znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 111/2012 -10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   K.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T.,   P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 3/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2012 doručená sťažnosť Ing.   P. K.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 3/2007.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Nc 370/2001   zo   16.   januára   2002   bola   schválená   rodičovská   dohoda   o   právach a povinnostiach k dcére sťažovateľa – maloletej B. K. Maloletá bola zverená do výchovy matky E. K. a sťažovateľ sa zaviazal prispievať na jej výživu určenou sumou. Zároveň však bol upravený styk sťažovateľa s maloletou. Pretože matka podľa tvrdenia sťažovateľa mu neumožňovala   stretávať   sa   s dcérou,   podal   27.   marca   2007   návrh   na   výkon   rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2002 v časti úpravy styku s maloletou B. Konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 27 Em 3/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“). Okresný súd vyzval 17. apríla 2007 povinnú – matku maloletej, aby sa podrobila rozsudku o úprave styku   sťažovateľa   s maloletou.   Povinná   však   aj   napriek   výzve   okresného   súdu   naďalej neumožňovala   styk   sťažovateľa   s maloletou   dcérou.   Po   každom   nerealizovanom   styku s dcérou   sťažovateľ   o tejto   skutočnosti   pravidelne   informoval   okresný   súd   písomnými podaniami. Okresný súd preto uznesením sp. zn. 27 Em 3/2007 z 15. októbra 2007 uložil podľa § 273 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) povinnej pokutu vo výške 1 000   Sk.   Uznesenie   okresného   súdu   z 15.   októbra   2007   nadobudlo   právoplatnosť   3. novembra 2008. Povinná napriek tomu naďalej neumožňovala sťažovateľovi styk s dcérou, o čom sťažovateľ informoval okresný súd písomnými podaniami. Okresný súd však napriek tomu ďalej nezakročil.

Rozsudkom   okresného súdu   sp.   zn. 20 C 164/2009   z 11.   januára 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 94/2011 zo 7. septembra 2011 bolo manželstvo sťažovateľa a E. K. rozvedené, maloletá B. K. bola na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej B. sumou 25,36 € mesačne a styk sťažovateľa a maloletou B. neupravil. Okresný súd neupravil styk sťažovateľa s maloletou z toho dôvodu, že maloletá B. požiadala, aby sa jej styk so sťažovateľom   neuskutočňoval   na základe   súdneho   rozhodnutia,   ale   na   základe   jej slobodného   rozhodnutia.   Okresný   súd   túto   požiadavku   zohľadnil   aj   z dôvodu   na   vek maloletej, blížiaci sa k dospelosti. Rozsudok okresného súdu z 11. januára 2011 nadobudol právoplatnosť   28.   septembra   2011.   Preto   okresný   súd   uznesením   z 30.   novembra   2011 napadnuté konanie o výkon súdneho rozhodnutia zastavil. V odôvodnení tohto uznesenia okresný súd uviedol, že rozhodnutie (rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2002, pozn.), ktoré   bolo   titulom   pre   výkon   rozhodnutia,   sa   stalo   neúčinným,   pretože   manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené a rozsudok okresného súdu o rozvode manželstva 11. januára 2011 už neupravoval styk sťažovateľa s maloletou B. Okresný súd preto podľa § 268 ods. 1 písm. b) OSP výkon rozhodnutia zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 15. decembra 2011 na okresnom súde odvolanie, o ktorom v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľ uviedol, že:„V konkrétnom súdnom konaní za prieťahy, zodpovedá len súd, ktorý od podania návrhu urobil len dva úkony a to že uznesením z 15.10.2007 uložil pokutu matke maloletého dieťaťa a následne uznesením z 30.11.2011 vec zastavil. Ďalej súd doslova ignoroval moje podnety a vyčkával na môj rozvod s matkou maloletého dieťaťa. Súd neurobil žiadny krok k tomu,   aby   matku   maloletého   dieťaťa   nútil   k   výkonu   rozhodnutia   a   to   napríklad opakovanými pokutami a podobne.

V priebehu konania som sa sťažoval na prieťahy v súdnom konaní, avšak odpoveď som nedostal. Nekonanie súdu pociťujem ako prejav neposkytnutia súdnej ochrany.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním, a to vzhľadom na situáciu, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nepreukázal doručenie sťažnosti predsedovi okresného súdu proti porušovaniu práva na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

7. Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana   v   konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

8. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil.   Písomné   podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   označené   ako   – „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 12. novembra 2007 nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní, a to už len z toho dôvodu, že nebolo adresované predsedovi okresného súdu. Okresný súd považoval takéto podanie právneho zástupcu sťažovateľa iba za urgenciu v napadnutom konaní, ktorá však sama osebe nevyvoláva také právne účinky, ako sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Preto nemohol predseda okresného súdu túto   sťažnosť   ani   vybaviť,   a v prípade   jej   dôvodnosti   zabezpečiť   prijatie   opatrení   proti prípadným zbytočným prieťahom. Ústavný súd preto nevzhliadol v tejto okolnosti dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorým by bolo možné akceptovať nesplnenie podmienky podať sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobné konzekvencie vyplývajú aj z ustanovenia § 64 a § 66 zákona o súdoch.

9.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

10.   Na   základe   týchto   zistení   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nie   je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012