistil ani žiadny dôvod   pre   zmenu   výrokov   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia,   pričom   aj   konanie   mu predchádzajúce bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   krajského   súdu   ako   väzobného   súdu rozhodujúceho   v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02,   IV.   ÚS   66/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súdu   preto,   že „sa   nezaoberal   argumentmi   a ich   dôvodnosťou,   neskúmal   hodnotenie dôkazov a dôvodov väzby prvostupňovým súdom (...) ignoroval, že mu nehrozí trest odňatia slobody 15 - 20 rokov (...), že jeho odôvodnenie je formalistické (...)“, a namietal doručenie mu prvostupňového uznesenia až po rozhodnutí odvolacieho súdu. (Pozri bližšie bod 2. I. časti odôvodnenia.)

Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   ním   označených   základných   práv   takými nedostatkami   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   podľa   jeho   právneho   názoru vyústilo do „arbitrárnosti uznesenia (...) krajského súdu“ , ktorá mala byť spôsobená podľa tvrdenia sťažovateľa nevysporiadaním sa s dôvodovou argumentáciou prezentovanou v jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   (najmä   nedostatočným   skúmaním   dôvodnosti   väzby), formálnosťou odôvodnenia rozhodnutia, ako aj nereagovaním na skutočnosť, že písomné vyhotovenie   prvostupňového   rozhodnutia   mu   bolo   doručené   až   po   rozhodnutí druhostupňového   súdu,   čím   mu   malo byť znemožnené bližšie   písomne   odôvodniť   jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Pred posudzovaním sťažnosti z hľadiska týchto prv uvedených námietok ústavný súd pripomína,   že   ak   sa   o zákonnosti   väzby   rozhoduje   na   viacerých   stupňoch,   postup prokuratúry a súdov, ktoré konajú vo väzobných veciach, teda   aj o žiadosti   obvineného o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   sa   posudzuje   ako   jeden   celok   (pozri   napr.   nález I. ÚS 223/04). V zmysle uvedeného posudzoval ústavný súd aj predmetnú sťažnosť.

Vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môže byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vo veci konajúce väzobné súdy pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vychádzali pri posudzovaní konania sťažovateľa z existujúcich výsledkov vyšetrovania, zo svojich zistení a záverov pri rozhodovaní o väzbe a sťažnostiach   obvinených   proti   rozhodnutiam   o väzbe,   zaoberali   sa   námietkami sťažovateľa prednesenými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby a aplikovali na nimi zistený skutkový stav na vec sa vzťahujúce právne normy. [Pozri bližšie body B. 1., B. 2., B. 3. b), B. 4. II. časti odôvodnenia].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   z väzby   bola prerokovaná na verejnom zasadnutí okresného súdu, na ktorom sa sťažovateľ a jeho právny zástupca   mohli   slobodne   vyjadriť   k predmetu   veci,   na   ktorom   im   bolo   oznámené rozhodnutie okresného súdu o sťažovateľovej sťažnosti formou vyhlásenia uznesenia v ich prítomnosti   (§   179   ods.   1   a 3   Trestného   poriadku),   boli   oboznámení   s odôvodnením uznesenia   a poučení   o opravnom   prostriedku.   Na   tomto   verejnom   zasadnutí   podal sťažovateľ   sťažnosť   proti   vyhlásenému   prvostupňovému   rozhodnutiu   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby, a to v lehote ustanovenej § 187 ods. 1 Trestného poriadku. [Pozri bližšie bod B. 3. a) II. časti odôvodnenia.] Ústavný súd poznamenáva, že nič nebránilo sťažovateľovi   kvalifikovane   právne   zastúpenému   advokátom,   aby   v prípade   existencie ďalších závažných argumentov presahujúcich obsah podanej žiadosti písomne doplnil ústne podanú   sťažnosť   v primeranej   lehote   vo   vzťahu   k druhostupňovému   konaniu.   V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na právo sťažovateľa kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu dané mu § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré však sťažovateľ využil až 17. júla 2007, pričom poukazuje aj na rozhodnutie (a jeho odôvodnenie) väzobných súdov o tejto ďalšej žiadosti [pozri bližšie bod B. 5. a) a b) II. časti odôvodnenia].

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   (odôvodnenie)   všeobecných   súdov (okresného   súdu   a krajského   súdu)   je   primeraná   okolnostiam   prípadu   a je   v súlade s príslušnými ustanoveniami na posudzovanú vec sa vzťahujúcich už citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov. Nemožno preto závery okresného súdu a krajského súdu prezentované   v sťažovateľom   napadnutých   rozhodnutiach   považovať   ani   za   zjavne neodôvodnené, ale ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, ako aj vyhodnocovať vykonané dôkazy, pričom názory menovaných súdov na   posúdenie   dôvodov   väzby   (ktoré   nadväzujú   na   zistenia   orgánov   činných   v trestnom konaní)   sú   celkom   legitimné   a neprotirečia   zistenému   skutkovému   stavu   uvedenému v príslušnom trestnom spise.

Z napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by mohlo odôvodniť záver ústavného súdu o svojvoľnom posúdení relevantných skutkových okolností či extrémnom nesúlade medzi   vykonanými   dôkazmi   a ich   vyhodnotením   okresným   súdom   a krajským   súdom, a teda   o takej   aplikácii   a takom   výklade   zákona,   ktoré   by   z ústavného   hľadiska   boli neospravedlniteľné.   Medzi   sťažovateľom   označenými   základnými   právami   zaručenými ústavou,   listinou   a dohovorom   a sťažovateľom   napadnutými   rozhodnutiami   menovaných všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu nie je v danom prípade taká súvislosť, z ktorej   by   vyplývala   otázka   ústavného   významu   a intenzity,   ktorá   by   mohla   založiť právomoc ústavného súdu vec meritórne preskúmať.

Na uvedených záveroch nemení nič ani tvrdenie sťažovateľa, že rovnopis uznesenia okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby mu bol doručený neskôr ako namietané uznesenie krajského súdu. Uvedená skutočnosť podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach   danej   veci   (pozri   II.   B.   odôvodnenia)   nenapĺňa   potrebný   ústavnoprávny rozmer   materiálneho   porušenia   sťažovateľových   práv   namietaným   uznesením   krajského súdu.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán (v danom prípade krajský súd, pozn.) správnosť výrokov napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto ustanovenia okrem iného vyplýva, že sa preskúmava iba správnosť výroku uznesenia. Nesprávnosť odôvodnenia uznesenia, pokiaľ je výrok správny, nemôže viesť k zrušeniu rozhodnutia podľa § 194 ods. 1. Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To isté platí aj pre posúdenie správnosti postupu konania, ktoré napadnutému výroku predchádzalo (pozri Trestný poriadok, stručný komentár autorov Štefan Minárik a kol., vysvetlivky k § 192, str. 502).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín mimo akúkoľvek pochybnosť [pozri bod 3 a) časti II. B. odôvodnenia] vyplýva, že sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo sporné uznesenie okresného súdu zákonným spôsobom oznámené (§ 179 Trestného poriadku) na verejnom zasadnutí konanom 23. marca 2007, na záver ktorého „samosudkyňa v krátkosti odôvodnila uznesenie a dala právne poučenie o opravnom prostriedku“, po tomto oznámení sťažovateľ   využil   svoje právo a ihneď podal   proti   tomuto uzneseniu   sťažnosť ústne   do zápisnice   v súlade   s ustanovením   §   187   ods.   1   Trestného   poriadku,   v zmysle   ktorého sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.   Pod   oznámením   uznesenia   podľa   platného   právneho   stavu   (§   179   ods.   1 Trestného poriadku) možno rozumieť nielen doručenie rovnopisu uznesenia, ale tiež jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008