znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 113/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. A. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98   p o r u š i l právo JUDr. A. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   628/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov

3. JUDr. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. A. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktoré je Okresný súd   Košice II povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. Š. č. 82179517/0900 vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júna 2003   sp.   zn.   I.   ÚS   113/03   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. A. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 628/98.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 18. júla 1995 podala bývalému Obvodnému súdu Košice 2 žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia 95 834 Sk od žalovaného Ing. Ľ. P. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 30 C 659/95. Po čiastočnom späťvzatí žaloby bolo   konanie   uznesením   z 28.   januára   1998   č.   k.   30   C   659/95-63   v časti   späťvzatia zastavené   a v prevyšujúcej   časti   o zaplatenie   80   842,50   Sk   s príslušenstvom   bol   nárok sťažovateľky vylúčený na samostatné konanie, ktoré je v súčasnosti vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20 C 628/98 a do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu toto konanie nebolo právoplatne skončené, i keď podľa názoru sťažovateľky neexistujú žiadne právne prekážky, aby sa tak stalo.

Sťažovateľka považuje vec „po právnej stránke za jednoduchú, pretože bez ohľadu na   to,   či   je   posudzovaná   podľa   Občianskeho   alebo   Obchodného   zákonníka,   ide o konsenzuálny   záväzkový   vzťah,   z ktorého   obom   jeho   účastníkom   vyplývajú   konkrétne práva   a povinnosti.   Za   zložitú   a náročnú   nie   je   možné   považovať   vec   ani   po   stránke skutkovej a dôkaznej a to napriek tomu, že v priebehu konania dochádzalo k opakovanému navrhovaniu svedeckých dôkazov, čomu však podľa môjho názoru mohol súd do značnej miery predísť pri dôslednom dodržiavaní § 114 O. s. p.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že ako účastníčka konania sa správala tak, aby nedala príčinu na pomalý postup súdu.

Pri   hodnotení   postupu   súdu   sťažovateľka   poukázala   na   chronológiu   úkonov okresného súdu, pričom podľa jej názoru k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní došlo „neefektívnym určovaním termínov pojednávaní, opakovaným výsluchom účastníkov a svedkov, takže tým celkom stratilo zmysel, že súd do tohto dňa prejednával vec na 22 pojednávaniach.   Popri   tom   však   napríklad   v   období   (...)   od   28.   januára   1998   do 4. novembra   1998,   od   13.   júna   2001   do   5.   decembra   2001,   od   11.   februára   2002   do 17. októbra 2002 a od tohto dátumu súd dosiaľ nekonal napriek tomu, že tomu nebránila žiadna právna alebo iná prekážka.“

Sťažovateľka   uviedla, že neprimeraná dĺžka tohto konania znamená pre ňu ujmu okrem iného aj z toho dôvodu, že žalovanému poskytla obnos na úpravu bytu z pôžičky poskytnutej Slovenskou sporiteľňou ako stavebný úver. V súvislosti s tým je nútená teraz platiť vysoké úroky aj za obnos, ktorý jej má zaplatiť žalovaný. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila citeľnými následkami,   ktoré pre ňu dlhotrvajúci   spor   má.   Za   primerané   považovala   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 125 000 Sk. Sťažovateľka pôvodne navrhla, aby ústavný súd vo veci vyniesol tento nález:„Okresný súd Košice II v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 628/98 porušil právo JUDr. A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR a čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov jej právneho zastúpenia. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia 125 000,- Sk.“

V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom   z   1.   júla   2003   sp.   zn.   Spr.   790/03   a právny   zástupca   sťažovateľky   vyjadrením doručeným ústavnému súdu 31. júla 2003.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že napadnuté konanie sp. zn. 20 C 628/98 sa začalo 16. apríla 1998, a to nadobudnutím právoplatnosti uznesenia č. k. 30 C 659/95-98 z 28. januára 1998. Ďalej chronologicky poukázal na pojednávania, ktoré sa v danej   veci   uskutočnili,   pričom   poukázal na to,   že   sťažovateľka   sa   na pojednávaniach 20. septembra 2000 a 16. októbra 2000 nezúčastnila.

Posledný úkon bol vo veci   vykonaný 13. júna 2003, keď konajúci sudca   vyzval účastníkov konania na oznámenie skutočností potrebných pre ďalšie konanie.

Z chronológie   vykonaných   úkonov   predseda   okresného   súdu   vyvodil,   že „súd v danom   konaní   postupoval   priebežne   a   dlhšie   časové   intervaly,   ktoré   uplynuli   od posledného pojednávania vo veci, boli spôsobené enormným nárastom počtu napadnutých vecí do súdnych oddelení sudcov rozhodujúcich na občianskoprávnom úseku, teda aj JUDr. M. P., ktorému bola predmetná vec pridelená, ako aj súdneho oddelenia sudcu Mgr. R. P., ktorému po nástupe do funkcie v apríli 2003 bolo pridelených asi 650 nevybavených vecí.“ Predseda okresného súdu sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že v danom konaní nejde o právne ani skutkovo zložitú vec, „a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v samotnej sťažnosti uvádza, že v priebehu konania dochádzalo k opakovanému navrhovaniu dôkazov, ktoré bolo potrebné vykonať.“

Sťažovateľkou   požadované finančné zadosťučinenie považuje predseda   okresného súdu   za   značne   neprimerané   i vzhľadom   na   tri   základné   hodnotiace   kritériá,   na   ktoré ústavný súd pri rozhodovaní prihliada.

Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu predsedu okresného konštatoval, že niet dôvodu   na   korekciu   alebo   inú   úpravu   argumentov   uvedených   v sťažnosti.   Netvrdí,   že v predmetnej veci vykonal okresný súd málo úkonov, je však toho názoru, že „úkony ním vykonané možno označiť ako typicky neefektívne. S poukazom na § 43 a § 100 O. s. p. mohol   Okresný   súd   vec   skončiť   aj   bez   týchto   úkonov.“ K dvom   neprítomnostiam sťažovateľky   na   pojednávaní   upresnil,   že   išlo   o neprítomnosti   ospravedlnené.   Naviac právny   zástupca   sťažovateľky   zaujal   stanovisko,   že „pri   takom   množstve   zbytočných pojednávaní ani   objektívne nemožno   čakať,   že účastník   bude spôsobilý   na každé jedno z nich sa dostaviť.“

K súčasnému priebehu konania právny zástupca sťažovateľky uviedol, že napriek skutočnosti,   že   sú   prieťahy   v konaní   napadnuté   na   ústavnom   súde,   vo   veci   sa   naďalej nekoná plynule.

Vzhľadom na „aktuálnu situáciu v základnom spore“ právny zástupca sťažovateľky navrhol, aby ústavný súd „1/ prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci 20 C 628/98 neodkladne konal, 2/ priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, 3/ priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 13.194,- Sk.

Uvedené trovy právneho zastúpenia v prípade ich   priznania nech je Okresnému súdu prikázané zaplatiť na účet: JUDr. T. Š., Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Košice, č. ú. 82179517/0900, var. symbol 12003 do 15 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20 C 628/98:

Sťažovateľka podala 18. júla 1995 bývalému Obvodnému súdu Košice 2 žalobný návrh na zaplatenie 95 834,50 Sk s prísl. proti žalovanému Ing. Ľ. P., stavebno–obchodná firma, z titulu bezdôvodného obohatenia (preplatku za vykonané stavebné práce) a z titulu škody vzniklej vadným plnením. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 30 C 659/95.Dňa 16. apríla 1998 nadobudlo právoplatnosť uznesenie č. k. 30 C 659/95-63, ktorým okresný   súd   pripustil   späťvzatie   žaloby   o zaplatenie   14   992   Sk   a konanie   v tejto   časti zastavil. Konajúci okresný súd žalobu v časti o zaplatenie 80 842,50 Sk s 18 % úrokom z omeškania   od   1.   septembra   1994   až   do   zaplatenia,   ako   aj   trovy   konania   vylúčil   na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 20 C 628/98.

Dňa 4. novembra 1998, 20. januára 1999 a 17. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie.

Dňa   27.   apríla   1999   sťažovateľka   podala   vo   veci   „upresnenie   žaloby a   konečný návrh“.

Pojednávanie   z   8.   septembra   1999   bolo   odročené   na   13.   september   1999,   keď okresný súd vyniesol vo veci rozsudok, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky.

Dňa 6. októbra 1999 konajúci sudca požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia.

Dňa 25. októbra 1999 bola podaná opätovná žiadosť sudcu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku z dôvodu čerpania dovolenky. Predseda okresného súdu tejto žiadosti vyhovel   a predĺžil   lehotu   na   písomné   vyhotovenie   rozsudku   z 13.   septembra   1999   do 15. novembra 1999.

Dňa 23. novembra 1999 žalovaná strana podala odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného súdu.

Dňa 30. novembra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, ako aj na vyjadrenie k odvolaniu.

Dňa 28. decembra 1999 sťažovateľka podala vyjadrenie k odvolaniu.Dňa 31. januára 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach, aby rozhodol o predmetnom odvolaní.

Dňa 30. júna 2000 Krajský súd v Košiciach bez nariadenia pojednávania uznesením č. k. 16 Co 40/00-40 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 4. augusta 2000 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.Pojednávania   vytýčené   na   20.   september   2000   a 16.   október   2000   boli   aj   pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky odročené.

Na pojednávaniach 6. novembra 2000, 27. novembra 2000 a 19. marca 2000 boli opakovane vypočutí predovšetkým účastníci konania pred okresným súdom.

Dňa 18. apríla 2001, 7. mája 2001, 28. mája 2001 a 13. júna 2001 sa uskutočnili vo veci pojednávania, pričom posledné pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 5. decembra 2001 bolo vo veci pojednávanie, ktoré sa odročilo na 14. január 2002 za účelom predvedenia a vypočutia svedka.

Uznesením   z 10.   decembra   2001   okresný   súd   nariadil,   aby   svedok   I.   Č.   bol predvedený Obvodným oddelením Policajného zboru Košice na deň 14. január 2002. Dňa 14. januára 2002, 21. januára 2002 a 11. februára 2002 sa uskutočnili vo veci pojednávania,   z ktorých   posledné   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho,   aj znaleckého dokazovania.

Dňa 17.   októbra   2002 okresný   súd   vyzval účastníkov   konania, aby špecifikovali otázky, ktoré má zodpovedať súdny znalec.

Právni zástupcovia účastníkov konania v dňoch 29. októbra 2002 a 8. novembra 2002 oznámili okresnému súdu, na aké otázky by sa mal znalec v danej veci zamerať.

Dňa   13.   júna   2003   konajúci   sudca   vyzval   účastníkov   konania   na   oznámenie skutočností potrebných pre ďalšie konanie.

  III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   628/98   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie sa začalo 18. júla 1995 (pôvodne bolo vedené pod. sp. zn. 30 C 659/95), pričom na tejto skutočnosti nič nezmenilo ani vylúčenie časti žaloby na samostatné konanie, ktoré sa v súčasnosti vedie pod sp. zn 20 C 628/98.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zaplatenie 80 842,50 Sk s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia (preplatku za vykonané stavebné   práce)   a z titulu   škody   vzniklej   vadným   plnením   v danej   konkrétnej   veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci s náročným zisťovaním skutkového stavu aj znaleckým   dokazovaním.   Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   ústavný   súd   môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že v napadnutom konaní sa uskutočnilo posledné pojednávanie vo veci 11. februára 2002, pričom od tohto dňa až do zapožičania spisu ústavnému súdu, teda   do   9.   júla   2003,   počas   takmer   sedemnástich   mesiacov   neboli   vykonané   vo   veci efektívne úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako žalobkyňa počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom   článku   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Už   uvedenú   dobu nečinnosti okresného súdu, ale aj obdobie od 16. apríla 1998 do 4. novembra 1998 (viac ako šesť mesiacov), obdobie od 13. júna 2001 do 5. decembra 2001 (takmer šesť mesiacov), keď bol   okresný   súd   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   nečinný,   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v konaní.   K týmto   prieťahom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   prieťahy,   nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, ako aj množstvo nerozhodnutých vecí nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. (...) Ústavný súd už viackrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí nezbavuje súd ani štát zodpovednosti za plynulosť súdneho konania (...). (Pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk, ktoré odôvodnila aj   „citeľnými následkami, ktoré pre ňu dlhotrvajúci spor má.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 13 200 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia z 20. januára 2003, podanie sťažnosti zo 6. februára 2003 a vyjadrenie z 28. júna 2003) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk   (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003