znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 112/07-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť D. C., L., zastúpenej advokátom JUDr. A. E., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nc 462/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 6Nc 462/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Nc 462/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. C. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. E., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 112/07-13   z 28. júna   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Nc 462/1999.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave:

Sťažovateľka   doručila   2.   júla   1999   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   návrh na začatie konania vo veci zrušenia rozhodnutia č. 915/96-3 odd./IV. Vojenského úradu pre právne   zastupovanie   v B.   z   3.   júla   1997   a uznania   pracovnoprávnej   a občianskej zodpovednosti Slovenskej republiky – Armády Slovenskej republiky za úmrtie npor. D. C. súvisiace s výkonom vojenskej služby, ktorý bol vedený pod sp. zn. 6 C 56/99. Okresný súd Liptovský   Mikuláš   návrh   na   začatie   konania   28.   júla   1999   postúpil   vecne   a miestne príslušnému   súdu,   ktorým   je   okresný   súd.   Predmetné   súdne   konanie   je   vedené   pod sp. zn. 6 Nc 462/1999. Okresný súd od 28. júla 1999 do 7. marca 2003 nevykonal vo veci žiadne úkony, iba vyzval sťažovateľku odstrániť nedostatok podania. Sťažovateľka doplnila podanie   5.   mája   2003   a následne   ju   okresný   súd   10.   februára   2004   vyzval,   aby   svoje podanie   doplnila.   Sťažovateľka   29.   apríla   2004   doplnila   žalobný   petit.   K doplnenému žalobnému návrhu sa odporca vyjadril 22. júla 2004.

Dňa 9. marca 2006 podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predseda okresného súdu   v odpovedi   na   sťažnosť   v liste   sp.   zn.   Spr.   2108/06   z   31.   marca   2006   uviedol, že vo veci sa nekonalo v období medzi 27. aprílom 2004 až 27. marcom 2006 z dôvodu preťaženosti   sudkyne   a vec   bude   ďalej   sledovaná.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku 7. apríla 2006, aby sa písomne vyjadrila k vyjadreniu odporcu z 27. júla 2004, čo splnila 20. apríla 2006. Po tomto úkone okresný súd vo veci nekonal ani nenariadil prvý termín pojednávania vo veci.

Okresný   súd   je   bezdôvodne   nečinný,   a to   od   28.   júla   1999   do   7.   apríla   2003 (štyridsaťštyri mesiacov), od 5. mája 2003 do 10. marca 2004 (deväť mesiacov), od 8. júna 2004 do 27. marca 2006 (dvadsaťdva mesiacov) a od 20. apríla 2006 do 2. marca 2007 (najmenej   desať   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná,   pretože   počas   nej   nevykonal   vo   veci   úkony,   ktoré   by   smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza.

Nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, ktoré trvajú ku dňu podania   sťažnosti   85   mesiacov.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   svojím postupom porušuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Nc 462/1999, prikázal okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania.

4. Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila tým, že: „(...) len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nie   je   pre   ňu   dostatočným zadosťučinením.   Navrhuje   preto,   aby   Ústavný   súd   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä na význam meritórneho rozhodnutia v napadnutom konaní pre sťažovateľku a viac ako šesťročné prieťahy v konaní, považuje za primerané vo výške 150 000 Sk.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 30. augusta 2007 písomne vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu a zákonná sudkyňa (sp. zn. Spr. 3527/2007), a k tomuto vyjadreniu zaujal 1. októbra 2007 stanovisko právny zástupca sťažovateľky.

5.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla,   že   sa   v plnej   miere stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne. Vo vyjadrení zákonnej sudkyne je uvedené: „(...)   Spis   bol   postúpený   tunajšiemu   súdu   ako   miestne   príslušnému   na   konanie vo veci OS v Liptovskom Mikuláši dňa 19. 8. 1999. (...)

Dôvodom   doterajšej   dĺžky   konania,   resp.   že   nebol   skôr   vytýčený   termín pojednávania, je čiastočne to, že podanie navrhovateľky zo dňa 02. 07. 1997 (poznámka ústavného   súdu   -   správne   2.   7.   1999) nemalo   náležitosti   riadneho   návrhu   na   začatie súdneho konania (§ 43 ods. 2 a § 79 ods. 1 O. s. p.) a z toho dôvodu súd nemohol bez ich odstránenia   pokračovať   v konaní   a čiastočne   je   tým   dôvodom   stav   oddelenia,   ktoré vybavujem. (...)

V čase pridelenia spisu, moje oddelenie predstavovalo viac ako 490 nevybavených a 400 nerozhodnutých vecí, z toho 130 starších ako päť rokov, tj. starších ako predmetná vec   a v tom   čase   sa   jednalo   o výlučne   o pracovnoprávne   spory,   pričom   v značnej   časti prípadov sa jedná o spory náročné na dokazovanie, v celom rozsahu pracovnoprávnych vzťahov   a im   obdobných   vzťahov   podľa   osobitných   predpisov,   s potrebou aplikácie viacerých pracovnoprávnych a súvisiacich predpisov, ktoré za obdobie posledných piatich rokov boli zásadným spôsobom menené a doplňované. (...)

Tento stav, na ktorý som opakovane upozorňovala (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou zákona   č.   385/2000   Z. z.)   objektívne   ovplyvňuje   aj   možnosť   prejednať   všetky   veci na pojednávaní   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   vzniku   prieťahov   a to   bez   ohľadu na samotný charakter toho-ktorého sporu, t. j. či sa jedná o viac alebo menej právne alebo faktický zložitý spor.“

5.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   reagoval písomným   stanoviskom,   v ktorom   uviedol: „Právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ktorá   je predmetom konania, (...) zatiaľ nie je možné posúdiť, nakoľko súd ešte nevykonal ani jeden úkon smerujúci k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu tejto veci.

(...) Sťažovateľka síce nepredložila svoje podanie v procesnej perfektnej forme, avšak na výzvy súdu takmer okamžite odstraňovala nedostatky podaní a so súdom spolupracovala. Bol to naopak súd, kto konal pomaly a neefektívne. (...) V každom prípade sa sťažovateľka na spomalení konania podieľala v zanedbateľnom rozsahu. (...) Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na príslušnom súdnom oddelení či námietka vysokého počtu reštančných vecí,   resp.   neprimerane   vysoký   počet   vecí   pridelených   na   prejednanie   a rozhodnutie jednotlivým   sudcom   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 Nc 462/1999 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka   v postavení   navrhovateľky   podala   2.   júla   1999   žalobný   návrh Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   proti   odporcovi   Slovenská   republika   –   Armáda Slovenskej republiky, na zrušenie rozhodnutia Vojenského úradu pre právne zastupovanie v B. (ďalej len „odporca“) č. 915/96 – 3 odd./ IV z 3. júla 1997 a uznanie pracovnoprávnej občianskoprávnej zodpovednosti Slovenskej republiky - Armády Slovenskej republiky za škodu v súvislosti s úmrtím npor. Ing. D. C. počas výkonu vojenskej služby. K podanej žalobe bolo priložené oznámenie o úmrtí npor. Ing. D. C. spolu so žiadosťou o priznanie mimoriadneho odškodnenia, ako aj korešpondencia, ktorá bola vedená medzi sťažovateľkou a odporcom. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 56/99.

Okresný súd Liptovský Mikuláš po doručení návrhu odporcovi (a jeho vyjadrení) a zaplatení   súdneho   poplatku   navrhovateľkou   28.   júla   1999   postúpil   žalobný   návrh okresnému súdu, ktorý vec zaevidoval pod sp. zn. 6 Nc 462/99.

Navrhovateľka   podaním   20.   augusta   1999   navrhla   okresnému   súdu   doplnenie dokazovania vo veci.

Zákonný sudca dal 31. marca 2003 kancelárii pokyn, aby vyzvala navrhovateľku na odstránenie nedostatkov návrhu z dôvodu, že žalobný petit je neurčitý a nie je z neho zrejmé, čoho sa domáha voči odporcovi. Navrhovateľka podaním z 5.mája 2003 doplnila žalobný petit návrhu.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 6 Nc 462/99-46 z 10. februára 2004, ktorým vyzval navrhovateľku doplniť podania, najmä aby úplne označila navrhovateľa a doplnila žalobný   petit   tak,   aby   bol   určitý,   zrozumiteľný   a vykonateľný.   Navrhovateľka   podaním z 29. apríla 2004 doplnila žalobný petit návrhu.

Sudca   dal   23.   júna   2004   kancelárii   pokyn   vyzvať   odporcu,   aby   sa   vyjadril k žalobnému   návrhu.   Odporca   podal   okresnému   súdu   27.   júla   2004   vyjadrenie k doplnenému žalobnému návrhu.

Sudca dal 27. marca 2006 kancelárii pokyn vyzvať navrhovateľku, aby sa vyjadrila k doplňujúcemu vyjadreniu odporcu žalobného návrhu.

Okresný súd 31. marca 2006 odpovedal na sťažnosť navrhovateľky zo 7. marca 2007 týkajúcu sa prieťahov v konaní.

Navrhovateľka podaním z 26. apríla 2006 zaujala stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Sudca dal 27. augusta 2007 kancelárii pokyn doručiť účastníkom konania poučenie o procesných   právach   a povinnostiach   a zároveň   doručiť   odporcovi   vyjadrenie navrhovateľky z 26. apríla 2006.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 61/98). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza napr. z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

1. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je civilné konanie   (rozhodovanie   o návrhu   na   uznanie   pracovnoprávnej   a občianskoprávnej zodpovednosti za úmrtie npor. Ing. D. C. súvisiace s výkonom vojenskej služby), ktoré sa začalo (na okresnom súde) 28. júla 1999, uskutočnili sa v ňom určité procesné úkony, nie však súdne pojednávania, vec sa nachádza na I. stupni a dosiaľ nie je skončená. Ústavný súd neposudzoval v danej veci obdobie od podania návrhu Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, pretože   prieťahy   pred   týmto   súdom   sťažovateľka   nenamietala   a   ani   ho   neoznačila za porušovateľa jej práv.

1.2 Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. 6 Nc 462/1999 a postupu okresného súdu   v predmetnom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   a ani   faktická   náročnosť neboli príčinou doterajšej dĺžky konania, lebo okresný súd od podania žaloby nenariadil termín pojednávania smerujúci k meritórnemu prerokovania a rozhodnutiu. Aj keď návrh obsahoval nedostatok brániace jeho prerokovaniu, postup okresného súdu - bez zjednania procesne konformnej nápravy v trvaní viac ako 8 rokov možno aj v tomto ohľade považovať za neprimeraný

1.3   V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   skutočnosti,   ktoré   opodstatňujú konštatovanie   o   ich   zásadnom   vplyve na   vznik   zbytočných   prieťahov   v   posudzovanom konaní. Sťažovateľka síce podala žalobný návrh obsahujúci nedostatok, ktoré ale na výzvu okresného   súdu   odstránila,   resp.   bola   primerane   súčinná   a okresný   súd   ani   nevyvodil z nedostatkov návrhu (na ktoré teraz poukazoval) zákonom predvídané následky.

1.4   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Konanie vedené okresným súdom zatiaľ trvá viac ako 8 rokov. Žaloba mu bola doručená (postúpená) 28. júla 1997, vo veci nebolo meritórne rozhodnuté a nebolo nariadené ani jedno súdne pojednávanie.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v období   od 28.   júla   1999   (keď   Okresný   súd   Liptovský Mikuláš   postúpil   spis   okresnému   súdu)   do   31.   marca   2003   (keď   vyzval   sťažovateľku na odstránenie nedostatkov návrh) v trvaní viac ako 3 roky a osem mesiacov. Ďalej prieťahy nasledovali od 5. mája 2003 (keď sťažovateľka doplnila žalobný petit) do 10. februára 2004 (keď   okresný   súd   uznesením   opakovane   vyzval   navrhovateľku   na   doplnenie   návrhu) v trvaní viac ako 9 mesiacov, ďalej od 27. júla 2004 (keď sa vyjadril odporca k žalobnému návrhu) do 27. marca 2006 (keď súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k doplňujúcemu vyjadreniu odporcu) v trvaní 1 roka a 8 mesiacov. Ďalšie prieťahy v konaní ústavný súd zistil od 26. apríla 2006 do 27. augusta 2007 v trvaní viac ako 1 rok a 4 mesiace.

Celková doba prieťahov v konaní bola viac ako 7 rokov a 5 mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, lebo konanie nie je právoplatne skončené, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk s odôvodnením (pozri bod 4 v I. časti odôvodnenia), že „(...) len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením.“. Navrhla preto „aby ústavný súd uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   na   význam   meritórneho   rozhodnutia v napadnutom konaní pre sťažovateľku a viac ako šesťročné prieťahy v konaní, považuje za primerané vo výške 150 000 Sk.“

Z uvedeného   odôvodnenia   zo   strany   sťažovateľky   (od   začiatku   riadne   zastúpenej kvalifikovaným zástupcom – advokátom, pozn. ústavného súdu) vyplýva iba to, prečo by jej mala byť priznaná požadovaná výška   (150   000   Sk),   ale sťažovateľka neuviedla   žiadny relevantný   dôvod   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Inými   slovami   povedané, formuláciu   použitú   sťažovateľkou   „...ústavný   súd   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä na význam meritórneho rozhodnutia v napadnutom konaní pre sťažovateľku a viac ako   šesťročné   prieťahy   v konaní,   považuje   za   primerané   vo   výške   150   000   Sk.“, vo všeobecnosti bežne používa ústavný súd vo svojich rozhodnutiach v rámci odôvodnenia výšky   priznanej   nemajetkovej   ujmy,   ale   takto   uvedené   odôvodnenie,   samo   o sebe nepostačuje pre odôvodnenie nároku na priznanie finančného zadosťučinenia (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Sťažovateľka   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   neodôvodnila žiadnymi   právne   významnými   skutočnosťami,   hoci   zákon   jej   to   ukladá.   Dôvodom na priznanie   nemajetkovej   ujmy   nemôžu   byť   len   všeobecne   konštatované   „zásady spravodlivosti“,   ani   „okolnosti   zisteného   porušenia   práv“   ani   „význam   meritórneho rozhodnutia“, či konštatovanie (bez ďalšieho) dĺžky konania. Preto ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal.

Ústavný súd tiež dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v žiadnom   rozsahu   nijakým   spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľke,   ktorej sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľky   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 2. marca 2007 a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov)   je   1/6   z   výpočtového základu.   Za   tri   právne   úkony   v roku   2007   prináleží   advokátovi   odmena   z výpočtového základu 17 822 Sk, t. j. trikrát po 2 970 Sk a režijný paušál dvakrát po 178 Sk, teda spolu 9 444 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, suma bola zvýšená o 19 % DPH, čo predstavuje celkovú sumu 11 238 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007