znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 13. januára 2004 č. k. 13 Co 95/03-139 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2004 doručená   sťažnosť   J.   A.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 13. januára 2004 č. k. 13 Co 95/03-139. Sťažovateľ uvedený rozsudok k sťažnosti pripojil a uviedol, že toto rozhodnutie mu bolo doručené 18. februára 2004.

Zo   sťažnosti a jej príloh vyplynulo,   že JUDr.   J.   B.,   správca konkurznej podstaty Kovové konštrukcie – TTD, s. r. o. v konkurze, so sídlom v Prešove (ďalej len „žalobca“ alebo „úpadca“) sa žalobným návrhom podaným proti sťažovateľovi na Okresnom súde v Michalovciach   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k rekreačnej chate č. 425 nachádzajúcej sa na parc. č. 555 v kat. úz. Kaluža a k vnútornému zariadeniu tejto chaty v prospech žalobcu.

Okresný súd rozsudkom z 15. januára 2003 č. k. 9 C 515/01-113 tomuto žalobnému návrhu   sčasti   vyhovel   a   určil,   že   žalobca   je   vlastníkom   rekreačnej   chaty   č.   425 nachádzajúcej sa na parc. č. 555 zapísanej na LV č. 383 kat. úz. Kaluža. Návrh na určenie vlastníckeho práva k vnútornému zariadeniu tejto chaty zamietol.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že predmetnú žalobu o určenie vlastníckeho práva zamieta.

Krajský   súd   rozsudkom   z   13.   januára   2004   č.   k.   13   Co   95/03-139   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok“)   odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel   a   rozsudok   okresného   súdu   z 15. januára 2003 č. k. 9 C 515/01-113 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa „Rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní, sp. zn. 13 Co 95/03-139 v spojitosti s rozhodnutím a postupom Okresného súdu v Michalovciach,   v konaní,   sp.   zn.   9   C   515/01-113,   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa vlastniť majetok v súlade s čl. 20 ods. 1 a základné právo na spravodlivý proces v súlade s článkom 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov“ z týchto relevantných dôvodov:

«Krajský súd (...) nebral do úvahy tvrdenia a dôkazy sťažovateľa. Občiansky súdny poriadok v § 80 písm. c) úplne jednoznačne a nespochybniteľne stanovuje súdu povinnosť zaoberať   sa   otázkou   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   (...)   vždy   pokiaľ   súd rozhoduje o návrhu, ktorým je určovacia žaloba, no i napriek tomu tak neurobil. Súd sa mal zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu tým skôr, že v uvedenom prípade sa   na   právny   vzťah   subjektov   aplikuje   lex   specialis,   ktorým   je   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v platnom   znení,   ktorý   v   §   1   ods.   1   uvádza,   že   „Účelom   tohto zákona   je usporiadanie   majetkových   pomerov   dlžníka,   ktorý   je   v úpadku“.   Sťažovateľ zaplatil úpadcovi riadne a včas pri podpise kúpnu cenu, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy bola ekvivalentná hodnote chatky, s ohľadom na dezolátny stav spornej chatky, a ktorej výška   bola   3.000,-   Sk.   Táto   suma   sa   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu   stala súčasťou konkurznej podstaty. Z uvedeného úplne jednoznačne vyplýva, že niet najmenšieho dôvodu, aby sa sporná chatka opätovne zahrnula do konkurznej podstaty úpadcu a veritelia z jej predaja boli uspokojení v rámci konkurzného konania, keďže jej ekvivalent (kúpna cena)   už   bola   súčasťou   majetku   úpadcu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   na   strane   úpadcu neexistuje   ani   ten   najmenší   náznak   naliehavého   právneho   záujmu.   Práve   naopak. Z takéhoto výsledku konania by mal úpadca neoprávnený prospech, pretože takto by sa do konkurznej podstaty dostala nielen kúpna cena, ale aj cena za speňaženú chatku, ktorá ako predmet   z hľadiska   stavu   ani   neexistuje.   V uvedenom   prípade   by   šlo   jednoznačne o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 a nasl. OZ umocnené tým, že sťažovateľ v priebehu rokov investoval do chatky nemalé finančné prostriedky, ktoré by takýmto spôsobom mal bez akéhokoľvek právneho dôvodu získať úpadca, resp. v konečnom dôsledku jeho veritelia. V súlade   s uvedeným,   v danom   prípade   neexistoval,   a ani   v súčasnosti   neexistuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornej chatke, pričom tento je základnou   podmienkou   pre   vydanie   takéhoto   druhu   rozhodnutia   súdu,   neboli   splnené podmienky na jeho vydanie. Uvedeným konaním a postupom spočívajúcim v nerešpektovaní zákonných povinností a v rozhodnutí zo dňa 13. januára 2004 sa Krajský súd v Košiciach v konaní   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s konaním   a postupom   Okresného   súdu v Michalovciach spočívajúcom v rozhodnutí zo dňa 15. januára 2003 v konaní sp. zn. 9 C 515/01-113 dopustili porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva okrem práva na prístup k súdu tak isto aj právo na spravodlivý proces, čo znamená, že toto ustanovenie kladie požiadavku   aj   na   určitú   kvalitu   samotného   súdneho   konania.   Z vyššie   uvedených skutočností vyplýva, že popísané konanie pred súdmi oboch stupňov nevykazuje požadovanú kvalitu, ba práve naopak. Uvedené súdne konanie a jeho výsledok vo forme právoplatného rozhodnutia vychádzajúceho z porušenia zákonnej povinnosti súdom, je nielenže v rozpore so   základnými   zásadami   občianskeho   súdneho   konania,   ale   znamená   aj   porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Okrem porušenia práva na spravodlivý proces, bolo porušené aj právo sťažovateľa, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v článku 20 ods. 1 a síce základné právo vlastniť majetok. Sťažovateľ kúpil chatku v dobrej viere. Zaplatil úpadcovi kúpnu cenu vo výške   3.000,-   Sk,   ktorá   sa   stala   po   vyhlásení   konkurzu   súčasťou   konkurznej   podstaty úpadcu. Po nadobudnutí vlastníckeho práva k chatke investoval sťažovateľ do jej opravy, čím   ju   zhodnotil.   Právoplatným   rozhodnutím   súdu   bolo   vlastnícke   právo   k zhodnotenej chatke prisúdené úpadcovi, ktorý sa dostal do tej pozície, že bez právneho dôvodu by do jeho konkurznej podstaty mala patriť aj kúpna cena vo výške 3.000,- Sk, ktorú zaplatil úpadcovi a súčasne aj zhodnotená chatka, do ktorej sťažovateľ investoval svoje peniaze a ktorá by mu rozhodnutím súdu nemala patriť. Z uvedeného vyplýva, že uvedeným konaním a postupom spočívajúcim v rozhodnutí zo dňa 13. januára 2004 sa Krajský súd v Košiciach v konaní   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s konaním   a postupom   Okresného   súdu v Michalovciach spočívajúcom v rozhodnutí zo dňa 15. januára 2003 v konaní sp. zn. 9 C 515/01-113 dopustili porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok, ktoré je zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. »

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach zo dňa   13.   januára   2004 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 bolo porušené základné právo J. A., trvale bytom P., právne zastúpeného JUDr. F. K., advokátom, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   13.   januára   2004 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   95/03-139   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 bolo porušené základné právo J. A., trvale bytom P., právne zastúpeného JUDr. F. K., advokátom, na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. januára 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 95/03-139 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 515/01-113 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 13. januára 2004 č. k. 13 Co 95/03-139.

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ   ohľadom   tohto rozhodnutia v podstate namietal, že „Občiansky súdny poriadok v § 80 písm. c) úplne jednoznačne a nespochybniteľne stanovuje súdu povinnosť zaoberať sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu (...) vždy pokiaľ súd rozhoduje o návrhu, ktorým je určovacia žaloba, no i napriek tomu tak neurobil. Súd sa mal zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu“ (...).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by   rozsudok   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho   následkom   došlo k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   ktoré   sťažovateľ   namieta.   Napokon   nie   je opodstatnené tvrdenie sťažovateľa, že by sa všeobecné súdy v danom prípade nezaoberali otázkou existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pretože z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:

„(...) Dôvody podaného odvolania sú v celom rozsahu neopodstatnené. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom zmysle, že žalobca má naliehavý právny záujem   na   určení   vlastníctva,   keďže   bez   takéhoto   rozhodnutia   nie   je   možné   dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,   že   pri uzatváraní kúpnej   zmluvy medzi   Kovovými   konštrukciami   –   TTD,   s.   r.   o.   a žalovanými   došlo   k porušeniu   zákona a preto sú zmluvy neplatné. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť ani tá skutočnosť, že žalovaní boli pri uzatváraní zmluvy dobromyseľní. Naliehavosť právneho záujmu môže byť aj v tom, že   po   navrátení   vlastníctva   pôvodnému   vlastníkovi,   teraz   už   v konkurze,   môže   správca konkurznej   podstaty preveriť,   či boli dodržané predpisy   aj   z hľadiska   cenových relácií, a teda či k predaju nehnuteľnosti nedošlo na úkor veriteľov úpadcu.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo   možné   usudzovať,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   95/03-139,   ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdil   vo   svojej   sťažnosti.   Ohľadom   zistenia   skutkového   stavu   vo   svojej   sťažnosti nenamietal žiadne konkrétne skutočnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základných práv podľa označených   článkov   ústavy,   preto   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2004