znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 113/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   W.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   H., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 142/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 142/00   p o r u š i l právo P. W., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. P. W.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. W. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Holiča,   č.   účtu   0011513602/0900   vedený   v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. októbra 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   113/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť P. W., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava   V   (bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   5   -   ďalej   aj   „okresný   súd“,   resp. „obvodný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 142/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že 15. mája 1991 sťažovateľ podal bývalému obvodnému súdu žalobu   o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách. Spor   vedený toho času na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 142/00   nie   je doposiaľ   právoplatne skončený   podľa   presvedčenia   sťažovateľa   z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Bratislava V. Na prieťahy v konaní sa navrhovateľ písomne sťažoval na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky 24. októbra 2001. Sťažnosť bola postúpená predsedovi Okresného súdu Bratislava V, ktorý, ako vyplýva z jeho prípisu zo 4. januára 2002, uznal sťažnosť za dôvodnú.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol tak, že Okresný súd Bratislava V v konaní o vydanie veci vedenom pod sp. zn. 10 C 142/00 porušil právo sťažovateľa   priznané v čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, s tým, aby sťažovateľovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk z dôvodu, že nečinnosťou súdu prišiel o majetkovú ujmu (keďže predmetnú záhradu už mohol aj s rodinou užívať). Za psychickú traumu žiadal taktiež finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, čo   odôvodnil   tým, že má vážne zdravotné problémy a v auguste sa podrobil   onkologickej   operácii   pre   stresy,   ktoré   prežíva   aj   v súvislosti   s neskončeným sporom.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný   súd   Bratislava   V,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   D.   S.,   listom   zo 14. mája   2003   Spr.   3250/02   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   advokátom,   stanoviskom doručeným ústavnému súdu 30. mája 2003.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti stručne popísal priebeh doterajšieho konania vo veci a poukázal na obdobia, keď konajúci sudcovia boli na stáži na krajskom súde, na dovolenke alebo keď boli práceneschopní, a uviedol, že okresný súd netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaujal   stručné   stanovisko   advokát sťažovateľa, ako i samotný sťažovateľ, ktorí uviedli, že:

„Na   podanom   návrhu   trváme   a k vyjadreniu   Okresného   súdu   Bratislava   V.,   Spr. 3250/02 iba toľko, že návrh na súd bol podaný pred viac ako 10-timi rokmi. V dôsledku zmien sudcov, ich práceneschopnosti, dovoleniek, či stáží bolo porušené naše právo na právnu ochranu v primeranom čase bez zbytočných prieťahov.

Netrváme   na   tom,   aby   sa   konalo   vo   veci   ústne   pojednávanie.   Trovy   právneho zastúpenia žiadame priznať.“

Sťažovateľ po oboznámení sa s vyjadrením predsedu okresného súdu k tomuto zaujal nasledovné stanovisko:

Z uvedeného vyjadrenia vyznieva, že súd priebežne konal a pokiaľ vo veci nekonal, tak iba z objektívnych dôvodov – stáž sudcu, dovolenky, práceneschopnosť, množstvo iných vybavených   vecí   sudcom a pod.   To,   že sudcovia majú množstvo vecí je známe z médií. Napriek tomu doba viac ako 12 rokov bola dostatočná na to, aby už vec bola právoplatne skončená.   Mňa   tento   liknavý   postup   súdov   traumatizoval   a psychicky   vyčerpával a vzhľadom na takýto postup a nečinnosť som mal dojem, že tu nie je ani snaha, aby bol spor čo najrýchlejšie skončený. Pri vynútenom a násilnom vykúpení predmetnej parcely, všetko prebehlo veľmi rýchlo. Náprava spôsobenej krivdy, napriek predloženiu množstva dôkazov z našej strany trvá viac ako desaťročie.

Niektoré z týchto úkonov, resp. vytýčenie hlavného pojednávania sme dosiahli tak, že ja s J. Ž. (navrhovateľom v prvom rade) sme osobne navštívili predsedu Okresného súdu Bratislava V, kde sme ho žiadali o zabezpečenie rýchlejšieho konania vo veci, a poukazovali sme na to, že po podaní žaloby si odporca – VŠE vybavila stavebné povolenie na našej parcele ktorá dovtedy 10 rokov (od r. 1981 do r. 1992) neslúžila účelu na ktorý bola proti našej vôli vykúpená. (...) VŠE stihla postaviť protiprávne budovu na tejto parcele, a to aj vďaka takému prístupu zo strany súdov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci žalobného návrhu sťažovateľa o vydanie nehnuteľnosti vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 142/00:

Dňa 15. mája 1991   podal sťažovateľ (spolu s ďalšími navrhovateľmi v danej veci, ďalej   len   „navrhovatelia“)   na   bývalom   obvodnom   súde   proti   Ekonomickej   univerzite v Bratislave   žalobný   návrh   na vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych   rehabilitáciách   a návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Vec   bola zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 94/91.

V období   od   podania   žaloby   do   15.   februára   1993   sa   vo   veci   uskutočnilo   päť pojednávaní, miestna ohliadka a obvodný súd nariadil vo veci predbežné opatrenie, ktoré však bolo na základe odvolania odporcu odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 20. apríla 1993 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. máj 1993.

Pojednávanie konané 4. mája 1993 bolo odročené na neurčito. V ten istý deň bolo vydané   uznesenie   č.   k.   14   C   94/91-131,   ktorým   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie.

Dňa 6. septembra 1993 doručil znalec obvodnému súdu znalecký posudok.Dňa 27. októbra 1993 sa k znaleckému posudku vyjadril odporca a dňa 29. októbra 1993 sťažovateľ.

Dňa 7. januára 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 11. januára 1994 obvodný súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 14 C 94/91-165, ktorým žalobný návrh zamietol, a uvedeného dňa uznesením č. k. 14 C 94/91-188 zamietol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   21.   februára   1994   doručil   proti   uvedeným   rozhodnutiam   svoje   odvolanie sťažovateľ.

Dňa 11. apríla 1994 odporca zaujal písomné stanovisko k odvolaniu.Dňa   18.   apríla   1994   bol   doručený   spis   bývalému   Mestskému   súdu   v Bratislave (v súčasnosti Krajskému súdu v Bratislave – ďalej len „mestský súd“, resp. „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní v danej veci.

Dňa 12. októbra 1994 bolo obvodnému súdu doručené uznesenie mestského súdu sp. zn. 13 Co 160/94, 13 Co 275/94, ktorým boli napadnuté rozhodnutia zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 10. novembra 1994 konajúca sudkyňa JUDr. I. S. predložila spis na rozhodnutie o jej vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Dňa 22. decembra 1994 bolo obvodnému súdu doručené uznesenie mestského súdu č. k. 10 Nc 19/94-231, ktorým bola JUDr. I. S. vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Dňa 4. januára 1995 bol spis pridelený na konanie a rozhodnutie JUDr. J. P.Dňa 16. júna 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. jún 1995.

Dňa 23. júna 1995 obvodný súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 14 C 94/91-252, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý.

Dňa 2. augusta 1995 podal sťažovateľ odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 24. augusta 1995 bol doručený spis mestskému súdu, aby rozhodol o odvolaní v danej veci.

Dňa 9. novembra 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie na mestskom súde, ktoré bolo odročené na určito.

Dňa 14. decembra 1995 mestský súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 12 Co 256/95-296,   ktorým   bolo   návrhu   J.   Ž.   vyhovené   a vo   vzťahu   k sťažovateľovi   bol   potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd v tejto časti pripustil dovolanie. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. februára 1996, 26. februára 1996 podal proti nemu dovolanie odporca a 29. februára 1996 sťažovateľ.

Dňa   18.   marca   1996   bol   doručený   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa.

Dňa 5. júna 1996 najvyšší súd vrátil spis obvodnému súdu, pretože neboli splnené všetky zákonné podmienky na jeho predloženie na dovolacie konanie.

Dňa 12. júla 1996 bol spis opätovne doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa.

Dňa 8. apríla 1997 bol krajskému súdu doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/96, ktorým rozsudok bývalého mestského súdu zo 14. decembra 1995 č. k. 12 Co 256/95- 296 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 30. júna 1997 bolo okresnému súdu doručené unesenie krajského súdu č. k. 28 Co 128/97-338, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa   a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 14. októbra 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. december 1997.

Pojednávanie konané 2. decembra 1997 bolo odročené na neurčito.Dňa 30. januára 1998 bolo vo veci vydané uznesenie č. k. 14 C 94/91-361, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie.

Dňa 16. septembra 1998 doručil znalec okresnému súdu znalecký posudok.Dňa 14. októbra 1998 sa k znaleckému posudku vyjadril odporca.Dňa 17. novembra 1998 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 18. februára 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil   rozsudok   č.   k.   14   C   94/91-398,   ktorým   bolo   žalobnému   návrhu   v podstate vyhovené.

Dňa 22. apríla 1999 podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie odporca. Dňa 25. mája 1999 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu.

Dňa 17. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené unesenie krajského súdu č. k. 14 Co 152/99-473, ktorým sčasti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa   a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od tohto času bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 142/00.

Dňa 4. mája 2000 podáva J. Ž. dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Co 152/99-473.

Dňa 31. júla 2000 bol doručený spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní J. Ž.Dňa 18. januára 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 61/2000, ktorým bolo dovolanie J. Ž. odmietnuté.

Dňa 13. novembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. januára 2002.

Pojednávanie uskutočnené 22. januára 2003 bolo odročené na 6. február 2003.Dňa 5. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 10 C 142/00-576, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené.Dňa 7. mája 2003 podal odporca proti uvedenému rozsudku odvolanie.     III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v porušovaní   základných   práv   alebo slobôd (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie   o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách, ktoré sa začalo 15. mája 1991, teda pred viac ako trinástimi rokmi, a do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo od 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97). Aj keď ústavný súd nehodnotí z uvedeného hľadiska v danej veci v podstate prvé dva roky konania, neznamená to, že v konečnom dôsledku neprihliada na celkovú mimoriadnu dĺžku tohto konania, ktorá by bola z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy ospravedlniteľná iba za celkom výnimočných okolností, pričom daný prípad taký nie je.  

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium   -   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   uznáva,   že v posudzovanom prípade ide o konanie, ktoré je svojou povahou náročné na dokazovanie - zistenie   skutkového   stavu   potrebného   pre   rozhodnutie   o merite   veci   (vykonaním   aj znaleckého dokazovania), avšak zistenú dĺžku konania pred okresným súdom (pozri časť II. nálezu) nemožno ospravedlniť jeho zložitosťou.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   „správanie   sťažovateľa“,   ústavný   súd   nezistil žiadnu zásadnú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zbytočné prieťahy v konaní.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, teda „postup súdu“, ústavný súd nemohol nevidieť, že v posudzovanom období prevládalo plynulé konanie okresného súdu, ale na druhej strane musel   konštatovať opakované   niekoľkomesačné   obdobia   jeho   nečinnosti   (pozri   časť   II. nálezu), najmä v období od 18. januára 2001 do 13. novembra 2002, keď okresný súd bol nečinný bez akéhokoľvek zákonného dôvodu vyše dvadsaťjeden mesiacov.

Uvedený postup okresného súdu vzhľadom aj na celkovú dĺžku konania nemožno ospravedlniť   ani   odôvodniť.   Treba   zdôrazniť,   že   v žiadnom   prípade   nemožno   preniesť organizačné   problémy   súdov   (v   súvislosti   so   stážami   sudcov,   dovolenkami   a pod.)   na účastníkov konania, hlavne ak následkom takýchto technicko-organizačných problémov je porušenie ich základných práv.

Ústavný súd už vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 142/00 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   a   odôvodnil   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej, ale aj majetkovej ujmy celkovo vo výške 1 000 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na dĺžku zbytočných prieťahov a celkovú dĺžku konania (13 rokov) a význam sporu pre sťažovateľa a tiež   podľa   zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk, pričom ústavný súd poznamenáva, že nie je v jeho právomoci priznať sťažovateľovi aj náhradu za požadovanú majetkovú ujmu.

Sťažovateľ si napokon uplatnil aj náhradu trov právneho zastúpenia.Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   tri   úkony   (prevzatie   a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, t. j. úkony, ktoré boli vykonané v druhej polovici roku 2002, a zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, t. j. úkon, ktorý bol vykonaný v prvej polovici roku 2003), teda dva úkony po 3 900 Sk a režijný paušál dvakrát 100 Sk a jeden úkon po 4 270 Sk a jedna paušálna náhrada po 128 Sk, t. j. celkom zaokrúhlene v sume 12 400 Sk, ktoré je okresný súd povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 18. júna 2003