znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., F., Česká republika, zastúpenej advokátom Mgr. V. L.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2005   doručená   sťažnosť   E.   H.,   F.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania podaným na Okresnom   súde   Považská   Bystrica   domáhala   určenia   absolútnej   neplatnosti   zmluvy o dočasnom   užívaní   pozemku   uzatvorenej   medzi   JRD   M.   so   sídlom   v M. a Československým ovocinárskym a záhradkárskym zväzom, základnou organizáciou v D. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo 16. februára 2004 č. k. 8 C 56/01-213 o jej návrhu rozhodol v jej prospech tak, že určil, že zmluva o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977 je neplatná v časti, týkajúcej sa podielu 5/20-tín z pznk. parc. č. 930 k. ú. D. O odvolaní neúspešných účastníkov konania rozhodol Krajský súd rozsudkom z 30. augusta 2005 č. k. 4 Co 135/04-300 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh sťažovateľky   zamietol.   V odôvodnení   uviedol,   že   tak   urobil   z   dôvodu   iného   právneho názoru. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. októbra 2005. Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu, že v odvolacom konaní sa nezaoberal jej námietkami, právnou a skutkovou argumentáciou,   čím   porušil   jej   základné   ľudské   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa sťažovateľky odvolací súd okrem vyhodnocovania dôkazov produkovaných v prvostupňovom konaní aj sám vykonal dokazovanie, avšak mnohé dôkazy, ktoré predložil jej právny zástupca, vôbec nevyhodnotil   a tie dôkazy, ktoré vyhodnotil, vyhodnotil len formálne, nesprávne a bez súvislostí s ďalšími vykonanými dôkazmi. Ak by bol odvolací súd všetky dôkazy riadne vyhodnotil, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   musel   by   nevyhnutne   dospieť   k iným   záverom a sťažovateľkinmu návrhu by musel vyhovieť. Nedôsledným prístupom odvolacieho súdu k hodnoteniu dôkazov odvolací súd podľa názoru sťažovateľky porušil jej základné ľudské právo na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru ako aj právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 36 ods. 1 listiny. Označené základné   ľudské   práva   podľa   sťažovateľky   odvolací   súd   porušil   aj   tým,   že   ignoroval niektoré ňou predložené dôkazy. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v konaní pred odvolacím súdom   a   aj   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   podrobne   rozviedla   skutkovú   a   právnu argumentáciu,   avšak   postup   odvolacieho   súdu   bol   formalistický,   nezaoberal   sa   ňou uvádzanou   skutkovou   a   právnou   argumentáciou.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   je   preto nepreskúmateľný a rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že jej návrh zamietol, je v extrémnom rozpore s dôkazmi, ktoré mal odporca k dispozícii, ako aj s tými dôkazmi, ktoré dovolací súd sám vykonal. Odvolaciemu súdu vyčítala,   že   ignoroval   obsah   predložených   listinných   dôkazov,   pričom   toto   všetko vo svojich dôsledkoch porušovalo jej základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde.

K porušeniu uvedených základných ľudských práv odvolacím súdom podľa názoru sťažovateľky došlo aj preto, lebo odvolací súd nepostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.   Porušil   najmä   svoje   povinnosti   stanovené   v   §   132,   §   220   ods.   2   OSP a postupoval v rozpore najmä s ustanovením § 3 veta druhá, § 120 ods. 1 veta tretia, § 134, § 157 ods. 2 OSP.

Sťažovateľka proti napadnutému právoplatnému rozsudku podala v zákonnej lehote dovolanie   na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej aj „najvyšší súd“)   podľa   § 236 a nasl.   OSP,   keďže   tento   súd   nemôže   meritórne   rozhodnúť   o   tom,   že   v   konaní   pred odvolacím   súdom   boli porušené   jej   základné   ľudské   práva,   domáha sa   ich   ochrany na ústavnom súde.

Sťažovateľka   napokon   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie vydal tento nález:

,,1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/04 a rozsudkom č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8. 2005 porušil právo sťažovateľky E. H. na to, aby jej záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu všetkých trov konania a právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu, advokáta Mgr. V. L., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP dovolanie   je tiež   prípustné   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k.   4   Co   135/04-300   z   30.   augusta   2005   dovolanie,   teda   účinný   právny   prostriedok nápravy.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   toto   dovolanie   sťažovateľky   bolo zaevidované na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 4   Cdo   269/2005   a doposiaľ   nebolo   o ňom   rozhodnuté.   Vzhľadom   na   to,   že občianskoprávna vec, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k porušeniu označených základných práv   a slobôd,   sa   nachádza   v   štádiu   dovolacieho   konania,   najvyšší   súd   bude   povinný skúmať ústavnosť a zákonnosť konania, ktoré predchádzalo podaniu dovolania, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv sťažovateľky. Najvyšší   súd   má   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   celý   rad   účinných   procesných nástrojov, ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd v predchádzajúcom konaní, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom   rade   dovolací   súd,   ktorý   bude   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. V tomto zmysle je zjavne nesprávne tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd v dôsledku jej dovolania „nemôže meritórne rozhodnúť o tom, že v konaní pred odvolacím súdom boli porušené jej základné ľudské práva“, a preto sa ich ochrany domáhala na ústavnom súde. Skutočnosti,   ktoré   uviedla   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti,   neumožňujú   vyvodiť   taký záver, že by na základe nich sťažovateľkou namietané porušenie označených základných práv nebolo možné odstrániť pred dovolacím súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006