znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.6 Co 165/2014 z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   porušenie   právana spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 164/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej aj „namietanérozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnompostavení   žalobkyne   v   2.   rade   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len„okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   17   C   192/2011   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielovéhospoluvlastníctva   proti   žalovanej ⬛⬛⬛⬛.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.17 C 192/2011   z   9.   decembra   2013   bolo   zrušené   podielové   spoluvlastníctvo   žalobcova žalovanej predajom nehnuteľností (pozemkov v katastrálnom území ), pričomvýťažok z predaja sa mal rozdeliť žalobcovi v 1. rade (zomrel po doručení namietanéhorozhodnutia, pozn.) v podiele 2/10, sťažovateľke v podiele 2/10 a žalovanej v podiele 6/10.O   odvolaní,   ktoré   žalovaná   proti   označenému   rozsudku   podala,   rozhodol   krajský   súdnamietaným   rozhodnutím   sp.   zn.   6   Co   165/2014   z   30.   septembra   2014,   ktorýmprvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V sťažnosti sťažovateľka namietala, že namietaným rozhodnutím krajského súdu boloporušené jej „základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd...“,   keďže   krajský   súd „porušil   esenciálne   zásady   posudzovania odvolacích námietok a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   namietanéhorozhodnutia ťažiskovo tvrdí, že v danej veci išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie okresnéhosúdu. Uvedené tvrdenie krajského súdu podľa sťažovateľky neobstojí, keďže „vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predajom spoločnej nehnuteľnosti sme pritom od počiatku navrhovali   v   petite   podanej   žaloby   v   rámci   eventuálneho   petitu,   o   čom   mal   žalovaný vedomosť   a   najmä   -   predmetný   spôsob   vyporiadania   právneho   vzťahu   navyše   priamo vyplýva   z   hmotnoprávneho   ustanovenia   právneho   predpisu.   Súd   pri   vyporiadaní   pod. spoluvlastníctva nie je ani viazaný petitom žaloby a ani protinávrhmi žalovaného. Súd má povinnosť rozhodnúť pri zrušení pod. spoluvlastníctva spôsobom : 1. rozdelenie veci 2. ak to nie je možné - prikázaním do vlastníctva za súhlasu účastníka 3. ak to nie je možné - nariadením predaja tretej osobe. Akékoľvek obsiahle úvahy krajského súdu o porušení práv žalovaného a prekvapivom rozhodnutí sú preto zmätočné. Naopak, postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím došlo k hrubému porušeniu práv žalobcov. Predmetné závery a postup krajského súdu pri vybavení odvolania žalovaného sú tak nesprávne, svojvoľné a v neposlednom rade neudržateľné. Tvrdenia krajského súdu nielenže nemajú akúkoľvek oporu v spise, ale sú s ním v priamom rozpore a logicky ich vyučuje samotná hmotnoprávna úprava.“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd, ktorý je viazaný dôvodmi odvolania,konal nad ich rámec, v odôvodnení namietaného rozhodnutia sa vyjadril k námietkam, ktoréžalovaná v odvolaní nevzniesla, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní. Súčasneza neprípustné považuje sťažovateľka predloženie „nového“ dôkazu v odvolacom konanínapriek tomu, že civilné konanie je založené na zásade koncentračnej, a nie vyšetrovacej.Tento   dôkaz   mohol   byť   podľa   sťažovateľky   žalovanou   predložený   kedykoľvek   počasprvostupňového konania. Krajský súd tiež pochybil, pokiaľ sťažovateľku (právne zastúpenú)nevyzval, aby sa vyjadrila k použitiu iného právneho predpisu a inej možnosti právnejkvalifikácie, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľka v závere sťažnosti ústavnému súdunavrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanýmrozhodnutím krajského súdu, označené rozhodnutie krajského súdu zruší a vráti mu vec naďalšie konanie a prizná tiež sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd

- nesprávne posúdil prvostupňové rozhodnutie ako tzv. prekvapivé,

- ťažiskovo oprel svoje rozhodnutie o tzv. nový dôkaz predložený v rámci odvolaciehokonania, ktorý vzhľadom na jeho povahu nebolo možné považovať za nový,

-   rozhodol   nad   rámec   odvolacích   dôvodov   a   tvrdení   uvedených   v   odvolaní   podanomžalovanou,

- nevyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k možnej aplikácii odlišného právneho predpisua odlišnej právnej kvalifikácii.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém ústavnej ochrany   základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   konečným   rozhodnutím,   dôsledkomktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uzneseniakrajského   súdu   bola   vec   vrátená   prvostupňovému   súdu,   ktorý   v   konaní   vedenom   podsp. zn. 17 C 192/2011 ďalej pokračuje. Sťažovateľka má a aj bude mať v ďalšom štádiukonania pred okresným súdom, resp. v odvolacom či dovolacom konaní pred krajskýmsúdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označenýchpráv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorýchporušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti.   Inak   povedané,   aj   nosné   dôvody   sťažovateľkouuvádzané   v   sťažnosti   samy   osebe   nezakladajú   ústavnú   potrebu   zásahu   ústavného   súduv prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. I. ÚS 538/2014).

Napokon, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľačl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j.rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinneposkytuje,   a   to   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že   v   dôsledku   tohto   rozhodnutia   boliporušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   právaalebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórnehoprávoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a   až   potom   sa   sťažovateľke   naskytnemožnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivésúdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojímvstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môžeurobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajúmožnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdnekonanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci odpokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05).Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo   4.   júna 2002) vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské právaoverujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   žepredpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taképorušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu predzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnýmiprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámcikonania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, žemusí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011).

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   žespravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahuk právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivýmčastiam, ako sa sťažovateľka nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmalsťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd, moholby   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiaritysťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka saochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jej   dostupnýcha účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   sťažnosť   odmietolz dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015