znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 113/04-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť O. Č., bytom T.; M. I., bytom T.; M. S., rod. K., bytom T.; A. Z., rod. K., bytom P.; O. P., rod. K., bytom T.; M. M., rod. L., bytom T.; J. D., bytom T.; M. D., T., a L. D., bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. H. B., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 371/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 371/01   p o r u š i l základné právo O. Č., M. I., M. S., A. Z., O. P., M. M., J. D., M. D. a L. D., aby sa ich vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   371/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. O. Č. a M. I.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), M. S., A. Z., O. P. a M. M. každej v sume po 4 000 Sk (slovom štyritisíc slovenských korún), J. D., M. D. a L. D. každému v sume   po   1   000   Sk   (slovom   tisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. O. Č., M. I., M. S., A. Z., O. P., M. M., J. D., M. D. a L. D.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 35 136 Sk (slovom tridsaťpäťtisícstotridsaťšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. H. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 24. júna 2004   č.   k.   I.   ÚS   113/04-18   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. Č., bytom T.; M. I., bytom T.; M. S., rod. K., bytom T.; A. Z., rod. K., bytom P.; O. P., rod. K., bytom T.; M. M., rod. L., bytom T., a J. D., bytom T.; M. D., T.; L. D., bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. H. B., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 371/01.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   (resp.   ich   právni   predchodcovia) 4. mája 2001 podali na okresnom súde návrh proti odporcom J. M. a J. M. z T. vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd vo veci   riadne   nekoná,   najmä   však   od „4.   5. 2001   do   19. 3.   2003...   a od   28.   4.   2003   do dnešného dňa...“, a to i napriek tomu, že ho sťažovatelia viackrát (29. októbra 2001, 20. mája 2002, 21. apríla 2004) vyzvali vo veci ďalej konať a rozhodnúť. Ani sťažnosť na prieťahy   v konaní   podaná   predsedníčke   okresného   súdu   2. septembra   2003   neviedla k efektívnej   náprave.   Podľa   názoru   sťažovateľov „...   nečinnosťou   okresného   súdu   bolo porušené naše základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR“.

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, uložil okresnému súdu, aby „vo veci konal bez zbytočných prieťahov“,   priznal im finančné zadosťučinenie v celkovej výške 59 000 Sk, a to O. Č. a M. I. každej v sume po 20 000 Sk; M. S., A. Z., O. P. a M. M. každej v sume po 4 000 Sk; J. D., M. D. a L. D. každému v sume po 1 000 Sk, a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením č. Spr 1009/2004 z 19. júla 2004 a sťažovatelia   prostredníctvom   stanoviska   svojej   právnej   zástupkyne   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. augusta 2004.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 371/01.

Dňa 4. mája 2001 podali sťažovatelia okresnému súdu návrh na určenie vlastníckeho práva proti vyššie označeným odporcom.

Dňa 29. októbra 2001 urgovala právna zástupkyňa sťažovateľov konanie vo veci.Sťažovatelia 4. marca 2002 uhradili súdny poplatok za návrh.Právna zástupkyňa sťažovateľov 20. mája 2002 opätovne urgovala konanie vo veci a 21. októbra 2002 oznámila, že pôvodná navrhovateľka č. 6 (A. D.) zomrela, a súčasne oznámila okresnému súdu mená jej troch dedičov s návrhom na ich pripustenie do konania. V uvedenom zmysle upravila aj petit návrhu.

Okresný   súd   22.   februára   2003   vytýčil   termín   pojednávania   na   19.   marec   2003. Súčasne zaslal odporcom návrh na vyjadrenie.

Právna zástupkyňa odporcov žiadala 18. marca 2003 odročiť pojednávanie z dôvodu potreby naštudovať súdny spis (len 17. marca 2003 prevzala zastupovanie).

Pojednávanie konané 19. marca 2003 bolo na žiadosť odporcov odročené na 28. apríl 2003.Právna zástupkyňa odporcu   doručila   okresnému   súdu   21.   marca   2003   vyjadrenie odporcov k návrhu.

Na pojednávaní konanom 28. apríla 2003 boli pripustení traja dedičia po zomrelej navrhovateľke č. 6 (A. D.) do konania a vypočutí na pojednávaní prítomní navrhovatelia a odporcovia   k predmetu   sporu.   Účastníci   boli   vyzvaní,   aby   v lehote   10   dní   predložili návrhy na doplnenie dokazovania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný súd 30. mája 2003 vyzval právne zástupkyne účastníkov na predloženie návrhov na dokazovanie v lehote 5 dní (odporcovia 12. júna 2003 oznámili, že nemajú ďalšie návrhy).

Právna zástupkyňa sťažovateľov 17. júna 2003 upravila petit návrhu („súd určuje, že žalovaní... nie sú držiteľmi ani vlastníkmi nehnuteľnosti...“) a opätovne urgovala konanie vo veci.

Podľa   úradného   záznamu   z 8.   novembra   2003   boli „Opatrením   predsedníčky okresného súdu“ č. Spr. 1182/2003 veci z oddelenia 14 C pridelené inej zákonnej sudkyni.V súdnom spise je záznam predsedníčky okresného súdu z 21. apríla 2004, ktorým upozorňovala, že vo veci bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní, a žiadala predložiť spis na kontrolu o jeden mesiac.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   21.   apríla   2004   urgovala   vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa 22. júla 2004 bol súdny spis sp. zn. 14 C 371/01 predložený ústavnému súdu. K sťažnosti bola priložená odpoveď predsedníčky okresného súdu č. Spr 2132/2003 zo 16. septembra 2003 na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní z 2. septembra 2003, podľa ktorej „... Vzhľadom na zlú personálnu situáciu tunajšieho súdu nie je možné tohto času v uvedenej veci zabezpečiť plynulé a rýchle konanie...“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyššie   uvedenom   vyjadrení k opodstatnenosti   sťažnosti   podala   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v doterajšom konaní a uviedla: „... Dňa 08. 10. 2003 bola vec pridelená JUDr. M. J. z dôvodu preloženia pôvodnej sudkyne na Krajský súd v Trenčíne. Odvtedy sa vo veci nekonalo.

Prieťahy   v predmetnej   veci   neboli   zavinené   účastníkmi   konania,   ale   nečinnosťou súdu. V súvislosti s prieťahmi v predmetnom konaní si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že   od   územnosprávnej   reorganizácie   súdu   v roku   1996   je   tunajší   súd   personálne poddimenzovaný... “

Právna   zástupkyňa   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   oznámila: „...   Ku skutočnostiam,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   predsedkyne   Okresného   súdu v Trenčíne JUDr. M. T. nemáme zásadné pripomienky...“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 371/01, v ktorom   sťažovatelia   vystupujú   ako   navrhovatelia,   došlo   k porušeniu   ich   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na postup okresného súdu nie je právna a ani faktická zložitosť posudzovanej veci dôvodom doterajšej dĺžky konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľov v preskúmavanej veci) ústavný súd s výnimkou oneskoreného zaplatenia súdneho poplatku (4. marca 2002) nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia viackrát urgovali pokračovanie v konaní a nápravy sa domáhali aj podaním sťažnosti predsedníčke okresného súdu na prieťahy v konaní.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 4. marca 2002 (zaplatenie súdneho poplatku) do 22. februára 2003 (vytýčenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše jedenástich mesiacov, a

- od 17. júna 2003 (úprava petitu návrhu sťažovateľmi) doteraz, t. j. v trvaní jedného roka a štyroch mesiacov

bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda za takmer dva roky a štyri mesiace neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzajú. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd   mal personálne problémy, ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôžu   byť na ťarchu   účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   sume 59 000 Sk (pozri bod 3 I. časti odôvodnenia) z dôvodu, že „... naša právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzame nám spôsobila nielen materiálnu ale aj nemajetkovú ujmu. Naša ujma   spočíva   v tom,   že   my   –   žalobcovia   sme   všetko   starí   ľudia   (svedčí   o tom   aj   tá skutočnosť, že v priebehu konania už dvaja zo žalobcov – pôvodných vlastníkov zomreli) a nemôžeme si svoj majetok užiť a musíme sa bezmocne pozerať na to, ako ho užívajú iní. (...)“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľov,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   im   finančné zadosťučinenie v požadovanej výške, ktorú podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu)   považuje   za   takú,   ktorá   v okolnostiach   prípadu   neprevyšuje   sumu   priznávanú ústavným súdom v obdobných prípadoch. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) im priznal uvedenú sumu tak, ako to požadovali vo svojom návrhu.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.

Sťažovatelia   požadovali   priznanie   náhrady   trov   konania   vyčíslených „sumou 35 136 Sk“.

Advokátka,   ktorá   zastupovala   deväť   sťažovateľov,   vykonala   tri   úkony   právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 11. júna 2004 a vyjadrenie zo 16. augusta 2004.

Vzhľadom na to, že požadovaná suma neprevyšuje sumu, ktorú priznáva ústavný súd v obdobných   prípadoch   pri   výpočte   odmeny   podľa   ustanovení   §   13   ods. 8   v spojení s § 1 ods.   3   a   §   17   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume 35 136 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2004