znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 112/02-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. L., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. B.,   Z.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 143/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 143/96   p o r u š i l právo Ing. Jozefa Lopúcha, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   Cb   143/96 p r i k a z u j e   vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Jozefovi   Lopúchovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. októbra 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   112/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   L.,   bytom   Z.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   Z.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 143/96.  

Z predmetnej sťažnosti vyplynulo, že 15. februára 1996 podal sťažovateľ, vtedy ešte na Obvodný súd Bratislava 1 (teraz Okresný súd Bratislava I – ďalej len „okresný súd“) návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   62   235   Sk   s prísl.   proti žalovanému   -   Správe   a údržbe   domov   Staré   Mesto   ako   nástupníckemu   subjektu   po zrušenom štátnom podniku   Bytový podnik I Bratislava. Konanie je vedené pod sp.   zn. 28 Cb 143/96.

Sťažovateľ uviedol, že od 14. marca 1996, keď ho okresný súd vyzval, aby zaslal doklad o tom, že žalovaný má právnu subjektivitu, pričom on túto výzvu splnil 1. apríla 1996, bol okresný súd nečinný až do vytýčenia prvého pojednávania 13. novembra 1997. Medzitým sťažovateľ z dôvodu nečinnosti okresného súdu podal dvakrát sťažnosť štátnej správe   súdov   (20.   februára   1997   a 25. augusta   1997).   Po   oznámení   podpredsedníčky okresného   súdu,   že   vo   veci   nebol   vydaný   platobný   rozkaz   z dôvodu   jeho   nesprávneho označenia a taktiež v dôsledku vyjadrenia žalovaného, bolo nariadené pojednávanie až na 28. marec 2000, keď bolo vykonané dokazovanie. Ďalšie pojednávania potom boli 2. mája 2000, 2. júna 2000, 6. apríla 2001 a 5. júna 2001, avšak bez meritórneho rozhodnutia.   Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu dochádza k takým prieťahom v konaní   v označenej   veci,   ktoré   majú   za   následok   porušovanie   jeho   základného   práva upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   V tejto   súvislosti   požiadal   aj   o primerané   finančné zadosťučinenie. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že od roku 1996 dodnes sú zmrazované jeho finančné prostriedky, ktoré potrebuje na podnikanie, pričom ani nie je isté, či aj v prípade úspechu v spore so žalovaným vzhľadom na plynutie času bude uspokojený. Navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Okresný súd pre Bratislavu 1 v konaní vedenom pod čís. 28 Cb 143/1996 o zapl. sumy 62 235.- Sk aj s prísl. vo veci žalobcu Ing. Lopúch - Renostav, 960 01 Zvolen, Jesenského č. 75 proti žalovanému Správa a údržba domov Staré Mesto so sídlom   Obchodná   č.   52,   813   43   Bratislava   porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo na prejednanie jeho veci súdom bez zbytočných   prieťahov“   a „aby   svojím   rozhodnutím   priznal   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000.- Sk, ktorú sumu je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava 1 sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu“.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava I, zastúpený predsedom JUDr. M. L., listom z 23. októbra 2002   č.   Spr.   2052/00   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   vyjadrením z 24. novembra 2002.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zrekapituloval podstatné skutočnosti týkajúce   sa   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Cb   143/96   a v závere stanoviska vyjadril nasledovný názor: „Ako odporca zastávame názor, že 8 pojednávaní v jednom spore, s tým že už predtým ako nám bolo doručené rozhodnutie Ústavného súdu, bolo vytýčené deviate pojednávanie, nemožno charakterizovať ako nedostatočnú činnosť sudcu v spore a to najmä vzhľadom na fakt, že zákonná sudkyňa má vo svojom oddelení 820 sporov k dnešnému dňu“. Predseda okresného súdu navrhol, aby ústavný súd sťažnosť Ing. J. L. ako nedôvodnú zamietol, a to v celom rozsahu.

Sťažovateľ k vyššie uvedenému stanovisku vo svojom vyjadrení uviedol, že v konaní sp.   zn.   28   Cb   143/96   od   podania   žaloby   21.   februára   1996   do   uskutočnenia   prvého pojednávania uplynula lehota 45 mesiacov. Sťažovateľ ďalej podrobil kritike, podľa jeho názoru, neefektívny postup okresného súdu v konaní. Podľa názoru sťažovateľa prieťahy v konaní   nemôže   ospravedlniť   skutočnosť,   že   zákonný   sudca   má   pridelených   na rozhodnutie   820   sporov.   V závere   svojho   vyjadrenia   sťažovateľ   zotrval   na   podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd ku dňu vydania tohto nálezu zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 28 Cb 143/96:

Dňa 21. februára 1996 podal sťažovateľ návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 62 235 Sk s prísl. Návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. Rob 217/96.Dňa 17. marca 1996 bol sťažovateľ súdnou tajomníčkou okresného súdu vyzvaný, aby doložil doklad o právnej subjektivite odporcu, a zároveň bol vyzvaný, aby zaslal listiny, na ktoré sa v návrhu odvoláva (sťažovateľ túto výzvu prevzal 22. marca 1996).

Dňa   3.   apríla   1996   okresný   súd   zaslal   návrh   odporcovi   s tým,   aby   sa   k   tomuto vyjadril (odporca túto výzvu prevzal 9. apríla 1996).

Dňa 11. apríla 1996 bol spis prevedený do oddelenia „Cb“ pod sp. zn. 28 Cb 143/96.Dňa   2.   decembra   1997   bolo   sťažovateľovi   zaslané   vyjadrenie   odporcu   k návrhu z 15. apríla 1996.

Dňa   20.   mája   1999   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   odpoveď   k vyjadreniu   odporcu a doloženie dokladov o svojej právnej subjektivite.

Dňa 23. júna 1999 sťažovateľ osobne doručil odpoveď na vyjadrenie odporcu a výpis zo živnostenského registra.

Dňa 16. novembra 1999 sa uskutočnilo v poradí prvé pojednávanie vo veci, ktoré súd odročil na 1. február 2000 s tým, že uložil právnemu zástupcovi odporcu v lehote 15 dní doručiť sťažovateľovi kópiu znaleckého posudku a sťažovateľovi, aby sa v lehote 1 mesiaca k predmetnému posudku vyjadril.

Dňa 1. februára 2000 sa uskutočnilo v poradí druhé pojednávanie vo veci.Dňa 28. marca 2000 sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie vo veci.Dňa 2. mája 2000 sa uskutočnilo v poradí štvrté pojednávanie vo veci, na ktorom sťažovateľ svoju neúčasť ospravedlnil.

Dňa 2. júna 2000 sa uskutočnilo v poradí piate pojednávanie. Okresný súd právnemu zástupcovi   odporcu   v lehote   15   dní   uložil   oznámiť   súdu   meno,   priezvisko   a dátum narodenia svedkyne, ktorú žiada vypočuť.

Dňa 6. júla 2000 okresný súd požiadal odporcu, aby v lehote 15 dní oznámil súdu meno, priezvisko a dátum narodenia svedkyne, ktorú žiada vypočuť.

Dňa 21. septembra 2000 okresný súd opätovne požiadal odporcu, aby v lehote 15 dní oznámil súdu meno, priezvisko a dátum narodenia svedkyne, ktorú žiada vypočuť.Dňa 9. októbra 2000 odporca oznámil údaje o svedkyni.Dňa 6. apríla 2001 sa uskutočnilo v poradí šieste pojednávanie vo veci, ktoré okresný súd odročil na 4. máj 2001 s tým, že odporcovi okresný súd uložil v lehote 15 dní doložiť do súdneho spisu kúpnu zmluvu so svedkyňou, zápis o odovzdaní bytu, zmluvu uzavretú s Ing. C. a doklad o úhrade čiastky Ing. C.

Dňa 3. mája 2001 odporca osobne doručil okresnému súdu požadované listiny.Dňa   4.   mája   2001   sa   uskutočnilo   v poradí   siedme   pojednávanie   vo   veci,   ktoré okresný súd odročil na 5. jún 2001 za účelom vypočutia svedka, ktorého meno, priezvisko odporca   oznámi   v lehote   7   dní,   sťažovateľ   v tej   istej   lehote   mal   doručiť   súdu   doklad o zaplatení súdneho poplatku a otázky na svedka.

Dňa 9. mája 2001 odporca oznámil meno a priezvisko svedka.

Dňa 5. júna 2001 sa uskutočnilo v poradí ôsme pojednávanie vo veci, ktoré okresný súd za účelom zváženia ustanovenia súdneho znalca odročil na neurčito.

Dňa 30. júla 2001 bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku (výzvu prevzal 6. augusta 2001).

Dňa 22. augusta 2001 sťažovateľ súdny poplatok zaplatil. Dňa   7.   októbra   2002   bol   určený   termín   v poradí   deviateho   pojednávania   na 28. novembra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 druhej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Je nesporné, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje na konanie prvostupňového súdu. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   predmetné   konanie   o zaplatenie   finančných prostriedkov vzhľadom na skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie sťažovateľa, okresný súd netvrdil, že by konanie   sťažovateľa   zapríčiňovalo   prieťahy   v konaní.   Ani   ústavný   súd   nezistil   žiadnu významnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné považovať konanie sťažovateľa za také,   ktoré   by   zapríčiňovalo   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Ústavný   súd   však   nemohol prehliadnuť skutočnosť, že sťažovateľ oneskorene reagoval na niektoré výzvy okresného súdu (napr. z 2. decembra 1997), čo mohlo ovplyvniť dĺžku konania, avšak táto skutočnosť nemohla ovplyvniť celkove zbytočné prieťahy v tomto konaní.

Pokiaľ ide   o tretie kritérium   (postup súdu),   ústavný súd z hľadiska čl.   48 ods.   2 ústavy sa zameral na nasledovné štádiá konania:

1)   Štádium   konania   od   podania   návrhu   po   vytýčenie   prvého   pojednávania (od 21. februára 1996 – do 16. novembra 1999) trvalo viac ako 45 mesiacov.

V tomto   štádiu   konania   je   úlohou   súdu   vo   všeobecnosti   preskúmať   podmienky konania   a   pripraviť   vec   tak,   aby   mohla   byť   prejednaná   na   pojednávaní   a spravidla   na jedinom   pojednávaní aj rozhodnutá   (§   114   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov). Je zrejmé, že súd v tomto štádiu vykonáva spravidla jednoduché a časovo nenáročné úkony (doručenie návrhu druhému účastníkovi, šetrenie splnenia podmienok konania a pod.).   Len osobitne mimoriadne okolnosti môžu odôvodniť   (ospravedlniť)   také   dlhé   trvanie   úvodného   štádia   konania,   ako   tomu   bolo v danom prípade. Zo strany okresného súdu pritom žiadne takéto dôvody neboli tvrdené a ani zistené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   v úvodnom   štádiu   tohto   konania   okresný   súd postupoval so značnými zbytočnými prieťahmi.

2)   Štádium   konania   od   16.   novembra   1999   trvá   i do   dňa   vydania   tohto   nálezu, pretože vo veci nebolo vydané meritórne rozhodnutie.

Vzhľadom   na   značné   prieťahy   už   v úvodnom   štádiu   konania   bolo   možné   od okresného súdu legitímne očakávať, že vec riadne pripravil na prejednanie a ďalej to, že okresný súd bude konať s osobitnou starostlivosťou v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd však dospel k záveru, že tomu tak nebolo.

O nedostatku dostatočnej pripravenosti na prejednanie veci svedčí skutočnosť, že až 30. júla 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v správnej výške a až na ôsmom pojednávaní (5. júna 2001) súd začal zvažovať ustanovenie súdneho znalca.  

Vo veci sa konalo celkom osem pojednávaní, pričom druhé štádium konania trvá už viac   ako   3   roky   bez   vydania   meritórneho   rozhodnutia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu okresný súd nekonal v tomto štádiu konania s osobitnou starostlivosťou, akú bolo možné od neho v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy legitímne očakávať. Neuniklo totiž pozornosti ústavného súdu, že medzi   piatym   a šiestym   pojednávaním   uplynulo   viac   ako   10   mesiacov,   pričom   od oznámenia mena, priezviska a dátumu narodenia svedkyne odporcom (9. októbra 2000) sa ďalšie pojednávanie konalo až po viac ako 5 mesiacoch, pričom toto päťmesačné obdobie nie je vyplnené absolútne žiadnou činnosťou okresného súdu. Od ôsmeho pojednávania uplynulo viac ako 16 mesiacov, pokým bolo vytýčené ďalšie pojednávanie na 28. november 2002, pričom toto obdobie nie je vyplnené žiadnou činnosťou okresného súdu smerujúcou k odstráneniu   právnej   neistoty,   pretože   sa   okresný   súd   zaoberal   podmienkami   konania (vyrubenie súdneho poplatku v správnej výške).

V druhom   štádiu   konania   teda   okresný   súd   opätovne   konal   so   značnými   a treba konštatovať, že aj so zbytočnými prieťahmi. Okresný súd ani nekonal tak, ako bolo možné od   neho legitímne   očakávať za   účelom   odstránenia   stavu   právnej   neistoty   vyplývajúcej z právneho sporu medzi účastníkmi konania.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu neboli ospravedlnené   žiadnymi   dôvodmi,   ktoré   by   bolo   možné   považovať   za   dostatočné   a relevantné, a preto ústavný súd dospel k záveru, že bez akýchkoľvek zákonných dôvodov mali rozhodujúci vplyv na už sedem rokov trvajúce konanie.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že sa nebolo možné stotožniť   s argumentmi   predsedu   okresného   súdu   uplatnenými   v jeho   stanovisku k opodstatnenosti sťažnosti.

Množstvo vecí pridelených sudcovi konajúcemu v tej-ktorej veci nie je dôvodom ospravedlňujúcim objektívne existujúce prieťahy v konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02), inými slovami povedané otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).Ďalej   samotná   skutočnosť,   že   sa   v danej   veci   konalo   osem   pojednávaní,   ešte nenasvedčuje tomu, že okresný súd konal s osobitnou starostlivosťou. Táto skutočnosť sama osebe nemôže ospravedlniť dĺžku konania. Pomerne vysoký počet pojednávaní môže totiž nasvedčovať náročnosti prejednávanej veci, čo však daný prípad nie je, ale aj nedostatočnej pripravenosti súdu na prejednanie veci a neefektívnosti vedenia konania. Preto je dôležité rozlíšiť   konanie   pomalé   a neúčinné,   to   znamená   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi a konanie, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prejednávanej veci (I. ÚS 92/97).

Ústavný súd už vyslovil, že pre naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet). K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).

Je   nakoniec   zrejmé,   že   okresný   súd   sa   v druhom   štádiu   konania   nevyvaroval značných období nečinnosti, ktoré ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   prihliadol   aj   na   povahu   predmetného   konania (uplatnenie   pohľadávky   za   zaplatenie   ceny   za   dielo), jeho   význam   pre   sťažovateľa   ako podnikateľa v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou.

Ústavný súd už uviedol, že v právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje povinnosti, a tiež, že štát bude túto zásadu podporovať a poskytne veriteľom primeranú právnu ochranu v konaní pred súdmi (mutatis mutandis PL. ÚS 11/96), a ďalej, právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako zdroj obživy jednotlivca (II. ÚS 70/97).

Predmet konania vyvolával významné implikácie vo vzťahu k uvedeným ústavným hodnotám, a preto sa mohol sťažovateľ legitímne spoliehať na to, že okresný súd poskytne rýchlu   a účinnú   ochranu   jeho   uplatneným   právam   a bude   postupovať   so   zvýšenou starostlivosťou.

Je potrebné konštatovať, že sťažovateľ bol vo svojej dôvere sklamaný, na čo musel súd tiež prihliadnuť aj pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   uplatnil   požiadavku   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 60 000 Sk. Ústavný súd túto požiadavku posúdil nasledovne:

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľa a s prihliadnutím na skutočnosť,   že bolo opodstatnené očakávanie včasného odstránenia jeho právnej neistoty, ako aj na rozsah a intenzitu, akou nečinnosť súdu na sťažovateľa doliehala, preto ústavný súd podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Pre   úplnosť ústavný súd uvádza, že v dôsledku   ústavným súdom   konštatovaného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 druhej vety ústavy je povinnosťou okresného súdu vykonať nápravu protiústavného stavu (II. ÚS 48/97) a vec prerokovať bez zbytočných prieťahov.   Náhradu trov konania sťažovateľ neuplatnil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003