znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 111/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť 1) Ing. F. Č., bytom B., 2) Ing. P. B., bytom N., 3) Ing. M. K., bytom N., 4) Ing. M. A., bytom N., 5) S. D., bytom N. a 6) J. L., bytom N., všetkých zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietali porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,   ako   aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Ndt 47/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., Ing. M. A., S. D. a J. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2006 doručená sťažnosť 1) Ing. F. Č., bytom B., 2) Ing. P. B., bytom N., 3) Ing. M. K., bytom N., 4) Ing. M. A., bytom N., 5) S. D., bytom N. a 6) J. L., bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), všetkých zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietali porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Ndt 47/2005.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy,   listiny   a   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ndt   47/2005   z 9.   februára   2006   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie“) s tým, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požadujú náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovatelia požadujú aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd uložil najvyššiemu súdu, aby sa zdržal vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej veci sťažovateľov vedenej pod sp. zn. 4 To 36/2004, a to až do skončenia konania pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú obžalovanými v trestnej veci vedenej na najvyššom súde ako odvolacom súde pod sp. zn. 4 To 36/2004. V prvom stupni sa táto trestná   vec   viedla   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 1 T 36/90. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie a po podaní odvolania s pomocou svojich obhajcov zistili, že v archíve Ministerstva vnútra Slovenskej republiky   v L.   sa   nachádza   jednak   veľké   množstvo   svedeckých   výpovedí   získaných v prípravnom konaní riadnym zákonným postupom, ako aj veľké množstvo iných listinných dôkazov zhromaždených v priebehu vyšetrovania. Tieto materiály však nikdy neboli dané do   trestného   spisu,   ktorý   bol   pri   skončení   vyšetrovania   predložený   sťažovateľom   a po podaní   obžaloby   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľov   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   išlo o utajené   dôkazy,   ktoré   nepodporovali   verziu   prípadu   prezentovanú   orgánmi   činnými v trestnom   konaní.   Časť   týchto   dôkazov   nájdených   v archíve   a vybraných   ako   príklad písomným podaním z 25. augusta 2004 predložili odvolaciemu senátu najvyššieho súdu. Navrhli   taký   procesný   postup,   aby   odvolací   senát   najvyššieho   súdu   bez   nariadenia verejného zasadnutia o odvolaní, teda na neverejnom zasadnutí, zrušil rozsudok krajského súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s tým,   aby   krajskému   súdu   bolo   uložené   za povinnosť vyžiadať si z archívu všetky dôkazy týkajúce sa trestnej veci. Najvyšší súd však takto   nepostupoval   a na   prerokovanie   odvolaní   sťažovateľov   vytýčil   termín   verejného zasadnutia. Na verejnom zasadnutí konanom 13. decembra 2005 sťažovatelia trvali na tom, aby   najvyšší   súd   tieto   dôkazy   sám   zadovážil   a oboznámil   sa   s nimi.   Odvolací   senát najvyššieho   súdu   však   tomuto   návrhu   nevyhovel.   Vzhľadom   na   nezákonnosť   takéhoto postupu odvolacieho senátu podali sťažovatelia námietku zaujatosti všetkých členov senátu. Iný senát najvyššieho súdu napadnutým uznesením rozhodol, že predseda senátu a sudcovia odvolacieho senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov odvolacieho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľov   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy,   listiny   a dohovoru. Porušenie základných práv vidia sťažovatelia predovšetkým v tom, že v ústavne súladnom konaní   nemožno   opomenutím   niektorého   z vykonaných   dôkazov   vziať   za   preukázanú skutkovú   verziu,   ktorá   v opomenutých   nevyhodnotených   dôkazoch   nemá   oporu.   Tomu nasvedčujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku prikazujúce predložiť súdu spolu s obžalobou   všetky   spisy   s prílohami   a dôkaznými   predmetmi.   Pokus   sťažovateľov o dosiahnutie nápravy v rámci odvolacieho konania však bol neúspešný, lebo odvolací senát sa týmito dôkazmi odmietol zaoberať. Dal tým najavo, že bude postupovať nezákonne. Zároveň   tým   hrubo   ignoroval   viaceré   ustanovenia   Trestného   poriadku,   čím   spochybnil svoju nezaujatosť a nestrannosť v rozhodovacom procese o vine, či nevine sťažovateľov, pričom vyvolal odôvodnené pochybnosti o svojej nezaujatosti pre pomer k veci v zmysle § 30   ods.   1   Trestného   poriadku.   Svojím   postupom   odvolací   senát   obral   sťažovateľov o možnosť, aby navrhované dôkazy boli hodnotené nezávislým a nestranným súdom. Na základe tejto skutočnosti sťažovatelia vážne pochybovali o tom, či odvolací senát dokáže objektívne, nezaujato, nestranne a spravodlivo rozhodnúť. Preto vzniesli námietku zaujatosti odvolacieho senátu.

Sťažovatelia   poukazujú   na   iné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vedené   pod sp. zn. 5 To 31/2004,   ktoré   bolo   publikované   v časopise   Zo   súdnej   praxe   a v ktorom najvyšší súd za analogických okolností zaujal odlišný názor týkajúci sa otázky nezaujatosti a nestrannosti sudcu, resp. sudcov. Napriek tomu však najvyšší súd napadnutým uznesením námietke sťažovateľov nevyhovel. Z odôvodnenia vyplýva, že poukazovanie sťažovateľov na   dôkazy   nachádzajúce   sa   v archíve   považuje   najvyšší   súd   za   návrhy   na   doplnenie dokazovania a postup namietaného odvolacieho senátu za využitie jeho zákonnej možnosti doplnenie   dokazovania   odmietnuť.   Tento   názor   je   však   neakceptovateľný,   lebo   ide o dôkazy, ktoré už boli v prípravnom konaní vykonané. Skutočnosť,   že   odvolací senát nezákonne   odmietol   oboznámiť   sa   s takýmito   dôkazmi,   treba   považovať   za   objektívnu a overiteľnú skutočnosť vyvolávajúcu pochybnosti o nestrannosti odvolacieho senátu. Došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, lebo obžaloba sa dostala vo vzťahu k obhajobe do výhody.

Z výroku napadnutého uznesenia vyplýva, že predseda senátu JUDr. Š. M. a sudcovia JUDr.   P.   H.   a JUDr. J.   K.   podľa   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku   nie   sú   vylúčení z vykonávania   úkonov   odvolacieho   konania   v trestnej   veci   sťažovateľov   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 4 To 36/2004. Z odôvodnenia je zistiteľné, že neboli splnené zákonné   podmienky   na   vylúčenie   sudcov   odvolacieho   senátu   v zmysle   §   30   ods.   1 Trestného poriadku. Účelom ustanovení Trestného poriadku o vylúčení orgánov činných v trestnom   konaní   je   upevniť   dôveru   účastníkov   konania   i verejnosti   v nestrannosť a nezaujatosť ich postupu. Zákon preto vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania len   ten   orgán   činný   v trestnom   konaní,   u ktorého   možno   mať   pochybnosti   o jeho nezaujatosti   z dôvodov   taxatívne   vymenovaných   v ustanovení   §   30   Trestného   poriadku. Takéto   skutočnosti   však   zistené   neboli.   Odvolanie   a konanie   o ňom   upravuje   16.   hlava Trestného poriadku a konanie na odvolacom súde ustanovenie § 263 Trestného poriadku. Toto ustanovenie je špeciálne len pre toto štádium trestného konania a len keď v tomto ustanovení nie je niektorá otázka upravená, použijú sa všeobecné ustanovenia o verejnom alebo   neverejnom   zasadnutí.   V ods.   5   §   263   Trestného   poriadku   je   upravený   priebeh verejného   zasadnutia   a v ods.   6   tohto   ustanovenia   je   stanovená   výnimka,   kedy   možno vykonať dôkazy v odvolacom konaní. Podľa § 263 ods. 5 Trestného poriadku po začatí verejného   zasadnutia   predseda   senátu   alebo   ním   určený   člen   senátu   prednesie   najskôr napadnutý rozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú a oznámi podstatný   obsah   doterajšieho   konania.   Zo   zápisnice   o verejnom   zasadnutí   odvolacieho senátu   najvyššieho   súdu   v namietanej   veci   sp.   zn.   4   To   36/2004   vyplýva,   že   senát postupoval   pri   vykonaní   verejného   zasadnutia   v intenciách   citovaného   zákonného ustanovenia. Nezodpovedá stavu veci a zákonu tvrdenie sťažovateľov, že by odvolací senát „hrubým spôsobom ignoroval viaceré ustanovenia Trestného poriadku, a tým spochybnil svoju   nestrannosť   a nezaujatosť“,   pokiaľ   zamietol   návrhy   obhajcu   sťažovateľov   na vykonanie dokazovania na verejnom   zasadnutí   výsluchom   všetkých   svedkov,   ktorí   boli zistení po začatí trestného stíhania do vykonania hlavného pojednávania a dôkazov, ktoré navrhli v písomných podaniach. Podľa § 263 ods. 6 Trestného poriadku odvolací súd môže podanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol rozhodnúť o odvolaní. Ťažisko dokazovania   a zisťovania   skutkového   stavu   veci   je   však   na   súde   prvého   stupňa.   Práve v tomto štádiu sa uplatňujú základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Trestného poriadku, teda i zásada ústnosti a bezprostrednosti, ako aj zásada zisťovania skutkového stavu   v rozsahu   nevyhnutnom   pre   rozhodnutie,   na   ktoré   sťažovatelia   poukazovali v námietke zaujatosti. Preto ich vyjadrenie prostredníctvom obhajcu „o hrubom ignorovaní viacerých ustanovení Trestného poriadku odvolacím senátom“ sú v rozpore so zákonom a neetické.   Výnimočnosť   dokazovania   v odvolacom   konaní   vyjadril   zákonodarca fakultatívne slovom „môže“, aj to len za predpokladu, že takéto doplnenie dokazovania považuje   odvolací   súd   za   nevyhnutné   na   rozhodnutie   o odvolaní.   V posudzovanej   veci odvolací súd považoval dôkazy prezentované sťažovateľmi v odvolaniach proti rozsudku krajského súdu za súčasť ich obhajobných odvolacích tvrdení. Pokiaľ za takéhoto stavu bol senát   toho   názoru,   že   oboznámenie   s dôkazmi   v rámci   oboznámenia   sa   s odvolaniami sťažovateľov   je   postačujúce   na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach,   nemožno   z tohto postupu   vyvodiť   pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti   pre   pomer   k veci   tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 1 Trestného poriadku. So zreteľom na uvedené je aj odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 31/2004, na ktoré poukazujú sťažovatelia, nenáležitý.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   konštatovať,   že   námietky sťažovateľov možno rozdeliť na dve časti. Prvá časť námietok smeruje k tomu, že sudcovia odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   tým,   že   odmietli   vykonať   na   verejnom   zasadnutí dokazovanie navrhnuté sťažovateľmi,   prejavili   svoju   zaujatosť a nedostatok   nestrannosti v danej veci. Je to zrejmé z faktu, že ide o dôkazy, ktoré boli zákonným spôsobom získané v prípravnom konaní, ale napriek tomu neboli dané do trestného spisu a predložené súdu spolu s obžalobou. Druhá časť námietok smeruje k tomu, že nevykonaním týchto dôkazov dochádza   k porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   sťažovatelia   nemali možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom bez týchto dôkazov nie je možné spravodlivo rozhodnúť.

Vo vzťahu k prvej časti námietok treba uviesť, že nie je možné považovať ich za dôvodné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom objasnil, prečo nie je možné   urobiť   záver   o vylúčení   sudcov   odvolacieho   senátu   na   základe   skutočností namietaných   sťažovateľmi.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   ani   za arbitrárne, ale ani za nie dostatočne zdôvodnené.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   dodať,   že   podľa   Trestného poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005,   podľa   ktorého   prichodí   najvyššiemu   súdu v odvolacom konaní vo veci sťažovateľov postupovať, doplnenie dokazovania v odvolacom konaní je iba celkom výnimočné. Dlhoročná prax odvolacích súdov pri aplikácii kasačného princípu, ktorým je odvolacie konanie ovládané, sa ustálila v tom, že predmetom doplnenia dokazovania   bývajú   iba   celkom   nenáročné   úkony,   aj   to   len   výnimočne.   Základnou filozofiou kasačného princípu totiž je, že dokazovanie sa vykonáva na súde prvého stupňa. Vzhľadom na tento princíp v prevažnej väčšine prípadov, v ktorých odvolací súd dospeje k názoru, že skutkové zistenia prvostupňového súdu neboli úplné a je potrebné ich doplniť, postupom podľa § 258 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozsudok zruší a vec podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Vzhľadom   na   uvedené   úvahy   nemožno   dospieť   k záveru   o vylúčení   sudcov odvolacieho   senátu   pre   ich   zaujatosť   vo   veci   na   základe   tej   skutočnosti,   že   v súlade s kasačným   princípom   odmietli   doplniť   dokazovanie,   ktorého   rozsah   podľa   návrhov sťažovateľov bol značný.

Neopodstatnenosť   druhej   časti   námietok   sťažovateľov   je   ešte   očividnejšia a markantnejšia.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k rozhodovaniu o tom, aké dôkazy sa majú vykonávať, resp. o tom, či bude alebo nebude vyhovené dôkazným návrhom, ktoré predložili   sťažovatelia.   Napadnutým   uznesením   rozhodoval   najvyšší   súd   o námietke zaujatosti členov odvolacieho senátu, teda o celkom inej otázke. Práve preto niet nijakej príčinnej   súvislosti   medzi   právom   sťažovateľov   vyjadriť   sa   k všetkým   vykonávaným dôkazom a právom na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s možnosťou sťažovateľov preukázať   svoju   nevinu   na   jednej   strane   a rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o námietke zaujatosti na strane druhej.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže bola sťažnosť na predbežnom prerokovaní odmietnutá, nebolo potrebné sa osobitne zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006