znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   N.,   K.,   t.   č.   vo   väzbe,   a J.   L.,   K.,   t.   č.   vo   väzbe, zastúpených advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   N.   a J.   L. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2008 doručené podanie R.   N.   a J. L. (ďalej len   „sťažovatelia“), ktorým   namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vychádzajúc   z obsahu   podania   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   úmyslom sťažovateľov bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia uviedli, že 15. mája (zrejme 2008, pozn.) najvyšší súd na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07 a II. ÚS 129/08 rozhodnutím sp. zn. l Tošs 32/2007 prepustil z väzby M. B. a R. O. „Bolo úlohou najvyššieho súdu, aby po vrátení veci na ďalšie   konanie   opätovne   rozhodol   o   opravnom   prostriedku   aj   v prospech   sťažovateľa (sťažovatelia   sú   dvaja,   pozn.),   a   to   v   intenciách   právneho   názoru   ústavného   súdu. Uznesenie 1 Tošs 32/2007 zo dňa 12. júla 2007 je u všetkých obžalovaných rovnaké, a bolo ním rozhodnuté rovnakým spôsobom u všetkých obžalovaných, ktorí ním boli ponechaní vo väzbe.   Nemožno   preto   u   dvoch   obžalovaných   konštatovať,   že   väzba   bola   nezákonná a u ostatných zákonnou je. Základným predpokladom postupu podľa § 324 Tr. por. je, že o všetkých obžalovaných bolo rozhodnuté v tom istom konaní rovnakým uznesením. Ani jeden z obžalovaných nebol   vylúčení   na   samostatné   konanie   a podľa   pravidla   benficio cohaesionis preto podľa názoru sťažovateľa malo platiť pre všetkých, ktorých sa opravné uznesenie   týkalo.   Nebolo   preto   potrebné   individuálne   skúmať   u   každého   obžalovaného okolnosti za akých vzniklo.

Sťažovateľ je toho názoru, že už vtedy bolo v právomoci Najvyššieho súdu zrušiť dané uznesenie ako celok s ohľadom na ústavný nález a vydať opravné uznesenie vo veci všetkých   obžalovaných,   teda   aj   tých   o   ktorých   sťažnostiach   ústavný   súd   doposiaľ nerozhodol...

Ak ústavný súd rozhodol, že väzba u dvoch z piatich obžalovaných, ktorých sa dané uznesenie týka je nezákonná a všeobecný súd je právnym názorom ústavného súdu, je podľa sťažovateľa nepochopiteľné, že Najvyšší súd odôvodňuje dňa 28. 5. 2008 jeho sťažnosť proti väzbe faktom že o jeho sťažnosti na ústavnom súde doposiaľ rozhodnuté nebolo a preto je väzba zákonná. Podľa sťažovateľa je neprijateľné a v právnom štáte nemožné, že Najvyšší súd SR sa necíti byť viazaný názorom ústavného súdu, hoci zo zákona je to jeho povinnosť, dokonca   polemizuje   s   názorom   ústavného   súdu,   ba   názor   ústavného   súdu   spochybňuje a doslova sa vyjadruje ako mal ústavný súd rozhodnúť. V tomto prípade nemožno podľa názoru   sťažovateľa   hovoriť   o   nestrannosti   sudcov   Najvyššieho   súdu   a   o   spravodlivom súdnom procese.

Podľa vyššie uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že je porušené jeho právo na spravodlivé konanie.“

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo R. N. a J. L. podľa čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prihliadajúc   na   okolnosti   tohto   prípadu prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľov neodkladne prepustil z väzby na slobodu a aby.

3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom primerané finančné odškodnenie vo výške 1 000 000,- Sk.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   konania,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D.... v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené predovšetkým v § 20 a § 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Ustanovenie   § 20   zákona o ústavnom   súde   sa   v celom   rozsahu   vzťahuje   na   sťažnosť   podľa   § 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa   § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde musí sťažnosť   ďalej   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo   slobody.   Podľa   písm. c)   citovaného zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje, pričom   sa   musí   uviesť   porušovateľ   práva   identifikáciou   najmä   orgánu   verejnej   moci, pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v ústave   a v zákone   o ústavnom   súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde).   Až na výnimky, ktoré v danej   veci   nie sú   relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľmi predložená sťažnosť najmä neobsahuje   kvalifikovaný   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit),   vymedzený   presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je neúplná   a   v kontexte   obsahu   sťažnosti   nezrozumiteľná.   Sťažovatelia   sa   domáhajú vyslovenia   porušenia   označených   práv,   ale   v petite   neuviedli,   akým   postupom   či rozhodnutím tieto práva boli porušené, a ktorým orgánom, ďalej žiadali vydať príkaz pre Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby sťažovateľov prepustil z väzby na slobodu, avšak opätovne   v petite   neuviedli,   na   základe   akého   postupu   alebo   rozhodnutia   toto   žiadajú. V neposlednom   rade   žiadajú   priznať   finančné   zadosťučinenie,   avšak   nie   je   zrejmé v dôsledku akého postupu, či rozhodnutia, a ktorého orgánu. V danom prípade ústavný súd vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nevyzýval na doplnenie petitu ani na jeho zosúladenie s odôvodnením sťažnosti.

Sťažnosť (predovšetkým v jej petite) neobsahuje identifikovateľný okruh účastníkov, proti ktorým smeruje.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit) v predloženej sťažnosti nezodpovedá právomociam ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Takýto   návrh   znemožňuje   zároveň   ústavnému   súdu   preskúmať   aj   predpoklady prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a napokon aj otázku jej prípadnej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Súčasne   taký   návrh   neumožňuje   ústavnému   súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétne vo vzťahu   ku každému   napádanému   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo inému   zásahu a návrh na rozhodnutie   vo   veci   samej   vymedzený   v sťažnosti   sťažovateľov   to   v celom   rozsahu nerešpektuje.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľov,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také   nedostatky   náležitostí   predpísaných   ústavou a zákonom   o ústavnom   súde,   že   nie   je možné preskúmať splnenie   hoci   len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   a v rozsahu   v sťažnosti   uvádzaných   dôvodov   poukazuje ústavný   súd   na   ďalšie   konania   pred   ústavným   súdom   týkajúce   sa   sťažovateľov,   ktoré predchádzali tejto sťažnosti (predovšetkým sp. zn. I. ÚS 134/08 a sp. zn. I. ÚS 148/08), ktoré   by   za   iných   okolností   boli   prekážkou   rozhodnutej   veci   („res   iudicata“),   resp.   by vytvárali prekážku „litispendencie“ (o tej istej veci prebieha iné konanie).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009