znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 113/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť R. R., B., zastúpeného Mgr. Z. N., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a porušenia práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 317/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 317/2001 b o l o p o r u š e n é.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 317/2001 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   R.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. R. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 592 Sk (slovom dvanásťtisícpäťstodeväťdesiatdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Z. N., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 113/07-15   z 28.   júna   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenia   práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   porušenia   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 317/2001.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave:

Dňa   2.   augusta   2001   bola   podaná   okresnému   súdu   žaloba   o určenie   otcovstva a úhradu osobných potrieb vo veci žalobcu mal. D. B., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Okresným úradom B., odborom sociálnych vecí, a matkou D. B., proti sťažovateľovi.

Predmetné súdne konanie je vedené pod sp. zn. 19 C 317/2001 a od podania žaloby bolo sťažovateľovi doručené 29. marca 2005 takmer po štyroch rokoch uznesenie okresného súdu zo 14. marca 2005, aby sa písomne vyjadril k pripojenému návrhu, uviedol skutočnosti na svoju obranu, pripojil dôkazy, na ktoré sa dovoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľ listom z 1. apríla 2005 oznámil okresnému súdu, že uznesenie mu bolo doručené, ale bez akýchkoľvek príloh, a zároveň požiadal o doručenie žalobného návrhu. Sťažovateľovi bola žaloba doručená 7. decembra 2005, v ktorej je označený ako R. R., a počas doterajšieho konania mu okresný súd nedoručil opravné uznesenie.

Dňa   13.   júna   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   aj   keď   neboli   splnené zákonné podmienky (okresný súd sťažovateľovi nedoručil pozvánku na pojednávanie).

Sťažovateľ   sa   k žalobe   vyjadril   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu na pojednávaní   24.   októbra   2006.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vykonania znaleckého   dokazovania;   toto   nariadil   okresný   súd   uznesením   zo   4.   novembra   2006 znalcom z odboru genetiky, odvetvie analýzy DNA.

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne listom z 8. januára 2007 adresovaný predsedovi okresného súdu upozornil na prieťahy v konaní a žiadal, aby boli odstránené. Podpredsedníčka   okresného   súdu   listom   z   22.   januára   2007   oznámila   sťažovateľovi, že nezistila   subjektívne   prieťahy   v konaní,   a preto   sťažnosť   nie   je   dôvodná.   Zároveň uviedla, že časové úseky medzi jednotlivými pojednávaniami, resp. jednotlivými úkonmi konajúceho zákonného sudcu sú determinované počtom pridelených vecí, ktoré sudkyňa v oddelení vybavuje. Podľa názoru sťažovateľa tým vlastne orgán štátnej správy priznal existenciu prieťahov v konaní spočívajúcich v zlej organizácii práce na okresnom súde.

Nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, ktoré trvajú ku dňu podania sťažnosti 5 rokov a 7 mesiacov. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu sa porušuje jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

3.   Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   19   C   317/2001,   prikázal okresnému   súdu konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že: „(...)   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   keď   sa   sťažovateľ   nie   vlastnou   vinou   dostal do situácie, že mu nekonanie súdu a ním spôsobené prieťahy v konaní komplikujú vyriešenie celkovej   situácie   a predovšetkým   odstránenie   právnej   neistoty   vo   vzťahu   k predmetu sporu...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 27. augusta 2007 písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu listom (sp. zn. Spr. 2099) a k jej vyjadreniu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 8. októbra 2007.

4.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k dôvodnosti   sťažnosti uviedla: „(...)   V   prejednávanie   veci   aj   keď   nejde   o právne   zložitú   vec,   ide   o konanie o určenie   otcovstva,   sťažovateľ   otcovstvo   v   konaní   popiera.   Skutková   zložitosť   vo   veci vyplýva z potreby vypracovania znaleckého posudku potrebného na rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ po svojom výsluchu pred súdom navrhol nariadiť znalecké dokazovanie. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie, výsledkom ktorého je otcovstvo sťažovateľa k maloletému   navrhovateľovi   praktický   dokázané.   Dĺžka   konania   je   ovplyvnená skutočnosťou,   že   vec   bola   pôvodne   pridelená   na   vybavenie   v oddelení   19   C   (...)“ (pre zdravotné   problémy   zákonného   sudcu,   bola   vec   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie inému sudcovi). V ďalšej časti navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel a nepriznal mu žiadne finančné odškodnenie.

4.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   reagovala podaním doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2007, v ktorom uviedla, že okresný súd doručil sťažovateľovi žalobu až 7. decembra 2005. Lehotu štyroch rokov (od 2. augusta 2001), počas ktorých okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovi neurobil jeden procesný úkon, považuje sťažovateľ za neprimeranú.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 317/2001 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 19 C 317/07   o určenie   otcovstva   a úhradu   osobných   potrieb   v postavení   odporcu vo veci   navrhovateľa   maloletého   D.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   návrh   bol   podaný 2. augusta 2001.

Po   urgenciách   z Okresného   súdu   Malacky   (kde   bolo   vedené   súvisiace   konanie) a matky navrhovateľa (v priebehu roka 2002 a 2003) sudca dal 14. marca 2005 kancelárii pokyn doručiť odporcovi žalobný návrh, ako aj uznesenie č. k. 19 C 317/01-12 zo 14. marca 2005, v ktorom mu okresný súd ukladá, aby sa písomne vyjadril k návrhu.

Odporca podaním z 1. apríla 2005 oznámil okresnému súdu, že dostal jeho uznesenie zo 14. marca 2005, ale nedostal samotnú žalobu, a preto žiada, aby mu ju okresný súd doručil.   Žaloba   mu   bola   doručená   7.   decembra   2005   po   tom,   ako   sa   listová   zásielka (s návrhom) trikrát vrátila okresnému   súdu ako nedoručená z dôvodu, že adresát nebol zastihnutý.   Doručeniu   návrhu   odporcovi   predchádzalo   tiež   zisťovanie   jeho   pobytu okresným súdom (listom z 21. októbra 2005).

Sudca dal 23. januára 2006 kancelárii pokyn nariadiť termín pojednávania na 13. jún 2006.

Okresný   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   19   C   317/01-26   z   23.   januára   2006,   ktorým ustanovil   Úrad   práce   sociálnych   vecí   a rodiny,   územné   pracovisko   Bratislava   II, za opatrovníka pre navrhovateľa.

Okresný súd Bratislava IV pracovisko M. opakovane (podaním zo 7. marca 2006 a z 30. marca 2006) žiadal okresný súd o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza návrh na určenie otcovstva maloletého.

Dňa   13.   júna   2006   sa   uskutočnilo   súdne   pojednávanie   za   účasti   kolízneho opatrovníka, vedľajšieho účastníka a bez prítomnosti odporcu. Okresný súd vypočul matku maloletého   ako   vedľajšiu   účastníčku   a pojednávanie   odročil   za   účelom   vykonania dokazovania na 26. október 2006 s tým, že požiada o predvedenie odporcu cestou polície.

Okresný súd listom z 18. septembra 2006 požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného Zboru P. o predvedenie odporcu na súdne pojednávanie nariadené na 26. október 2006.Okresný   súd   listom   z   18.   septembra   požiadal   S.   v B.   o výpis   zamestnávateľov odporcu. Podaním z 29. septembra 2006 S. oznámila okresnému súdu, že odporca je vedený v S. ako platiteľ poistného, a zároveň predložila zoznam jeho zamestnávateľov.

Listom z 24. októbra 2006 sa odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadril k žalobe o určenie otcovstva a úhradu osobných potrieb.

Dňa   26.   októbra   2006   sa   uskutočnilo   súdne   pojednávanie   za   účasti   vedľajšieho účastníka   a   odporcu.   Okresný   súd   vypočul   odporcu   a súdne   pojednávanie   odročil na neurčito za čelom vykonania dokazovania znalcom.

Podaním z 31. októbra 2006 Okresné riaditeľstvo Policajného Zboru Podunajské B. oznámilo okresnému súdu, že dožiadanie nebolo kladne vybavené z dôvodu, že odporca na adrese nebol zastihnutý.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 19 C 317/2001-66 zo 4. novembra 2006, ktorým nariadil znalecké dokazovanie znalcom.

Súdny tajomník 28. novembra 2006 dal kancelárii pokyn doručiť znalcovi podklady spisu na vyhotovenie znaleckého posudku.

Sudca   dal   13.   decembra   2006   pokyn   vymáhať   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania a doručiť uznesenie okresnému súdu č. k. 19 C 317/2001-77 z 13. decembra 2006 týkajúce sa zaplatenia preddavku na znalecké dokazovanie.

Podaním z 10. apríla 2007 znalec predložil vypracovaný znalecký posudok a zároveň predložil vyúčtovanie.

Sudca dal 11. apríla 2007 kancelárii pokyn doručiť znalecký posudok účastníkom konania.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 19C 317/2001-96 zo 17. apríla 2007, ktorým priznal znalečné a náhradu hotových výdavkov znalcovi.

Sudca dal 17. mája 2007 kancelárii pokyn doručiť listiny zo spisu znalcovi.

Sudca dal 26. júla 2007 pokyn nariadiť súdne pojednávanie na 25. október 2007 a zaobstarať dôkazy.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 317/2001 o návrhu na určenie otcovstva a úhradu   osobných   potrieb   maloletému   dieťaťu   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods.1 dohovoru.

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky   konania   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (napr. H. v. United   Kingdom   z 8.   júla   1987)   prihliadol   aj   na   povahu sporu   dotýkajúceho sa ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu preto podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle a podľa názoru ústavného súdu sa mala prejaviť aj v starostlivejšom a dôraznejšom   prístupe   okresného   súdu.   Na   uvedenom   nemení   nič   ani   skutočnosť, že sťažovateľom nie je maloleté dieťa, ktoré v konaní o určenie otcovstva vystupuje ako navrhovateľ, ale jeho protistrana – odporca. Povaha veci si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania aj v prípade, ak prieťahy v konaní o určenie otcovstva namieta označený otec - odporca.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   konanie   sa   začalo 2. augusta 2001, teda pred viac ako šiestimi rokmi, uskutočnilo sa v ňom pojednávanie na okresnom súde a ku dnešnému dňu nie je právoplatne skončené.

1.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je návrh na určenie otcovstva a úhradu osobných potrieb, teda po právnej   stránke štandardná   rodinnoprávna   vec   patriaca   do   rozhodovacej   agendy všeobecného   súdnictva.   Skutkovú   stránku   predmetnej   veci   možno   tiež   zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva bez ohľadu na to, že v prípadoch nesúhlasu odporcu s otcovstvom je obvyklým postupom nariaďovanie znaleckého dokazovania zo strany súdu.

1.2 Ústavný súd zistil skutočnosti na strane sťažovateľa, ktorý svojím správaním spôsobil tiež vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní. Okresný súd doručil sťažovateľovi žalobný návrh (ako sám uvádza 7. decembra 2005), aby sa k nemu vyjadril v lehote 15 dní. V skutočnosti sa sťažovateľ vyjadril k žalobnému návrhu až 24. októbra 2006.   Ďalej   sťažovateľ   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil   súdneho   pojednávania nariadeného   okresným   súdom   na   13.   jún   2006,   čo   malo   za   následok   odročenie pojednávania.  

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci určenia otcovstva a úhradu osobných potrieb maloletého dieťaťa, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní od podania návrhu 2. augusta 2001 do 14. marca 2005, keď sudca uskutočnil v konaní v podstate prvý úkon vydaním pokynu na doručenie uznesenia sp. zn. 19 C 317/01-12 zo 14. marca 2005 a žalobného návrhu sťažovateľovi.

Okresný   súd   bol   nečinný,   resp.   nevykonával   úkony   smerujúce   k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty v jeho počiatku, avšak ďalej už konal v zásade plynulo.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v zdravotných   problémoch   zákonného   sudcu a v jeho   pochybení   pri   doručovaní   žalobného   návrhu   ako dôvodu,   ktoré   by   mali   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný súd nemohol akceptovať inak ako v neprospech orgánu spôsobujúceho prieťah v konaní, v danom prípade okresného súdu.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, lebo konanie nie je právoplatne skončené, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 v I. časti odôvodnenia nálezu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   1.1   a 1.2   tejto   časti odôvodnenia)   považuje   za   primerané   v sume   10   000   Sk.   Pri   určení   výšky   finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil tiež skutočnosť, že sťažovateľ v období od 2. augusta 2001   až   do   29.   marca   2005   nemal   vedomosti   o žalobe   o   určenie   otcovstva   a úhradu osobných potrieb, teda sťažovateľom uvádzaný stav právnej neistoty v skutočnosti pre neho mohol trvať až odvtedy, keď sa kvalifikovaným spôsobom dozvedel o predmetnom súdnom konaní, čo v danej veci bolo až 29. marca 2005, t. j. okamihom doručenia súdnej výzvy. Okresný súd od 29. marca 2005 konal, pretože sťažovateľovi doručoval žalobný návrh, ale v dôsledku zmeny jeho bydliska, ktorú neohlásil okresnému súdu, musel tento súd opakovať doručenie a adresu sťažovateľa zisťovať.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala štyri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 22. marca 2007, zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 24. mája 2007 a 1. októbra 2007.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov)   je   1/6   z   výpočtového základu.   Za   štyri   úkony   právnych   služieb   vykonaných   v roku   2007   patrí   advokátke odmena z výpočtového základu 17 822 Sk, t. j. 4 x 2 970 Sk a režijný paušál 4 x 178 Sk, teda spolu 12 592 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6.   Predmetom   sťažnosti   je aj tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 317/2001 bolo porušené sťažovateľom označené právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodnil v podaní doručenom ústavnému súdu 29. mája 2007. Uviedol, že porušenie čl. 8 ods.   1   dohovoru   vidí   v nečinnosti   okresného   súdu   vo   vzťahu   k jeho   účasti   ako   rodiča na rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia týkajúce sa dieťaťa a ktoré majú základný význam pre ďalší zdravý fyzický a psychický vývoj mal. žalobcu, ako napr. výber školy,   lekára,   prípadne   účasť   v rozhodovacom   procese,   v ktorom   samotný   orgán   štátu prijíma opatrenia týkajúce sa dieťaťa. Tým, že do dnešného dňa neexistuje právoplatné rozhodnutie okresného súdu, ktorým by bol sťažovateľ určený za otca mal. žalobcu, je z rozhodovacích procesov vylúčený.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ sa sám vylúčil z rozhodovacích procesov   vo   veci   výchovy   a opatery   mal.   dieťaťa,   lebo   odmietol   iný   spôsob   určenia otcovstva – súhlasným vyhlásením rodičov.

Ďalej sťažovateľ poukázal na okolnosti   prípadu,   ktoré v ňom   vyvolali objektívne pochybnosti   o potencionálnom   otcovstve   mal.   žalobcu,   a z toho   dôvodu   považuje za potrebné,   „aby   o jeho   otcovstve   mal.   žalobcu   rozhodol   s konečnou   platnosťou   práve súd“.

Rovnako poukázal aj na skutočnosť, že je neustále v stave právnej neistoty, keďže do dnešného dňa nemá objektívnu istotu o tom, či je biologickým otcom mal. dieťaťa. Tieto okolnosti „sťažovateľa vedú k záveru, že je pre neho v danom prípade akceptovateľným výlučne určenie otcovstva súdnym rozhodnutím“. Teda súdne konanie, v ktorom sa určí, či je otcom alebo nie je otcom mal. dieťaťa, pokladá sťažovateľ za nevyhnutné a výhodné nielen pre žalobcu, ale aj pre sťažovateľa.

Podľa   §   84   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov sa otcovstvo určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením alebo rozhodnutím súdu.

Prerokúvanie   a rozhodovanie   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   19   C   317/2001 o určenie otcovstva je legálnou činnosťou okresného súdu aj podľa procesných ustanovení zákona [§ 80 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku], preto konanie a rozhodovanie súdu o určení otcovstva nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007