znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 111/08-10Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. Š., N., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Európskemu   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 46/07 a taktor   o   z   h   o   d   o   l   :

Sťažnosť JUDr. M. Š.   o   d   m   i   e   t   a   ako zjavne neopodstatnenú.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. novembra 2007   doručená   sťažnosť súdneho   exekútora JUDr. M.   Š. (ďalej   len „sťažovateľ“) vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok a práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č.1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 31. júla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 46/07.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že vo veci exekučného konania oprávnených – Z. M. v 1. rade a J. M. v 2. rade, B., proti povinnému JUDr. J. M., B., o vymoženie 711 750 Sk s príslušenstvom, ktoré začalo 20. februára 2006, Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   1 Er   270/2006-134 zo 7.   mája 2007 neschválil rozvrh výťažku vykonaný sťažovateľom 20. decembra 2006.  

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   neschválenie   rozvrhu   výťažku odôvodnil tým, že sťažovateľ nesprávne do trov exekúcie zaradil aj daň z pridanej hodnoty (ďalej   len   „DPH“)   z hotových   výdavkov   v exekučnom   konaní,   ktoré   mu   vznikli v exekučnom konaní za účelom vymoženia vymáhaného nároku. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na platné znenie ustanovenia § 196 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) tak, že pretože toto ustanovenie Exekučného poriadku nehovorí nič o navyšovaní hotových výdavkov o DPH, nemôže si súdny exekútor hotové výdavky navýšiť o DPH a túto DPH nemôže zaradiť medzi trovy exekúcie.  

Na základe odvolania sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu z 18. mája 2007   rozhodol   krajský   súd   ako   druhostupňový súd uznesením sp. zn. 15   CoE   46/07   z 31.   júla   2007   tak,   že   sa   priklonil   k skutkovým   a právnym   záverom okresného súdu a jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 20 ods.   1   a 4,   čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 46/07-147 spočíva v tom, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania a náhrade za stratu času nebral do úvahy, resp. nesprávne vyložil ustanovenie § 196 Exekučného poriadku, keď argumentoval, že súdny exekútor, ako platiteľ DPH, si môže navýšiť o DPH len odmenu a nie aj hotové výdavky   a náhradu   za stratu   času,   pričom   takýmto svojím   rozhodnutím krajský súd len potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného poukázal na viaceré skutočnosti, ktorými odôvodňuje svoj právny názor v predmetnej veci. –stanovisko   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) č. I/252/10208-59605/07   z   18.   apríla   2007,   podľa   ktorého: „V nadväznosti na § 22 ods. 2 zákona o DPH náhrada hotových výdavkov a náhrada za   stratu   času   sú   súčasťou   základu   dane   exekútorom   poskytnutej   služby,   ktorá podlieha 19 % DPH.“ –skutočnosť, že hotové výdavky a strata času exekútora podliehajú DPH a exekútor DPH bude musieť odviesť správcovi dane, potvrdzuje podľa názoru sťažovateľa aj dikcia § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), podľa ktorého „do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj súvisiace náklady( výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka“.   Sťažovateľ v rámci svojho právneho názoru s odvolaním sa na dôvodovú správu zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 341/2005 Z. z.) súhrne prezentuje stanovisko: „Cieľom novelizácie ustanovenia § 196 Exekučného poriadku teda bolo, aby DPH, ktorú exekútor je povinný pripočítať k cene   exekútorom   poskytnutej   služby,   ktorá   je   uložená   priamo   zákonom   o DPH,   bola súčasťou   trov   exekúcie.   Zákonodarca   v dôvodovej   správe   zároveň   uvádza,   že   cenou zdaniteľného plnenia v exekučnom konaní sú vzniknuté trovy exekúcie, ktorých náhradu si exekútor v konaní uplatňuje.Zákonodarca mal teda v úmysle zahrnúť do trov exekúcie DPH nielen z odmeny súdneho exekútora, ako jednej z častí trov exekúcie, ale DPH zo všetkých trov exekúcie. “

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd pri svojom rozhodovaní „použil taký výklad ustanovenia § 196 Exekučného poriadku, ktorý je v rozpore s cieľom a zmyslom   náhrady   trov   exekúcie“. V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   uvádza   svoj právny názor: „Nedokonalosť, resp. nedôslednosť zákonodarcu pri novelizovaní uvedeného ustanovenia nemôže viesť súdy k takému výkladu a uplatňovaniu právnych noriem, ktoré by boli v rozpore so zmyslom, účelom a „duchom“ daného zákona resp. ustanovenia zákona.“ Podľa   sťažovateľa krajský   súd svojimi výrokmi v označenom uznesení o náhrade trov a náhrade za stratu času bez zohľadnenia DPH porušil jeho základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.   Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo JUDr. M. Š. so sídlom N. vlastniť majetok a základné právo na ochranu   majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu   č.1   k Európskemu   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a podľa   čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.7. 2007 č.k. 15 CoE 46/07-147   p or u š e n é b o l o.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.7.2007 č.k. 15 CoE 46/07- 147 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   JUDr.   M.   Š.   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 10.000,-,   Sk na účet advokáta, JUDr. P. L., do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Krajský súd   vo svojom výroku uznesenia z 31. júla 2007 sp. zn. 15 CoE 46/07 sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   hotových   výdavkov   a náhradu   za   stratu   času   v sume zohľadňujúcej   DPH,   ktorú   je   sťažovateľ   ako   platiteľ   tejto   dane   povinný   zaplatiť. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol, že novela Exekučného poriadku, t. j. zákon č. 341/2005 Z. z. odstránila dovtedajšiu medzeru v právnej úprave, na ktorú poukázal ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004. Podľa právneho názoru krajského súdu § 196 Exekučného poriadku už jednoznačne ustanovuje, že súdny exekútor, ktorý je platiteľom DPH, si môže navýšiť o DPH len odmenu, a nie aj hotové výdavky a náhradu za stratu času.

Z dikcie ustanovenia § 137 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) vyplýva, že trovy konania nie sú vymedzené taxatívne, ale príkladmo použitím slova „najmä“ a ich   ďalším   výpočtom,   takže   z tohto   ustanovenia   nemožno   vylúčiť poskytnutie   ďalších   výdavkov,   ani   tých,   ktoré   v uvedenom   ustanovení   nie   sú   výslovne uvedené.

Ustanovenie § 200 ods. 1 Exekučného poriadku špecifikuje trovy a nevyhnutné trovy exekúcie,   pričom   medzi   ne   zahŕňa odmenu exekútora,   náhradu   hotových   výdavkov a náhradu za stratu času pri vykonávaní exekúcie.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)   síce rieši popri   odmene   súdneho exekútora aj náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej   činnosti,   medzi   ktoré   zahŕňa   napríklad   len   cestovné   náhrady,   poštovné a telekomunikačné   výdavky,   znalecké   náklady   a bližšie   nedefinované   poplatky,   čím   je evidentné,   že   náhradu   ďalších   výdavkov   nevylučuje,   aj   keď   DPH   a náklady   hotových výdavkov explicitne do ďalších výdavkov nezahŕňa.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojených listín vyplynulo, že sťažovateľ je platiteľom DPH.Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4, v čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu z 31. júla 2007 sp. zn. 15 CoE 46/07.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol   postup a rozhodnutie krajského súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného konajúceho súdu. Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje na svoju ustálenú konštantnú judikatúru, ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlúčiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 46/07-147 z 31. júla 2007, pričom podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že podľa jeho názoru krajský súd   nesprávne   vyložil   príslušné   ustanovenie   §   196   Exekučného   poriadku,   keď argumentoval, že súdny exekútor, ako platiteľ DPH, si môže navýšiť o DPH len odmenu, a nie aj hotové výdavky   a náhradu   za stratu   času,   pričom   takýmto svojím   rozhodnutím krajský súd len potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo viacerých   svojich   nálezoch, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s právami   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zakotvenými   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až 50   ústavy).   Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a uznesenie okresného   súdu   bez   nariadenia   pojednávania   v zmysle   §   214   ods.   2   písm.   c)   O. s. p. potvrdil podľa § 219 O. s. p z týchto dôvodov.“   Treba   preto   aplikovať   ust.   §   196   Exekučného   poriadku   v   znení   účinnom   od 01.09.2005.Na základe uvedeného ustanovenia už podľa názoru krajského súdu neexistuje medzera v právnej úprave z dôvodu chýbajúceho ustanovenia o tom, či aj DPH platenú exekútorom správcovi dane možno zahrnúť do trov exekúcie.

Ak   by   zákonodarca   pri   odstránení   medzery   v právnej   úprave   bol   mienil   upraviť nárok exekútora na trovy exekúcie tak, že mu patrí náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času zvýšená o DPH, bol by to podľa názoru krajského súdu výslovne uviedol. Ak však   priznal   súdnemu   exekútorovi   len   odmenu   zvýšenú   o DPH,   nemožno   súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní začatom po 1. septembri 2005 priznať náhradu hotových výdavkov zvýšenú o DPH.“

Ako už ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval, všeobecný súd nie je povinný prevziať výpočet trov podľa špecifikácie predloženej exekútorom (mutatis mutandis I. ÚS 254/06-13). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na aplikáciu zásady racionality konania a zásady legality, v súlade s ktorými je treba analogicky postupovať aj pri stanovovaní hotových výdavkov a náhrady za stratu času bez priznania DPH. Aplikácia logického   argumentu   a contrario   totiž   v sebe   naozaj   implikuje záver,   že   ak bol   zámer zákonodarcu priznať súdnemu exekútorovi odmenu zvýšenú o DPH, nie je súčasne možné z dôvodu zamedzenia kumulácie peňažných plnení priznať súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času ako formu trov konania zvýšenú o DPH. Uvedený   výklad   krajského   súdu   vo   svojich   dôsledkoch   nepovažuje   ústavný   súd za porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvených v čl. 46 až 50 ústavy, čo napokon sťažovateľ in concreto ani nenamietal. Sťažovateľ teda ani nenamietal,   že   by   v konaní   pred   krajským   súdom   boli   v danom   prípade   porušené základné princípy práva na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 156/04).

Okrem uvedeného v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutej   časti   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych a skutkových názorov krajského súdu, pokiaľ tieto nie sú extrémne neodôvodnené, resp. ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým uznesením krajského súdu neboli porušené princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva   na   slobodnú   voľbu   povolania   zaručeného   v čl.   35   ods.   1   ústavy   v spojení so základným právom na slobodu   a rovnosť v dôstojnosti   i právach zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol, pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy a tvrdeným porušením týchto základných práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť. Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. apríla 2008