SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 112/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.6 Co 165/2014 z 30. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 164/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej aj „namietanérozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnompostavení žalobkyne v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 192/2011 o zrušenie a vyporiadanie podielovéhospoluvlastníctva proti žalovanej ⬛⬛⬛⬛. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.17 C 192/2011 z 9. decembra 2013 bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo žalobcova žalovanej predajom nehnuteľností (pozemkov v katastrálnom území ), pričomvýťažok z predaja sa mal rozdeliť žalobcovi v 1. rade (zomrel po doručení namietanéhorozhodnutia, pozn.) v podiele 2/10, sťažovateľke v podiele 2/10 a žalovanej v podiele 6/10.O odvolaní, ktoré žalovaná proti označenému rozsudku podala, rozhodol krajský súdnamietaným rozhodnutím sp. zn. 6 Co 165/2014 z 30. septembra 2014, ktorýmprvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V sťažnosti sťažovateľka namietala, že namietaným rozhodnutím krajského súdu boloporušené jej „základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“, keďže krajský súd „porušil esenciálne zásady posudzovania odvolacích námietok a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný“.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd v odôvodnení namietanéhorozhodnutia ťažiskovo tvrdí, že v danej veci išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie okresnéhosúdu. Uvedené tvrdenie krajského súdu podľa sťažovateľky neobstojí, keďže „vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predajom spoločnej nehnuteľnosti sme pritom od počiatku navrhovali v petite podanej žaloby v rámci eventuálneho petitu, o čom mal žalovaný vedomosť a najmä - predmetný spôsob vyporiadania právneho vzťahu navyše priamo vyplýva z hmotnoprávneho ustanovenia právneho predpisu. Súd pri vyporiadaní pod. spoluvlastníctva nie je ani viazaný petitom žaloby a ani protinávrhmi žalovaného. Súd má povinnosť rozhodnúť pri zrušení pod. spoluvlastníctva spôsobom : 1. rozdelenie veci 2. ak to nie je možné - prikázaním do vlastníctva za súhlasu účastníka 3. ak to nie je možné - nariadením predaja tretej osobe. Akékoľvek obsiahle úvahy krajského súdu o porušení práv žalovaného a prekvapivom rozhodnutí sú preto zmätočné. Naopak, postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím došlo k hrubému porušeniu práv žalobcov. Predmetné závery a postup krajského súdu pri vybavení odvolania žalovaného sú tak nesprávne, svojvoľné a v neposlednom rade neudržateľné. Tvrdenia krajského súdu nielenže nemajú akúkoľvek oporu v spise, ale sú s ním v priamom rozpore a logicky ich vyučuje samotná hmotnoprávna úprava.“.
Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd, ktorý je viazaný dôvodmi odvolania,konal nad ich rámec, v odôvodnení namietaného rozhodnutia sa vyjadril k námietkam, ktoréžalovaná v odvolaní nevzniesla, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní. Súčasneza neprípustné považuje sťažovateľka predloženie „nového“ dôkazu v odvolacom konanínapriek tomu, že civilné konanie je založené na zásade koncentračnej, a nie vyšetrovacej.Tento dôkaz mohol byť podľa sťažovateľky žalovanou predložený kedykoľvek počasprvostupňového konania. Krajský súd tiež pochybil, pokiaľ sťažovateľku (právne zastúpenú)nevyzval, aby sa vyjadrila k použitiu iného právneho predpisu a inej možnosti právnejkvalifikácie, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľka v závere sťažnosti ústavnému súdunavrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanýmrozhodnutím krajského súdu, označené rozhodnutie krajského súdu zruší a vráti mu vec naďalšie konanie a prizná tiež sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd
- nesprávne posúdil prvostupňové rozhodnutie ako tzv. prekvapivé,
- ťažiskovo oprel svoje rozhodnutie o tzv. nový dôkaz predložený v rámci odvolaciehokonania, ktorý vzhľadom na jeho povahu nebolo možné považovať za nový,
- rozhodol nad rámec odvolacích dôvodov a tvrdení uvedených v odvolaní podanomžalovanou,
- nevyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k možnej aplikácii odlišného právneho predpisua odlišnej právnej kvalifikácii.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Namietané uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkomktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uzneseniakrajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom podsp. zn. 17 C 192/2011 ďalej pokračuje. Sťažovateľka má a aj bude mať v ďalšom štádiukonania pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajskýmsúdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označenýchpráv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorýchporušenie namieta vo svojej sťažnosti. Inak povedané, aj nosné dôvody sťažovateľkouuvádzané v sťažnosti samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súduv prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. I. ÚS 538/2014).
Napokon, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľačl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j.rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinneposkytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boliporušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované právaalebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórnehoprávoplatného rozhodnutia všeobecných súdov, a až potom sa sťažovateľke naskytnemožnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivésúdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojímvstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môžeurobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajúmožnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdnekonanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci odpokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05).Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské právaoverujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, žepredpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taképorušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu predzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnýmiprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámcikonania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, žemusí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011).
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, žespravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahuk právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivýmčastiam, ako sa sťažovateľka nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmalsťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd, moholby zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiaritysťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka saochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jej dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietolz dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015