znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/2014-182

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   a   spol.   (uvedených   v   prílohe   tohto   uznesenia), zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova 20,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   8   a   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k spravodlivosti   v záležitostiach životného prostredia (Aarhuského dohovoru) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžz 5/2013 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a spol. (uvedených v prílohe tohto uznesenia) o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), a spol. (uvedených v prílohe tohto uznesenia;   ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa   čl.   8   a   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   o prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom   procese   a   prístupe   k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžz 5/2013 z 27. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie z 27. novembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podporili hromadnú pripomienku verejnosti a mimovládnych organizácií k novele zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a   krajiny   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „zákon   o   ochrane   prírody   a   krajiny“). Na portáli   právnych   predpisov   bol   24.   mája   2013   Ministerstvom   životného   prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) ako predkladateľom v súlade   s čl.   13   ods.   2   Legislatívnych   pravidiel   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej len „vláda“) schválených uznesením vlády č. 352 z 25. mája 2010 v znení uznesenia vlády č. 693 z 13. októbra 2010, uznesenia vlády č. 695 z 15. decembra 2010, uznesenia vlády č. 163 z 2. marca 2011, uznesenia vlády č. 472 zo 6. júla 2011 a uznesenia vlády č. 210 z 23. mája 2012 (ďalej len „legislatívne pravidlá vlády“) zverejnený vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane prírody a krajiny, a týmto dňom v súlade s čl. 13 ods. 6 legislatívnych pravidiel vlády začalo pripomienkové konanie trvajúce 15 pracovných dní.

Predkladateľovi   bola   13.   júna   2013   predložená   hromadná   pripomienka,   ktorú podporilo 8250 fyzických osôb a právnických osôb, medzi ktorých patrili aj sťažovatelia. Hromadná pripomienka obsahovala 49 pripomienok k jednotlivým novelizačným bodom návrhu   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny,   ako   aj   k   uvedenému   návrhu   ako   celku. Pripomienky boli označené ako zásadné. V hromadnej pripomienke boli uvedené osoby, ktoré sú oprávnené zastupovať verejnosť pri rokovaní o pripomienke.

Predkladateľ uskutočnil 20. júna 2013 so zástupcami verejnosti rozporové konanie, z ktorého   bola   vyhotovená   zápisnica   označená   ako „zápisnica   z   rozporového   konania na expertnej   úrovni   konaného   dňa   20.   júna   2013   o   9:00   hod.   v   budove   MŽP   SR na Nám. Ľ. Štúra 1, k zásadným pripomienkam verejnosti k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony“. Z   obsahu   tejto   zápisnice   vyplýva,   že vo vzťahu   k   pripomienke   týkajúcej   sa   §   9   zákona   o ochrane   prírody   a krajiny   bolo dohodnuté, že ministerstvo životného prostredia pošle elektronicky zástupcom verejnosti jeho novú úpravu, resp. znenie pred rozporovým konaním na úrovni ministra a zástupcovia verejnosti   následne   nové   znenie   §   9   z   pohľadu   existencie   rozporu   prehodnotia,   avšak vo vzťahu k ostatným pripomienkam rozpor medzi stranami zotrval. Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že vo vzťahu k pripomienkam týkajúcim sa novelizačných bodov 11 (okrem odseku 7),   37 a doplnenia nového novelizačného bodu – § 47 ods.   4 písm. h) zákona o ochrane prírody a krajiny – bol rozpor odstránený ustúpením od pripomienok, vo vzťahu k novelizačnému   bodu   11,   pokiaľ   ide   o   odsek   7,   bol   rozpor   odstránený   akceptovaním pripomienky, vo vzťahu k pripomienke týkajúcej   sa   novelizačného bodu   20 bol rozpor odstránený dohodou tak, že sa v bode 20 slovo „možno“ nahradí slovom „sa“, vo vzťahu k pripomienkam týkajúcim sa novelizačných bodov 5, 8, 12 (§ 7), 13, 33, 62, 63 (okrem pripomienky k § 61 ods. 4),   § 64 [v rozsahu, pokiaľ ide o § 61c) a inštitút zmluvnej ochrany], § 76 a § 9 zákona o ochrane prírody a krajiny (doplnenie nového bodu do odseku 1)   bolo   dohodnuté,   že   ministerstvo   životného   prostredia   predloží   úpravy   alebo   zváži opodstatnenosť   vykonania   úpravy.   Ministerstvo   životného   prostredia   malo   stanovisko poslať zástupcom verejnosti pred rozporovým konaním na úrovni ministra a títo ho mali z pohľadu pretrvávania rozpornosti jednotlivých pripomienok prehodnotiť. V tejto súvislosti malo ministerstvo životného prostredia poslať aj úpravu k bodu 64, a to vo vzťahu k § 61a ods.   2   a   §   61b   ods.   2   zákona   o ochrane   prírody   a krajiny   a   vo   vzťahu   k   ostatným pripomienkam   rozpor   zotrval.   K   zápisnici   bolo   ako   príloha   pripojené   stanovisko ministerstva   životného   prostredia   k   zásadným   pripomienkam   verejnosti   z   rozporového konania   uskutočneného   na   expertnej   úrovni,   v   rámci   ktorého   ministerstvo   životného prostredia navrhlo novú úpravu § 9 zákona o ochrane prírody a krajiny a navrhované úpravy k novelizačnému bodu 5, 8, 12, 13, 62 a 76.

Uvedená   zápisnica   bola   zaslaná   zástupcom   verejnosti   4.   júla   2013.   Ministerstvo životného prostredia zvolalo na 9. júl 2013 v súlade s čl. 14 ods. 5 legislatívnych pravidiel vlády druhé kolo rozporového konania k zásadným pripomienkam verejnosti. Zo zápisnice z druhého kola rozporového konania vyplýva, že pretrval rozpor k bodom 1, 5, 8, 10, 12, 13, 20, 25, 26, 27, 28, 31, 32, 33, 43, 44, 46, 47, 63, 64, 76, 104 a 115, taktiež zástupcovia verejnosti zotrvali na svojich pripomienkach týkajúcich sa návrhu ako celku, ďalej rozpor pretrval k doplneným novelizačným bodom vo vzťahu k § 13 ods. 2 písm. a) a h), § 14 ods. 2, § 15 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 1 písm. h), § 28 ods. 4, § 54 ods. 2 písm. f), § 97 ods. 1 písm. h) a § 100 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny. Podľa uvedenej zápisnice   došlo   medzi   zúčastnenými   stranami   k   odstráneniu   rozporu   ustúpením od pripomienky k bodom 11 okrem odseku 7, 12, 37 a § 47 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, akceptovaním pripomienky k bodu 11 ods. 7 a bodu 15, čiastočným akceptovaním pripomienky a novou úpravou k bodom 8, 59, 60 a 76 (ods. 4) a vypustením novelizačných bodov   59   a 62.   Z   poznámok uvedených   v spomínanej zápisnici   ministerstvo   životného prostredia okrem iného skonštatovalo, že pripomienky k novelizácii § 28 ods. 2 až 4 zákona o ochrane prírody a krajiny sa budú systémovo riešiť v rámci pripravovanej novelizácie zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Ministerstvo   životného   prostredia zároveň   informovalo   zástupcov   verejnosti,   že   úpravy,   ktoré   predložilo   v   nadväznosti na výsledok rozporového konania na expertnej úrovni k bodom 8, 13, 63 a 64, budú ešte modifikované z dôvodu potreby riešiť zásadné pripomienky iných subjektov, a body 59 a 62 sa   vypúšťajú.   Vo   vzťahu   k   bodom   12,   20   a   33   ministerstvo   životného   prostredia informovalo zástupcov verejnosti, že prehodnotilo svoj postoj a nebude vykonávať úpravy vo vzťahu k týmto pripomienkam. Vo vzťahu k bodu 15 bude vykonaná úprava § 9 zákona o ochrane prírody a krajiny v intenciách pripomienky.

Uvedená   zápisnica   z   rozporového   konania   bola   predložená   zástupcom   verejnosti 20. septembra 2013 a nebola v rozpore s ustanovením § 14 ods. 7 legislatívnych pravidiel vlády podpísaná zástupcami oboch strán rozporu.

Na portáli právnych   predpisov   bol   12.   septembra 2013   zverejnený návrh   zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý obsahoval podstatné zmeny oproti tomu návrhu, ktorý bol zverejnený 24.   mája 2013   na pripomienkové   konanie. V   ten   istý   deň   začalo rokovanie poradných orgánov vlády, ktoré trvalo až do 24. septembra 2013, keď bol materiál odoslaný na rokovanie vlády.

Vláda uznesením č. 571 z 26. septembra 2013 schválila návrh zákona o ochrane prírody   a   krajiny   a   zároveň   poverila   predsedu   vlády   predložiť   uvedený   návrh   zákona predsedovi   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   na   ďalšie prerokovanie.

Sťažovatelia   podali   14.   októbra   2013   návrh   na   začatie   konania   o   ochrane pred nezákonným zásahom orgánov verejnej správy, ktorým sa domáhali, aby súd uložil vláde vziať späť návrh zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý bol predložený národnej rade 27. septembra 2013, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a aby súd uložil ministerstvu životného prostredia predložiť uvedený návrh zákona v znení, v ktorom bol predložený na rokovanie vlády konané 26. septembra 2013 do pripomienkového konania v lehote   15   dní   odo   dňa   späťvzatia   návrhu   zákona   vládou   z   rokovania   národnej   rady, a taktiež požiadali o priznanie náhrady trov konania.

Právnej   zástupkyni   sťažovateľov   bolo   16.   decembra   2013   doručené   uznesenie z 27. novembra 2013, ktorým najvyšší súd konanie v predmetnej veci zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Postupom ministerstva životného prostredia a vlády boli porušené ich základné práva podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva sťažovateľov zakotvené v čl. 8 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Sťažovatelia podali svoje pripomienky v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády. Vo svojom   návrhu   na   začatie   konania   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánov verejnej   správy   sťažovatelia   poukazovali na to,   že   postup   predkladateľa návrhu zákona o ochrane prírody a krajiny bol nesúladný tak s ustanovením čl. 8 Aarhuského dohovoru, ako aj s ustanoveniami legislatívnych pravidiel vlády.

Sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   predkladateľ   v   ich   veci   postupoval   v   rozpore s legislatívnymi   pravidlami   vlády,   pretože   z   obsahu   vyhodnotenia   pripomienkového konania, resp. materiálu predloženého vláde, vyplýva, že návrh zákona o ochrane prírody a krajiny bol predložený bez akceptácie, čo i len niektorých (málopočetných) pripomienok, ktorým   v   rozporovom   konaní   sám   vyhovel,   resp.   ktoré   prisľúbil   akceptovať.   Taktiež poukázali na to, že materiál v predmetnej veci bol predložený na rokovanie vlády v podobe odlišnej od podoby, ktorá bola predložená do pripomienkového konania.

Najvyšší   súd   uznesením   z   27.   novembra   2013   konanie   o   návrhu   sťažovateľov na ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánov   verejnej   správy   zastavil.   Odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   obsahuje   stručný   obsah   návrhu   sťažovateľov,   ďalej   obsiahlo uvádza obsah vyjadrenia ministerstva životného prostredia, citáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a záver súdu o tom, že činnosť ministerstiev súvisiaca s procesom   prípravy   návrhov   zákonov   až   do   predloženia   týchto   zákonov   vládou na rokovanie národnej rady nemožno považovať za výkon verejnej správy, ale za ich inú činnosť (§ 37 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, čl. 119 písm. a) ústavy). Najvyšší súd ďalej poukázal na skutočnosť, že zo žiadneho zákona nevyplýva právomoc súdu nariadiť vláde vziať   späť   z   rokovania   národnej   rady   ňou   predložený   návrh   zákona   ani   nariadiť ministerstvu, aby predložilo návrh zákona v znení, v akom bol predložený na rokovanie vlády na nové (opätovné) pripomienkové konanie, a následne konštatoval nedostatok svojej právomoci rozhodovať v predmetnej veci ako neodstraniteľnú prekážku konania, a z tohto dôvodu podľa § 250v ods. 8, § 246c ods. 1 prvej vety a § 104 ods. 1 prvej vety OSP konanie zastavil.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd návrh na začatie konania sťažovateľov vecne neprerokoval.   Podľa   sťažovateľov   pre   právny   názor   najvyššieho   súdu   uvedený   v   jeho uznesení z 27. novembra 2011, ktorým odôvodnil zastavenie konania v predmetnej veci, neexistuje žiadny právny základ.

Sťažovatelia poukázali na § 250v ods. 1 OSP a následne na právny názor najvyššieho súdu   o   nedostatku   jeho   právomoci   rozhodnúť   v   predmetnej   veci   uvedený   v uznesení z 27. novembra 2013, s ktorým možno podľa nich súhlasiť, avšak „len do tej miery, pokiaľ možno vyjadriť súhlas, že právne predpisy ako normatívne právne akty upravujú právne vzťahy   určitého   druhu   a   neurčitého   počtu.   Z   tejto   povahy   právnych   predpisov,   potom vyplýva,   že   právne   predpisy,   vrátane   občianskeho   súdneho   poriadku   nevymenúvajú   ani v ustanoveniach   piatej   časti   občianskeho   súdneho   poriadku,   konkrétne   rozhodnutia konkrétnych orgánov, voči ktorým je možné sa brániť niektorým z prostriedkov právnej ochrany, ustanoveným v tejto časti občianskeho súdneho poriadku“. Z uvedeného podľa sťažovateľov   vyplýva,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   nedostatku   jeho   právomoci v predmetnej   veci   nemožno   akceptovať,   pretože   táto   skutočnosť   nevyplýva   explicitne z ustanovení   žiadneho   právneho   predpisu,   ba   naopak,   právomoc   najvyššieho   súdu v predmetnej veci je daná vymedzením predmetu konania podľa piatej hlavy piatej časti OSP, ktorý je obsiahnutý v § 250v OSP.

V rámci svojej argumentácie sťažovatelia uviedli: «Z   ust.   §   16   zákona   o   ochrane   prírody   vyplýva,   že   „Ministerstvo   životného prostredia Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre tvorbu a ochranu životného   prostredia“,   pričom   z   ďalšej   časti   tohto   zákonného   ustanovenia   vyplývajú jednotlivé zložky štátnej správy na úseku tvorby a ochrany životného prostredia.

Pokiaľ Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „činnosť ministerstva v rámci prípravy návrhov   zákona,   ich   zverejnenia,   prerokovania   v   pripomienkovom   konaní   a   predložení vláde, ani predloženie návrhu zákona na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládou na základe jej uznesenia, nie sú výkonom verejnej správy, ale ich inou činnosťou“, tento názor, celkom zjavne prevzatý z vyjadrenia MŽPSR v predmetnom súdnom konaní nevypovedá   nijakým   spôsobom   o   tom,   prečo   by   voči   ministerstvu,   ako   orgánu   štátnej správy,   v   tomto   prípade   na   úseku   životného   prostredia   nemal   mať   súd   právomoc, vyplývajúcu   mu   z   piatej   časti   občianskeho   súdneho   poriadku.   Ust.   §   250v   nedefinuje predmet konania prostredníctvom orgánu, proti ktorému návrh smeruje spôsobom, že by tento mal vykonávať slovami súdu „verejnú správu“.

Takáto interpretácia, ktorá zužuje právomoc súdu konať podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p. na nedefinované postupy orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy, teda zrejme v správnom konaní. Nielen že nevyplýva zo žiadneho z ustanovení O. s. p., obsiahnutých v piatej časti, ale v jej neprospech výslovne svedčí znenie ustanovenia § 250v ods. 1, 2 O. s. p.. Sťažovatelia osobitne poukazujú na skutočnosť, že osvojac si logiku súdu, nemožno stotožniť s výkonom verejnej správy ani „zásah ozbrojených síl, alebo ozbrojeného zboru, alebo iného verejného zboru“, na ktoré výslovne ustanovenie § 250v ods. 2 O. s. p. poukazuje. Rovnako samotné znenie ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia poukazuje na „zásah orgánu verejnej správy“. Zo systematického členenia piatej časti občianskeho súdneho   poriadku   navyše   vyplýva,   že   nezákonné   postupy   v   správnom   konaní,   teda   pri výkone verejnej správy sú predmetom iných častí občianskeho súdneho poriadku, v konaní podľa ktorých účastníci môžu nezákonnosť takéhoto postupu namietať, či už ako dôvod na zrušenie   rozhodnutia,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   postihnutom   takýmto   nezákonným postupom, alebo v konaniach proti nečinnosti orgánov verejnej správy.»

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 102/08   z   10.   augusta   2008,   v   ktorom   tento   súd   rozhodoval   o   sťažnosti sťažovateľov na porušenie ich práv postupom ministerstva životného prostredia, ktorým im bola znemožnená účinná účasť na tvorbe materiálu „Správa o zdravotnom stave lesov“. Ústavný súd v označenom uznesení poukázal predovšetkým na skutočnosť, že v danej veci podstatou   sťažnosti   nie   je   proces   pri   tvorbe   vykonávacích   predpisov   alebo   iných normatívnych právnych aktov ministerstva alebo vlády, ale iba údajný nesprávny postup ministerstva podľa smernice vlády pri príprave „Správy o zdravotnom stave lesov“, z ktorej až v budúcnosti vyplynú ďalšie možné legislatívne návrhy na zmenu zákonov upravujúcich životné   prostredie   a   sťažovateľ   ako   zástupca   verejnosti   bude   môcť   ovplyvniť a pripomienkovať   prípadne   tieto   legislatívne   návrhy   podľa   čl.   9   ods.   1   legislatívnych pravidiel vlády. V tejto súvislosti prijaté uznesenie vlády označil ústavný súd za akt riadenia v   zásade   bez   externých   účinkov,   ktorý   zaväzuje ministerstvá   len   rozpracovávať   prijaté opatrenia   vo   forme   budúcich   legislatívnych   návrhov   všeobecne   záväzných   právnych predpisov.   V rámci legislatívneho procesu o týchto návrhoch bude mať sťažovateľ ako zástupca   verejnosti   následne   možnosť   ich   pripomienkovať   a   ďalej   ich   ovplyvňovať. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že prijatím namietaného uznesenia vlády, ako   ani   predchádzajúcim   postupom   ministerstva   životného   prostredia   pred   predložením uvedenej   správy   na   rokovanie   vlády   nemohla   nastať   reálna   možnosť   signalizujúca namietané porušenie sťažovateľovho bližšie nešpecifikovaného základného práva a slobody podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Z obsahu uznesenia sp. zn. III. ÚS 102/08 z 10. augusta 2008 podľa sťažovateľov vyplýva,   že   ústavný   súd   považoval   súdny   prieskum   postupu   ministerstva   životného prostredia aj vlády vo vzťahu k namietaným porušeniam práva vyplývajúceho z Aarhuského dohovoru za možný.

Sťažovatelia   poukázali   aj   na   odôvodnenie   uznesenia   sp.   zn.   IV.   ÚS   178/09 z 28. mája 2009   v   súvislosti   s   preskúmaním   obdobného   postupu   ministerstva   životného prostredia a vlády, v ktorom ústavný súd uviedol:

«Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavný súd toho názoru, že podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovenia § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia, vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.»

Z uvedeného sťažovatelia následne vyvodili, že ústavný súd citovaným odôvodnením dotknutých sťažovateľov odkázal na využitie právneho prostriedku na uplatnenie ochrany ich   základných   práv   podľa   ústavy   v   systéme   všeobecných   súdov,   pretože   nevyužitie uvedeného prostriedku zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S   prihliadnutím   na   argumentáciu   vyslovenú   v   uznesení   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 178/09 z 28. mája 2009 a na závery uznesenia z 27. novembra 2013 možno konštatovať, že sťažovatelia by ako členovia verejnosti nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok   nápravy   proti   takému   postupu   predkladateľov   právnych   predpisov   v   oblasti životného prostredia, ktorý by im znemožnil aktívnu účasť na tvorbe týchto predpisov, ktorá v sebe zahŕňa aj právo na to, aby výsledky účasti verejnosti boli zohľadnené v najvyššej možnej   miere.   Pritom   minimálnymi   zárukami   účinnej   účasti   verejnosti   je   taký   postup predkladateľa   právneho   predpisu,   ktorý   prinajmenšom   dôsledne   dodržiava   ustanovenia vnútroštátneho práva, v tomto prípade legislatívnych pravidiel vlády, vo vzťahu k tým ich ustanoveniam, ktoré sa na účasť verejnosti vzťahujú.

Sťažovatelia   v   návrhu   na   začatie   konanie   v   predmetnej   veci   detailne   poukázali na jednotlivé   pochybenia   ministerstva   životného   prostredia   ako   predkladateľa   návrhu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktoré vo svojom súhrne podľa nich „urobili ich účasť v pripomienkovom konaní krajne formálnou“. Keďže v rámci pripomienkového konania si sťažovatelia realizovali aj svoje právo vyplývajúce z čl. 44 ods. 1 ústavy, povinnosťou orgánov   verejnej   moci   so   zreteľom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   svoj   názor   prejavili právom   predvídaným   a   akceptovaným   spôsobom,   bolo   riadne   sa   s   týmto   ich   úkonom vysporiadať, t. j. vykonať o ňom konanie o odstránení rozporu v súlade s legislatívnymi pravidlami   vlády,   predložiť   sťažovateľom   materiál   s   podstatnými   zmenami na pripomienkové   konanie a predložiť v   zákonom   predvídanej   forme   vyjadrený   záujem sťažovateľov na určitej právnej úprave v oblasti ochrany prírody na rokovanie vlády, ktorá by so znalosťou tohto názoru o veci rozhodla.

Podľa   sťažovateľov   uznesením   najvyššieho   súdu   z   27.   novembra   2013   im   bol odopretý   účinný   prostriedok   ochrany   proti   takému   postupu   ministerstva životného prostredia, ktoré im znemožnilo zúčastniť sa účinne na tvorbe zákona o ochrane prírody a krajiny.

Podľa   sťažovateľov „vzhľadom   na   vývoj,   ku   ktorému   došlo   zo   zreteľom na uplatňovanie   Aarhuského   dohovoru v práve   Slovenskej   republiky   nielen zo   zreteľom na skutočnosť, že Slovenská republika je stranou Aarhuského dohovoru, ale predovšetkým zo zreteľom   na to,   že signatárom uvedenej   medzinárodnej   zmluvy je aj Európska   únia (v čase schválenia dohovoru Európske spoločenstvo), že uvedené stanoviská je potrebné podrobiť preskúmaniu. Sťažovatelia poukazujú predovšetkým na rozsudok Súdneho dvora (Veľkej komory) z 8. 3. 2011 vo veci C-240/09, Lesoochranárske zoskupenie VLK proti – Ministerstvu   životného   prostredia   Slovenskej   republiky.   Aj   keď   predmetom   uvedeného konania bola aplikácia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru členskými štátmi (Slovenskou republikou) nie je možné poprieť identickú podstatu problému v aplikácii oboch článkov tohto dohovoru. Tak čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj čl. 8 ukladajú povinnosť stranám tohto dohovoru na vykonanie určitých úkonov, ktoré majú smerovať k zabezpečeniu účasti   verejnosti,   či   už   na   rozhodovacom   procese,   alebo   na   príprave   vykonávacích predpisov.   Napriek   tomu,   že   oba   uvedené   ustanovenia   ukladajú   povinnosti   stranám dohovoru,   nie   je   možné   prehliadnuť,   či   nevnímať   zmysel   týchto   ustanovení,   ktorým   je zabezpečiť   čo   najširšiu   účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto, i budúcich generácii žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané   pre   zachovanie   jeho   zdravia   a   dosiahnutie   blahobytu.   Zmysel   uvedených, ustanovení spočívajúci v reálnej účasti verejnosti na procesoch, týkajúcich sa tvorby politík právnych predpisov a rozhodnutí v otázkach životného prostredia vyplýva aj z Preambuly tohto   Dohovoru,   z   ktorej   vyplýva,   že   strany   Dohovoru   uznávajú,   že   zodpovedajúca starostlivosť   o   životné   prostredie   je   nevyhnutná   na   dosiahnutie   blahobytu   ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajú, že účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   v   otázkach   životného   prostredia   posilňujú kvalitu   a   následné   uplatňovanie   rozhodnutí,   dávajú   verejnosti   možnosť   vyjadriť   svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležité tieto záujmy zohľadniť, rovnako ako uznávajú   dôležitosť   príslušných   úloh,   ktoré   môžu   jednotlivý   občania   mimovládnej organizácie a súkromný sektor zohrávať v ochrane životného prostredia.“.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd mal pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci prihliadnuť na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09, Lesoochranárske zoskupenie VLK proti – Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý definoval povinnosť vnútroštátnych súdov osvojiť si nájsť taký výklad vnútroštátnych predpisov, ktorý umožní aj praktickú realizáciu práv, ktoré z   jednotlivých   ustanovení   Aarhuského   dohovoru   pre   verejnosť   vyplývajú.   Sťažovatelia zároveň   poukazujú   na   to,   že   postupom   ministerstva   životného   prostredia   a   následným uznesením vlády v predmetnej veci, ktorý bol založený na odňatí práva verejnosti účinne sa zúčastniť na tvorbe vnútroštátnych predpisov, je takým úkonom či opomenutím orgánov verejnej   moci,   ktoré   je   v   rozpore   s   vnútroštátnym   právom.   Pritom   podľa   sťažovateľov otázka,   či   ide   o vnútroštátne   právo   v   oblasti   životného   prostredia, „nemôže   byť zodpovedaná záporne, keďže nemôže byť oddelená tvorba právnych predpisov v oblasti životného prostredia od právnych predpisov v oblasti životného prostredia“.

Poukazujúc   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd po prerokovaní   veci   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   právo   sťažovateľov vyplývajúce   z   čl.   8   Aarhuského   dohovoru   na   ich   účinnú   účasť   ako   členov   verejnosti na príprave   vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, ďalej právo sťažovateľov na prístup k súdnemu konaniu umožňujúce napadnutie úkonov a opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom z oblasti životného prostredia, vyplývajúce z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj základné právo sťažovateľov na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a ich základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy boli uznesením najvyššieho súdu z 27. novembra 2013   porušené,   zakáže   najvyššiemu   súdu   pokračovať   v   porušovaní   práv   sťažovateľov vo veci   sp.   zn.   9   Sžz   5/2013,   zruší   uvedené   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   vec   vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a napokon sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c) verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Sťažovatelia   namietali porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   8 Aarhuského dohovoru na účinnú   účasť   verejnosti   na   príprave   vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne použiteľných   právne   záväzných   pravidiel   orgánmi   verejnej   moci,   ktoré   môžu   mať významný vplyv na životné prostredie, práva na prístup k súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom z oblasti životného prostredia vyplývajúceho z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 27. novembra 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- návrh na začatie konania sťažovateľov nebol najvyšším súdom vecne prerokovaný,

- právny   názor   najvyššieho   súdu   o   nedostatku   jeho   právomoci   na   prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci nevyplýva explicitne zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   tento   právny   predpis   neustanovuje   konkrétne   rozhodnutia konkrétnych   orgánov,   proti   ktorým   sa   možno   brániť   niektorým   z   prostriedkov   právnej ochrany,

- právomoc najvyššieho súdu rozhodovať v predmetnej veci vyplýva z § 250v OSP a najvyšší súd interpretáciou uvedeného ustanovenia zúžil právomoc súdov konať podľa piatej hlavy a piatej časti OSP na nedefinované postupy orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy, t. j. zrejme len v správnom konaní,

- v danom prípade ide o identickú podstatu problému, aká už bola Súdnym dvorom riešená v súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Najvyšší   súd   v   uznesení   z   27.   novembra   2013   stručne   popísal   obsah   návrhu na začatie   konania   sťažovateľov   a   stručne   zhrnul   jeho   dôvody,   ako   i   obsah   stanoviska predloženého   ministerstvom   životného   prostredia.   V   ďalšom   obsahu   uznesenia z 27. novembra   2013   najvyšší   súd   citoval   znenie   §   244   ods.   4,   §   246   ods.   2   písm.   b) a § 250v ods. 1, 2 a 3 OSP a následne uviedol:

«Predpokladom domáhania sa ochrany pred nezákonným zásahom na súde podľa § 250v ods. 1 O. s. p. je nezákonný zásah orgánu verejnej správy, teda nezákonný zásah orgánov   štátnej   správy   v   oblasti   verejnej   správy   v   rámci   právomoci   orgánu   v   oblasti verejnej správy.

Ústavný systém Slovenskej republiky je založený na princípe deľby moci na moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu, ktoré sú autonómne a sú vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.

Za   verejnú   správu   sa   vo   všeobecnosti   považuje   správa,   ktorej   cieľom   je   správa verejných vecí a jej vykonávanie vo verejnom záujme.

Verejná správa je činnosťou, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou. Verejná správa neprijíma zákony, ale ich vykonáva. S právnym postavením orgánov štátu vykonávajúcich   verejnú   správu   sa   teda   spája   ich   výkonný   charakter   (orgány   výkonnej moci). Ide o základnú odlišnosť zákonodarnej moci a verejnej správy, na ktorej nič nemení skutočnosť,   že   verejná   správa   sa   často   podieľa   na   tvorbe   zákonov,   pri   ktorej   však v konečnom dôsledku je rozhodujúci prejav vôle Národnej rady Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o tvorbu práva, ktorú sú orgány verejnej správy oprávnené v rámci ich pôsobnosti, nejde o výkon štátnej správy, ale o normotvorbu na základe zákona (na jeho vykonanie).

Činnosť verejnej správy je teda svojou povahou činnosťou výkonnou, podzákonnou a nariaďovacou.

Ministerstvá   sú   orgánmi   štátnej   správy   s   čiastočnou   vecnou   pôsobnosťou,   ktorú v prípade ministerstva životného prostredia upravuje § 16 a štvrtej časti zákona č. 575/2001 Z.   z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy   (ďalej   len „kompetenčný zákon“) a z takto vymedzeného rozsahu pôsobnosti vyplývajú jeho úlohy a pravidlá   činnosti.   Ministerstvá   taktiež   pripravujú   návrhy   zákonov,   zverejňujú   ich a po prerokovaní   v   pripomienkovom   konaní   ich   predkladajú   vláde   na   schválenie   (§   37 kompetenčného zákona).

Vláda stojí na vrchole rozvetvenej štruktúry orgánov štátnej správy, ako kolektívny orgán   organizuje,   zjednocuje,   riadi   a   kontroluje   činnosť   týchto   orgánov,   nie   je   však orgánom verejnej správy. Predloženie návrhu zákona Národnej rade Slovenskej republiky v rámci jej pôsobnosti je vyjadrením legislatívnej iniciatívy (čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a je na jej výlučnom rozhodnutí, či toto oprávnenie uplatní alebo nie. Vláda podľa čl. 119 písm. a) Ústavy rozhoduje v zbore o návrhoch zákonov. Z práva zákonodarnej iniciatívy vlády súčasne vyplýva, že iba vláda môže disponovať so svojím návrhom zákona, teda iba vláda môže rozhodnúť o tom, že návrh zákona, ktorý predložila Národnej rade SR, vezme späť.

Z uvedeného vyplýva, že ani činnosť ministerstva v rámci prípravy návrhov zákona, ich zverejnenia, prerokovania v pripomienkovom konaní a predložení vláde, ani predloženie návrhu zákona na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládou na základe jej uznesenia nie sú výkonom verejnej správy, ale inou ich činnosťou (čl. 37, čl. 119 písm. a) Ústavy).

Zo žiadneho zákona nevyplýva právomoc súdu nariadiť vláde vziať späť z rokovania národnej rady ňou predložený návrh zákona ani nariadiť ministerstvu, aby predložilo návrh zákona   v   znení,   v   akom   bolo   predložený   na   rokovanie   vlády,   na   nové   (opätovné) pripomienkové   konanie.   Nedostatok   právomoci   súdu   je   neodstrániteľnou   prekážkou konania, preto najvyšší súd podľa § 250v ods. 8, § 246c ods. 1 veta prvá a § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie zastavil.

Vzhľadom na to, že konanie bolo zastavené, o náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250 ods. 8 v spojení s 246c ods. 1 veta prvá a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keď nezistil dôvod na postup podľa § 146 ods. 2 O. s. p.»

Ústavný súd predovšetkým v tejto veci vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 Aahurského   dohovoru   poukazuje   na   judikatúru   Súdneho   dvora,   v   rámci   ktorej   už posudzoval   možnosť   priamej   aplikácie   ustanovení   Aarhuského   dohovoru,   a   poukázal na svoju   judikatúru,   v   ktorej   vyslovil,   že   v   tejto   súvislosti   sa   ustanovenie   dohody uzatvorenej   s Európskou   úniou   a   jej   členskými   štátmi   a   tretími   štátmi   musí   považovať za ustanovenie   s priamym   účinkom   v   prípade,   že   vzhľadom   na   jeho   znenie,   ako   aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej splnenie alebo účinky   nezávisia   od vydania   žiadneho   ďalšieho   aktu   (pozri   najmä   rozsudky z 12. apríla 2005, Simutenkov, C 265-3, Zb. s. I-2579, bod 21, a z 13. decembra 2007, Asda Stores, C-372/06, Zb. s. I-11223, bod 82).

Súdny dvor následne vo svojom rozsudku č. C-240/09 z 8. marca 2011 predovšetkým konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva Európskej únie „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods.   3   Aarhurského   dohovoru   nemá   priamy   účinok   v   práve   Únie.   Prináleží   však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj   s   cieľom   účinnej   súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Z   formulácie   použitej   v čl.   8   Aarhuského   dohovoru   „každá   strana   sa   usiluje podporovať,   pokým   sú   ešte   možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   pri   príprave právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych predpisov   je   v   tomto   dohovore   upravené   najmenej   striktne,   avšak   napriek   uvedenej konštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie nevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj toto ustanovenie Aarhuského dohovoru je z hľadiska jeho   výkonu   alebo   jeho   účinkov   podriadené   tomu,   že   dôjde   na   vnútroštátnej   úrovni k vydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia.

Aarhuským dohovorom v jeho čl. 8 ustanovený minimálny štandard na zabezpečenie účasti verejnosti pri príprave právnych predpisov musí spĺňať predovšetkým tri kritériá:

- poskytnutie dostatočného časového rámca pre účinnú účasť verejnosti,

- publikovanie alebo iným spôsobom realizované sprístupnenie návrhu verejnosti,

- poskytnutie   možnosti   pre   verejnosť   podávať   pripomienky   priamo   alebo prostredníctvom reprezentatívnych orgánov.

Uvedené   štandardy   na   zabezpečenie   účasti   verejnosti   pri   príprave   právnych predpisov sú v Slovenskej republike upravené len v rámci legislatívnych pravidiel vlády, ktoré sú interným normatívnym riadiacim aktom vlády.

Podľa   sťažovateľov   bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   preskúmať   ich   návrh podľa § 250v OSP.

Podľa § 250v ods. OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Zo znenia § 250v OSP je zrejmé, že podmienkou založenia právomoci všeobecného súdu   na   základe   neho   je   „nezákonný   zásah   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím“. V danom prípade sťažovatelia napádali postup predkladateľa pri príprave návrhu zákona o ochrane prírody a krajiny a schválenie návrhu tohto zákona vládou, ktorý je upravený len interným normatívnym riadiacim aktom – legislatívnymi pravidlami vlády. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v uznesení   z 27.   novembra   2013   správne poukázal na predmet konania, ktorým sťažovatelia namietali tzv. inú činnosť, ktorou sa verejná   správa   nepriamo   prostredníctvom   vlády   podieľa   na   legislatívnom   procese v dôsledku   ústavou   jej   priznanej   zákonodarnej   iniciatívy.   Obsahom   sťažovateľmi namietaného   zásahu   nebol   zásah   uskutočnený   pri   výkone   verejnej   správy,   a   preto   ním nemohlo   dôjsť   ani   k takej   úprave   hmotnoprávneho   či   procesnoprávneho   postavenia sťažovateľov, ktorá by mohla mať za následok obmedzenie, resp. porušenie ich práv. Inak povedané, obsah zásahu predstavovali úkony, prostredníctvom ktorých predkladateľ a vláda plnili   svoje   úlohy   ako   orgány   verejnej   správy,   avšak   na   konkrétny   výsledok   tejto   ich činnosti   nemali   sťažovatelia   žiadny   právny   nárok,   ktorý   by   mohol   byť   vymožiteľný postupom upraveným v rámci Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia   v   argumentácii   poukázali   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 178/09 z 28. mája 2009, v ktorom ústavný súd v obdobnej veci v súvislosti s namietaným porušením čl. 44 v spojení s čl. 46 ústavy odkázal na využitie opravných prostriedkov   v   rámci   správneho   súdnictva.   K   uvedenému   je   potrebné   upozorniť na skutočnosť, že ústavný súd v tejto súvislosti zrejme vychádzal z druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorej   z   právomoci   súdu   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, avšak samotnú možnosť namietaného porušenia označených práv v dôsledku v tejto sťažnosti namietaného postupu nepreskúmaval.

V tejto súvislosti ale ústavný súd v rámci svojej judikatúry (sp. zn. I. ÚS 73/2014 z 5. marca 2014) už taktiež vyslovil, že nedostatočné zabezpečenie pozitívneho záväzku štátu vyplývajúce z čl. 8 Aarhuského dohovoru   automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa má príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie, pretože uvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu, resp. príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým   osobám,   a   taktiež   preto,   že   až   konečný   výsledok   legislatívneho   procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté subjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné prostredie by mohlo dôjsť až na základe v zbierke zákonov zverejneného zákona, a to buď samotným ustanovením príslušného zákona, alebo pri aplikácii uvedeného zákona príslušnými orgánmi verejnej moci. Z uvedeného následne vyplýva, že medzi postupom predkladateľa a vlády pri príprave návrhu zákona týkajúceho sa   životného   prostredia   a   právom   na   priaznivé   životné   prostredie   neexistuje   príčinná súvislosť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   aj   z   pohľadu   požiadavky   poskytnutia   súdnej   ochrany rozhodnutiam   týkajúcim   sa   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   sa   argumentácia najvyššieho súdu uvedená v uznesení z 27. novembra 2013 javí ako ústavne konformná.

Cieľom   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru   je   zabezpečiť   možnosť   preskúmania úkonov   alebo   opomenutí   orgánov   verejnej   správy,   v   prípade   ak   sú   v   rozpore s vnútroštátnym   právom   v   oblasti   životného   prostredia.   V   danom   prípade   sťažovatelia namietali síce   zásah   spočívajúci   v   procese   prípravy   návrhu   zákona   v   oblasti   životného prostredia,   avšak   proces   prípravy   návrhov   zákonov   vlády   nie   je   regulovaný   predpismi týkajúcimi   sa   oblasti   životného   prostredia,   a   preto   v   dôsledku   uvedeného   zásahu k porušeniu týchto predpisov vôbec nemohlo dôjsť.

Podľa ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 27. novembra 2013 nemožno   označiť   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené,   pretože   právne   závery najvyššieho súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy, ktoré mali rozhodujúci význam   pre   posúdenie   dôvodnosti   zastavenia   predmetného   konania,   nie   sú   výsledkom svojvôle.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014