znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 111/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   H.,   H.,   zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010.

Zo sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná účastníkom súdneho konania v právnej veci žalobcu – S. (ďalej len „žalobca“) – o zaplatenie sumy 26 111,58 € s príslušenstvom z titulu odmeny za šírenie zvukovo – obrazových záznamov audiovizuálnych diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) návrhu žalobcu vyhovel rozsudkom sp. zn. 12 Cb 6/2009 z 22. októbra 2009   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu s príslušenstvom a trovy konania.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázala predovšetkým na tieto skutočnosti:

1. Zmluvy, ktoré predložil žalobca na preukázanie svojho oprávnenia zastupovať výrobcov zvukovo – obrazových záznamov, sa netýkajú zvukovo – obrazových záznamov, ale audiovizuálnych diel, pričom podľa sťažovateľky, ako aj právneho názoru ďalších 18 všeobecných   súdov   ide   o   dva   úplne   odlišné „predmety   ochrany   s   odlišnými   právami a odlišnými nositeľmi práv“.

2. V ôsmich skutkovo a právne identických prípadoch všeobecné súdy už právoplatne rozhodli o zamietnutí žaloby žalobcu.

3. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno.

4. Suma odmeny uplatňovaná žalobcom je v rozpore s § 45 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich   s autorským právom v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“).

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd dospel   k   záveru,   že   pojmy   producent   a   výrobca   zvukovo   –   obrazového   záznamu   sú identické, pričom žalobcom predložené zmluvy sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov, a preto sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ako aj so sumou priznanej odmeny, ktorú odvodil od pôvodne uzavretej zmluvy medzi sťažovateľkou a žalobcom.

Sťažovateľka v súvislosti s rozdielnymi právnymi závermi 18 všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   v   skutkovo   a   právne   identických   prípadoch   k   odlišnému   rozhodnutiu, poukázala   na   porušovanie   princípu   právnej   istoty   v   jej   veci,   ktorý   v   sebe   zahŕňa   aj predvídateľnosť   postupu   súdu   a   jeho   rozhodnutia.   Sťažovateľka   tiež   predložila   8 právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými „zamietli podané žaloby z dôvodu, že žalobca nepredložil ani jedinú zmluvu, ktorou by bol v rozhodnom období poverený na kolektívnu správu práva, ktoré uplatňuje, teda práva na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu zvukovo – obrazových záznamov. Všetky zmluvy... sa týkali diel a žiadna sa netýkala zvukovo – obrazových záznamov. Podľa názoru súdov sa žalobca snaží dodatočne meniť obsah zmlúv, ktoré uzatvoril hoci z ich znenia jednoznačne vyplýva, že sa týkajú práv k dielam a žalobca sa tento fakt snaží vyvrátiť účelovou argumentáciou.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   rozsudok   krajského   súdu   arbitrárny,   pretože „neskúmal   a   nedával   ústavne   konformné   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne a zrozumiteľne   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie.“ Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že v napadnutom   rozhodnutí   krajský   súd „dospel   iba   neprijateľným extenzívnym   výkladom k názoru, že zmluvy predložené žalobcom sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov a nie audiovizuálnych diel pričom išlo o neprípustný výklad ktorý vo svojej podstate dopĺňal obsah   zmlúv.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   totiž   môžeme   dospieť   k záveru,   že Krajský súd dospel k záveru, že zmluva sa týka zvukovo – obrazových záznamov preto, lebo ju uzatvorili so žalobcom producenti – teda podľa názoru odvolacieho súdu výrobcovia zvukovo – obrazových záznamov. Uvedený výklad však úplne obchádza a nereflektuje na obsah predložených zmlúv.“.

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   považuje   sťažovateľka   za   neúplné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čo vedie k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu   tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu   a zodpovedá   základnému právu na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo na súdnu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2010, č. k. 4 Cob/83/2009-806, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 201, č. k. 4 Cob/83/2009-806, sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na okresnom súde zistil, že sťažovateľka v prebiehajúcom súdnom konaní sp. zn. 12 Cb 6/2009 podala proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Dovolanie bolo krajským súdom pripustené na otázku povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú odmenu   podľa   autorského   zákona   výrobcov   zvukovo   –   obrazových   záznamov,   ak   túto odmenu už platil vysielateľ. Dopytom na najvyššom súde ústavný súd zistil, že dovolacie konanie je týmto súdom vedené pod sp. zn. 1 Obdo 7/2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   rozsudku   krajského   súdu najmä z hľadiska porušovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie),   v dôsledku   ktorého   sa   domáhala nápravy   ako   v   konaní pred   ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu.

Ak   sa   za   tejto   situácie   sťažovateľka   domáhala   svojho   práva   na   ústavnom   súde a zároveň bude namietané rozhodnutie krajského súdu posudzovať aj najvyšší súd ako súd dovolací,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi   sťažovateľky   meritórne   nezaoberal,   ale   ju   odmietol   ako   neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011