znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 111/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   marca   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   L.   a A.   L.,   zastúpených   obchodnou   spoločnosťou Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   advokáta   a prokuristu   JUDr.   Viktora   Ewerlinga,   PhD.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 6 C 335/2008 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 215/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. a A. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. februára 2014 doručená sťažnosť A. L. a A. L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Viktora Ewerlinga, PhD.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 335/2008 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Co 215/2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   23.   marca   2003 na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 22. novembra 2001 uzatvorenej medzi F. V. (darkyňou) ako žalovanou v 1. rade (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a N. V. (obdarovanou) ako žalovanou v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), predmetom ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu 12/20 z nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva   č...,   nachádzajúcom   sa   v katastrálnom   území   J.   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“). Vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej darovacej zmluvy do katastra bol povolený 4. decembra 2001. Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že sťažovatelia uzatvorili už predtým so žalovanou v 1. rade darovaciu zmluvu na tú istú nehnuteľnosť, na základe ktorej ju začali užívať a zrekonštruovali ju. Platnosť tejto darovacej zmluvy medzi sťažovateľmi a žalovanou v 1. rade bola žalovanou v l. rade napadnutá, pričom okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 345/97 zo 17. marca 1999 (právoplatným 25. mája 2001) dospel k záveru, že predmetná   zmluva   je   platná.   Napriek   existencii   uvedeného   právoplatného   rozhodnutia okresného súdu žalovaná v 1. rade uzatvorila so žalovanou v 2. rade (svojou vnučkou) predmetnú   žalobou   napádanú   darovaciu   zmluvu.   Okresný   súd   rozhodol   o   žalobe sťažovateľov tak, že ich návrh zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra 2008.

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľmi   prerokovával   vec   krajský   súd. Sťažovatelia   v   sťažnosti   ďalej   uviedli,   že   počas odvolacieho konania zomrela   žalovaná v 1. rade.   Napriek   tejto   skutočnosti   krajský   súd   konanie   neprerušil   a   vo   veci   nekonal do momentu, kým na základe uznesenia o zastavení dedičského konania pre nemajetnosť nezistil   presný   okruh   dedičov   (ďalej   len   „dedičské   uznesenie“).   Uvedené   dedičské uznesenie bolo krajskému súdu doručené 31. marca 2010, pojednávanie vo veci nariadil krajský súd na 18. september 2013, teda až tri a pol roka po tom, ako mu bol nepochybne známy okruh dedičov, a teda aj procesných nástupcov v konaní. V tom čase konštatovala existenciu   prieťahov   v   konaní aj   predsedníčka   krajského   súdu.   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2013. Dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného súdu   bola „výlučne   údajná   absencia   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcov na požadovanom určení neplatnosti Napádanej zmluvy v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (str. 7 Rozsudku II)“. Postupom odvolacieho súdu podľa sťažovateľov došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a domôcť sa tak ochrany svojich subjektívnych práv.   Keďže   uvedené   vady   predstavujú   súčasne   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku,   podali   sťažovatelia   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky   dovolanie.   Sťažovatelia   svojou   sťažnosťou   namietajú   porušenie   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, o ktorom dovolací súd nie je oprávnený rozhodovať, a to v dvoch rovinách:

1. prieťahy spôsobené krajským súdom po úmrtí žalovanej v 1. rade,

2. prieťahy spôsobené okresným súdom.

V súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažovatelia najmä namietajú, že v prípade, „ak odvolací súd mal za to, že v konaní absentuje naliehavý právny záujem, povaha veci pripúšťala, aby sa v konaní pokračovalo a rozhodlo skôr. Odvolací súd v   takom   prípade   mohol   zamietnuť   žalobu   pre   domnelú   absenciu   naliehavého   právneho záujmu aj bez toho, aby mal ustálený presný okruh nástupcov zomrelej žalovanej v 1. rade... Ak by súd napriek uvedenému nemohol v konaní pokračovať, mal konanie prerušiť. Krajský súd tak jednak neučinil a jednak dôvod prípadného prerušenia by odpadol už 03. 02. 2010, kedy   Dedičské   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť.   Následné   prieťahy   v   konaní   nie   sú ospravedlniteľné   žiadnym   objektívnym   dôvodom.   Sťažovatelia   zdôrazňujú,   že   neboli účastníkmi dedičského konania, a teda nemali na rozdiel od súdu vedomosť o tom, kedy táto prekážka v konaní odpadla.“.

Vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   sťažovatelia   argumentovali   najmä   tým, že „pokiaľ...   naliehavý   právny   záujem   ako   základná   podmienka   pre   konanie   o   veci absentoval, ako o tom rozhodol Krajský súd v Bratislave, je v rozpore s právom účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, aby bola jeho žaloba zamietnutá prvý raz z toho dôvodu, a po vykonávaní rozsiahleho dokazovania, až po takmer jedenástich rokoch“.

Podľa názoru sťažovateľov oba všeobecné súdy konajúce v ich veci porušili svoju povinnosť   chrániť   základné   práva   účastníkov   konania   najmä   vzhľadom   na   skutočnosť, že „existencia týchto ucelených prieťahov a zjavná neprimeranosť dĺžky konania na strane oboch súdov a údajná neprípustnosť celého konania, napriek tomu, že v konaní prebiehalo riadne   dokazovanie,   vyšla   najavo   až   právoplatnosťou   Rozsudku   II,   nakoľko   až   tento zamietol   priznanie   súdnej   ochrany   bez   meritórneho   rozhodnutia   o   podstate   sporu s odôvodnením, že absentuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti, o ktorej sa viedol spor bezmála jedenásť rokov“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Malacky   v   konaní   naposledy   vedenom pod sp. zn. 6 C 335/08   a   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009 porušené boli.

2. Ústavný   súd   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15.000,-   Eur   (slovom pätnásťtisíc eur) samostatne každému zo sťažovateľov, ktoré im sú Okresný súd Malacky a Krajský   súd v Bratislave povinní   spoločne   a   nerozdielne vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Malacky   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľom, v sume 501,70 Eur na účet ich právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti, keďže sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli dva alternatívne petity, pričom ústavný súd vychádzajúc   z   ich   obsahu   predmet   tohto   konania   ustálil   podľa   najširšieho   z   nich,   že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.

II.A   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2008 pri rozhodovaní o veci samej

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie vedené okresným súdom bolo vo veci samej právoplatne skončené 9. decembra 2013, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   (12.   februára   2014)   už   okresný   súd   nemohol   porušovať   sťažovateľmi označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Keďže sťažovatelia, ako už bolo uvedené, namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014, t. j. v   čase,   keď   namietané   konanie   v   merite   veci   už   bolo   právoplatne   skončené (9. decembra 2013), a teda k porušovaniu nimi označených práv už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania   okresného   súdu   vo   veci   samej v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2008 pri rozhodovaní o trovách konania

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci sťažovateľov ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   právny   názor,   podľa ktorého sa   aj na súdne konanie v časti   týkajúcej   sa   iba náhrady   trov súdneho konania vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 145/02, IV. ÚS 168/04).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   tiež   vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny spis sp. zn. 6 C 335/2008 bol okresnému súdu   vrátený   z   krajského   súdu   po   odvolacom   konaní   16.   októbra   2013.   Okresný   súd následne   vykonal   úkony   spojené   s   doručovaním   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013 (právoplatný 9. decembra 2013), ktorým bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený a v časti trov prvostupňového konania zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd o trovách konania dosiaľ opätovne nerozhodoval.

Ústavný súd hodnotí tú časť konania, ktorej cieľom je vyriešenie výšky trov konania, ako   menej   zásadnú   v   porovnaní   s   hlavným   predmetom   konania,   o   ktorom   už   bolo právoplatne   rozhodnuté,   a teda   právna   istota   sťažovateľov   bola   nastolená.   Ústavný   súd súčasne konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia postup okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o trovách konania nenamietali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu   v namietanom   konaní v   súvislosti   s rozhodovaním o trovách konania, nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009

Sťažovatelia   taktiež   namietali   porušenie   svojich   v   sťažnosti   označených   práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo právoplatne skončené, ako   už   bolo   uvedené,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   215/2009 z 18. septembra 2013,   ktorým   došlo   k   potvrdeniu   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra 2008 v merite veci a súčasne k jeho zrušeniu v časti trov prvostupňového   konania.   Rozsudok   krajského   súdu   z   18.   septembra   2013   nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2013. Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu   doručená poštou 12. februára 2014.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   poukazujúc na   judikatúru   ústavného   súdu   uvedenú v bode   II.A   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd nemohol porušovať sťažovateľmi označené práva v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014, t. j. v čase,   keď   namietané   konanie   už   bolo   právoplatne   skončené   (9.   decembra   2013), v dôsledku čoho v čase podania sťažnosti už k porušovaniu nimi označených práv postupom krajského súdu   nemohlo dochádzať,   ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími nárokmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014