znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Z. B., Z., zastúpenej advokátkou Mgr. E. K., B., ktorou namietala porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajskej   prokuratúry   v N.,   ktorým   táto   nepreskúmala zákonnosť   uznesenia   č.   25/2004   z 11.   októbra   2004,   a teda   nevykonala   dozor   nad dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci Z., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2005 doručená ústavná sťažnosť Z. B., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva na inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v N. (ďalej aj „krajská   prokuratúra“),   ktorým   táto   podľa   sťažovateľky   „nepreskúmala   zákonnosť uznesenia č. 25/2004 zo dňa 11. 9. 2005“ (správne z 11. októbra 2004, ako to vyplýva z pripojenej fotokópie uvedeného uznesenia), a teda nevykonala dozor nad dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci Z.

1.   1.   Zo sťažnosti   vyplynulo,   že: «(...)   Sťažovateľka   je   obyvateľka   obce   Z.   Vo voľbách   v   roku   2002   kandidovala   na   funkciu   poslankyne   obecného   zastupiteľstva.   Za poslankyňu zvolená nebola, stala sa však prvou náhradníčkou na uprázdnený mandát v obecnom   zastupiteľstve   v   zmysle   §   51   zákona   č.   346/1990   Zb.   o voľbách   do   orgánov samosprávy obcí.

Vzhľadom k tomu, že poslankyňa Obecného zastupiteľstva v obci Z., pani K. M., viac ako jeden rok nebola spôsobilá zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, sťažovateľka sa domáhala výkonu svojho poslaneckého mandátu. Nastala totiž situácia, s ktorou zákon spája určité právne následky vymedzené v ustanovení § 25 ods. 2 písm. h) zákona   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   v   spojení   s   ustanovením   § 51   zákona č. 346/1990 Zb.   Keď   sa   domáhala výkonu   svojho   poslaneckého mandátu,   nebolo   jej   to umožnené.

V   zmysle   zák.   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre,   §   31   podala   sťažovateľka   dňa 18. 10. 2004 podnet na Okresnú prokuratúru K., ktorým žiadala o vykonanie primeraných opatrení. V podnete okrem iného upozorňovala na skutočnosť, že poslankyňa obecného zastupiteľstva v obci Z., p. K. M., sa nezúčastňuje zasadnutí obecného zastupiteľstva od 29. 6. 2003, teda po dobu dlhšiu ako jeden rok, čím došlo v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 písm. h), k zániku jej poslaneckého mandátu. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že je zároveň náhradníčkou na uprázdnený mandát (v zmysle § 51 zákona č.   346/1990 Zb.).   Sťažovateľka upozorňovala   na postoj obecného   zastupiteľstva a starostky obce k vyššie uvedeným skutočnostiam.

Okresná   prokuratúra   K.   upovedomila   sťažovateľku   o   vybavení   podnetu   dňa 28. 10. 2004. Časť podnetu sťažovateľky, týkajúcu sa výkonu mandátu poslanca obecného zastupiteľstva,   resp.   jeho   zániku,   odložila   bez   vykonania   prokurátorských   opatrení. Dôvodom   odloženia   podnetu   bola   skutočnosť,   že:   „uplatňovanie   zákona   o   obecnom zriadení v súvislosti s týmto okruhom spoločenských vzťahov nie je plnením úloh v oblasti verejnej správy, pretože nejde o autoritatívne rozhodovanie o právach alebo povinnostiach právnických osôb alebo fyzických osôb, ktoré je materiálnym kritériom pri posudzovaní určitej činnosti, rozhodnutia alebo postupu ako výkonu v oblasti verejnej správy.“ Sťažovateľka   podala   v   predmetnej   veci   opakovaný   podnet   zo   dňa   13. 12. 2004, v zmysle zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, § 34 ods. 1, v ktorom namietala nečinnosť orgánov obce a tiež priložila stanovisko starostky obce zo dňa 11. 11. 2004, v ktorom starostka   informovala   o   prijatí   uznesenia   č.   25/2004   obecným   zastupiteľstvom   dňa 11. 9. 2005.   Podotýkame,   že   zastupiteľstvo   prijalo   uznesenie   č.   25/2004   ešte   pred vybavením podnetu Okresnou prokuratúrou K. Oznámenie tejto skutočnosti bolo jedným z dôvodov opakovaného podnetu podaného sťažovateľkou.

V uznesení obecného zastupiteľstva sa konštatuje, že:,,- poslankyňa K. M. žiadala, aby zasadnutia OcZ boli zvolávané v poobedňajších hodinách - od 14.00 hod. aby mohla svoje dieťa opatriť vo večerných hodinách (kojiť, kúpať). Obecné zastupiteľstvo odmietlo jej žiadosti vyhovieť, z čoho vyplýva, že neúčasť na zasadnutiach nie je jej vinou.

-   podľa   rokovacieho   poriadku   poslanec   musí   svoju   neúčasť   vopred   ospravedlniť starostovi obce. Túto svoju povinnosť vždy splnila, t. j. jej neúčasť bola vždy ospravedlnená.

- K. M. po zasadnutiach OcZ vždy preštudovala zápisnice zo zasadnutí OcZ, a to buď na OcÚ, alebo na svojom byte, kam jej starostka obce osobne doručovala.

- Síce na zasadnutiach, zvolaných spravidla na 17.00 hodinu a trvajúcich niekedy až do polnoci sa nemohla zúčastňovať, ale vždy prejavovala záujem o prácu v OcZ a neodtrhla sa od poslaneckej práce.

- Na základe horeuvedených rozhodnutí prítomných poslancov mandát poslankyne K. M. nezaniká, naďalej je členkou Obecného zastupiteľstva v Z.“

Okresná prokuratúra K. 31. 12. 2004 informovala sťažovateľku o postúpení podnetu Krajskej prokuratúre N.

Krajská   prokuratúra   N.   zaslala   sťažovateľke   dňa   21.   2.   2005   upovedomenie o vybavení podnetu, v ktorom jej oznámila jeho odloženie. Dôvodom odloženia podnetu bolo, že: „V danom prípade nejde o žiadny z prípadov uvedených v ustanovení § 21 odsek 1 písmeno   a)   bod   1   až   4 zákona   o   prokuratúre,   pretože   nebolo   vydané   rozhodnutie   ani opatrenie, voči ktorému by bolo možno uplatniť niektorý z právnych prostriedkov dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správ.“»

1. 2. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, sťažovateľka uviedla, že: «Prokuratúra Slovenskej republiky je nezávislý samostatný štátny orgán, ktorý v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, čl. 149, chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre je pôsobnosť prokuratúry vymedzená nasledovne:

§   2   (1)   Prokuratúra   chráni   práva   a   zákonom   chránené   záujmy   fyzických   osôb, právnických osôb a štátu.

(2) Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia   na   predchádzanie   porušeniu   zákonnosti,   na   zistenie   a   odstránenie   porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby   sa   bez   akýchkoľvek   vplyvov   zabezpečila   dôsledná,   účinná   a   rýchla   ochrana   práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

V zmysle ustanovení § 5 je prokurátor povinný pri plnení svojich úloh: „a) podľa najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy,

b)   rešpektovať   a   chrániť   ľudskú   dôstojnosť,   základné   ľudské   práva   a   slobody a vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie,

c) chrániť verejný záujem,

d) postupovať iniciatívne, spravodlivo, nestranne a bez prieťahov.“ V oblasti dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy je pôsobnosť tohto orgánu vymedzená nasledovne:

§ 20 ods. 1: „,Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.“

§ 21 ods. 1: „Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy

a) preskúmavaním zákonnosti

2.   smerníc,   uznesení,   úprav,   opatrení   a   iných   právnych   aktov   vydaných   na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy (ďalej len „opatrenie“)“. Krajská prokuratúra N. konala v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o prokuratúre.

Predovšetkým, nevykonala dozor nad dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci   Z.   preskúmaním   zákonnosti uznesenia č.   25/2004   zo   dňa 11. 9. 2005,   ktoré   bolo vydané   na   zabezpečenie   plnenia   úloh   v   oblasti   verejnej   správy,   teda   konala   v rozpore s ustanovením § 21 odsek 1 písmeno a) bod 2, zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Prokuratúra   vôbec   neskúmala,   či   uznesenie   obecného   zastupiteľstva   č.   25/2004 v časti týkajúcej sa výkonu poslaneckého mandátu poslankyne K. M. nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami.

Podľa zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí, § 51 odsek 2: „Nastúpenie náhradníka vyhlási obecné (mestské) zastupiteľstvo do 15 dní po tom, čo sa uprázdni mandát, a odovzdá mu osvedčenie o tom, že sa stal poslancom“.

V   zmysle   uvedeného   malo   obecné   zastupiteľstvo   v   lehote   do   15   dní   potom,   ako nastala skutočnosť spôsobujúca zánik poslaneckého mandátu, v uznesení iba skonštatovať zánik mandátu poslanca, jeho dôvod a vyhlásiť nastúpenie náhradníka.

Realizácia tejto právomoci, teda spôsobilosť orgánu samosprávy na základe zákona (konkrétne   zákona   č.   346/1990   Zb.   o   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí)   vydať individuálny právny akt (v tomto prípade uznesenie obecného zastupiteľstva) je nesporne zabezpečovaním plnenia úloh v oblasti verejnej správy.

Pojem „verejná správa“ je veľmi široký a v právnej teórii len ťažko definovateľný prostredníctvom pozitívneho vymedzenia, a to aj preto, že obsah tohto pojmu sa neustále vyvíja   a   mení.   Aj   z   tohto   dôvodu   sa   často   verejná   správa   vymedzuje   prostredníctvom substraktívneho materiálneho vymedzenia tak, že verejná správa je súhrnom činností, ktoré nie je možné kvalifikovať ako zákonodarstvo alebo súdnictvo (napr. HENDRYCH, D. a kol: Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Nakladateľstvo C. H. Beck, Praha 2003, s. 7). Verejná   správa   v   sebe   zahŕňa   výkon   štátnej   správy,   samosprávy   (územnej   aj záujmovej) a ostatnej verejnej správy.

Správna činnosť sa vykonáva rôznymi formami: jednak môže ísť o formy abstraktné alebo konkrétne, a tiež o formy jednostranné alebo dvoj- a viac - stranné. Najvýznamnejším správnym úkonom sú správne akty, t. j. prejav vôle vykonávateľa verejnej správy smerujúci navonok.   Správne   akty   môžu   byť   buď   individuálne   alebo   normatívne,   pričom   sa   nimi rozhoduje   o   subjektívnych   právach   adresáta   (len   tieto   sú   preskúmateľné   v   systéme správneho súdnictva), a akty ostatné.

Podľa   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.   ÚS 19/98 z 15. 10. 1998 „Verejnú správu charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme.“ Uskutočnenie volieb a v ich dôsledku realizácia poslaneckého mandátu je vo verejnom záujme.

Pri uskutočňovaní právomoci podľa zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí § 51 ods. 2) ide o realizáciu vôle občanov voličov, ktorí delegovali svoju moc v rámci zastupiteľskej demokracie konkrétnemu poslancovi. Obecné zastupiteľstvo má v zmysle tejto právomoci   vyhlásiť   nastúpenie   náhradníka,   v   dôsledku   čoho   dôjde   k   realizácii   jeho mandátu.   Naplnenie   tejto   právomoci   je   nesporne   realizáciou   úlohy   v   oblasti   verejnej správy. Podľa toho, či ide o činnosť sledujúcu súkromné alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi   správou   súkromnou   alebo   verejnou.   Zároveň   teda   platí,   že   zákonom   ustanovenú právomoc podľa § 51 ods. 2) zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, nemôže obecné zastupiteľstvo vykonávať pri správe vecí súkromných.

Obecné   zastupiteľstvo   v Z.   pri   napĺňaní   právomoci   vyplývajúcej   z § 51   odsek   2, zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí konalo jednoznačne nad jej rámec,   a   teda   v   rozpore   s   uvedeným   ustanovením   zákona.   Predmetné   uznesenie   totiž hodnotilo postoje poslankyne K. M. k výkonu jej mandátu a zároveň si obecné zastupiteľstvo prisvojilo právo rozhodovať o jeho nezaniknutí. Obecné zastupiteľstvo rozhodovalo ako orgán   verejnej   moci   a   vydalo   uznesenie,   ktoré   malo   právotvorné   účinky,   a   zároveň   tu existovala   priama   príčinná   súvislosť   medzi   uznesením   a porušením   práva   sťažovateľky, ktorej mandát sa mal realizovať.

Ochrany   svojho   práva   pred   uvedeným   nezákonným   rozhodnutím   obecného zastupiteľstva v Z. sa sťažovateľka domáhala podaním opakovaného podnetu na Krajskú prokuratúru N.

Krajská prokuratúra N. však nepreskúmala zákonnosť uznesenia č. 25/2004 zo dňa 11. 9. 2005, teda nevykonala dozor nad dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci Z., a teda konala v rozpore s ustanovením § 21 odsek 1 písmeno a) bod 2, zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Naopak, Krajská prokuratúra N. vo vybavení sťažovateľkinho podnetu nepravdivo uvádza, že „nebolo vydané rozhodnutie ani opatrenie, voči ktorému by bolo možno uplatniť niektorý z právnych prostriedkov dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy“. Toto konštatovanie sa nachádza vo vybavení sťažovateľkinho podnetu napriek tomu, že súčasťou jej podnetu bolo stanovisko starostky obce Z., ktoré predmetné uznesenie priamo cituje.

V   zmysle   citovaného   ustanovenia   §   21   ods.   1   písm.   a),   bod   2   prokuratúra preskúmava okrem iného aj zákonnosť smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy.

Krajská prokuratúra N. konala tiež v rozpore s ustanovením § 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre vzhľadom na to, že neochránila práva a zákonom chránené záujmy sťažovateľky a nevykonala opatrenia na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Prokuratúra zároveň nezabezpečila dôslednú, účinnú a rýchlu ochranu práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľky, tak ako to vyplýva z uvedeného ustanovenia, hoci sťažovateľka opakovane prokuratúru   vyzvala,   aby   vo   veci   konala   v   rozsahu   svojich   zákonom   stanovených kompetencií. (...)»

1. 3. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej práv uviedla nasledovné: «Konaním Krajskej prokuratúry N. bolo porušené predovšetkým základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tohto článku sa každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 z 10. 6. 1994: „Obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

V zmysle rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu SR postup a rozhodovanie štátnych orgánov musí mať zákonný podklad (garantované v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), nesmie byť prejavom svojvôle (vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a musí byť náležite a dostatočne odôvodnený (napr. nález I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/01, I. ÚS 56/01, III. ÚS 119/03).

„Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“ (II. ÚS 48/97) Jedným z aplikačných   pravidiel   je   pravidlo   zakotvené   v   čl.   152   ods.   4   Ústavy   SR:   „výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou“. Právna teória sa zhoduje v tom, že princíp právnej istoty teda znamená aj to, že štátne orgány budú konať vždy tak, ako od nich možno oprávnene očakávať, t. j. ich postup musí byť dlhodobo jasný, odôvodnený a predvídateľný v súlade s cieľmi zákonných úprav.

,,Medzi základné znaky a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov   ako   jeho   základného   atribútu   patrí   zachovávať   ústavu,   zákony,   ako   aj   všetky záväzné   právne   predpisy   všetkými   štátnymi   i   samosprávnymi   orgánmi,   inštitúciami, právnickými i fyzickými osobami v usporiadanom demokratickom zriadení, a tým zabezpečiť dôveru   v   právo.   Podstatu   právnej   istoty   treba   vidieť   predovšetkým   v   tom,   že   fyzickým osobám i právnickým osobám štát, ale najmä nezávislé súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a slobôd a umožnia im realizovať ich subjektívne práva“. (II. ÚS 48/97). Činnosť   prokuratúry   smeruje   k   uspokojovaniu   verejného   záujmu.   Z   právneho hľadiska   je   požiadavka   činnosti   len   vo   verejnom   záujme   súčasťou   jej   kompetencií.   Pri uskutočňovaní jej pôsobnosti a právomocí treba preto sledovať, či sú v každom jednotlivom prípade   realizované   v   súlade   s   ich   účelom.   Prokuratúra   má   jednak   povinnosť   konať, (... „vykonávať   dozor   nad   dodržiavaním   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov orgánmi   verejnej správy“...),   teda uskutočňovať   činnosti,   pre ktoré bola   zriadená   (nemôže   byť   nečinná),   zároveň   však   tieto   činnosti   nesmie   vykonávať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s účelom, kvôli ktorému bola zriadená.

Postup Krajskej prokuratúry N., ktorá konala v rozpore s ustanovením § 21 odsek 1 písmeno a) bod 2, a tiež v rozpore s ustanovením § 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre považujeme za porušenie ústavou zaručeného práva na právnu ochranu. Sťažovateľka sa domáhala   ochrany   svojho   práva   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných,   ktoré   jej poskytuje   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Obsah   tohto   práva   zaručuje   tiež možnosť uchádzať sa o zvolenie do verejnej funkcie a v prípade úspechu ju vykonávať. Ako už   bolo   uvedené   vyššie,   sťažovateľka   je   zároveň   náhradníčkou   na   uprázdnený   mandát. Podnetom   na   Krajskú   prokuratúru   N.,   a   teda   žiadosťou   o   preskúmanie   zákonnosti a vykonanie   potrebných   prokurátorských   opatrení,   sa   sťažovateľka   chcela   v   konečnom dôsledku domôcť realizácie svojho poslaneckého mandátu.

Konaním   v   rozpore   s   uvedenými   ustanoveniami   zákona   o prokuratúre   porušila Krajská prokuratúra N. základné právo sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky.

V dôsledku neposkytnutia právnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   Krajskou   prokuratúrou   N.   sa   doposiaľ   nerealizuje   poslanecký   mandát sťažovateľky, a teda nedošlo k poskytnutiu právnej ochrany jej právu zúčastňovať sa na správe vecí verejných.»

1.   4.   Podľa   názoru   sťažovateľky: «V   uvedenom   prípade   nie   je   daná   právomoc všeobecného súdu vrátane súdu konajúceho v správnom súdnictve alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý by sa sťažovateľka mohla obrátiť so žiadosťou o ochranu základného práva.

Vybavenie podnetu prokuratúrou nemožno preskúmať v rámci systému správneho súdnictva.   Druhá   hlava,   5.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákon   č.   99/1963   Zb. (ďalej len „O. s. p.“) upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych   orgánov.   Uvedené   ustanovenia   nebolo   možné   v   danom   prípade   aplikovať vzhľadom   na   to,   že   prokuratúra   nie   je   správnym   orgánom,   vybavenie   podnetu   nie   je rozhodnutím, a taktiež sa pri ňom nepostupuje podľa správneho poriadku.

Tretia hlava, 5. časti O. s. p. upravuje rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti neprávoplatným   rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Z   rovnakých   dôvodov   nebolo   možné uvedené   ustanovenia   v   danom   prípade   aplikovať,   keďže   pri   konaní   prokuratúry   nešlo o rozhodovanie správneho orgánu.

V zmysle piatej hlavy, 5. časti O. s. p. konajú súdy o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Jedným z pojmových znakov ustanovenia § 250v, ktorý upravuje toto konanie je skutočnosť, že zásah bol zameraný priamo proti fyzickej osobe, ktorá namieta porušenie svojich práv nezákonným zásahom orgánu alebo v jeho dôsledku bol   proti   nej   priamo   vykonaný.   Uvedený   pojmový   znak   však   v   tomto   prípade   nebol naplnený, pretože vybavenie podnetu prokuratúrou, nemožno považovať za takýto zásah a v žiadnom prípade za zásah zameraný priamo proti sťažovateľke.

Prokuratúra je samostatný, hierarchicky usporiadaný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Je   to   štátny   orgán   sui   generis   a   jeho   činnosť   nepodlieha   kontrole   ani   preskúmavaniu v systéme správneho ani civilného súdnictva.

Namietané   vybavenie   podnetu   prokuratúrou   nemožno   preskúmať   ani v občianskoprávnom konaní. V občianskom súdnom konaní súdy v zmysle § 7 a 8 O. s. p. prejednávajú   a   rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných, rodinných, družstevných, ako aj obchodných vzťahov, teda zo vzťahov súkromného práva. Iné   veci   prejednávajú   a   rozhodujú   len   vtedy,   ak   tak   ustanovuje   zákon.   Preskúmanie vybavenia podnetu prokuratúrou teda nepatrí ani do právomoci všeobecných súdov. Podľa zákona o prokuratúre už sťažovateľka nemala opravné prostriedky ani iné právne prostriedky,   ktoré by tento zákon na ochranu jej práv poskytoval. Sťažovateľka podala   najskôr   podnet   na   Okresnú   prokuratúru   K.,   po   odložení   jej   podnetu   touto prokuratúrou podala sťažnosť - opakovaný podnet, ktorý Okresná prokuratúra K. postúpila na Krajskú prokuratúru N. Uplatnila tak svoje právo vyplývajúce zo zákona o prokuratúre žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ďalší   opakovaný   podnet,   voči   vybaveniu   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   N.   už sťažovateľka   uplatniť   nemohla,   keďže   v   zmysle   ustanovenia   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre, takýto podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Žiadne nové skutočnosti sa v danej veci nevyskytli a tak tento právny prostriedok ochrany jej práva nemohla aplikovať.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti niet iného súdu, ktorý by chránil základné právo   sťažovateľky,   a   rovnako,   nemôže   uplatniť   žiadne   opravné   prostriedky   alebo   iné právne prostriedky, ktoré by zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytoval. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka obrátila priamo na Ústavný súd SR.»

1.   5.   Pokiaľ   ide   o lehotu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti,   sťažovateľka   uviedla nasledovné skutočnosti: „Ústavná sťažnosť musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z.).

Podľa § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. sa na konanie pred Ústavným súdom SR použijú primerane ustanovenia O. s. p. alebo Trestného poriadku, ak zákon neustanovuje inak alebo ak to povaha veci nevylučuje. Zákon č. 38/1993 Z. z. nemá osobitné ustanovenia o počítaní lehôt. Počítanie lehôt upravuje O. s. p. v § 57.

Upovedomenie   o   vybavení   opakovaného   protestu   bolo   Krajskou   prokuratúrou   N. vydané 21. 2. 2005. Sťažovateľke bolo upovedomenie doručené dňa 24. 02. 2005, preto lehota na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle vyššie uvedeného uplynie dňa 25. 04. 2005 (keďže koniec lehoty pripadol na nedeľu a dňa 25. 04. 2005 je najbližším nasledujúcim pracovným dňom).“

1. 6.   Účastníkov   konania   sťažovateľka   vymedzila   takto: «Aktívne   procesne legitimovanou na podanie ústavnej sťažnosti je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá oprávnene namieta porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľka namieta a je schopná preukázať,   že   postupom   Krajskej   prokuratúry   N.,   ktorým   sa   nepreskúmala   zákonnosť uznesenia obecného zastupiteľstva č. 25/2004, bolo porušené jej právo na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Pasívne legitimovaným je ten, proti komu sťažnosť smeruje. Sťažovateľka namieta postup   Krajskej   prokuratúry   N.,   ktorá   upovedomením   o   vybavení   podnetu   zo   dňa 21. 2. 2005,   odložila   jej   opakovaný   podnet   bez   vykonania   dozoru   nad   dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci Z. Pre konanie pred Ústavným súdom SR z hľadiska procesných   podmienok   a   vecnej   pasívnej   legitimácie   je   rozhodujúca   len   skutočnosť,   či Krajská prokuratúra N. je spôsobilá narušiť základné právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ochrany ktorého sa možno domáhať v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Vzhľadom na činnosť, ktorú vykonáva prokuratúra v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, je zrejmé že prokuratúra je spôsobilá viacerými spôsobmi zasiahnuť do základných práv garantovaných ústavou. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 26/94), v zmysle ktorého „iná právna ochrana“ zahŕňa prinajmenšom ochranu zo strany   prokuratúry,   správnych   orgánov   a   advokátov,   resp.   komerčných   právnikov. Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   Krajská   prokuratúra   N.   svojím   konaním   porušila   jej základné právo, je teda aj spôsobilá byť pasívne legitimovaná v konaní pred ústavným súdom.»

1. 6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie „a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález: Postupom Krajskej prokuratúry N., ktorým táto nepreskúmala zákonnosť uznesenia č. 25/2004 zo dňa 11. 9. 2005 (správne z 11. októbra 2004; pozn.) a teda nevykonala dozor nad   dodržiavaním   zákonov   orgánmi   samosprávy   v obci   Z.,   boli   porušené   práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností   ďalej navrhuje,   aby Ústavný súd Slovenskej   republiky   prijal   v zmysle   §   36   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   nasledovné uznesenie: Krajská prokuratúra N. je povinná do siedmich dní odo dňa doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu trovy konania“.

II.

Ústavný   súd   si   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   návrhu   zapožičal súvisiace   spisy   jednak   Okresnej   prokuratúry   K.   (ďalej   aj   „okresná   prokuratúra“) sp. zn. Pd 2020/04 a jednak Krajskej prokuratúry v N. sp. zn. Kd 2001/05, z ktorých zistil, že   sťažovateľka   sa   na   označené   prokuratúry   obrátila   v predmetnej   veci   nasledovnými prípismi:

1. Na okresnú prokuratúru podaním z 18. októbra 2004 nasledovného znenia:

„Vážený pán Okresný Prokurátor! V obci Z. v okrese K. starostka obce Ing. E. V. neustále hrubo porušuje zákony svojím konaním. Neprijala písomne podanú demisiu poslanca OcZ, p. G. J., a menovaný poslanec musel stiahnuť demisiu čo je v rozpore so zákonom č. 369/90 o Obecnom zriadení. K. J. poslankyňa   obecného   zastupiteľstva   tiež   podala   písomnú   demisiu,   čo   zase   neuznala p. starostka. D. V., písomne podal neprijatie mandátu, čo dňa 11. 11. 2003 aj prevzala pracovníčka obecného úradu A. C. čo potvrdila aj podpisom a pečiatkou obecného úradu. Dozvedela som sa, že p. poslankyňa K. M., r. T., už od 29. 06. 2003 nebola prítomná na zasadnutiach obecného zastupiteľstva a v zmysle zákona č. 369/90 o Obecnom zriadení § 25   ods.   2   bod   h,   určuje,   že   mandát   poslanca   zaniká,   ak   počas   jedného   roka   nie   je spôsobilý zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva. Dňa 27. 08. 2004 som sa osobne zúčastnila na zasadnutí, kde som žiadala slovo a informovala som aj ostatných poslancov hlavne p. starostku o tom, že p. K. M. má zaniknutý mandát. Poslanci P. K., V. S., G. J., G. H., K. J., teda piati potvrdili, že od 29. 06. 2003 do 27. 08. 2004 nebola prítomná p. M. na zasadnutiach.

V zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám som písomne žiadala od p. starostky vydať všetky zápisnice a prezenčné listiny obecného zastupiteľstva, ale   nedostala   som   ani   odpoveď.   Žiadala   som   aj   oznámiť,   že   kedy   môžem   zložiť   sľub poslanca OcZ a odoslať harmonogram práce OcZ. Pani starostka všetko urobí za to, aby som sa nestala poslancom OcZ.

Zaujímavosťou je, že som žiadala hlavnú kontrolórku p. H. K., aby vyšetrila prípad, odpoveď Vám prikladám v prílohe. Pani K. je hlavnou kontrolórkou od r. 2000 a stále nebol vypísaný konkurz na post hlavnej kontrolórky.

Vážený   pán   okresný   prokurátor!   Znovu   Vás   láskavo   žiadam,   aby   ste   v záujme dodržania zákonnosti urobili patričné opatrenia.

S pozdravom Prílohy: Odpoveď hlavnej kontrolórky Demisia p. G. J. Neprijatie mandáta p. D. V.“

1. Na krajskú prokuratúru sa sťažovateľka obrátila podaním z 13. decembra 2004 nasledovného znenia:

„VEC: Sťažnosť – nečinnosť obidvoch orgánov obce Z. Vážený pán Okresný Prokurátor!

Dňa 13. 12. 2004 som sa zúčastnila na zasadnutí Obecného zastupiteľstva, kde som zistila, že K. M., r. T., hoci má zaniknutý mandát poslanca OcZ, bola prítomná na zasadnutí OcZ. V prílohe Vám prikladám zápisnicu OcZ, zo dňa 27. 08. 2004 – kde v diskusii (...) P. K., G. J., K. J., V. S. potvrdili, že dotyčná už od 29. 6. 2003 – do 27. 08. 2004 nebola prítomná na zasadnutiach OcZ, teda v zmysle zákona č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení § 25 ods. h – má zaniknutý mandát poslanca OcZ.

Prikladám Vám ďalšie listinné dôkazy, kde G. J. podal demisiu poslanca OcZ dňa 6. 11.   2003,   to   osobne   prevzala   zamestnankyňa   Obecného   úradu   A.   C.,   opečiatkovala a podpísala. D. V. podal neprijatie mandátu poslanca OcZ, dňa 6. 11. 2003, A. C. tiež osobne   prevzala,   orazítkovala   a podpísala   prevzatie.   Zaujímavosťou   je,   že   p.   starostka viackrát vyslovila, že horeuvedené doklady neeviduje.

Požiadala   som   kanceláriu   ministra   vnútra   a cez   sekciu   verejnej   správy   MV   SR, odkiaľ som dostala právnu radu, tam potvrdili, že vzdanie sa mandátu nemožno vziať späť. Nastúpenie   náhradníka   vyhlási   obecné   zastupiteľstvo   do   15   dní   po   tom,   čo   sa uprázdni   mandát,   a odovzdá   mu   osvedčenie   o tom,   že   sa   stal   poslancom.   Osvedčenie podpíše starosta obce. Viackrát som žiadala písomne aj ústne p. starostku, aby som už konečne mohla zložiť sľub poslanca OcZ, ona to neumožnila.

Starostka obce neustále porušuje, nerešpektuje zákony svojím konaním. Ona nemusí dodržiavať zákon? – veď dozor nad vykonávaním a dodržiavaním zákonov starostkou obce je kompetentná príslušná okresná prokuratúra.

Vážený pán Okresný prokurátor!   Znovu Vás žiadam,   aby ste už urobili patričné opatrenia v záujme dodržania zákonnosti. Ostávam s pozdravom Prílohy: Zápisnica z 24. zasadnutia OcZ Z. MV SR Sekcia verejnej správy B. – 202-2004/04286 Obec Z. č. 1016/04 - Stanovisko k danej problematike Demisia poslanca OcZ – G. J. (...)“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom Krajskej prokuratúry v N.,   ktorým táto nepreskúmala zákonnosť „uznesenia č.   25/2004 zo dňa 11.   9.   2005“ (správne z 11. októbra 2004; pozn.), a teda nevykonala dozor nad dodržiavaním zákonov orgánmi samosprávy v obci Z., boli porušené práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V zmysle   §   31   ods.   1   zákona   č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné   orgány.   Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnety   sťažovateľky,   ktorými   sa   obrátila   na   okresnú   prokuratúru   a na   krajskú prokuratúru   so „žiadosťou   o   preskúmanie   zákonnosti   a   vykonanie   potrebných prokurátorských opatrení“, aby tieto preskúmali „zákonnosť uznesenia č. 25/2004 zo dňa 11. 9. 2005“ (pozri petit sťažnosti) podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre jej mohli v okolnostiach danej veci   poskytnúť účinnú ochranu jej práv a právom chránených záujmov (mutatis mutandis IV. ÚS 158/03). Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Z obsahu   doslovne   citovaného   podania   sťažovateľky   z 18. októbra   2004 adresovaného   okresnej   prokuratúre   a taktiež   z jej   doslovne   citovaného   opakovaného podania z 13. decembra 2004 však jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka postup „Krajskej prokuratúry v N., ktorým táto nepreskúmala zákonnosť uznesenia č. 25/2004“, expressis verbis nenapadla. V jej prvom nejasnom podaní adresovanom okresnej prokuratúre niet ani zmienky   o napadnutom   uznesení   č.   25/2004   a   rovnako   ani   v   opakovanom   podaní sťažovateľky   sa   toto   uznesenie   nespomína,   hoci   ústavnému   súdu   neušlo   pozornosti,   že príloha k opakovanému podnetu označená ako „Obec Z. č. 1016/04 - Stanovisko k danej problematike“ sa o napadnutom uznesení zmieňuje.

Ak teda sťažovateľka iba v prílohe svojho druhého podania (z 13. decembra 2004) vôbec prvýkrát spomína napadnuté uznesenie č. 25/2004, nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že sťažovateľka v danej veci (ohľadom uznesenia č. 25/2004, ktoré napáda vo svojej ústavnej sťažnosti) nepodala opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti vybavenia jej podnetu, ktorý vybaví nadriadený prokurátor podľa § 54 ods.   2 zákona o prokuratúre, ale materiálne iba podnet podľa   § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Ústavný súd preto konštatuje, že ak sa sťažovateľka domnieva, že označené prokuratúry porušili jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nevyužila tie právne prostriedky, ktoré jej zákon účinne poskytuje na ochranu jej práv voči postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pd 2020/04 a taktiež aj voči postupu krajskej prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Kd   2001/05.   Tieto   právne   prostriedky pritom mala využiť konkrétne vo vzťahu k uzneseniu č.   25/2004 už aj preto, lebo toto uznesenie - ako to vyplýva z obsahu sťažnosti - sťažovateľka považuje za „rozhodnutie orgánu verejnej správy“.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany základných práv a slobôd, a rozhodol o nej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006