znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Topoľčany   sp.   zn.   12   Er   2467/2005 z 27. septembra 2012 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 z 1. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16230/2012 a sp. zn. Rvp 16231/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16230/2012.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 2467/2005 z 27. septembra 2012 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 z 1. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

3.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 16230/2012 a sp.   zn. Rvp 16231/2012 a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

4.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   a v kontexte   aj   svojich   zistení   dospel k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   je   v podstate totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v predošlých samostatných prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia ňou podaných sťažností v obdobných prípadoch v závislosti od ich predmetu, ako aj predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

5. Ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva   podobných   prípadov   súvisiacich   s účastníkmi,   a to súdnym exekútorom JUDr.   K.,   ako   aj   spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

6.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ten   istý   nárok   na   ochranu   ústavnosti v súvislosti s rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 12 Er 2467/2005 z 27. septembra 2012 a sp. zn. 5 Er 1326/2002 z 1. októbra 2012 uplatnil aj sťažovateľ JUDr. R. K. a tieto jeho ústavné sťažnosti boli ústavným súdom vybavené uznesením sp. zn. III. ÚS 88/2013 z 12. februára   2013,   a to   odmietnutím   z dôvodu   ich   podania   neoprávnenou   osobou.   Ten istý/rovnaký nárok na ochranu ústavnosti uplatnila sťažovateľka v tomto konaní.

7.   V závere   ústavný   súd   dodáva,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

8.   Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013