znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 112/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., L., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2002 doručená sťažnosť Mgr. M. B., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť súkromia podľa čl. 16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Prešove.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   k porušeniu   jeho   vyššie   označených základných   práv   malo   dôjsť   tým,   že   Okresný   súd   v Prešove   po   tom,   ako   ho   trestným rozkazom sp. zn. 3 T 35/01 z 29. januára 2002 uznal vinným zo spáchania trestného činu zatajenia veci podľa § 254 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil na peňažný trest 12 000 Sk, ktorý   nadobudol   právoplatnosť   19.   februára   2002,   informoval   o jeho   odsúdení sťažovateľovho zamestnávateľa a obecný úrad v mieste jeho trvalého bydliska. Ako uviedol sťažovateľ, Okresný súd v Prešove tak konal po tom, ako sťažovateľ peňažný trest uhradil, teda v čase, keď sa na neho hľadelo ako na bezúhonného. Okresný súd v Prešove mal takto zasiahnuť do jeho práva na súkromie a porušiť tak čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   návrh   odmietne,   ak   dospeje   k názoru,   že   je tu ktorýkoľvek z dôvodov opodstatňujúcich odmietnutie návrhu, a spravidla neskúma aj ďalšie dôvody umožňujúce odmietnuť návrh. Pre odmietnutie návrhu postačuje existencia čo i len jediného z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zistil, že prijatiu návrhu na konanie bráni procesná prekážka podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza z princípu subsidiarity (arg. ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).   Ochranu základným právam a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Právo   na   súkromie   sa   chráni   na   ústavnej   i zákonnej   úrovni.   Právom   na   ochranu osobnosti sa chráni predovšetkým ochrana dobrej povesti, občianskej cti a súkromia, teda subjektívne práva, ktorých porušenie v ústavnoprávnej rovine sťažovateľ namieta.Ústavný   súd   konštatuje,   že   odoslanie   právoplatného   trestného   rozkazu zamestnávateľovi   sťažovateľa   a obecnému   úradu   v mieste   jeho   trvalého   bydliska   je následnou reakciou po právoplatnom odsúdení sťažovateľa. Tento postup všeobecného súdu v trestnom   konaní   pri   výkone   verejnej   moci,   ktorý   podľa   sťažovateľa   má   difamujúci charakter, môže vyvolať vznik občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a všeobecné súdy sú v občianskom súdnom konaní oprávnené v takýchto   prípadoch   poskytnúť   ochranu   (mutatis   mutandis   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 1994 sp. zn. 1 Co 25/94).

Ústavný súd nezistil žiadnu prekážku, ktorá by bránila v tom, aby ústavná ochrana práva na súkromie v zmysle čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy bola v danom prípade uplatnená   pred   všeobecnými   súdmi.   Je   teda   zrejmé,   že   účinnú   ochranu   sťažovateľom uplatnených   práv   poskytujú   všeobecné   súdy,   a preto   ústavný   súd   nemá   právomoc   na prejednanie a rozhodovanie o predloženej ústavnej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003